Sme, 4.11.2008: V kauze skládky víťazia úradníci

Pezinská skládka, ale napríklad aj Tichá a Kôprová dolina sú dôkazom, aký chaos vytvára štát, keď 18 rokov odkladá reformu pravidiel stavebného a územného konania.

Článok vyšiel v denníku Sme, 4.11.2008, tu.

Teória environmentálnej politiky: Recyklácia odpadov je vládou vytvorený trh

Boj proti klimatickým zmenám nie je jediným z radu výrazných vládnych zásahov voči slobode podnikania, ktorými sa vlády snažia eliminovať dopady tzv. negatívnych externalít. Dávno predtým, než vlády začali donucovať producentov skleníkových plynov k znižovaniu emisií neškodného plynu, prinútili producentov odpadov platiť povinné platby za účelom zabezpečenia ďalšieho použitia odpadov. Obe vládne regulácie majú vo vzťahu k rozhodovaniu vlády viacero spoločných znakov: celosvetová kampaň, popularita, obrovské náklady celej spoločnosti, ale najmä vysoké pochybnosti o tom, či vládny zámer plní svoje ciele a či táto politika nie je v priamom rozpore s ochranou životného prostredia.

Viac tu.

Konzervatívne listy, č. 10/2007: Otázniky nad recykláciou odpadov

Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.

V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15 %. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.

Nastúpený trend

Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.

Kde sa stala chyba?

Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.

Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.

V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.

V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.

Zásahy vlády

Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.

Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.

Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007.

Článok vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy, október 2007.

Domino Fórum, 26.11.2003: Jednoducho – zrušiť

Recyklačný fond má podporovať zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov. Ale už od začiatku jeho činnosti je zjavné, že je len ďalším z nefunkčných počinov ministerstva životného prostredia.

Vznik a pôsobenie Recyklačného fondu (RF) je jedným z najbizarnejších spôsobov tvorby inštitúcií, ktoré zhromažďujú štátom vynútené poplatky. Fondu to umožňuje nakladať so stovkami miliónov korún veľmi netransparentným spôsobom. Je zvláštne, že RF vznikol presne v čase, keď sa rušili iné štátne fondy, ktoré sa ukázali byť priveľmi zneužívaným spôsobom hospodárenia s verejnými financiami. Podozrenie z korupčného rozhodnutia o jeho vzniku zvyšuje fakt, že v systéme odpadového hospodárstva fond do veľkej miery len zdvojuje príjem prostriedkov, ktoré sú na ten istý účel hradené občanmi v rozpočtoch obcí (v prípade komunálneho odpadu) a samotnými producentmi pri ich skládkovaní (v prípade odpadu nekomunálneho). Príspevky v Recyklačnom fonde sú vo svojej podstate klasickou environmentálnou daňou, ktorú vymáha štát a dáva ju spravovať „neštátnemu“ fondu. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ako orgán zodpovedný za vznik fondu sa pri každom obvinení z korupcie bráni práve súkromnou povahou týchto prostriedkov. To je však celkom nezmyselné zbavovanie sa zodpovednosti, pretože poplatky pre RF jednoznačne stanovuje a vymáha štát (podobne ako iné dane), a teda štát nesie plnú zodpovednosť. Činnosť RF navyše neriadia sami prispievatelia, ale len malá privilegovaná skupina podnikateľov, členov samosprávy a štátnych úradníkov. Príjmy Recyklačného fondu sú jednoznačne verejnej povahy a len za prvý rok presiahli 887 miliónov korún. S nimi však fond hospodári podľa bežných podnikateľských pravidiel, teda bez možnosti kontroly napríklad Najvyššieho kontrolného úradu. Fond funguje ako hybrid, ktorý je „štátny“ i „neštátny“ súčasne: požíva výhody stabilného netrhového príjmu a monopolného postavenia na trhu, zároveň však má výhody podnikateľského rozhodovania.

Recyklačný fond nemá stanovené nijaké presne kvantifikovateľné objemy recyklácie a zhodnotenia odpadov, ktoré musí dosiahnuť. Štát teda od fondu nepožaduje nijakú zodpovednosť a nijaké skladanie účtov z plnenia cieľov, pre ktoré vznikol. Takto vzniká ideálne prostredie pre finančné toky, z ktorých môžu profitovať „spriatelené“ i rôzne „virtuálne“ firmy – navyše s projektmi, ktoré s účelmi fondu až tak veľa spoločného nemajú. Tak sa vo fonde robí napríklad nákup techniky nesúvisiacej s recykláciou odpadov, tak sa v ňom sponzorujú rôzne štúdie, okrajové investičné zámery a vydávanie regionálnej tlače... V prípade RF neexistuje spôsob evidencie a sankcionovania väčšiny neplatičov. Ministerstvo aj fond priznávajú okolo 30 percent neplatičov, obchodníci hovoria až o dvoch tretinách. Faktom je, že najmä pri drobných podnikateľoch je možnosť kontroly mizivá. Ďalším problémom je, že poplatky pre RF sú povinné pre všetkých výrobcov a dovozcov, ale dotácie na recykláciu odpadov idú len pre niekoľko záujemcov, ktorých „vyberie“ fond.

Vzhľadom na vysoké nebezpečenstvo zneužívania prostriedkov RF je celkom nepochopiteľné počínanie poslanca Petra Muránskeho (KDH), ktorý v máji tohto roku vložil do návrhu jedného zákona (napokon neschválenú) novelu zákona o odpadoch, ktorá by fond zbavila aj posledných protikorupčných opatrení. Návrh mal vyňať hospodárenie fondu spod zákona o verejnom obstarávaní, čím by mu umožnil svojvoľné určenie podielu prevádzkových nákladov a ich použitie. Navrhovaná novela išla ešte ďalej: fond mal byť vyňatý spod vplyvu zákona o štátnej pomoci a plniť funkciu zúčtovacieho strediska pre zálohy za nevratné obaly, čím by porušil pravidlá hospodárskej súťaže.

„Privátnosť“ podmienok podnikania RF posilňuje fakt, že štát nemá pod priamou kontrolou voľbu riaditeľa ani platové náležitosti vedenia. Rozhodovanie správnej a dozornej rady fondu nemôže ovplyvniť drvivá väčšina poplatníkov, a dokonca aj štát len v minimálnej miere. Fond ako „súkromný“ podnikateľ si nárokuje nepodliehať zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a o udelených prostriedkoch informuje len dvakrát ročne. Správnu radu nezaujímajú ani vedľajšie podnikateľské aktivity vedúcich predstaviteľov fondu.

Súčasný systém spoplatňovania recyklácie odpadov má negatívny vplyv na slobodu trhu. Ak sa štát rozhodne podporiť recykláciu vo „verejnom záujme“ (napríklad dosiahnuť limity EÚ), mal by to riešiť úplne inými mechanizmami: napríklad stanovením zákonnej povinnosti založenia čisto privátnych združení, ktoré budú tieto prostriedky spravovať s presne kontrolovateľnými cieľmi alebo pomerným príspevkovým systémom pre obce a spracovateľov odpadov. K tomu však má MŽP ďaleko.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č.48, 26.11.2003

Domino Fórum, 19.11.2003: PET biznis

Už o pár mesiacov budú PET fľaše zálohované. Ekologickí aktivisti sa tešia, obchodníci sú nahnevaní. Vyzerá to ako správne ekologické rozhodnutie, ktoré štát presadil. Ale je to tak aj naozaj?

Ministerstvo životného prostredia je povinné zvyšovať objem recyklovaných odpadov. V prípade PET fliaš sa však rozhodlo pre riešenie, ktoré je predražené, obmedzuje slobodu trhu a vyvoláva podozrenia z korupcie. Najrozšírenejšia metóda recyklácie odpadu z obalov je založená na princípe separovaného zberu. Poskytuje vysokú variabilitu riešení, má dobré výsledky a pri vhodnej realizácii nepôsobí na trh veľmi deformujúcim spôsobom. Domáce triedenie odpadu je flexibilné pre viacero druhov komunálneho odpadu, riadia ho obce a využíva ho väčšina vyspelých krajín. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) sa však v prípade jedného z odpadov – jednorazových nápojových fliaš z polyetyléntereftalátov (PET) – rozhodlo pre jeho špecifické zhodnocovanie zálohovaním v obchodoch. Tento systém sa využíva len v niekoľkých krajinách so silnou výkonnosťou hospodárstva. Z hľadiska podielu recyklácie naozaj dosahuje výborné výsledky. Jeho ekonomické zabezpečenie je výhodné v tom, že zhodnocovanie platia najmä tí, čo fľaše do systému nevrátia. Z celkového pohľadu je však systém oveľa nákladnejší a ekologicky sporný až negatívny. V slovenských podmienkach sú navyše nevýhody zálohovania oproti separovanému zberu o toľko markantnejšie, že nie je možné neuvažovať i o korupčnom pozadí rozhodnutia.

Zložitý systém

MŽP pripravuje legislatívne opatrenia bez toho, že by zverejnilo vlastnú ekonomickú súvahu fungovania systému. Dôkladný rozbor zálohového systému PET fliaš tak predložil len Zväz obchodu SR v podrobnej analýze logistiky opatrenia. Výstupy projektu potvrdzujú, že systém je neudržateľný bez vedľajšieho zdroju príjmov v tzv. administratívnom poplatku od výrobcov a dovozcov nápojov (model vyspelých krajín totiž kalkuluje s celkom odlišnými cenovými reláciami). Ten môže zvýšiť cenu jednej fľaše nápoja rádovo o 3 – 5 korún. V porovnaní s klasickým triedením je totiž zálohový systém výrazne drahší o položky, akými sú založenie a financovanie zúčtovacieho centra, úhrada nákladov zberných pracovísk – obchodov (energia, nové pracovné sily atď.), zložitejší odvoz a spracovanie materiálu, úhrada priestorov na skladovanie v prevádzkach, nákup nevyhnutných technológií (automaty, zberné koše, kontajnery a ich odpisy) či realizácia veľmi zložitej sústavy zúčtovania. Len vstupné náklady na úhradu techniky si vyžiadajú niekoľko miliárd korún a správa systému je ekonomicky dlhodobo náročnejšia. Okrem toho vedie extrémna zložitosť systému (identifikačná a zúčtovacia procedúra, úverové zaistenie vstupov atď.) k veľmi nízkej transparentnosti finančných tokov.

PET fľaše tvoria len zanedbateľný podiel zo všetkých druhov odpadov a malú časť z obalov z plastov. Z hľadiska efektivity je preto nepochopiteľné, prečo práve tento druh obalov (navyše len jeho časť, teda fľaše s objemom nad 0,5 l) má byť vyňatý zo systému klasického triedenia komunálneho odpadu, ktorý i tak musí byť zachovaný, resp. musí sa ďalej intenzívne zavádzať. Istotne tu zohráva úlohu mediálna príťažlivosť témy PET fliaš. Ale ešte väčšiu úlohu hrá asi skutočnosť, že ide o veľmi lukratívnu štátnu zákazku, z ktorej budú profitovať mnohí. Sú to dopravné firmy, prevádzky, Recyklačný fond, drobní dodávatelia a ďalší účastníci – a najmä dvaja z najväčších hráčov v tomto ekobiznise: dodávatelia lisovacích kontajnerov a automatov na zber a identifikáciu fliaš pre niekoľko stoviek väčších prevádzok (odhadovaný príjem vyše 1,5 mld Sk!), ako aj firmy obchodujúce na medzinárodnej burze odpadov so žiadaným recyklátom, ktorý im systém kvalitne pripraví...

Poškodenou stranou systému bude najmä spotrebiteľ, ktorý pocíti zvýšenie ceny nápojov a pokles spotreby zdravotne nezávadných tekutín. Následne na systém doplatia aj výrobcovia nápojov, keďže sa zníži objem výroby, naopak, zvýšia sa verejné financie na recesii zamestnanosti a daňových príjmov. Výrobcovia budú musieť v záujme ochrany pred dovozom z cudziny fľaše špeciálne označovať.

Sporné aj ekologicky

Systém je sporný i z pohľadu ochrany životného prostredia. Zmena cenových podmienok využívania PET fliaš oproti iným obalom bude viesť k snahe preorientovať výrobu na iný, nezálohovaný obalový materiál, prípadne preferovať práve tento typ na úkor ekologickejších obalov. Zálohovanie zvyšuje tlak na verejné financie, čo sa môže prejaviť v poklese podpory environmentálnych opatrení pre iné odvetvia. Ekologicky náročnejší je i odvoz odpadov v zložitom slovenskom teréne. A napokon, tendencia spraviť z predajní a reštauračných prevádzok skládky nehygienického odpadu (nehovoriac o turisticky atraktívnych oblastiach) je riešením dostatočne iracionálnym na to, aby bol dôvod odmietnuť i jeho ekologický prínos.

MŽP sa pred prevahou argumentov proti zálohovému systému bráni len spochybňovaním štúdie Zväzu obchodu SR. Váha dôkazov je však evidentná i bez tejto štúdie obchodníkov. Systém zálohovania PET podporuje štátnu direktívu pred slobodou trhu, a hoci nám legislatíva EÚ zamedzuje možnosť voľby optimálneho spôsobu zhodnotenia odpadov (jeho rozsah a intenzitu by mal určovať trh), nebráni nám zamietnuť návrh MŽP, ktorý je neefektívnym a neekologickým riešením.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM, 47, 19.11.2003