„Najväčšou hrozbou pre slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku a prosperitu na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia už nie je socializmus. Namiesto neho je to ambiciózna, arogantná, bezohľadná ideológia environmentalizmu.“ /Václav Klaus, máj 2006/
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.
Príspevky
1 komentár:
aj enviromentalistika ma svoje miesto v ekonomii, dokonca aj tej liberalnej, netreba sa toho bat....
tragedia obecnej pastviny
Zverejnenie komentára