blog.sme.sk: Lesy SR: Fico, rovní a rovnejší

Štát nie je dojná krava“, zahlásil premiér Robert Fico iba pár dní po tom, čo nechal štátnu kravu podojiť európskymi automobilkami. Jeho kritika bola namierená voči štátnemu podniku Lesy SR, hoci to bol práve minister pôdohospodárstva jeho vlády, ktorý nedávno odmietol plán úsporných opatrení tohto gigantického štátneho podniku. A aby neracionálnych rozhodnutí zo strany premiéra nebolo dosť, štátne lesy si napokon na svoje od štátu i tak prídu. Neštátne nie.

...

Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 4. mája 2009 a je dostupný tu.

Hospodárske noviny, 25.4.2007: Spor o ochranu (aj Tatier)

Environmentálni občianski aktivisti vedú zápas o presadenie platných zákonov o ochrane prírody, ktorým chcú zastaviť ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách. Tatranský národný park (TANAP) dozaista patrí medzi environmentálne najvzácnejšie územia na Slovensku. Ako je teda možné, že práve tu dochádza k sporom medzi konvenčným hospodárením a ochranou prírody? Zdá sa, že úsilie aktivistov poukazuje najmä na dlhotrvajúci problém charakteru ochrany prírody na Slovensku.

Ten konflikt sa odohráva vo viacerých rovinách. Prvá vyplýva z faktu, že hospodárenie vo väčšine lesov TANAP-u robí príspevková organizácia ministerstva pôdohospodárstva, Štátne lesy TANAP-u.Teda firma, ktorej prirodzenou úlohou je hospodárska činnosť (v roku 2005 bolii tržby zo zhodnotenia produkcie a služieb až 96 % z jej príjmov). V ochrane prírody však na rovnakom území pôsobia orgány a organizácie spadajúce do kompetencie ministerstva životného prostredia, čo vytvára chaos a konflikty, ktoré sú typické pre pôsobenie vlády v týchto oblastiach. Vláda totiž nedokáže efektívne zhodnocovať zdroje, čo sa v tomto prípade prejavuje najmä jej neschopnosťou posúdiť vzácnosť jednotlivých zdrojov na tomto území.

Druhý problém spočíva v tom, že po postupnom schválení navrhovaných chránených vtáčích území v rámci sústavy NATURA 2000 bude vláda na viac ako tretine územia Slovenska zakazovať a podmienečne zakazovať vlastníkom viaceré činnosti, ktoré patria k bežnej hospodárskej praxi v lese. Podielom chránených území sa Slovensko dostane na špičku krajín sveta, pričom drvivá väčšina týchto území sa bude nachádzať práve v lesoch. Slovenská vláda tak „nakúpila“ územia, v ktorých má vlastníkom vyplácať náhrady za obmedzenia hospodárenia, tieto náhrady však nevypláca v dostatočnej miere, ale ani výške, pretože výpočet náhrad nezohľadňuje (a v istej miere ani nemôže zohľadňovať) všetky ujmy, ktoré týmito zákazmi vláda vlastníkovi spôsobí.

Čo robiť? Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika spracoval komplexný návrh stratégie reformy lesného hospodárstva. Prvým krokom je prehodnotenie celej sústavy chránených území na základe ekonomicky a environmentálne korektných kritérií, čo by malo viesť k zrušeniu sprísneného režimu na podstatnej časti územia Slovenska. Ak sa preukáže, že časť Vysokých Tatier by aj po tomto prehodnotení mala spadať do režimu určitej ochrany, potom je potrebné podriadiť správu územia tomuto zámeru.

Ak nehovoríme o progresívnych, teda ťažko presaditeľných riešeniach (vedúcich napríklad k vzniku súkromných parkov), potom vláde ostáva povinnosť zotrvať v úlohe ochrancu prírody i formou vlastníckeho a správcovského vzťahu k daným územiam. V tom prípade však vláda musí ostať rozhodným správcom najvzácnejších území, ktoré po prehodnotení zostanú, so všetkými náležitosťami. To znamená, že vzácne územia spravované štátom (netýka sa to len Štátnych lesov TANAP-u, ale najmä najväčšieho správcu lesov na Slovensku, štátneho podniku Lesy SR) by mali byť spod tejto správy vyňaté a prevedené do správy organizácie zodpovednej za ochranu vzácnych území.

Toto riešenie prinajmenšom vytvorí optimálne podmienky pre štátnu ochranu prírody. Aspoň konečne zistíme, či je štát na ochranu prírody vôbec spôsobilý.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 25.4.2007

Konzervatívne listy, 04/2007: Lesné hospodárstvo potrebuje zmenu

Les je zdrojom možností pre poskytovanie tovarov a služieb, ktoré využívajú výrobné odvetvia i široká verejnosť (domácnosti). Lesné hospodárstvo má na Slovensku tradične významné postavenie, ktoré predurčujú i prírodné podmienky krajiny. V histórii vývoja vlastníckych práv k lesom a ich užívaniu prechádzalo Slovensko zložitou cestou, ktorej smer určovali vlády najmä v záujme presadenia svojich predstáv o usporiadaní vzťahov pri poskytovaní tovarov a služieb spojených s využívaním lesov. Dlhodobé uplatňovanie vládnych pravidiel však vždy posilňuje predpoklady pre prispôsobovanie sa verejnosti platným pravidlám a „zžívanie sa“ s nimi, najmä vtedy, ak z takýchto pravidiel vyplývajú zmeny, ktoré široká verejnosť považuje za výhodné. V prípade lesného hospodárstva vytvárala vláda najmä od druhej polovice minulého storočia zásadné legislatívne zmeny, ktoré výrazným spôsobom menili a deformovali prirodzené práva všetkých účastníkov výmenných vzťahov v lesnom hospodárstve.

KI sa dlhodobo venuje i problematike environmentálnej politiky, teda analýze vládnych rozhodnutí a opatrení v tých oblastiach usporiadania spoločenských vzťahov, v ktorých dochádza ku konfliktom v súvislosti s využívaním krajiny alebo jednotlivých zložiek životného prostredia. Zo skúmania podstaty vládnych opatrení súvisiacich s využívaním lesov vyplýva, že zmeny pravidiel, ktoré sa uskutočnili v lesnom hospodárstve za ostatných osemnásť rokov, výrazne zaostávajú v liberalizácii podmienok podnikania i v presadzovaní prirodzených vlastníckych práv. I preto KI s cieľom rozšíriť poznatky v tejto oblasti a otvoriť celospoločenskú diskusiu k tomuto problému usporiadal za účasti predstaviteľov podnikateľského sektora, akademickej obce a štátnej správy v oblasti lesného hospodárstva na jeseň 2006 v Ružomberku konferenciu s názvom „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva“.

V súčasnosti, teda v čase, kedy je na stole opäť návrh novely zákona o lesoch, by sme chceli upozorniť na jeden z výstupov spomínanej konferencie. Je ním zborník príspevkov, obsahujúci textovú podobu vybraných prednášok, ktoré odzneli na konferencii. Úvodnú časť zborníka tvorí štúdia, ktorej autorom je editor publikácie a zároveň i autor tohto textu, a cieľom ktorej je poskytnúť komplexnú bázu dát a poznatkov, ktoré majú predstavovať východiská reformy lesného hospodárstva v SR. Ide o principiálne predpoklady pre zásadnú zmenu vládneho prístupu v oblasti usporiadania spoločenských vzťahov v lesnom hospodárstve. Návrh opatrení, ktoré má vláda uplatniť v reforme lesného hospodárstva, musí zohľadňovať nielen akútnosť a závažnosť konkrétnych problémov, ale i reálne možnosti vlády presadiť tieto riešenia v podmienkach zviazaných medzinárodnými dohovormi, ako aj pod tlakom verejnej mienky, ktorá vytvára mantinely pre zásadné zmeny vo vládnych prístupoch. Týmto spôsobom sme navrhli viacero „balíkov“ návrhov opatrení, ktoré majú rôznu prioritu z pozície ich presaditeľnosti (nie však ich dôležitosti).

Prvý súbor opatrení je zameraný najmä na odstránenie problémov súvisiacich s reštriktívnou kontrolou hospodárenia v lese a s daňou z pozemkov. Poznatky o legislatíve viacerých krajín Európy potvrdzujú fakt, že slovenská legislatíva určujúca obhospodarovateľom lesa viaceré povinnosti (najmä lesný hospodársky plán, lesná hospodárska evidencia a povinnosť odborného lesného hospodára), je nadmerne reštriktívna, neefektívna pre dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovuje, a spôsobujúca zároveň zbytočné zvyšovanie nákladov na hospodárenie v lese pre vlastníkov lesov (resp. pre obhospodarovateľov). V prípade dane z pozemkov ide o viacero problémov, ktoré s jej vyrubovaním súvisia: predovšetkým ide o nesystémové riešenie, ktoré vymáha daň od vybranej, špecifickej skupiny vlastníkov a podnikateľov, pričom táto daň pokrýva časť rozpočtu samospráv, teda nákladov na činnosti v prospech celého spektra oblastí, ktoré spadajú do kompetencie samospráv. Osobitným problémom je možnosť samospráv meniť sadzbu dane, čo spôsobuje deformáciu rovných podmienok podnikania v tejto oblasti, znevýhodňovanie niektorých podnikateľov voči iným. Kontrolu hospodárenia v lese navrhujeme prehodnotiť a znížiť jej intenzitu, daň z pozemkov navrhujeme zrušiť. Tento prvý súbor opatrení predstavuje riešenia, ktoré je možné zmeniť pomerne jednoduchým procesným spôsobom (najmä zmenou národnej legislatívy prostredníctvom Národnej rady SR).

Výrazne zložitejším spôsobom je možné uskutočniť ciele v druhom súbore opatrení, ktoré sú zamerané na problematiku holorubov a ochranu prírody, pretože tieto sú výrazne konfliktnými spoločenskými témami. V prípade ochrany prírody je presaditeľnosť zásadnej zmeny znížená zároveň i z dôvodu záväzkov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším podielom štátom chránených území, na ktorých podliehajú vlastníci zákazom alebo podmieneným zákazom rôznych činností. Štát však tieto zákazy „nakupuje“ bez toho, aby vlastníkom uhradil zodpovedajúcu kompenzáciu za obmedzenia, ktorá im náleží i v zmysle Ústavy SR. Fakty navyše naznačujú, že tieto obmedzenia stanovila vláda často bez racionálnych a odborne spôsobilých kritérií. Podobným spôsobom vláda určuje obmedzenia a zákazy ťažby holorubným spôsobom. Uplatňuje ich bez odborne korektných kritérií a v rozpore s praxou z veľkej časti slobodných krajín sveta, v ktorých sú tieto obmedzenia uplatňované v oveľa nižšom rozsahu a intenzite – pričom environmentálne dopady sú striktne kontrolované. Systém ochrany prírody a zákaz holorubného spôsobu ťažby je potrebné prehodnotiť a presadiť postupnú, verejnosťou i orgánmi EÚ akceptovanú zmenu smerom k uvoľneniu podmienok podnikania pre vlastníkov lesa.

Posledný, tretí súbor opatrení sa zameriava na problémy, ktorých riešenie je ťažko presaditeľné, avšak sú veľmi vážne, dôležité a je potrebné ich riešiť. Tieto problémy súvisia so štátnym vlastníctvom lesnej pôdy a s využívaním lesov verejnosťou. Štát vlastní takmer 42% lesných pozemkov (obce ďalších takmer 10%, k tomu štát užíva ďalších 17% neštátnych lesov). Najväčší štátny podnik, Lesy SR, požíva mnoho výhod, keďže vláda mu celkom iracionálne pridelila status prirodzeného monopolu a nedávno posilnila koncentráciu rozhodovania centra na úkor odštepných závodov. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu) sú Lesy SR podnikom s dlhodobo nestabilnými ekonomickými výsledkami a s neustálymi zmenami manažmentu. Vláda bráni privatizácii lesov, čo avšak treba prehodnotiť v záujme odstránenia vysokých rizík korupcie, ekonomickej nestability a zvýšenia konkurencie v tomto odvetví podnikania.Voľný vstup verejnosti do lesa a právo verejnosti na zber niektorých plodov patrí medzi najkontroverznejšie legislatívne rozhodnutia vlád. Málokto si uvedomuje, že právo voľného vstupu verejnosti do lesa – hoci jeho „zvyk“ pretrváva už od čias dávno pred komunistickým režimom – je výraznou brzdou pre skvalitnenie životného prostredia našich lesov i pre rozvoj presne tých služieb pre verejnosť, pre ktoré je tento vstup umožnený, navyše toto právo nie je v mnohých krajinách sveta právom prisúdeným verejnosti, ale práve naopak, ponechané na rozhodnutie vlastníkov lesa. Zamedzovanie vzniku voľných výmenných vzťahov má podobné dôsledky i v zbere lesných plodov, ktoré sú úžitkom zberačov bez (i na úkor) úžitku vlastníkov lesa. Tieto problémy sú však spoločensky príliš konfliktné na to, aby ich bolo možné riešiť bez širokej a dôslednej verejnej diskusie.

Konzervatívne listy, 2006/10:Východiská reformy lesného hospodárstva

S istou dávkou pragmatizmu by sme po zistení faktu, že slovenské lesné hospodárstvo (LH) sa má na tvorbe hrubého domáceho produktu podiel len 0,54 % (rok 2005, Ministerstvo pôdohospodárstva SR), mohli celý lesný sektor ponechať v stave, v akom je, aj keby bol zaťažený nadmernými reguláciami, nejasným, no o to glorifikovanejším verejným záujmom, či rozsiahlou vládnou kontrolou a zákazmi. Na Slovensku však rastie dopyt po drevnej hmote: či už v nábytkárskom, ale najmä celulózo-papierenskom priemysle, ktorý v posledných rokoch vykazuje solídny rast, alebo priamo v domácnostiach, ktoré začínajú čoraz živšie reagovať na zmenu cien energetických substitútov. Toto je dobrá príležitosť pre rast ponuky, ktorú zabezpečuje lesné hospodárstvo, tradičný a prirodzený zdroj podnikania na vidieku. Takúto príležitosť by mala vláda využiť a uvoľniť možnosti pre podnikanie v LH do tej miery, ktorá nezvýši riziká vzniku negatívnych externalít. Veľa faktov totiž nasvedčuje tomu, že skutočná liberalizácia podmienok podnikania v LH po roku 1989 ešte nenastala.

1. Štátne vlastníctvo a správa lesov.

Každá vláda, ktorá proklamuje svoj zámer „zabezpečiť neprivatizovateľnosť lesného majetku vo vlastníctve štátu“ (Programové vyhlásenie vlády, 2006), by mala byť schopná a povinná preukázať tie ukazovatele, ktoré podľa nej dokáže efektívnejšie zabezpečovať štátne vlastníctvo. Ekonomická výkonnosť, kvalitné životné prostredie, ponuka služieb verejnosti alebo služby iným podnikateľským subjektom (napríklad poľovníkom) však takýmito kritériami buď nie sú, alebo sú pre nedostatok porovnávacích údajov ťažko hodnotiteľné.

V prospech štátneho vlastníctva a správy lesov sa zvyknú prikladať tézy o ich tradícii, o lepšom technologickej či vzdelanostnej „výbave“ štátnych lesov. To je však pravda len v miere vnímania niekoľkých desaťročí. Ďaleko dlhšiu tradíciu i väčší plošný rozsah malo na Slovensku práve vlastníctvo neštátne a v podmienkach slobodného trhu je požičanie alebo podielové vlastníctvo technológií otázkou jednoduchého výmenného vzťahu a spontánnej koordinácie. Iste, „dohnať zameškané“ vo vlastníckom vzťahu k lesu si žiada svoj čas a ak existujú problémy, ktoré spôsobujú práve neštátni vlastníci, netreba ich bagatelizovať. Lenže neštátne vlastníctvo – na rozdiel od štátneho a centralizovaného – je prirodzené. Neštátne vlastníctvo má ďaleko lepšie predpoklady pre to, aby si budovalo dlhodobé partnerské vzťahy s odberateľmi jej produktov, aby znižovalo riziká vzniku negatívnych externalít, aby hospodárilo efektívne a prehľadne, aby rozširovalo svoje portfólio služieb (i pre verejnosť) a aby dôvodom pre výmenu vrcholového manažmentu firmy nebola len zmena jej vlastníka (v prípade štátneho vlastníctva sa tak u nás deje pri každej zmene vlády). Navyše miera korumpovania neštátnych vlastníkov (teda získavania nemorálnych výhod z výmenného vzťahu) je v porovnaní s chronicky známym a rozsiahlym korumpovaním správcov rôzneho štátneho majetku takmer zanedbateľná.

Ktoré ukazovatele štátnej správy a vlastníctva sú teda o toľko lepšie, že premôžu zmienené výhody vlastníctva neštátneho? Slovenské vlády na ne odpoveď zatiaľ nedali.

2. Regulácie podnikania.

Slovenská a česká legislatíva patria z pozície záväznosti lesnej legislatívy k najregulatívnejším v porovnaní s viacerými vyspelými krajinami Európy (výstupy známej štúdie Jiřího Olivu venovanej tejto téme sme publikovali i v zborníku KI). Napriek tomu, že vlády mnohých krajín EÚ nezaväzujú podnikateľov povinnosťou odbornej správy lesov, spracovávania lesných hospodárskych plánov, obmedzenia holorubov a mnohých kontrolných a preventívnych vládnych opatrení, kvalita ich lesov a ekonomická výkonnosť LH sú na vyššej úrovni než u nás.

Výrazné riziká pre slobodu podnikania prináša aplikácia sústavy chránených území NATURA 2000 v slovenských podmienkach, predovšetkým chránených vtáčích území, ktoré stanovujú striktné zákazy pre vykonávanie mnohých súčastí štandardnej lesohospodárskej činnosti. Navyše, tieto územia „nakupuje“ vláda často bez adekvátneho jednania so všetkými vlastníkmi dotknutých lesov a bez ich súhlasu. Ďalšie obmedzenia súvisia s možnosťou delimitácie lesného pôdneho fondu a zákazom obchodovania s lesnými pozemkami vo vlastníctve štátu.

Štátne vlastníctvo lesných pozemkov a nadmerné regulácie podnikania sú zbytočnými vládnymi krokmi, ktoré brzdia rozvoj lesného hospodárstva na Slovensku. Intervenčné zásahy vlády spôsobujú podnikateľom nielen zvyšovanie ich nákladov (napríklad administratívnych), ale najmä znižovanie ich potenciálnych príjmov. Presnú ekonomickú kvantifikáciu dopadov vláda nepozná a ani nie je možné ju získať s dostatočnou presnosťou. O tom dôležitejšie je prehodnotiť reálnu potrebu každého preventívneho opatrenia, ktoré vláda uplatňuje v lesnej politike.

Liberalizácie lesného hospodárstva sa netreba báť.

Text je zhustenou verziou autorovej prednášky na konferencii KI „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva v SR“, Ružomberok, 7.11.2006, celá štúdia bude publikovaná v zborníku príspevkov z konferencie.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, október 2006.

Hospodárske noviny, 20.9.2006:Prechádzka lesom a právo

Tri správy tohto leta zvýraznili problém, ktorému sme sa doteraz nevenovali. Podľa prvej štátne vojenské lesy sa rozhodli postaviť okolo svojho pozemku na Záhorí plot. Podľa druhej zamestnáva veľká a prosperujúca súkromná firma na východnom Slovensku Rómov zberom húb z okolitých lesov. Treťou správou je rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého je prevod vlastníctva pozemkov neznámych vlastníkov na štát v rozpore s ústavou.

Čo majú tieto správy spoločné? Je ním zásadný konflikt o podstatu vlastníckeho práva k pôde na Slovensku. Rozhodnutie ÚS patrí totiž v oblasti zásahov vlád do vlastníckych práv k pôde skôr k výnimočným prípadom, ktoré sa stali objektom jeho skúmania. Zdá sa, že nemalú úlohu v tom zohráva i fakt, že ústava neposkytuje dostatočnú ochranu pred zlým uplatnením „verejného záujmu“, teda vládnymi obmedzeniami vlastníctva pozemkov. Podľa ústavy je totiž vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Jednoznačnú definíciu toho, čo je „nevyhnutná miera“ a čo „verejný záujem“, však neobsahuje nielen ústava, ale ani žiadna iná právna norma.

Medzi spoločenské a ekologické „funkcie“ lesa patrí i voľný vstup a užívanie niektorých produktov lesa verejnosťou. Voľný vstup do lesa je možno „historickou“, ale stále len nežiaducou reguláciou vlády, ktorá zvýhodňuje jednu skupinu občanov – tých, ktorí les nevlastnia – oproti druhej, ktorá les vlastní. Navyše tento stav zhoršuje i environmentálnu kvalitu lesov.

Istotne nie je ľahké akceptovať skutočnosť, že k prirodzeným právam vlastníka patrí i možnosť ohradiť si svoj pozemok plotom, aj spoplatňovať zber húb, či dokonca samotný vstup do lesa. Ešte bolestivejšie musí byť prijatie faktu, že vláda svojimi neefektívnymi obmedzeniami prirodzených práv vlastníkov neprispieva k zachovaniu mimoprodukčných funkcií lesa, ale práve naopak, ich rozvoj spomaľuje. Túto diskusiu však už treba začať a problém riešiť. Voľný vstup verejnosti do lesa je totiž ukážkovým príkladom zlyhania vlád, ktoré sa rozhodli odobrať časť práv majiteľov pozemkov bez racionálneho dôvodu, ba čo viac, neplatiť im za túto svoju „avantúru“ ani korunu.

Autori:
Juraj Vanko, Radovan Kazda

Text vyšiel v denníku Hospodárske noviny dňa 20.9.2006

Sme, 19.9.2006: Zber húb patrí na trh, neznevýhodňujme vlastníkov lesa

Začiatok hubárskej sezóny a konflikt obyvateľov Záhoria nespokojných s ohradením okolitých vojenských lesov plotom zvýšili pozornosť verejnosti o problematiku vlastníckych práv k lesným pozemkom. Vlastníci lesov nechcú púšťať hubárov do lesa (SME, 5. 9.), pretože to považujú za zásah do ich súkromného majetku. Verejnosť však považuje vstup do lesa za svoje prirodzené právo.

Lesné pozemky sú nehnuteľnosťou, majú svojho vlastníka a z hľadiska ochrany vlastníctva by mali byť rovnocenné s vlastníctvom porovnateľných nehnuteľností. Lenže nie je to tak. To, že nemáme právo voľne vstupovať do cu­dzích nehnuteľností, akými sú súkromné domy a byty, fabriky či poľnohospodárske pozemky bez súhlasu ich majiteľa, považujeme za celkom prirodzené, rovnako ako fakt, že nemôžeme voľne užívať niektorú súčasť tohto cu­dzieho majetku. Takéto právo nám napokon neprisudzuje ani žiadna právna norma. Jedinú výnimku tvoria práve lesné pozemky. Lesný zákon totiž priamo definuje právo verejnosti vstupovať na väčšinu lesných pozemkov a zbierať niektoré ich plody.

Historická tradícia

Prečo je to tak? Istotne v tom zohráva svoju úlohu historická tradícia i veľká rozšírenosť vlastníctva lesov zo strany štátu, obcí a čiastočne i urbariátu. Najmä však desaťročia komunistických vlád priviedli verejnosť k falošnému vedomiu kolektívneho vlastníctva. Súčasné vlády preto pragmaticky ponechávajú tieto obmedzenia vlastníctva „v prospech väčšiny“ a udržiavajú tak stav, ktorý má množstvo negatívnych dosahov.

Nadmerné obmedzenia vlády znižujú záväzok vlastníka k zodpovednej starostlivosti o svoj majetok. Vláda mu bráni efektívne zhodnocovať vzácny zdroj, ktorým disponuje. Pomýlený prístup vlády k vlastníctvu lesa sa prejavuje negatívne i na vzťahu verejnosti k lesom: tie sa vo zvýšenej miere stávajú ložiskom nelegálnych skládok odpadu, objektom nekontrolovateľných krádeží dreva, pytliactva a podpaľačstva z ned­banlivosti. Drancovanie lesov s nepria­mou podporou vlády, podľa ktorej mimoprodukčné funkcie lesa „prináležia“ verejnosti, má negatívny vplyv i na zamestnanosť a tvorbu kapitálu na vidieku, keďže znižuje predpoklady na rôzne využitie zdrojov, ktoré les poskytuje.

Je pochopiteľné, že verejnosť na Záhorí je nespokojná stratou možnosti zbierať huby, pretože im prináša úžitok, podobne ako iné lesné statky, ktoré vláda naďalej berie vlastníkom a rozdáva voľne všetkým občanom: či už vo forme rek­reácie alebo zdroja tepelnej energie.

Znevýhodňovanie vlastníkov

Takýto úžitok, či sa to niekomu páči, alebo nie, je však len vládnym zvýhod­ňovaním nevlastníkov lesa oproti ich vlastníkom. Obavy verejnosti zo straty možností užívania lesa sú navyše celkom neopodstatnené. Ak totiž existuje dopyt po niektorom „produkte“ lesa (napríklad zbere húb), splnený je základný predpoklad na vznik výmeny na slobodnom trhu.

Ministerstvo životného prostredia na svojej tlačovej konferencii (8. 9. 2006 – pozn. aut.) potvrdilo záujem udržiavať nežiaduci koncept vládnych obmedzení vlastníctva lesa i naďalej. Vzhľadom na poslanie ministerstva je to vskutku nepochopiteľné, pretože tým bude i naďalej brzdiť rýchlejší rast kvality prírodného prostredia na Slovensku. Socializ­mus naše problémy len zhorší.

Ak máme skutočný záujem o kvalitné životné prostredie, hospodársky rozvoj a rast zamestnanosti na vidieku, potom je zber húb potrebné ponechať na pôsobenie slobodného trhu, podobne ako iné lesné statky. Vieme, že neviditeľná ruka trhu to dokáže.

Text bol publikovaný v Sme, 19.9.2006

HN, 28.6.2005: Nový lesný zákon je veľký problém

Lesné, vodné a pôdne hospodárstvo disponujú veľmi rozsiahlou legislatívou, ktorá vo výraznej miere obmedzuje slobodu podnikania so zložkami životného prostredia. K presadzovaniu reštrikcií má vláda niekoľko dôvodov. Tým prvým je snaha ochrániť tých, ktorí sú poškodzovaní vedľajšími negatívnymi dôsledkami podnikania v prírode – napríklad používaním hnojív v poľnohospodárstve, vypúšťaním odpadových vôd v priemysle alebo ťažbou v lesnom hospodárstve. Tým druhým je uplatnenie rôznych foriem verejného záujmu, ktoré v lesnom hospodárstve predstavuje najmä ochrana „environmentálnej“ hodnoty lesa, umožnenie verejnosti voľne vstupovať do prírody a prijímať niektoré úžitky lesa (napríklad zberom plodov).

Dobrá legislatíva v oblasti životného prostredia však musí dodržiavať dve základné a nevyhnutné zásady. Za prvé, každé preventívne opatrenie vlády smerujúce ku administratívnej kontrole a obmedzeniam podnikania musí byť opodstatnené, racionálne zdôvodnené a uplatnené len v nevyhnutnej a efektívnej miere. A za druhé, náklady za uplatnenie verejného záujmu musí znášať ten, kto verejný záujem uplatňuje.

Problémom nového lesného zákona, ktorý vrátil prezident na opätovné prerokovanie parlamentu, je fakt, že tieto zásady nerešpektuje. Zákon pokračuje vo veľmi podobnej koncepcii kontroly, administratívneho zaťažovania a uplatňovania verejného záujmu voči podnikateľom, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Celý text zákona je mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, podrobne analyzujúcej legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v Čechách a na Slovensku. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä v povinnosti obhospodarovateľa riadiť sa lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v rozsiahlom štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti zamestnávať odborného lesného hospodára a v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Mnohé z reštrikcií uplatnených vo verejnom záujme nevychádzajú z reálnych predpokladov o tom, že by bez týchto vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie lesné zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne, čo sa prejavilo i na kalamite vo Vysokých Tatrách, ku ktorej prispel i štátom obmedzované obnovovanie štruktúry lesa intenzívnejšou ťažbou.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka je v novom zákone oveľa nižšia. V skutočnosti sa však viaceré strategické „pro-vlastnícke“ rozhodnutia vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne rozsiahle možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však prideľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o žiadostiach. V prípade lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania.

Okrem ustanovení týkajúcich sa verejného záujmu a preventívneho princípu je tu však ešte jeden závažný problém. Je ním ustanovenie, ktoré zaisťuje trvanie vlastníctva všetkých štátnych lesov a majetku tým, že zakazuje jeho prevod do súkromného vlastníctva. Týmto spôsobom sa „zabetónuje“ štátne vlastníctvo vyše 42 % lesov Slovenska. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať zrejme poistenú svoju budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto je lesný zákon veľký problém a treba ho kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 28. júna 2005.

Konzervatívne listy, 06/2005: Štát obmedzuje, vlastník platí

Legislatíva v lesnom hospodárstve býva tradične rozsiahlou agendou vplyvu vlád na podnikateľský sektor vo väčšine krajín Európy. Nie je zvláštnosťou, že podnikanie v lesnom hospodárstve, na rozdiel napríklad od podnikania na pôde, je oveľa výraznejšie obmedzované úmyslom vlády zabezpečiť rôzne formy verejného záujmu. Preto v lesnom hospodárstve pristupujú vlády k presadzovaniu rozsiahlej kontroly podnikateľov, k ich zaťaženiu širokou administratívou a k obmedzeniu ich podnikania s lesnými produktmi.

V máji tohto roku schválil parlament nový lesný zákon, ktorý pripravovalo ministerstvo pôdohospodárstva už od roku 2002. Napriek dlhej príprave a konzultáciám ministerstva s vlastníkmi však zákon pokračuje v tej koncepcii verejného záujmu, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Tvoria ho tzv. mimoprodukčné funkcie lesa: ekologické (pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická) a spoločenské (zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná). Celý text zákona je vlastne mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Hospodárenie v lese je zviazané do silných pút štátneho dirigizmu, ktorý je výrazným problémom najmä českej a slovenskej lesnej legislatívy. Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, ktorý podrobne analyzoval legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v týchto krajinách. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä vo zviazanosti zákona lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti odborného lesného hospodára, v stanovení povinností použitia geneticky vhodného reprodukčného materiálu či v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Základnou podmienkou pre presadenie akýchkoľvek vládnych zásahov by mala byť ich opodstatnenosť. Presadzovanie verejného záujmu má svoje opodstatnenie len vtedy, ak existuje dostatočne preukázaná a vysoká pravdepodobnosť, že bez týchto zásahov dôjde v dôsledku „zlyhania trhu“ k závažným škodám. Obmedzovanie podnikateľov za účelom ochrany mimoprodukčných funkcií lesa však nevychádza z reálnych predpokladov o tom, že by bez vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne. Slovensko napríklad dlhodobo nevyužíva svoj ťažobný potenciál v miere porovnateľnej s inými európskymi krajinami a trvalé poddimenzovanie ťažby, ktoré bráni potrebnej obnove štruktúry lesa, bolo jednou z príčin i minuloročnej kalamity vo Vysokých Tatrách.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka sa v novom zákone znížila. Je to však len zdanlivý dojem, pretože viaceré strategické ustanovenia sa vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne široké možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však udeľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o výnimkách. V prípade spracovania lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania. Štát tak naďalej vyžaduje od vlastníkov obmedzenia na ich vlastné náklady.

Kým vo väčšine ustanovení lesného zákona ide o nesprávne určený a vymáhaný verejný záujem, dve významné opatrenia nemajú s ním nič spoločné a idú v priamom protismere ku zvyšovaniu efektivity lesného hospodárstva. V prvom prípade si budúcu existenciu poisťuje priamo v zákone terajší Lesnícky výskumný ústav. Druhý prípad negatívneho lobingu je však oveľa závažnejší: štát si zabezpečil trvanie vlastníctva všetkých svojich lesov a majetku tým, že zakázal jeho privatizáciu. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať poistenú budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto ho treba kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005

Konzervatívne listy, 3/2005: Životné prostredie a verejné záujmy

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo návrh lesného zákona, ktorý obmedzuje podnikateľské slobody vlastníkov lesov. Ministerstvo životného prostredia redukovalo slovenským firmám kvóty na produkciu oxidu uhličitého, sokoliarom zakázalo chovať hybridné sokoly a lesníkom v Tatrách udržať hodnotu ich lesa chemickým postrekom. To je len zopár príkladov z ostatného obdobia, ktoré z dôvodu verejného záujmu o kvalitné životné prostredie spôsobili jednoznačné poškodenie práv vlastníkov.

Verejný záujem v ochrane životného prostredia (ŽP) je v súčasnosti spoločensky takmer všeobecne akceptovaným princípom i napriek tomu, že zahŕňa veľmi širokú a rôznorodú sadu záujmov. Najčastejšie ide o záujmy o ochranu tzv. mimoprodukčných (“netrhových”) funkcií prírody. Verejný záujem o ochranu ŽP prenikol spoločenským vedomím do tej miery, že sa mnohokrát už vopred a bez zvažovania ignorujú akékoľvek pochybnosti nad jeho oprávnenosťou.

Vari najproblematickejším smerom sa uberá vnímanie mimoprodukčnej funkcie prírody, ktorá je údajne vzácna “sama pre seba”. Má ísť ochranu tých živých zložiek prírody, ktoré sa ”nemôžu brániť” voči ľudskej činnosti. Väčšinou sa hovorí o “právach” zvierat alebo o zachovaní biodiverzity. Je to však záujem s vnútorným protirečením. Žiadna zo zložiek ŽP nemôže mať právo, pretože nedisponuje takým vedomím, ktorému by bolo možné právo prisúdiť - s výnimkou ľudskej noosféry. Tento pohľad (tak typický pre mnohých environmentálnych aktivistov) vtláča ľuďom pocit viny z vlastnej existencie, pocit, že človek je “omyl prírody” a ”chyba vo vzorke počestných prírodných druhov”. ”Práva zvierat” navrhovali radikálni ekológovia ustanoviť aj v európskej ústave. Aj vo výnimočnom prípade, akým je napríklad ochrana zvierat pred nešetrným zaobchádzaním (kde zdanlivo ide o práva zvierat), však ide najmä o zváženie jednotlivých aspektov morálky človeka.

Množstvo spoločenských sporov v ochrane ŽP vzniká pri presadzovaní verejného záujmu o zdravé, celoplošné a všeobecne dostupné životné prostredie. Ak však napríklad vláda v záujme využívania “rekreačnej funkcie lesa” umožňuje ľuďom voľný vstup do prírody, obmedzuje pritom vlastníkov v užívaní ich vlastníctva bez toho, aby väčšinu nákladov na dosiahnutie týchto zámerov preniesla z poškodených vlastníkov na seba. To je navyše dosť kontraproduktívne konanie, ktoré spôsobuje majetkové i environmentálne škody, pretože nevyrovnané vzťahy medzi podnikateľmi, občanmi a regulujúcim štátnym aparátom vedú k demotivácii vlastníkov vychádzať v ústrety ochrane prírody, nehovoriac o tom, že človek, ktorý si nie je vedomý nákladov, ktoré s jeho pobytom v prírode súvisia, nespráva sa v prírode dostatočne zodpovedne. Vláda v tomto prípade zasahuje nadmerne a “ťarbavo”, pretože dopyt po pohybe v prírode existuje a dokáže byť trhom zhodnotený. Tento mechanizmus by sa mal aspoň čiastočne preniesť do celého systému ochrany prírody.

Ideologicky najspornejšou mimoprodukčnou funkciou prírody je jej „environmentálna hodnota“, ktorá vedie k snahe vlády o zabránenie poškodenia “environmentálne cenných” častí prírody vlastníkmi, ktorí by túto funkciu nepovažovali za hodnotnejšiu než jej “trhové” využitie – napríklad, ak sa podnikateľ rozhodne ťažiť nerast na unikátnom tatranskom končiari. Problém by asi nebol tak ťažko riešiteľný, ak by naša spoločnosť disponovala oveľa liberálnejším trhovým prostredím s dobrou vymožiteľnosťou práva a s existenciou jasne identifikovaných vlastníckych vzťahov. V takýchto podmienkach by sa totiž “environmentálna hodnota” územia aspoň približovala k trhovej hodnote nerastu, keďže náklady na ťažbu – akokoľvek zvláštne nám to pripadá – sa zvyšujú i nesúhlasom poškodených okolitých vlastníkov (napríklad s hlukom z ťažby a s prejazdami ťažkých mechanizmov), ale i tlakom “environmentálne cítiacej” verejnosti.

Problém je v tom, že Slovensko nedisponuje takýmto legislatívnym prostredím, ale práve naopak: nízkou vymáhateľnosťou práva, stále vysokou korupciou a často sporným rozhodovaním súdov v prípade presadzovania vlastníckych práv. Tie, navyše, nie sú dostatočne identifikované, keďže štát vlastní všetky vody, ovzdušie, nerastné bohatstvo, veľkú časť pôdy i lesov – príznačne práve tie zložky prírody, ktoré sú environmentálne najohrozenejšie. Štát nie je prirodzeným vlastníkom a vládni úradníci, ktorí simulujú vlastníkov, nemôžu mať k zvereným statkom prirodzený vzťah. Paradoxne sme tak odkázaní na rozrastanie bludného kruhu štátneho dirigizmu, v ktorom štát musí kontrolovať štát.

Ochrana životného prostredia by preto nemala ležať na presadzovaní nejasných a často sporných údajných verejných záujmov, ale najmä v posiľovaní tradičných spoločenských vzťahov: liberalizácie obchodu a podnikania a v posiľovaní súkromného vlastníctva, vrátane práva a vymáhania práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými vedľajšími účinkami podnikania.

To neznamená zrušenie úlohy štátu v ochrane životného prostredia, ale jej zefektívnenie a zmenu priorít environmentálnej politiky. Schopnosť jasne identifikovaných vlastníkov nájsť hranicu svojich práv a dohodnúť sa totiž dokáže vyriešiť väčšinu environmentálnych problémov súčasnosti.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 3/2005

Sme, 17.3.2005: Envirorezort ignoruje práva vlastníkov

Spoločnosť U. S. Steel Košice sa cíti byť nespravodlivo poškodená prístupom Európskej komisie a Ministerstva životného prostredia SR po tom, čo im bolo znížené množstvo pridelených kvót emisií oxidu uhličitého o 8 percent oproti pôvodnému návrhu. Žaloba U. S. Steel voči ministerstvu na Najvyššom súde SR a podobný právny úkon voči Európskej komisii sa zdajú byť logickým vyústením nespokojnosti mnohých producentov tzv. skleníkových plynov u nás.

U. S. Steel Košice patrí medzi najmodernejšie podniky na Slovensku a podľa správy TASR preinvestovala spoločnosť do environmentálnych projektov od roku 2000 vyše 5 miliárd korún. Rozsah investícií smerujúcich k environmentálnemu skvalitňovaniu výroby ocenil viackrát i minister životného prostredia László Miklós, či už pri nedávnej návšteve v spoločnosti, alebo udelením ceny za starostlivosť o životné prostredie v minulom roku. V rozpore s tým ministerstvo akceptovalo reštriktívne opatrenie EK, ktoré podľa U. S. Steel prinesie nárast ich nákladov o 1 miliardu korún ročne, ktoré budú musieť použiť na nákup kvót od iných subjektov. I keď by Miklósova pochybnosť nad odhadom nákladov, ktoré prezentuje U. S. Steel, bola opodstatnená, hľadanie pravého vinníka v tomto spore nebude až také ťažké. Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov vychádza z vedecky nejednoznačných argumentov o škodlivosti plynov na klímu Zeme. Tie viedli k prijatiu Kjótskeho protokolu, ktorý bude pravdepodobne neúčinný, keďže ho neprijali USA a neovplyvňuje významne ani produkciu plynov v hospodársky prudko rastúcich krajinách sveta. Samotný systém obchodovania s kvótami pritom nemotivuje producentov na environmentálne investície do tej miery, v akej vytvára "sociálny biznis" s kvótami. V tomto prípade totiž Európska komisia vytvorila a ministerstvo rozdalo firmám fiktívne aktíva - kvóty, ktoré však v praxi budú musieť kupovať najmä silné a zdravé firmy od tých, ktoré majú horšie hospodárske (a nadväzne i environmentálne) výsledky. Systém je chybný a vytvára obmedzenia práv podnikateľov na užívanie svojho vlastníctva. O to dôraznejší mal byť postoj ministerstva voči byrokracii euroúradníkov.

Zo správy ministerstva životného prostredia o postupe pri príprave národného alokačného plánu vyplýva, že ku zníženiu kvót oproti pôvodnému plánu nedošlo na základe jasne stanovených kritérií, ale kompromisom, ktorý vzišiel z rokovaní ministerstva s komisiou, "handlovaním" medzi odlišnými spôsobmi zisťovania celkového množstva emisií zo strany ministerstva a Európskej komisie. Navyše, po kompromisnom znížení kvót sa ministerstvo s týmto rozhodnutím zjavne uspokojilo a nevznieslo žiadnu ďalšiu pripomienku. Zdá sa byť jasné, že ministerstvo v tomto prípade rokovalo nedôrazne. Napokon, pri obhajovaní súkromných vlastníkov ministerstvo už zopár podobných vlastných gólov "vyrobilo" (napríklad pri schvaľovaní rozsiahlych chránených území v systéme NATURA 2000).

Základnou úlohou ministerstva má byť posilňovanie a vymáhanie práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými účinkami podnikania. Nesmie to však robiť ignoranciou voči základnému právu vlastníkov nakladať slobodne a zodpovedne so svojím majetkom. Vo svojom základnom poslaní ministerstvo zlyháva.

Všetko nasvedčuje tomu, že nespokojnosť U. S. Steel je v tomto prípade opodstatnená.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. marca 2005.

Domino Fórum, 14.7.2004: Lesný socializmus

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo legislatívnu reformu lesného hospodárstva, ktorá oslabuje výkon vlastníckych práv a hospodárskeho využitia lesov v prospech štátneho dirigizmu a nejasných „verejných záujmov“.

Súčasná lesnícka politika je stanovená dvoma základnými normami: zákonom o lesoch a zákonom o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva. Vo svojej podstate je pokračovaním koncepcie spred roka 1989, založenej na politike, v ktorej štát koncentruje rozsiahle právomoci nad riadením a kontrolou hospodárenia v lese. Realizuje ich prostredníctvom vnútených povinností pre vlastníkov lesa (najmä povinnosťou platenia odbornej správy a dodržiavania lesných hospodárskych plánov – LHP), v obmedzeniach vo využívaní lesa (najmä definovaním spôsobov užívania lesov, limitmi ťažby, zákazom činností na lesných pozemkoch a podobne) a v ďalších reštrikciách vlastníckych práv (napríklad práva na finančnú kompenzáciu za voľný zber plodín).

Priveľa štátu

O nadmernej úlohe štátu v lesníckej politike u nás svedčí aj štúdia bývalého riaditeľa Lesov ČR Jiřího Olivu, ktorá analyzuje legislatívy desiatich európskych krajín z hľadiska vplyvu štátu na výkon vlastníckych práv a slobodu podnikania. Podľa tejto štúdie sú slovenská a česká lesnícka politika najreštriktívnejšie zo sledovaných krajín vo všetkých základných cieľoch štátnej lesníckej politiky (napríklad v ochrane pred odlesňovaním, obmedzovaní holorubov, určovaní lesných hospodárskych plánov či stanovovaní povinnosti odbornej správy lesov).

Vari najnepríjemnejším zistením je fakt, že nový, reformný zákon navrhuje zakázať privatizáciu všetkých lesov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Keďže súkromné vlastníctvo lesov je preukázateľne najefektívnejšou formou hospodárenia, nie je možné nevidieť nepriaznivý lobistický vplyv zo strany správcov štátnych lesov. Tie činia takmer 44 percent celkovej výmery lesov, čo je istotne dosť lukratívny balík záujmov pre štátny podnik Lesy SR, ktorý v ostatných rokoch zápasil najmä s hlbokou stratovosťou podnikania a s mnohými korupčnými podozreniami. Iným výsledkom nežiaduceho lobingu je paragraf, vynucujúci existenciu výskumného ústavu a rozsiahle štátne financovanie lesníckeho výskumu. Väčšina výskumných ústavov v rezorte už bola zrušená alebo pretransformovaná, preto úmysel tvorcov zákona zmeniť tento racionálny trend je celkom nepochopiteľný. Okrem toho, fungovanie vedy a výskumu na Slovensku je už predmetom iných platných noriem.

Charakteristickou črtou nového zákona je rozrastanie štátnej kontroly nad akoukoľvek činnosťou v lese. Podstatou celého zákona je totiž opis povinností vlastníkov lesa voči orgánom štátnej správy a kompetencií týchto orgánov na schvaľovanie činnosti, udeľovanie výnimiek a sankcií, ako aj zákazov činnosti. Nový návrh síce zlučuje dva pôvodné zákony do jednej normy, ale rozsah textu vzrastie o ďalšiu polovicu... Celkom paradoxne však ponecháva v kompetencii ministerstva pripraviť až 18 (!) vykonávacích predpisov k zákonu. Akákoľvek pochybná je podstata množstva opatrení v lesnom hospodárstve, ich absencia v riadnom zákone sa stane vysokým rizikom pre vznik korumpovateľných znení vyhlášok zo strany ministerstva. Ide najmä o opatrenia upravujúce postup pri vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, pri vyhlasovaní kategórií lesov alebo o podrobnostiach lesného hospodárskeho plánu, ktoré sú pre biznis v lesnom hospodárstve veľmi dôležité.

Hubári a verejné záujmy

Zákon nerieši dlhodobý konflikt vlastníkov lesov so zberateľmi lesných plodín. Hubári (ale i turisti a ďalší „nevlastníci“) tak naďalej môžu voľne vstupovať na cudzie pozemky a bezplatne užívať ich majetok, čo ostáva sporným bodom i vo vzťahu k ústavou garantovaným právam vlastníkov. Koncepcia vlastníckeho práva je obchádzaná celou podstatou zákona tým, že definuje funkcie lesa, v ktorých následne vnucuje spôsob hospodárenia. Týmto spôsobom udržuje i nezmyselnú existenciu „lesov osobitného určenia“, ktorá vyhradzuje právo na užívanie časti lesného majetku pre poľovníkov, vodohospodárov, kúpeľníctvo, školy a rôzne nejasné „verejné záujmy“ (napríklad environmentálne). Väčšinu z nich však tvoria konkrétne podnikateľské subjekty, ktoré by mali vstúpiť s vlastníkmi do trhového vzťahu a neostávať zvýhodnené zákonom.

Každý vlastník lesa s rozlohou nad 50 hektárov musí zamestnávať špecialistu-hospodára, pre ktorého zákon celkom iracionálne sprísňuje kritériá odbornej spôsobilosti. Napriek rozsiahlym a často byrokratickým povinnostiam jeho práce však zodpovednosť za nedostatky v hospodárení nenesie on, ale sám vlastník lesa, čo do veľkej miery spochybňuje účinnosť tejto koncepcie.

Smer byrokracia

Nový lesný zákon je sporný v množstve ďalších zbytočných reštrikcií (napríklad v ťažbe holorubom, v zákaze športových podujatí v lese či v založení lesníckej ochranárskej služby). Zdá sa, že ministerstvo pôdohospodárstva premrhalo príležitosť pripraviť zákon, ktorý by viedol k zvýšeniu efektivity využitia lesov. Návrh legislatívnej reformy lesníctva je krokom späť, smerom k byrokracii, lobizmom a korupciou ovplyvniteľným kompetenciám štátnych úradníkov a obmedzeniam súkromného vlastníctva. Minister Zsolt Simon sa tak popri šéfovi environrezortu stáva ďalším ministrom z SMK, ktorý nerealizuje reformy, ale socialistickú agendu.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č. 28, 14.7.2004