Hospodárske noviny, 29.4.2008: Ako „vyčistiť“ pozemkový fond

Slovenský pozemkový fond patrí spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským vodohospodárskym podnikom do triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich štátne vlastníctvo prírodných zdrojov. Ich spoločným atribútom je veľmi nízka kontrolovateľnosť mechanizmov rozhodovania, ktorá limituje záujem médií o ne najmä na prípady, keď sa prevalí ďalší korupčný škandál.

V prípade Slovenského pozemkového fondu ide o organizáciu, ktorá rozhoduje o hospodárení s takmer štvrtinou poľnohospodárskych pôd na Slovensku. Menšiu časť ich pôsobnosti predstavujú pôdy vo vlastníctve štátu (približne 6 % poľnohospodárskych pôd v SR), ktoré fond prenajíma, predáva alebo ich odovzdáva novým majiteľom ako náhradné pozemky pri uplatňovaní reštitučných nárokov. Väčšiu časť (približne 18 %) tvoria pôdy neznámych vlastníkov, ktoré fond prenajíma na poľnohospodárske využívanie.

Status quo na SPF

Počas šestnástich rokov, ktoré uplynuli od založenia fondu, neprejavovali doterajšie vlády snahu zmeniť dve podstatné okolnosti pôsobenia fondu, ktoré ho predurčili byť ideálnym nástrojom pre "odčerpávanie" aktív štátu v prospech ľudí disponujúcich mocou nad fondom. Prvá okolnosť sa týka kontroly rozhodovania fondu.

Personálne obsadenie všetkých orgánov fondu, teda generálneho riaditeľa so správnou a dozornou radou, je totiž v politickej moci ministra pôdohospodárstva a vlády, teda pod politickou kontrolou strán, ktoré sú v čase vymenovania orgánov pri moci. Z hľadiska verejnej kontroly je veľmi dôležitá dostupnosť údajov o obsahu zmlúv. Fond od roku 2005 síce začal zverejňovať mená nájomcov pôdy, ale bez poskytnutia najdôležitejších informácií o parcelách a zmluvnej cene.

Podozrenia z korupcie na fonde zlomili politický väz ministrovi Jureňovi. Nová ministerka Zdenka Kramplová preto predložila nedávno návrh novely zákona o pozemkovom fonde. Návrh je ústretovejší k posilneniu verejnej i politickej kontroly nad fondom. Zverejňovanie obsahu všetkých zmlúv fondu o prenájme a prevode majetku fondu môže výrazne prispieť k posilneniu verejnej kontroly.

Čo s radou fondu

Problémom však ostáva mechanizmus vytvorenia novej, jedenásťčlennej rady fondu. Podľa novely v nej má šesť členov vymenovať vláda a päť Národná rada na základe pomerného zastúpenia politických strán a politických hnutí, za ktoré boli poslanci zvolení do NR SR. Z toho vyplýva, že v dozornom orgáne fondu "zostane" miesto nanajvýš pre dvoch nominantov opozície.
Novela zákona však najmä vôbec nerieši druhú, oveľa podstatnejšiu okolnosť, ktorá vytvára priestor pre korupciu a klientelizmu na fonde. Tá spočíva v súčasných pravidlách oceňovania pôd, na základe ktorých sa uzatvárajú všetky zmluvy o prenájme pôd, predaji štátnych pôd a odovzdávaní náhradných pozemkov v reštitúciách. Súčasné pravidlá oceňovania pôd sa opierajú najmä o hodnotenie produkčných charakteristík pôd, teda ich potenciálu pre poľnohospodárske využitie.

Podkladom pre takéto oceňovanie pôd sú pôdne mapy tzv. bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ), ktoré vznikli v 70. rokoch minulého storočia a stali sa základom pre určenie pevných, netrhových cien pôd v socialistickej ekonomike. Tento systém zostáva podnes základom pre určenie hodnoty pôdy.

Cena ako problém

Vysoké korupčné riziká v činnosti fondu vyplývajú z povahy úradne stanovenej ceny. Tá je totiž veľmi vzdialená od pružnej trhovej ceny, ktorú uzatvárajú medzi sebou súkromné subjekty. Rozdiel medzi trhovou a úradnou cenou pôdy je pri porovnaní údajov o priemerných trhových cenách pôdy v zelených správach a cien od fondu v priemere dvoj- až trojnásobný. Pri predajoch pôd sa tento rozdiel určuje veľmi ťažko, keďže obsah zmlúv zatiaľ nie je známy, avšak súčasný mechanizmus určenia ceny nedáva dobré predpoklady na približovanie sa k trhovým cenám. V prípade reštitúcií sú dnes známe zmluvy, v ktorých sa rozdiel medzi úradnou a trhovou cenou pozemku odhaduje až niekoľkostonásobný.

Kde sa tento cenový rozdiel "stráca"? V prípade prenájmov fond často uzatvára zmluvy na hranici najnižšej sadzby podľa vyhlášky, najmä z dôvodu "ušetrenia" výdavkov farmárov. Časť straty príjmov preto predstavuje vo svojej podstate skrytú dotáciu poľnohospodárom, ktorá ide na úkor príjmu štátu. Pre ostatnú časť straty však platí to isté, čo pre prípady predaja pôd alebo reštitúcií: súčasný stav poskytuje totiž benevolentné podmienky pre dohodnutie nízkej ceny s úradníkmi fondu netransparentným, teda korupčným a klientelistickým spôsobom.

Predpokladané príjmy fondu na najbližšie roky predstavujú v prípade prenájmov sumu 280 mil. Sk ročne, v prípade predajov pôd do 200 mil. Sk ročne. Pri odhadovanom rozdiele medzi úradnými a trhovými cenami tak úradníci na fonde môžu rozhodnúť o skrátení možných príjmov (alebo aktív) fondu v sume niekoľkých desiatok, pri predajoch a reštitučných nárokoch až stoviek miliónov korún ročne. To všetko, pochopiteľne, bez porušenia stanovených pravidiel.

Z tohto dôvodu je potrebné vytvoriť nový cenový systém, v ktorom sa cena pozemkov a od nej odvíjaných sadzieb nájomného bude približovať k reálnym trhovým predpokladom, zohľadňujúcim polohu pozemku a ďalšie faktory, ktoré rozhodujú o cene na voľnom trhu; prinajmenšom na úroveň cien, ktoré sa v súčasnosti používajú pre výpočet sadzieb dane z pozemkov. Tie sú, paradoxne, výrazne vyššie. V prípade predaja pozemkov je taktiež potrebné vo vyššej miere uplatňovať transparentnejšie metódy súťaže.

Reforma je nevyhnutná

Komplexná a systémová reforma správy štátnych pozemkov a nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov by však mala smerovať najmä k znižovaniu výmery štátom vlastnených pôd až na úroveň, ktorá je potrebná pre zabezpečenie potrieb v striktne vymedzenom verejnom záujme (diaľnice, ochrana prírody a pod.), k štrukturálnej reforme nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov (posúdeniu prevodu nakladania s týmito pozemkami na obce, avšak až po uskutočnení systémovej komunálnej reformy) a k zvýšeniu úsilia o identifikáciu vlastníckych práv k pozemkom neznámych vlastníkov v súlade s Ústavou SR (dokončenie registra obnovenej evidencie pozemkov, zverejňovanie a aktualizácia pôd nezistených vlastníkov, posúdenie prevodu vlastníctva pôd na iné aktíva).

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 29.04.2008

Organizácia na reformu: Slovenský pozemkový fond

Aké kroky je potrebné uskutočniť pre účinnú reformu Slovenského pozemkového fondu? Čítajte na mojom blogu Sme.

Sme, 15.01.2008: Čarodejník s cenami

Po rokovaní vlády, ktorá prerokovala utajenú správu o priebehu privatizácie SPP, vyjadril Robert Fico pobúrenie nad tým, že Slovenský plynárenský prie­mysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Na tom istom rokovaní vlády však mal byť v programe prerokovaný zákon, podľa ktorého mala byť pri predaji štátnej pôdy zvýhodnená časť poľno­hospodárov, čo by taktiež viedlo k predaju štátneho majetku „hlboko pod cenu“.

Návrh bol síce z rokovania napokon stiahnutý, istotne to však nebolo z dôvodu hroziacej ujmy na príjmoch štátu. V tom je totiž postup Ficovej vlády podobný s vládami jeho predchodcu: starostlivosť o príjmy štátu z predaja majetku prejavuje najmä vtedy, keď poukazuje na zlyhania predošlej vlády.

Návrh novely zákona o nie­ktorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom totiž predpokladá predaj štátnej pôdy mechanizmami, ktoré pripomínajú spôsoby „porcovania štátu“ počas gangsterskej Mečiarovej privatizácie spred desiatich rokov. Preferovanou skupinou je v tomto prípade časť poľnohospodárov, ktorí sú súčasnými nájomcami na týchto pôdach a zaviažu sa využívať pozemky dvadsať rokov po splatení kúpnej ceny na poľno­hospodársku výrobu. Cena pozemkov pritom môže byť splatená i v splátkach až do dvadsať rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva.

Otázka znie, prečo vláda nevyužije možnosť ponúknuť prebytočnú štátnu pôdu viacerým záujemcom a nepredá ju na širokom trhu. Napríklad dražobným spôsobom, z ktorého by mohla získať oveľa vyššie príj­my na krytie verejných výdavkov. Pred pätnástimi rokmi Mečiarova vláda pri podobnom uprednostňovaní privatizérov balamutila verejnosť heslami o potrebe „tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Dnešná vláda by sa istotne mohla vyhovoriť na podobnú „potrebu podpory poľnohospodárov“, ale bola by to opäť len nôška lží, pretože v trhových podmienkach si každý zdroj napokon nájde efektívne využitie.

To znamená, že v mnohých prípadoch by sa predaj pôdy farmárom mohol stať iba dočasným vlastníctvom na predaj finálnemu záujemcovi. Stalo by sa teda presne to, čo v prípade Mečiarovho rozdávania fabrík svojim kamarátom: na úkor vyššieho príjmu štátu sa vtedy obohatili privatizéri, ktorí podniky vytunelovali alebo predali na trhu za oveľa vyššiu cenu. Terajšia „poistka“ vo forme dvadsaťročnej viazanosti na poľnohospodárske účely sa dá totiž kedykoľvek zrušiť (napríklad nenápadným vpašovaním do novely nejakého nesúvisiaceho zákona), alebo obchádzať rôznymi možnosťami predstierania poľnohospo­dár­skej činnosti. Alebo je možné dvadsať rokov farmárčiť a potom pôdu predať za cenu, ktorú by vedel zhodnotiť iný súkromný investor už teraz.

Nech dopadne ďalší korupčný návrh z dielne HZDS akokoľvek, istotne zaujímavé bude sledovať rozhodnutie Roberta Fica o tom, či táto cena za predaj pozemkov je pre verejnosť správna, alebo nie. Lebo pri tomto kúzelníkovi s cenami jeden nikdy nevie: Brízovou reštitúciou prišiel štát o pár stoviek miliónov a dosť mu to prekážalo, teraz môže stratiť ešte viac, ale nevyzerá tým byť nijako rozhorčený.

Článok bol publikovaný v týždenníku Sme dňa 15.01.2008

.týždeň, č. 49/2007: Prečo pozemky korumpujú

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.

Pozemkový fond vtedy vznikol na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády. Tá chcela vytvoriť organizáciu, ktorá bude spravovať poľnohospodárske pôdy vo vlastníctve štátu a nakladať s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pri svojom založení dostal „do vienka“ pravidlá fungovania, ktoré naznačujú, že v tých časoch bolo zavádzanie mechanizmov transparentného a efektívneho spravovania štátneho majetku veľmi málo známou oblasťou. A ešte menej reálne uplatňovaným princípom. Nie je preto veľkým prekvapením, že fond bol vtedy založený veľmi zle, so slabými mechanizmami kontroly a celkom neefektívnymi pravidlami hospodárenia. Tie ho predurčili na to, aby tí, ktorí rozhodovali o tomto majetku, mohli celkom legálne znižovať príjmy štátu vo svoj prospech. Naozaj prekvapujúca je však skutočnosť, že tieto pravidlá sa za celé tie roky nijako zásadne nezmenili. Na fond sa „akosi zabudlo“, zrejme i preto, lebo každá vládna garnitúra ho vnímala ako zaslúženú politickú korisť, ktorú je dobré na seba nevyťahovať.

.zlodejina ako princíp?

Na fonde sa za šestnásť rokov nezmenili dve podstatné okolnosti určujúce pravidlá jeho konania. Prvá súvisí s oceňovaním pôdy určenej na predaj, prenájom alebo reštitúcie. Princíp stanovenia tejto ceny totiž nevyplýva z ponuky a dopytu, ale z odhadov „hodnoty“ pôdy, nadväzujúcej ešte na systém bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, na ktorého základe sa v komunistickom Československu určovala cena poľnohospodárskej pôdy. Táto tabuľková cena však zohľadňuje predovšetkým predpoklady pôdy na poľnohospodárske využitie, nie ich reálny cenový potenciál na trhu, v ktorom súťažia aj iné dopyty po pôde (napríklad na budovanie hotelov či golfových ihrísk). Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že súčasné pravidlá umožňujú úradníkom na fonde celkom legálne dohodnúť za prenájom, predaj (neskôr Dzurindovou vládou pozastavený) alebo náhradný pozemok pri reštitúciách oveľa nižšiu cenu pôdy, než je na trhu súkromných subjektov. Podstata ostatnej kauzy na SPF vznikla zjavne práve v dôsledku pridelenia náhradných reštitučných pôd s podobnou bonitou, akú mala pôvodná pôda vlastníka, ale s výrazne odlišnou reálnou trhovou cenou. Úradníci to môžu robiť „potichu“, s menším rozdielom ceny (čo bolo „v pásme tolerancie“ Dzurindovej garnitúry), alebo vo veľkom a s rizikom odhalenia, ktoré nesie typický rukopis ľudí okolo Vladimíra Mečiara. Štát týmto spôsobom prichádza celkom legálne o obrovský príjem, ktorý môže končiť (aj) vo vreckách úradníkov na fonde. Ak by vláda rozhodla o predaji veľkej časti štátnych pôd, mohol by tento „únik“ podľa našich odhadov prevýšiť sumu niekoľkých desiatok miliárd korún.

Druhý problém sa týka menovania predstaviteľov fondu. Činnosť pozemkového fondu totiž od začiatku riadi správna rada, ktorú na návrh ministra vymenúva na päť rokov a z funkcie odvoláva vláda. Podobným spôsobom (na tri roky) je menovaná Dozorná rada fondu. Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu, predovšetkým z prenájmov pôdy) a disponuje už spomínanými vysokými rizikami korupcie, je celkom nepochopiteľné, že žiadna vláda neučinila nič na sprísnenie verejnej kontroly na fonde. Naopak, vlády ho ponechávali v tomto stave, ktorý z fondu robí ideálny nástroj na kupčenie vládnych strán. Prísnejšia kontrola hospodárenia fondu mohla byť pritom dávno zabezpečená: napríklad dobre vyváženou dozornou a správnou radou zloženou z predstaviteľov exekutívy, zástupcov odborných, profesijných a záujmových združení, volených na základe systému, ktorý by posilňoval vzájomnú kontrolu a motiváciu vedenia pre efektívne hospodárenie. Po celý čas sa však objavovali práve opačné pokusy. V roku 2001 prvá Dzurindova vláda dokonca schválila návrh vtedajšieho rezortného ministra Pavla Koncoša, aby sa štatutárnym orgánom fondu stal generálny riaditeľ, ktorého – opäť na návrh ministra – vymenúva a odvoláva z funkcie správna rada. Teda nenastalo zvýšenie verejnej kontroly nad majetkom fondu, ale len ďalšia koncentrácia moci v prospech ministra.

.jureňov zaslúžený pád

Miroslav Jureňa mohol pokojne odhaliť krivosť obvinení voči nemu, ak by preukázal, že chcel mechanizmy kontroly v Slovenskom pozemkovom fonde sprísniť – že sa o to aspoň pokúsil a niekto iný mu to zmaril. Opak bol však pravdou. Jeden z prvých vážnejších koaličných konfliktov po voľbách vypukol práve pre snahu vládnych strán (predovšetkým ĽS-HZDS) mocensky ovládnuť fond. Keďže sa niekoľko mesiacov nedarilo krízu riešiť, poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina sa pokúsili o riešenie pre nich typické, ktoré veľmi nápadne pripomína Mečiarove praktiky spred desiatich rokov. Predložili poslanecký návrh zákona, ktorý mal zmeniť spôsob vymenovania Správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu tak, aby najvyššie orgány fondu menoval výhradne minister pôdohospodárstva... Návrh, celkom pochopiteľne, neprešiel, ale už samo Jureňovo stotožnenie sa s takýmto korupčným návrhom upozorňovalo, akú chuť má HZDS na SPF. Nehovoriac o tom, že podobný pokus sa mu podarilo zrealizovať v lesnom zákone v súvislosti s posilnením jeho kompetencií menovania prednostov krajských lesných úradov. Jureňa prišiel na svoj post nepripravený a bez vízie, možno práve preto sa zameral najmä na posilňovanie svojej popularity a korumpovateľných právomocí vo svoj prospech. Spadol do jednej z jám, ktoré si sám kopal.

.fico záchranca?

Primárnu zodpovednosť za menovanie vedenia fondu, ktorý spravuje a nakladá približne s tretinou výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, nesie vláda. Ona schvaľuje vedenie fondu do podmienok, ktoré sú priam predurčené na vznik korupcie a klientelizmu. Mnoho vlád pred Ficom už mohlo a malo zmeniť mechanizmus, na ktorého základe sa určujú predstavitelia fondu a tiež presadiť systém oceňovania pôd. Takého systému, ktorý by viac reflektoval trhové ceny. Nadbytočnú štátnu pôdu už mohla vláda predať dražobným spôsobom, urýchliť proces identifikácie vlastníctva pozemkov nezistených vlastníkov a prepracovať mechanizmus určovania cien za prenájom pôd nezistených vlastníkov.Premiérovo verbálne odhodlanie reformovať fond treba privítať. Keby malo byť skutočné, musel by však prijať opatrenia, ktoré sú jeho strane zväčša proti srsti: liberalizáciu cien, zvýšenie verejnej kontroly nad správou majetku štátu, odpredaj nadbytočného majetku štátu.

No ak by bol Robert Fico bol vo svojom úsilí úspešný, bol by to unikátny prípad dobrej reformy, ktorá vznikla preto, lebo sa zlodeji nedokázali dohodnúť.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 49/2007

Hospodárske noviny, 7.12.2006:Korupcia pozemkového fondu

Poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina predložili návrh zákona, ktorý má zmeniť spôsob vymenovania správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu (SPF). Táto činnosť bola doteraz v kompetencii vlády, avšak po schválení novely príslušného zákona má najvyššie orgány fondu vymenovať výhradne minister pôdohospodárstva, ktorým je v súčasnosti Miroslav Jureňa (taktiež za ĽS-HZDS). V čom je problém tohto návrhu?

SPF je inštitúcia, ktorá spravuje štátnu pôdu a nakladá s pôdou nezistených vlastníkov. V roku 2005 prenajímala štátnu pôdu na výmere tvoriacej takmer 7,5 percenta poľnohospodárskej pôdy, pôdu nezistených vlastníkov na rozlohe takmer štvrtiny z celej výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Príjem z tohto prenájmu v roku 2005 presiahol 300 miliónov korún, príjem z predaja štátnej pôdy bol takmer 125 miliónov korún. Ak by štátna pôda mohla byť obchodovateľná v širšej miere než je dnes (to je však viazané na politickú vôľu vlády prestať brániť predaju štátnej pôdy občanom), príjem z jej predaja by pri trhových cenách podľa našich prepočtov výrazne presiahol hranicu 10 mld. Sk. V hodnote aktív tak patrí SPF medzi najväčšie "podniky" na Slovensku.

SPF nie je súkromným vlastníkom pôdy a nedisponuje teda "vnútornou predispozíciou" stanovovať trhovú cenu, preto je transparentnosť jeho pôsobenia v trhovom priestore prenájmov a predajov pôdy mimoriadne ohrozená. Účinný spôsob, akým je možné aspoň výraznejšie eliminovať riziká korupcie v hospodárení s majetkom takej obrovskej hodnoty, spočíva v nájdení mechanizmu, ktorým by bolo vedenie SPF oddelené od vplyvu vysokých úradníkov verejnej správy a pridružené pod vplyv organizácií, ktoré budú mať lepšie predpoklady na to, aby hospodárenie fondu "strážili".

Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu), nie je dokonca vôbec potrebné a ani žiaduce, aby vymenovanie jeho vedenia bolo v kompetencii ministra pôdohospodárstva alebo vlády. Túto úlohu by pokojne mohla prevziať komisia zástupcov zväčša mimovládnych odborných, profesijných a záujmových združení. To, že doteraz túto činnosť robila vláda, bolo podobne zlé riešenie. Aj v dôsledku toho sa po každej zmene politických síl menilo vedenie fondu a ešte nie tak dávno prenikali na verejnosť informácie napríklad o podivných výletoch zamestnancov fondu na Ďaleký východ. Zvýšenie koncentrácie moci nad fondom do rúk jediného ministra však riziká netransparentného hospodárenia fondu ešte zvýšia.

Návrh poslancov ĽS-HZDS na posilnenie kompetencií ministra pôdohospodárstva pripomína "opatrenia" rezortných ministrov Petra Baca (ĽS-HZDS) a Pavla Koncoša (SDĽ) pri vymenovaniach úradníkov, ktorí rozhodovali o udeľovaní dotácií poľnohospodárom v rokoch 1994 - 2002. I Vtedy o nich rozhodoval minister pôdohospodárstva. Ich dôsledkom boli rozsiahle zistenia kontrolných orgánov o "šafárení" s dotáciami v rezorte. Bez ohľadu na výsledok návrhu poslancov za HZDS sa zdá, akoby v istých postupoch boli predstavitelia tejto strany nepoučiteľní.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 7. decembra 2006

Hospodárske noviny, 12.6.2006:Zrušme štátne vlastníctvo pôdy

Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo je potrebné predať štátne pôdy a pôdy nezistených vlastníkov. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, je prirodzené a dobre identifikované.

Súkromné vlastníctvo výrazne zvyšuje vlastnícku zodpovednosť a schopnosť efektívnejšieho zhodnocovania pôdy, vykazuje výrazne lepší prístup k ochrane životného prostredia. Odstraňuje korupciu štátnych úradníkov, ruší deformácie štátom tvorených cien, eliminuje nežiaduce vládne zásahy do podnikania na pôde a s pôdou, v konečnom dôsledku môže prispieť i k demonopolizácii (najmä lesného) sektora.

Pri takomto výpočte výhod privatizácie pôd by malo byť prekvapením, že za šestnásť rokov transformácie spoločnosti neboli vlády schopné prinavrátiť do sektora tieto základné podmienky na slobodnú trhovú výmenu. Je to však tak a približne polovicu poľnohospodárskych a lesných pozemkov na Slovensku naďalej spravuje (alebo s nimi nakladá) štát.

Problém má v podstate jedinú a veľmi známu príčinu: je ňou priľnavosť ministrov k tlaku dravých štátno-zamestnávateľských skupín, ktoré na vojnovom poli s občanmi Slovenska získavajú cez slabých ministrov stále nové kóty. V prípade štátnych lesov (Lesy SR, š. p., a Štátne lesy TANAP-u) im prvá Dzurindova vláda zabezpečila v zákone o podmienkach prevodu majetku štátu status tzv. prirodzeného monopolu a všetky protekcionistické výhody, ktoré z toho plynú. Jeho druhá vláda im potvrdila nedotknuteľnosť štátneho vlastníctva pozemkov v novom lesnom zákone. Lesom SR k tomu Protimonopolný úrad „priklepol“ zvýšenie podielu obchodovania s drevom na centrálnej úrovni a na dôvažok minister Zsolt Simon v závere volebného obdobia presadil i pozastavenie transformácie štátneho podniku Lesy SR na akciovú spoločnosť.

„Pôdna“ loby si v Slovenskom pozemkovom fonde udržiava status organizácie, ktorá predáva štátnu poľnohospodársku pôdu len obmedzenej skupine podnikateľov a za veľmi špecifických podmienok, pričom ostatným pôdu len prenajíma. V ostatnom období však zvíťazil tlak iných skupín z verejnej správy– obcí, ktoré si presadili prevod vlastníctva štátnych pôd na seba, vrátane pôd nezistených vlastníkov (hneď po tom, čo budú prevedené do vlastníctva štátu). Tento proces bol zatiaľ pozastavený Ústavným súdom SR.

Agrárny i lesný sektor po roku 1989 rastie pomalšie, než by mohol. Do veľkej miery je to spôsobené vojnou, ktorú v sektore vlastníctva pôd vedie vláda prosi svojim občanom. Ministri preferujú úžitky z konexií v partii štátnych zamestnávateľov pred úžitkom zo služby občanom. Výsledkom týchto pohybov nie je ochrana „spoločenských“ a „ekologických“ hodnôt prírody, ako sa snažia občanov presvedčiť vlády (tie totiž zabezpečujú oveľa lepšie súkromné subjekty), ale ochrana zamestnancov vo verejnom sektore. Toto je socializmus v praxi: preferovanie vybraných skupín, štátne násilie, ktorého cieľom je zvyšovanie bohatstva jednej skupiny na úkor druhej.

Dopyt podnikateľov po štátnej pôde je vysoký a dôvody, pre ktoré je poľnohospodárske a lesné pozemky vo vlastníctve štátu potrebné predať, sú veľmi silné. Trh s pôdou však na svoju reformu stále čaká.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 12. júna 2006.

Hospodárske noviny, 17.5.2006:Štátnu pôdu treba predať

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, disponuje totiž oveľa lepšou schopnosťou pre optimálne zhodnocovanie statkov. To prináša pozitívne dôsledky pre celú spoločnosť. Problém je v tom, že zatiaľ čo privatizácia preniká konečne i do oblastí prirodzeného spolupôsobenia vlád (napríklad v školstve či zdravotníctve), vo vlastníctve lesnej a čiastočne i poľnohospodárskej pôdy si vláda ponecháva svoje negatívne dominantné pôsobenie.
Pri poľnohospodárskych pozemkoch je privatizácia sťažená najmä veľkým podielom pôd nezistených vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). V roku 2005 ich SPF prenajímal na výmere 441-tisíc hektárov, teda približne 18 percent výmery poľnohospodárskej pôdy v SR. Vláda v roku 2000 urobila správne rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 však súčasná vláda rozhodla o prevode vlastníctva týchto (už štátnych) pôd na obce. Toto nemožno považovať za racionálne konanie, pretože spôsobuje len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva. Najmä však nesmeruje k priamej privatizácii pôd, ale zvyšuje riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli minulého roka pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.
Pri lesných pozemkoch je situácia ešte horšia. Tu vláda vystupuje ako dominantný vlastník, ktorý dlhodobo a zámerne bráni liberalizácii trhu. Štátny podnik Lesy SR (a menší správca Štátne lesy TANAP-u) obhospodarujú vyše 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, a ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Podobnú legislatívnu zábranu presadil Zsolt Simon aj minulý rok do nového lesného zákona. Podľa zákona sú Lesy SR prirodzeným monopolom, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto štátno-zamestnávateľskej firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím Zsolta Simona je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. To bol, mimochodom, zámer programového vyhlásenia vlády, na ktorého splnení pracovalo ministerstvo niekoľko rokov...
Lesy SR predstavujú neefektívny kolos s kmeňovým imaním 44 mld. Sk. Protekcionizmus slovenskej vlády, ktorým zabraňuje skvalitneniu hospodárenia s veľkou časťou lesov Slovenska, zohráva negatívnu úlohu i v dlhodobých sporoch o optimálne využitie lesnej krajiny. Do času, kým Slovensko neuskutoční zásadnú diskusiu o tom, či a do akej miery je užitočné ponechať istú výmeru pôdy vo vlastníctve štátu (vo verejnom záujme, akým je napríklad ochrana prírody či budovanie infraštruktúry a priemyselných parkov), však môže vláda uskutočniť privatizáciu veľkej časti lesných a poľnohospodárskych pozemkov – tých, ktoré pod verejný záujem nepatria.

Text bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 17.5.2006