Konzervatívne listy, 1/2009: Eurospeak a stokrát opakovaná lož (Recenzia)

Jazyk je flexibilným nástrojom dorozumievania a neustále sa vyvíja. Nové javy získavajú nové názvy a jazyk sa postupne obohacuje pojmami, o ktorých existencii ešte pár rokov predtým nemal nikto ani poňatia. História však pozná i množstvo prípadov pomenovaní, ktoré sa stali súčasťou bežného slovníka bez toho, aby ich význam dokázal vôbec niekto vysvetliť. Vzišli z moci, ktorá pre rast svojich kompetencií potrebuje nové témy. A postupne sa stali silným nástrojom pre obmedzovanie slobody ľudí.

Osobitý slovník „vznešených“ pojmov je typický najmä pre vlády, ktoré buď neoplývajú legitimitou, alebo nepodliehajú dostatočnej kontrole moci. Skúsenosť však nasvedčuje, že sprevádza prakticky každú vládu, ktorá disponuje verejnými zdrojmi a má moc požadovať od verejnosti ich ďalšie vymáhanie. Český poslanec Európskeho parlamentu Hynek Fajmon (ODS) sa v útlej knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve CDK v roku 2008, pokúsil načrieť do truhlice európskych ľavicových pojmov. Zameriava sa na osemnásť vybraných „zľudovelých“ hesiel, ktoré spája spoločný osud. Predstavujú nielen akéhosi styčného dôstojníka medzi európskymi úradníkmi a verejnosťou, ale zároveň sú dôležitým nástrojom pre presadzovanie nových pravidiel: sú axiómou, ktorá „legitimizuje“ štátnym úradníkom zmysel ich práce, sú predmetom konferencií, školení a verejných diskusií, súčasťou slávnostných príhovorov politikov, ale aj štandardou na vlajke socialistov a ľavicových liberálov, ktorí zápasia o „nový charakter“ Európy.

Vyrovnane...

Fajmonov výber, ktorý prv vychádzal v sérii článkov v Revue Politika, predstavuje brilantnú ukážku najvážnejších rizík, ktoré hrozia od pokračovania snáh o posilňovanie európskej integrácie. Pod záštitou proklamovanej rovnosti sa totiž vo všetkých prípadoch skrýva útok na slobodu: či už osobnú (diskriminácia, ľudské práva, mierová politika a mierové hnutia, občianska spoločnosť, rodová rovnosť, rovnosť a rovnostárstvo) alebo ekonomickú (európsky sociálny model, GMO, globalizácia, globálne otepľovanie, obnoviteľné zdroje energie, ochrana a ochranárstvo, princíp predbežnej opatrnosti, sociálno-ekologické trhové hospodárstvo, sociálny dialóg, sociálna spravodlivosť, spravodlivý obchod, trvalo udržateľný rozvoj).

Za týmito pojmami a politikami možno odhaliť dva zjavné ciele. Prvým je vytvorenie nového európskeho práva. Spadajú pod neho prakticky všetky rovnostárske ideológie. Uplatňovanie tejto politiky v praxi však vedie k tomu, čo odhaľuje i Fajmon: k vládou vynútenej diskriminácii tých, ktorí pôvodne ťažili z „prirodzených“ výhod (Fajmon upozorňuje i na to, že „prirodzená“ výhoda sa napríklad pri rozdieloch pohlaví dá len ťažko určiť, keďže každému pohlaviu vyplývajú rôzne výhody). Inou metódou „odstraňovania diskriminácie“ sú megalomanské projekty z financií daňovníkov, ktorých výsledky bývajú obvykle veľmi pochybné. Účinným pomocníkom pre šírenie nového práva je tiež „občiansko-združenizmus“, teda vládou podporovaná spoluúčasť tretieho sektora na priamom výkone moci. Je pochopiteľné, že preferovanou skupinou sú združenia šíriace ľavicovú rovnostársku agendu.

Druhým cieľom týchto politík je zjednotenie práv pre celú Európsku úniu. Týka sa napríklad trestu smrti, či zahraničnej politiky (Fajmon uvádza známy prípad amerického radaru v ČR). Násilné zjednocovanie názorov krajín, ktoré majú veľmi odlišný historický vývoj i náboženské korene, na vzťahy s inými krajinami, vedie k zbytočným pnutiam a často i k masovému odporu verejnosti.

...opatrne...

Nie je prekvapením, že najvýznamnejšia časť ľavicových pojmov v autorovom výbere – až sedem pojmov – súvisí s environmentálnou politikou, pretože tá patrí medzi najrýchlejšie rastúce politické agendy v Európskej únii. S nadľahčením môžeme povedať, že odkedy úradníci „objavili“ stúpajúci záujem verejnosti o prísnejšie riešenie dopadov ľudskej činnosti na okolie, obkrútila sa európska politika okolo novej ekologickej modly: princípu predbežnej opatrnosti.

Princíp predbežnej opatrnosti, ktorému český europoslanec venuje samostatnú kapitolu, nemá jasnú definíciu. Práve preto ním možno „odôvodniť“ akúkoľvek reguláciu trhu. Preventívny princíp pomáha budovať spoločnosť, v ktorej žiadna ľudská činnosť nebude môcť existovať bez kontroly vládnych úradníkov. V prípade environmentálnej politiky sa pritom celkom opomína bumerangový efekt regulácií na kvalitu života ľudí: každé sprísnenie ekologických limitov pre výrobu nejakého produktu totiž zvyšuje jeho cenu a tým ho robí menej dostupným pre širokú verejnosť. Typickým príkladom bola masívna podpora EÚ v prospech pestovania biopalív až dovtedy, kým aj predstavitelia únie museli priznať, že táto politika vedie k drancovaniu pôdy a zdražovaniu potravín. Hynek Fajmon sa venuje aj inej, veľmi podobnej situácii: princíp predbežnej opatrnosti totiž viedol úniu k zarytému odporu voči pestovaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO). Únia tým vlastne bráni dostupnosti lacných potravín na európsky trh, čím nielen priamo škodí obyvateľom únie, ale odmietaním obchodovania s GMO proti pravidlám WTO otvára i fronty v obchodnej vojne s producentmi GM potravín (posledný prípad viedol k colnej odvete USA pre francúzsky syr).

...a udržateľne...

Vo Fajmonovom výbere nechýba odkaz na energetickú politiku únie, najmä na podporu obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa ukrýva i pod bezkonkurenčne najznámejším z bezobsažných pojmov – trvalo udržateľným rozvojom (sustainability). Energetickej politike však právom patrí i samostatná kapitola: chaotické vajatanie únie v otázke jadrovej energetiky a pestovania biomasy si zaslúžia pozornosť, pretože odhaľujú bizarnosť eurospeaku v jeho najčistejšej podobe. Trvalo udržateľný rozvoj nemá obsah, takže nemožno podľa neho určiť, ktorá energia je alebo nie je „udržateľná“. Európski politici sa však o to tvrdošijne pokúšajú ďalej...

Asi jediným z absentujúcich pojmov vo Fajmonovom „ekologickom“ slovníku je recyklácia odpadov, kvôli ktorej únia vynútila vznik obrovského, neprirodzeného a neefektívneho trhu s použitými materiálmi. To je tak trochu škoda. Recyklácia je totiž typickým produktom trvalej udržateľnosti, ktorej koncept vychádza z pokrútenej predstavy o vyčerpateľnosti zdrojov Zeme. Poznatky ekonómie totiž tieto obavy dávno vyvrátili: cena surovín pružne reaguje na zvyšujúcu vzácnosť zdrojov a preukázateľne urýchľuje rozvoj nových technológií získavania zdrojov a využívania ich ekologických alternatív. Fyzické vyčerpanie zdrojov preto reálne nehrozí.

...pod ochranou úradníka

Kniha Hynka Fajmona nemá ambíciu priniesť veľa nových informácií pre tých, ktorí sa dobre pohybujú v dominantných témach európskej politiky. Slovník je však bravúrne ľahkým čítaním, obsahovo prehľadným a informačne nabitým vstupom do problematiky, určeným najmä pre širokú verejnosť, ktorá z dôvodu „deficitu demokracie“ v únii často málo reaguje na hrozby nových tém na európskej politickej scéne.

Eurospeak je mocná propagandistická zbraň a vyhovuje jej každý impulz pre šírenie strachu zo slobody. V čase finančnej krízy je verejnosť skôr ochotná podľahnúť ilúzii o tom, že sloboda človeka vedie ku zlu a preto potrebuje prísnu kontrolu „dobrého“ vládneho úradníka. Historická skúsenosť je však neúprosná: ak ľudstvo stráca vieru v slobodu a zodpovednosť jednotlivca, lož netreba opakovať ani desaťkrát.

Autor je analytikom KI pre environmentálnu politiku.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2009.

Knihu Hynka Fajmona Slovníček evropských levicových pojmů, ktorú vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury v Brne v roku 2008, si môžete objednať tu.

Povodeň ako pozitívna externalita?

Drevorubači, ktorí podľa environmentálnych aktivistov spôsobili nežiadúcim výrubom stromov povodeň (link), by mali dostať odmenu za vyčistenie vodného toku v Slovenskom raji.

Povodeň zmenila tiesňavy na nepoznanie (Sita - Sme, 31.7.2008, link):

Ničivé povodne, ktoré sa prehnali najmä východným Slovenskom minulý týždeň, napáchali množstvo škôd aj v tiesňavách Slovenského raja. Na druhej strane, dnes je Slovenský raj úplne iný, ako ešte pred dvoma týždňami, tvrdí starosta Hrabušíc Štefan Labuda. Prívalová voda vyplavila z väčšiny tiesňav naplaveniny, ktoré sa tu roky hromadili.

„Zmenili sa korytá potokov, v mnohých prípadoch voda odniesla aj niekoľkometrové nánosy štrku a piesku,“ hovorí Labuda. Príkladom je aj tiesňava Piecky, ktorá doslova žiari „novotou“. Prívalové vody odplavili nánosy, takže turistov až zarazí vápencovo-biele dno tiesňavy. Turisti ocenia aj čistejší vzduch v tiesňavách.

...Štefan Labuda odhaduje škody na obecnom majetku v Slovenskom raji na 0,5 mil. Sk (16 597 €). Úpravy a preloženie niektorých rebríkov v tiesňavách si vyžiadajú približne milión korún (33 194 €).

Škody síce dosiahli 1,5 mil. Sk, ale za tú sumu by roklinu nevyčistila ani najlepšia súkromná firma.

Otázka dňa znie: ako započítať drevorubačom cost and benefits?

Zmena pôdneho krytu, vlastníctvo a právo

Môj ctený oponent Juraj Lukáč veľmi často prezentuje tézu, že tí, ktorí z lesa vyťažili nevhodným spôsobom veľkú časť drevnej hmoty a spôsobili tým povodňové škody, by za to mali niesť zodpovednosť. (pozri napríklad diskusiu k môjmu článku na blogu Sme, link)

Ak by sme takto nastavili právo, zdalo by sa to byť celkom v poriadku: negatívnu exernalitu treba eliminovať. Lenže podobným princípom by sme sa potom mali vysporiadať aj s tými, ktorí si na podobne rizikových pôdach - napríklad s nevyhovujúcou retenčnou schopnosťou a s vysokým sklonom terénu - "dovolili" nemať les vôbec. Títo ľudia totiž kedysi dávno tisíce hektárov rizikových pôd premenili na ornú pôdu. Na takýchto územiach sa každá veľmi intenzívna zrážka mení na povrchový odtok, navyše, uplatňujú na nich často veľmi erózny spôsob hospodárenia, teda naprieč vrstevniciam (kvôli mechanizmom, ktoré by sa v systéme obrábania pôdy po vrstevniciach prevracali).

Otázka dňa znie: Sú títo ľudia rovnakí zločinci, alebo ustanovíme pravidlo, že zmena pôdneho krytu (využitia pôdy) zvyšujúca riziko povodne bude postihnuteľná až od určitého dátumu? Čo však potom s tými, ktorí si kúpia lesný pozemok na Kysuciach a budú chcieť začať farmárčiť? Hm.

Príklad "kysuckých zločinov" (foto: autor):








Domnievam sa, že zmenu využitia pôdy nemožno považovať za zločin. Slovensko patrí v súčasnosti k najlesnatejším krajinám na svete, ale ešte pred niekoľkými storočiami bolo výrazne odlesnené. Mnohé krajiny sveta, ktoré majú podobnú morfológiu terénu ako Slovensko, majú v súčasnosti lesnatosť oveľa nižšiu. Koho chcú environmentálni aktivisti obviňovať z povodní v týchto krajinách (napríklad v Česku)? Poľnohospodárov, za to, že namiesto sadenia bukov osiali jačmeň, čím zvýšili povrchový odtok? Alebo Kysučanov, za to, že nemajú iné topografické možnosti pre farmárčenie?

kazda.blog.sme.sk: Vymáhanie práva – návod na zastavenie ekologických klamárov?

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Zaujímavá možnosť účinného boja proti šíreniu lživej environmentálnej paniky sa črtá v žalobe španielskych vlastníkov domov a realitných developerov na environmentálnu organizáciu Greenpeace. Kauzu komentuje Michael Asher na DailyTech.com (link), citujúc správu na Expatica.com (link)...

Konzervatívne listy, č. 06/2008: Environmentalizmus je rizikom pre slobodu

Radovan Kazda, Konzervatívne listy, č. 06/2008 (link)

„Najväčšou hrozbou pre slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku a prosperitu na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia už nie je socializmus. Namiesto neho je to ambiciózna, arogantná, bezohľadná ideológia environmentalizmu.“ /Václav Klaus, máj 2006/
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.

FME Newsletter No. 11: „Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Radovan Kazda, blog.sme.sk (link)

Výber článkov o environmentálnej politike.
- Úvod do podstaty problémov s vládnymi reguláciami skleníkových plynov „Cap and Trade vs. Carbon Taxes,
- Krátke odskočenie ku teórii environmentálnej politiky v problematike ovzdušia
- Ako funguje skleníkový biznis?

Teória environmentálnej politiky: Environmentálne regulácie

Životné prostredie je príležitosťou a zdrojom pre vznik mnohých tovarov a služieb. Z prirodzenej povahy životného prostredia – najmä jeho fyzickej obmedzenosti – vyplýva, že viacero dopytov po využití životného prostredia nemožno naplniť súčasne, na jednej lokalite. To znamená, že poskytovanie týchto služieb často nie je paralelné (teda navzájom sa nevylučujúce), ale alternatívne (napríklad, nemožno súčasne na rovnakom území ťažiť nerasty, obývať ho a poskytovať na ňom rekreačné služby). Rastúcim počtom záujemcov o využívanie niektorej časti životného prostredia sa zvyšujú i riziká pre vznik konfliktov o využívanie prírodných
zdrojov.

Tieto konflikty začali rásť postupne, najmä v nadväznosti na vedecko-technický rozvoj a zvyšujúce sa príjmy obyvateľov, ktoré vytvárali predpoklady pre vznik dopytu po nových tovaroch a službách (napríklad rekreačných). Typickým príkladom takéhoto konfliktu je „súboj“ o využívanie jazera. V časoch, kedy jazero bolo využívané výhradne na rybolov a čiastočne ako recipient odpadových vôd z okolitých domov, samočistiaca $schopnosť jazera postačovala na krytie všetkých dopytov po využití územia. Postupným vývojom však pribúdali ďalšie dopyty po využití územia, napríklad priemyselnými podnikmi, poskytovateľmi rekreačných služieb a obyvateľstvom širšieho okolia. Týmto spôsobom vznikal tlak na využitie ŽP.

Reakcia vlády

Rastúce konflikty o využitie ŽP začali byť vládami považované za prejav tzv. zlyhania trhu (market failure). Príčinám, prečo vlády dospeli k tomuto (nie celkom správnemu) úsudku, sa budem venovať neskôr. Dôsledkom tohto rozhodnutia však vlády začali presadzovať environmentálne regulácie. Environmentálne regulácie patria do súboru vládnych opatrení, ktorých cieľom je zmeniť preferencie v konaní tých, pre ktorých je regulácia určená, a týmto spôsobom tak „organizovať trh“.

Podnikanie so zložkami životného prostredia je, podobne ako iné odvetvia podnikania na Slovensku, ovplyvňované intervenciami verejnej správy („všeobecnej vlády“). Okrem opatrení, ktoré vláda uplatňuje v rovnakej miere na celé podnikateľské prostredie (napríklad výber daní), v jednotlivých podnikateľských odvetviach sú vládou uplatňované i špecifické regulačné opatrenia. Vláda má svoje hodnotové preferencie (vyplývajúce z preferencií jej predstaviteľov), podľa ktorých tieto opatrenia vykonáva.

Mechanizmy environmentálnych regulácií

Zásahy vlád týkajúce sa podnikateľského prostredia spôsobujú zmenu podmienok trhovej výmeny a tým i zmenu konania všetkých jej dotknutých účastníkov. Rothbard (1977) rozlišuje dva základné typy zásahov, typických pre pôsobenie vlády: binárnu a triangulárnu intervenciu.

Binárna intervencia nastáva vtedy, ak iniciátor obmedzenia (v tomto prípade vláda) vynúti nedobrovoľnú výmenu medzi ním (v tomto prípade ňou) a jedincom, alebo si od daného jedinca vynúti „dar“ pre seba. Najvýznamnejšie binárne intervencie zo strany vlády sú dane, poplatky a iné povinné platby; dotácie a štátne vlastníctvo. Triangulárna intervencia nastáva vtedy, ak vláda prinúti k výmene dvojicu subjektov alebo im výmenu zakáže. Takýmito intervenciami sú napríklad regulácia cien, regulácia produktov a udelenie monopolného privilégia, povinné kartely, licencie, štandardy kvality a bezpečnostné štandardy, clá, protimonopolné zákonodarstvo, patenty, vyvlastňovanie v tzv. verejnom záujme, podpora v nezamestnanosti atď.

Súčasné regulácie vlády v životnom prostredí

Pre lepšie pochopenie povahy regulácií vlády v životnom prostredí uvažujme o prípadovej štúdii podnikania v lesnom hospodárstve. Lesné hospodárstvo je odvetvie podnikania, ktoré sa zameriava predovšetkým na ponuku dreva. Je viazané na vlastníctvo a aktívne využívanie prírodných zdrojov na výmere, ktorá tvorí významnú časť krajiny (v roku 2OO5 to bolo takmer 41 % rozlohy SR).

Táto činnosť (t.j. predovšetkým ťažba dreva) je, podobne ako mnohé iné podnikateľské činnosti v iných odvetviach, len v nízkej miere zlúčiteľná s ponukami niektorých iných tovarov a služieb, ktoré sú na tom istom mieste a čase a pri využívaní toho istého aktíva predmetom dopytu. Pri podnikaní v lese sa touto „vyradenou“ činnosťou, pred ktorou podnikatelia preferujú produkciu dreva, stáva ponuka tovarov a služieb, ktoré môže les poskytovať vďaka svojim tzv. spoločenským a ekologickým funkciám.

Toto určenie „funkcií“ lesa síce vyplýva zo súčasnej slovenskej legislatívy (zákona o lesoch), nedefinuje však jednoznačne kritériá tohto rozdelenia. Pre jasnejšie stanovenie metodických a koncepčných východísk je preto vhodnejšie používať rozdelenie „funkcií“ kompatibilnejšie s ekonomickou teóriou; do veľkej miery je však zhodné s rozdelením podľa zákona o lesoch.

Za „ekologické funkcie“ považujeme preto najmä tieto vlastnosti lesa:

• biodiverzita a stabilita ekosystémov: v lese sa vyskytuje široká rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov, ktorých prítomnosť posilňuje širšiu ekologickú stabilitu krajiny;
• vodný režim lesa: les má v porovnaní s iným využitím krajiny (trvalé trávne porasty, orná pôda, zastavané plochy) oveľa vyššiu schopnosť zadržiavania zrážok a ich pomalšej distribúcie, čo má pozitívny vplyv na znižovanie nákladov napríklad na protipovodňovú ochranu a získavanie zdrojov pitnej vody; taktiež znižuje amplitúdy klimatických ukazovateľov (napríklad teplota a vlhkosť vzduchu), ktoré znižujú náklady na vyrovnávanie sa s „nepriazňou“ počasia; v ostatných dvoch dekádach stúpa pri rozhodovaní vlád i význam lesa pre znižovanie obsahu skleníkových plynov v atmosfére;
• ochranný („bariérový“) charakter lesa: les znižuje náklady napríklad na ochranu pred eróziou pôdy (najmä vodnou a veternou) a pred dôsledkami činnosti snehu (lavíny, záveje).

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „ekologické funkcie“ lesa vo svojej podstate pozitívne externality, ktorými sa budem zaoberať v inej časti.

Za „spoločenské funkcie“ môžeme považovať najmä tieto vlastnosti lesa:

• zdravotná: pohyb ľudí v lese (ako aj život v blízkosti lesa) má v porovnaní s pohybom a životom ľudí v urbánnej krajine čiastočne pozitívny efekt na ich zdravie (toto porovnanie sa týka najmä klimatického prostredia lesa; nie iných aspektov, v ktorých v porovnaní s urbánnou krajinou prináša vyššie ohrozenia zdravia človeka), v preferenciách jednotlivcov tak vedie k dopytu po ochrane a zlepšení ich zdravia;
• kultúrna: pohyb ľudí v lese ľuďom poskytuje kultúrny („duchovný“) zážitok
• ekonomická: les je vhodným prostredím pre chov (alebo prirodzení výskyt) živočíchov, ktoré okrem vyhľadávaného duchovného úžitku poskytujú i potravu (týmito aktivitami sa zaoberá poľovníctvo)

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „spoločenské funkcie“ lesa prípady ponúk tovarov a služieb, ktoré sú buď alternatívne nemožno ich ponúkať súbežne, pretože sa s inými vylučujú) alebo paralelné (možno ich ponúkať úplne alebo čiastočne súbežne, pretože sa s inými úplne nevylučujú). Rozdelenia „spoločenských funkcií“ lesa nemajú presne stanovenú hranicu, pretože v rozhodovaní vstupujú zväčša ako kombinácia možných úžitkov.

Regulácie vlády v lesnom hospodárstve, ktoré budú podrobne popísané ďalej, vyplývajú z rozhodnutia vlády. Pri hľadaní príčin týchto obmedzení, resp. vládnej interpretácie týchto príčin, vidíme, že smerujú do dvoch základných oblastí:

1. V prípade „spoločenských funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže vytlačiť z trhu ostatné tovary a služby, ktoré môže les poskytovať a ktoré vláda považuje za „spoločensky dôležité“. Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä triangulárne intervencie ako reguláciu cien (prostredníctvom napríklad voľného vstupu verejnosti do lesa) a udelenie monopolného privilégia (napríklad právo verejnosti na zber lesných plodov a vládou uplatňované „organizovanie“ poľovníctva). Z ekonomického hľadiska predstavujú tieto opatrenia zásah do slobody vytvárania trhových zmluvných vzťahov, ktorý vedie k preferovaniu jednej strany výmenného vzťahu (širšej verejnosti alebo napr. majiteľov elektrizačnej prenosovej sústavy alebo poľovníkov) voči vlastníkom (producentom dreva). Dôsledkom týchto opatrení je zníženie príjmov jednej strany na úkor zníženia nákladov druhej strany vzťahu.

2. V prípade „ekologických funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže spôsobiť „zlyhanie trhu“, za ktoré považujú stav, v ktorom začnú vznikať tzv. negatívne externality s dopadom na celú spoločnosť (napríklad zvýšenie povodňového rizika, narušenie biodiverzity, či klimatické zmeny). Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä binárne intervencie, ktoré súvisia s plánovaním, kontrolou a s obmedzeniami hospodárenia v lese (ide najmä o obmedzenia rozsahu ťažby kvôli ochrane prírody, zákazy holorubnej ťažby z dôvodov protipovodňovej ochrany a podobne). Veľmi významnou reguláciou v tejto oblasti je i štátne vlastníctvo.

V oboch prípadoch intervencií ide o snahu vlády uplatňovať preventívny princíp v tzv. verejnom záujme.

Teória environmentálnej politiky: Recyklácia odpadov je vládou vytvorený trh

Boj proti klimatickým zmenám nie je jediným z radu výrazných vládnych zásahov voči slobode podnikania, ktorými sa vlády snažia eliminovať dopady tzv. negatívnych externalít. Dávno predtým, než vlády začali donucovať producentov skleníkových plynov k znižovaniu emisií neškodného plynu, prinútili producentov odpadov platiť povinné platby za účelom zabezpečenia ďalšieho použitia odpadov. Obe vládne regulácie majú vo vzťahu k rozhodovaniu vlády viacero spoločných znakov: celosvetová kampaň, popularita, obrovské náklady celej spoločnosti, ale najmä vysoké pochybnosti o tom, či vládny zámer plní svoje ciele a či táto politika nie je v priamom rozpore s ochranou životného prostredia.

Viac tu.

Teória EP: LZ Vlk - práva ľudí vs. práva zvierat

Príklad toho, keď vláda preferuje ochranu zvierat pred ochranou ľudí. Viac na mojom blogu Sme.

Teória environmentálnej politiky, 01: Problém externalít

Predstavte si, že ráno nastúpite do preplneného autobusu a zostane Vám miesto na státie iba pri hygienicky zanedbanom pánovi „A“, ktorý produkuje vôkol seba nepríjemný zápach. Tento človek „A“ uzavrel zmluvu s prepravcom „B“, avšak skutkový stav plnenia ich zmluvy nie je pre účel výkladu externalít podstatný, pretože je to záležitosť vzťahu „A“ a „B“.¹ Nevoňavý pán „A“ sa však stal producentom emisie – smradľavého ovzdušia, ktoré Vy, tzv. tretia strana „C“², považujete za svoje poškodenie. Pach je pre mnohých ľudí vskutku nepríjemná vec, ktorá môže „C“ viesť až k tomu, že na najbližšej zastávke vystúpi, alebo vstúpi do otvoreného verbálneho alebo až právneho konfliktu s dotyčným pánom „A“. Obe situácie spôsobia poškodenému isté dodatočné náklady alebo stratu príjmov, pričom v ekonomickej teórii sa za takéto považuje napríklad zakúpenie nového lístka na druhý spoj, ale i strata času, či psychické rozrušenie poškodeného „C“.³ Náš narušiteľ „A“ tak spôsobil nezúčastnenému spolucestujúcemu „C“ tzv. negatívnu externalitu.⁴ Teória externalít skúma prípady, v ktorých nejaké náklady alebo výnosy z aktivít sú prenášané na tzv. tretiu stranu.⁵ Tento príklad vzťahu A-B-C je často uvádzaný v rôznej ekonomickej literatúre "klasickej ekonomickej školy", nachádza sa i v učebnici Paula Heyneho a kol. The Economic Way of Thinking⁶ a poukazuje aj na to, že externality vznikajú nielen v oblasti poškodenia životného prostredia, ba dokonca to vôbec nie je výhradná doména len environmentálnej politiky.

Negatívna externalita totiž vzniká napríklad aj vtedy, keď Vaši spolupracovníci v kancelárii vedú medzi sebou hlučný rozhovor, alebo Vaša partnerka telefonuje s matkou v obývačke počas finále Ligy majstrov. Taktiež, keď si Váš sused zasadí pri plote strom, ktorý Vám cloní na hriadku zeleniny, ale aj vtedy, keď sa nejaký zelený šialenec snaží presadiť na verejnosti svoj názor na Váš majetok, v dôsledku ktorého nebudete môcť svoj strom postrekovať proti škodcom, ale ho
budete musieť nechať zhniť.

Za pozitívnu externalitu sa v ekonomickej literatúre často uvádza situácia, ak včelár svojim osadením úľov privodí vedľajší prospech pre úrodu majiteľom okolitých sadov; podobne, ak obsah nejakého duševného produktu, napríklad vynálezu alebo umeleckého diela, využívajú iné firmy vo svoj komerčný prospech (mimochodom, zásahy vlády za cieľom ochrany duševného vlastníctva považujú libertariáni za nezmyselné a ich argumenty v tejto oblasti sú podľa mňa veľmi silné).

Klasická liberálna teória zdôrazňuje, že negatívna externalita nevzniká v prípade, ak vzťah A-B nikomu tretiemu neprekáža. Predpokladom vzniku externalít sú totiž individuálne súdy, nie nejaký nejasný "kolektívny", či "verejný" názor na to, čo je dobré a čo nie. Práve tým sa výrazne odlišuje od veľkej časti environmentálnych aktivistov, ktorí sa kladú do pozície nositeľov nejasného "verejného" názoru napríklad na spôsob hospodárenia v Kôprovej doline, či na "optimálny" (v skutočnosti len ich) rozsah štátom chránených území. To znamená, že ak sadza z popolčekov z neďalekej továrne nikomu na okolí neprekáža (teda majiteľ továrne uzavrel s "poškodenými" dobrovoľnú dohodu alebo súdom vynútené riešenie, napríklad finančnú kompenzáciu, alebo osadenie filtrov), znečistenie ovzdušia v tomto prípade neexistuje, pretože neexistuje legitímny subjekt, ktorý by mal právo toto poškodenie posúdiť.

K poskytnutiu širšieho obrazu o problematike externalít ešte zopár subjektívnych poznámok, v ktorých reagujem na mnohé, neustále opakované a neodôvodnené tézy, s ktorými sa stretávam v diskusiách s environmentálnymi aktivistami:

1.) Obľúbená téza týchto „pocitových argumentátorov“ hovorí, že na ochranu životného prostredia sa nemožno pozerať „len ekonomicky“. Problémom externalít sa však zaoberá aj množstvo iných vedeckých odborov, akurát ich terminológia a ciele skúmania sú občas trochu odlišné. Právo sa zaoberá napríklad tzv. vecným bremenom, teda externalitou spôsobenou užívaním vlastníctva, politológia alebo historická veda skúmajú napríklad dopady riešenia vojenských konfliktov na „nezúčastnené“ strany. Riešením externalít v súvislosti s konfliktmi, v ktorých "vystupuje" životné prostredie, sa teda REÁLNE zaoberá i právo, ktoré sa vyvíja, ale aj uvedené "pododbory". Práve o ich prepojenie do "všeobecnej teórie" sa snaží inštitucionálna ekonómia. Téza zelených postráda racionálne argumenty.

2.) Environmentálni aktivisti si tiež radi "uťahujú" zo svojich oponentov kvôli ich údajnej „posadnutosti“ trhom, ktorý „nezlyháva“. Teória externalít však vychádza práve z reálnej existencie situácií, v ktorých dvaja uzavrú zmluvu a tretí z nej pociťuje ujmu/profit. Nerád by som sa „zaplietol“ do nekonečnej žabomyšej polemiky o tom, či tento fakt je alebo nie je „zlyhaním trhu“, aj bez toho je však zjavné, že táto široko rozpracovaná teória je založená práve na probléme, ktorý vzniká aj zo slobodného trhového vzťahu (pravda, Ronald Coase odhalil, že príčinou veľkej časti týchto problémov je práve neslobodný trh, ale o tom snáď inokedy). Táto téza postráda racionálne argumenty.

3.) Ľavicoví šarlatáni sa pokúšajú presvedčiť tiež verejnosť, že ochrana životného prostredia by mala mať prioritu „nad“ bežnými problémami slovenskej spoločnosti, pretože je to akýsi duchovný, „metaspoločenský“ záujem. Ako sme si však ukázali, podobné problémy externalít sa nachádzajú v rôznych oblastiach vzťahov a v skutočnosti je dosť ťažké určiť, v ktorých konfliktoch „vystupuje“ niektorá zložka životného prostredia a v ktorých nie. Táto téza podľa mňa tiež postráda racionálne argumenty.

Externality existujú a vlády cítia potrebu konať. O tom, aké závažné externality sa vyskytujú v súvislosti so životným prostredím, ako ich riešia vlády a na základe akých ekonomických téz, teórií a hypotéz (ako aj o súboji „Pigouovcov“ a „Coaseovcov“), však až niekedy nabudúce.

/Prípadná aktualizácia textu nie je vylúčená, závisí od obsahu diskusných poznámok, ako aj prípadného dopĺňania zdrojov a príkladov./

---

1 Pre tento prípad ignorujeme prípadný fakt, že zmluva obsahuje záväzok dotyčného nerušiť v autobuse okolitých spolucestujúcich svojim pachom. Mám mnoho skúseností s tým, ako radikálni
environmentalisti zvyknú v diskusiách okamžite namietať, že je to „utopistický ekonomický výmysel“, avšak tí, čo sa snažia $korektne pracovať, vedia, že veda pre „očistenie“ pokusu od vedľajších vplyvov, ktoré by mohli výsledok znehodnotiť, používa často i nereálne situácie.

2 „Tretia strana“ je považovaná za stranu, ktorá je na zmluvnom vzťahu medzi „smradľavým“ pánom a jeho prepravcom „nezúčastnená“ – pozn. aut.

3 Koniec koncov, všetky prípady sa môžu napokon prejaviť i vo finančnej ujme príjmov, či výdavkov – pozn. aut.

4 V tomto momente by som rád pozastavil tých, ktorí by radi položili správnu otázku, prečo je tá externalita negatívna a kto o tom rozhodol. Zatiaľ sa totiž nezaoberáme spôsobom rozhodovania
decízora, iba prijímame fakt, že nejaký decízor rozhodol, že v nejakom prípade došlo k vzniku „negatívnej externality“ a niekomu z účastníkov sporu prisúdil právo.

5 Pozri napr. Gene Callahan: What is an Externality?, The Free Market, August 2001

6 České vydanie: HEYNE, P. (1991), „Ekonomický styl myšlení.“ VŠE Praha. Praha, 1991

Radovan Kazda