Konzervatívne listy, 02/2007: Mariann, dole!

Páni, to bola hra! Napínavosť, vzrušenie, fyzický kontakt, neškodné odbúravanie prirodzenej agresivity človeka, vedecký výskum. To je len malý výpočet výhod spojených s hádzaním vrecúšok mlieka. Táto detská hra poskytovala množstvo tvorivých aktivít, ale bezpochyby najobľúbenejšou z hier bola tá na vojakov s pokrikom „Jano, dole!“. Ako náboje sme používali aj iné dostupné materiály, napríklad plastelínu, strieľanú cez odskrutkované rúrky z ceruziek alebo cez trubičky „potiahnuté“ v chemickom laboratóriu. Tie však neposkytovali dostatočnú zásobu zdrojov a boli často predmetom nedôstojných prehliadok zo strany policajtov prezlečených za učiteľky. Z podobných dôvodov neboli trvalo udržateľné ani pravítkové šermiarske súboje či zákopová vojna s granátmi vo forme papierových gulí vytrhnutých zo zošitov. Hra s mliekom však bola iná paráda. Prišlo nám to ako vymodlená záležitosť. Pravidelná dodávka munície, vynikajúce alibi a faktická nemožnosť policajných záťahov. Munícia bola totiž distribuovaná každý týždeň a všetkým. Kto si vypil, vypil, kto nie, získal z kravskej snahy iný úžitok.

Detské dobrodružstvá patria k najpríjemnejším životným spomienkam, zostaňme preto ešte pri nich. Súčasťou letných panelákových hier bolo i púšťanie vrecúšok naplnených vodou zo siedmeho poschodia. Hra si vyžadovala správne načasovanie, tak, aby „bomba“ padla priamo pred nohy prichádzajúcej dámy. Výstrelom z Auróry pre zahájenie akcie bolo povestné zvolanie „Stará ide!“. Pôvab hry spočíval i v následnom úteku do skrýše, odkiaľ sa dali pozorovať následky súvisiace s prvotným nadávaním, následným vyšetrovaním a záverečnou likvidáciou škôd, zväčša na náklady poškodeného. Z hľadiska plného pôžitku to však malo jeden drobný nedostatok: voda sa veľmi rýchlo vyparí. Mlieko nie. Mlieko mizne pomalšie a zanecháva lepkavú stopu, pomocou ktorej sa dá pozorovať tvorba prirodzených koridorov migrácie spolužiakov po chodbách školy...

Veru tak: osemdesiate roky, v ktorých nám vláda rozdávala zdarma mlieko, mali svoj neskutočný pôvab. Neskoršie vlády, ktovie prečo, už podobné radovánky deťom neposkytovali. Možno im nehralo do karát, že trh si našiel iné uplatnenie mliečnych dávok, než dúfali vládni splnomocnenci. A možno na to len nemali. Našťastie, Mariann je iná. Prezieravá. Dôvtipná a kreatívna. A drží s deťmi. Pani Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zjavne pozná radosť detí z rozpľasknutého mlieka, pretože v jej Dánsku funguje „mliečny program“ už mnoho rokov. Problém je v tom, že mlieko sa dnes balí do tetrapakov a úžitok z hry tak značne poklesol.

Komisárka však našla „mliečnemu programu“ inú alternatívu: EÚ mieni rozdávať deťom do škôl zdarma ovocie a zeleninu. Podľa štatistického prieskumu totiž iba malí Gréci a Taliani jedia dostatok ovocia a zeleniny, a aj keď s nimi asi nebojujú, lebo ich nedostávajú od vlády, ale od rodičov, ktorí by ich za mrhanie potravinami asi stĺkli, pre šéfov v komisii je to postačujúci dôvod pre rozdávanie potravín.

Dobrá správa pre vás, milé deti. Pripravte si pozície. Rajčiak do ruky, Mariann sa blíži. Stará ide!

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.

Konzervatívne listy, 09/2006: Robert a dialektika cien

Človek by neveril, aká napínavá a vnútorne rozorvaná bytosť môže byť cena. Teda, aby sme boli presní: nie akákoľvek cena, ale cena regulovaná. Cena neregulovaná má totiž na verejnosti svoj rešpekt a trvalú spoločenskú hodnotu, pretože s ňou musia byť spokojní všetci – na rozdiel do ceny regulovanej, s ktorou nemusí byť spokojný nikto.

Napríklad cena benzínu, čo je nejakých štyridsať korún za liter. Jej rozorvanosť spočíva v tom, že sa v nej bijú tri znepriatelené strany. Najväčší diel, takmer polovicu z celej sumy, tvoria poctivé, charakterovo sympatické koruny, ktoré odvádzame štátu. Nie preto, že by mal štát nejaké náklady s výrobou či predajom benzínu koncovému spotrebiteľovi, ba ani preto nie, aby sa – nedajbože – štát na našich korunách obohatil. Štát si ich berie preto, lebo ich potrebuje na užitočné účely. Napríklad na dotácie poľnohospodárom. Navyše, ako vieme, benzín je vo svojej podstate nežiadúca látka, ktorá poškodzuje okolie. A preto je dobré, vravia vlády, aby sme benzínu míňali čo najmenej. A preto je vraj dobré, aby cena benzínu bola oveľa vyššia, než by bola bez vládnej regulácie.

Potom je tu druhá časť ceny, ktorá tvorí veľkú väčšinu z tej druhej polovice. Náklady na zakúpenie a dovoz ropy. Tieto peniaze už nevyzerajú ktovieako sympaticky. Vraj so okolo nich točia rôzne nespoľahlivé kádre, „týpkovia“ s kalašnikovmi a tak. Lenže – čo nás do toho? My sme predsa národ holubičí a nebudeme si robiť ťažkú hlavu z toho, od koho čo kupujeme. Ešte by sa mohli prestať s nami kamarátiť.

Nuž, a napokon je tu najmenší diel, sotva päť korún, zdanlivo sumička. Tá však patrí... ako to nazvať... skrátka monopolom. Ba čo viac, monopolom maďarským. Treba povedať, že tieto peniaze im nedávame preto, že by nás do toho nútili, alebo že by sa – nedajbože – chceli na nás obohatiť. Z ropy vyrábajú benzín. Isto však chápete, že je rozdiel medzi tým, ak vláda zo svojho „dobrého“ dielu obdaruje našich farmárov za to, že nechajú pôdu úhorom, a situáciou, keď si človek pracujúci v nejakej monopolnej firme kúpi zo svojho „zlého“ dielu od nášho farmára nejaký produkt. Ako vraví náš Robert, zderstvo monopolov nemôžeme pripustiť.

Dialektika ceny ostáva málo skúmanou v časoch, v ktorých sa vláda nestará aspoň do toho, kto má aký príjem. Iné je, keď sa celej veci chopia socialisti, ktorí chcú všetkým dobre. Tí naši sa rozhodli, že najväčší diel z ceny benzínu – teda ten, ktorý môžu oni sami a veľmi jednoducho zmenšiť tým, že nebudú míňať tam, kde to nie je potrebné – zmenšovať netreba. Tvrdia, že vysoká cena benzínu je dobrá pre náš ľud a jeho životné prostredie. Títo istí ľudia však zároveň tvrdia, že vysoká cena benzínu nie je dobrá pre náš ľud a že je potrebné znížiť ju o pár halierov, o ktoré vraj nás zdiera monopol. Takto nám v jednej cene benzínu vznikli hneď ceny tri: tá najväčšia je dobrá a mala by byť čo najväčšia, o tú druhú sa nestaráme a tá tretia, najmenšia, tá by mala byť čo najmenšia. Celkovo však cena musí klesnúť – pre náš ľud – a zároveň stúpnuť – opäť pre náš ľud.

Zdá sa Vám to príliš ťažké na pochopenie? Nuž, zhrňme si to ešte raz. Presne tak, ako v Jožovi Rážovi môže byť naraz „áno“ i „nie“, tak i v Robertovom presvedčení môže byť vysoká cena benzínu súčasne dobrá i zlá a dobrá cena benzínu vysoká i nízka zároveň. Alebo, ak chcete: komu ako a od koho koľko. Ak vám ešte nedošlo, kto tu koho ťahá za nos, potom vám ostáva už len to Orwellovské: dva a dva sú tri. Alebo aj päť.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, 2006/09

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.

Konzervatívne listy, 11/2004: Problém Davida Byrna

Nakoľko sa boj proti fajčiarom nezdá byť Európskej komisii dostatočne dôrazný, zverejnil komisár David Byrne návrhy na grafické stvárnenie škodlivosti fajčenia na obaly od cigariet. Dizajnu škatuliek by mali dominovať fotografie rakovinových pľúc, pažeráka a ústnej dutiny, ale i „menej drastické“ zábery na mŕtvolu v márnici, či zadymený detský plod.

Zámer Davida Byrna má dozaista ušľachtilý i pragmatický pôvod, napokon, upozorňovať na riziká používania tohoto výrobku priamo na jeho obale je výhodné najmä odvtedy, čo sú americkí producenti tabaku nútení platiť odškodnenia spotrebiteľom za ich vlastnú nerozvážnosť. Celý problém má však jeden háčik. Zatiaľ čo alarmujúci nápis, hoci aj neúmerne veľký, možno s istou dávkou nevkusu považovať za súčasť návodu na použitie, obrázok zhubného nádoru v pokročilom štádiu na škatuľke od cigariet má najmä odstrašujúci charakter. Ba čo viac, bude to snáď prvý prípad v dejinách obchodu, kedy cieľom reklamného dizajnu nebude dopyt po výrobku zvýšiť, ale práve naopak.

Nech hľadíme na dôvody existencie dopytu po tabaku akokoľvek kriticky, vdychovanie tabakového dymu je nespochybniteľnou kultúrnou tradíciou našej civilizácie, tak ako konzumácia podobne škodlivého alkoholu či lahôdok z údeného mäsa. Tie však ostávajú bez postihu. Je veľmi ťažké odhadnúť, aký podiel fajčiarov sa po tejto kampani odnaučí fajčiť bez toho, aby začali užívať inú drogu alebo získali inú závislosť. Tento aspekt je pre komisára EÚ evidentne nepodstatný.

Zdá sa, že problém regulácie škodlivých prvkov spoločnosti prerástol Davidovi Byrnovi cez hlavu. Teraz, keď sme pripustili úlohu spoločenstva, aby nútilo výrobcov zhoršovať vzhľad ich výrobkov, môžeme pokračovať tým, že ich prinútime „prismradiť“ tabak osobitou arómou, napríklad pachom spálenej pneumatiky, či zhoreného ľudského mäsa.

Otázne ostáva, do akej miery spadá tento postup pod základný účel európskej integrácie liberalizovať obchod a zjednodušiť pravidlá výmeny. S týmto nemá problém David Byrne ani Európska únia.

S takouto úniou však máme problém my.
■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 11/2004