Džob pre Parsonsových potomkov

Spomínate si na milú dcérku pána Parsonsa, ktorá udala svojho otca za to, že v noci vykrikoval zo spánku „preč s Veľkým bratom“? Parsonsov ideozločin z Orwellovho románu 1984 bol pravdivým obrazom totalitnej spoločnosti. Skutočné prípady udávania rodičov za nevhodné idey si pamätáme aj z našich krajov spred 50 rokov. Pravda, dnes je doba iná, ale pre fanúšikov nezáväzného udavačstva sa dnes ponúka aspoň malé retro – prihláste svoje dieťa do klimatickej polície.

Popredná britská energetická spoločnosť Npower propaguje webstránku www.climatecops.com určenú pre deti, kde mladí stážisti musia splniť tri misie k tomu, aby sa mohli stať elitnými kadetmi a začať s tréningom na post „klimatického policajta“. Internetová stránka ponúka množstvo možností na stiahnutie, vrátane „kartičiek klimatického zločinu“, ktoré inštruujú adeptov k tomu, aby sledovali svoju rodinu, blízkych a známych, či napáchajú klimatické zločiny. Na kartičky si deti zapisujú, kto nechal zbytočne zažaté svetlo, zapnutý televízor, či nabitý mobil v elektrickej zásuvke.

Tieto ideozločiny majú deti následne hlásiť - zatiaľ síce len tým, ktorí ich páchajú, ale jeden nikdy nevie - možno si raz začnú pospevovať novú verziu kultovej skladby od Bez ladu a skladu: "Čím chceš byť? Čím chceš byť? Klimatický udavač!"

Zdroj: Steve Watson, InfoWars.net (link)

Bangladéš sa zväčšuje. Kde udělali soudruzi z IPCC chybu?

Podľa IPCC mal z dôvodu globálneho otepľovania stratiť Bangladéš do roku 2050 17 % svojho územia (zaplavením). Navyše, 20 miliónov Bangladéšanov malo stratiť svoje príbytky a krajina mala prísť o 30 % svojej produkcie potravín.

Nové údaje však potvrdzujú, že za posledných 32 rokov sa výmera Bangladéša zväčšuje priemerne o 20 štvorcových kilometrov ročne.

Správa bola publikovaná 30. júla 2008 na News.Yahoo.com (link)

Otázka dňa znie: Kdepak ti soudruzi z IPCC udělali chybu?

GW Science: Úbytok ľadu v Grónsku nerastie

Pre aktivistov globálneho otepľovania je ľad v Grónsku významným argumentačným arzenálom pre potvrdenie tézy, že s klímou Zeme sa "niečo deje" (a to "niečo" musí byť zákonite spôsobené človekom). Podľa štúdie autorov pod vedením Roderika S.W. van de Wala z Institute for Marine and Atmospheric Research of the University of Utrecht, ktorá bola publikovaná v ostatnom vydaní prestížneho Science, rýchlosť ropenia ľadu v Grónsku prestala akcelerovať a reálne môže začať v dlhodobom meradle klesať.

Článok v Science (link)
R. S. W. van de Wal,* W. Boot, M. R. van den Broeke, C. J. P. P. Smeets, C. H. Reijmer, J. J. A. Donker, J. Oerlemans: Large and Rapid Melt-Induced Velocity Changes in the Ablation Zone of the Greenland Ice Sheet

Abstract
Continuous Global Positioning System observations reveal rapid and large ice velocity fluctuations in the western ablation zone of the Greenland Ice Sheet. Within days, ice velocity reacts to increased meltwater production and increases by a factor of 4. Such a response is much stronger and much faster than previously reported. Over a longer period of 17 years, annual ice velocities have decreased slightly, which suggests that the englacial hydraulic system adjusts constantly to the variable meltwater input, which results in a more or less constant ice flux over the years. The positive-feedback mechanism between melt rate and ice velocity appears to be a seasonal process that may have only a limited effect on the response of the ice sheet to climate warming over the next decades.

Michael Asher na DailyTech.com (link)

However, a new study has concluded that Greenland's rate of melting is not accelerating, and in fact may actually be decreasing when viewed over a longer timescale. The study, which used 17 years of satellite measurements to reach its conclusions, determined the overall yearly movement of ice to the sea is not increasing, and is actually decreasing in some places.

GW Science: Vplyv aerosolov na globálne otepľovanie

Ďalšia štúdia, ktorá skúma vplyv aerosolov na globálne otepľovanie. Podľa 13 vedcov, vedených Christianom Ruckstuhlom z Institute for Atmospheric and Climate Science, Zurich, Switzerland, významný vplyv na otepľovanie Zeme (sledovaného v Európe)má pokles obsahu aerosolov v atmosfére, ktorý je dôsledkom sprísnenej environmentálnej legislatívy v ochrane ovzdušia. Článok bol publikovaný 26. júna v Geophysical Research Letters. (link)

ABSTRACT

The rapid temperature increase of 1°C over mainland Europe since 1980 is considerably larger than the temperature rise expected from anthropogenic greenhouse gas increases. Here we present aerosol optical depth measurements from six specific locations and surface irradiance measurements from a large number of radiation sites in Northern Germany and Switzerland. The measurements show a decline in aerosol concentration of up to 60%, which have led to a statistically significant increase of solar irradiance under cloud-free skies since the 1980s. The measurements confirm solar brightening and show that the direct aerosol effect had an approximately five times larger impact on climate forcing than the indirect aerosol and other cloud effects. The overall aerosol and cloud induced surface climate forcing is ∼+1 W m⁻² dec⁻¹ and has most probably strongly contributed to the recent rapid warming in Europe.

Ruckstuhl, C., et al. (2008), Aerosol and cloud effects on solar brightening and the recent rapid warming, Geophys. Res. Lett., 35, L12708, doi:10.1029/2008GL034228.

Čítajte tiež komentár k článku od Miacheala Ashera na DailyTech. (link)

Imagine There’s No Warming

Na upršaný pondelok jedna baladička, politicky nekorektný pohľad na politizáciu počasia. Nič pre demokratov!

John Lennon feat. Minnesotans For Global Warming:

Imagine there’s no warming

It’s all just been a lie
CO2 is not a pollutant
The Polar Bears aren’t gonna die
Imagine if all the people
Livin’ another day

Imagine there’s no Kyoto
It isn’t hard to do
Gas at 99 cents a gallon
And no carbon taxes too
Imagine all the people
Driving SUVs

You may say I’m a denier
But I’m not the only one
31,000 scientists
Say the world’s climate follows the sun

Imagine no politicians
I wonder if you can
No one to fear monger
No need to eliminate man
Imagine all the people
Drilling all over the world

You may say I’m a dreamer
But I’m not the only one
I hope someday you’ll join us
And the world will be more fun

„Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Jednou z tém, ktorá kulminuje medzi TOP americkými politickými témami v súčasnosti, je otázka, ktorý z dvoch spôsobov zníženia emisií skleníkových plynov je „vhodnejší“: "cap and trade" (teda obchodovanie s emisiami skleníkových plynov) alebo „carbon taxes“ (tzv. uhlíková daň)?

1.) Jednoduchú a prehľadnú ekonomickú analýzu oboch vládnych zásahov voči produkcii skleníkových plynov na základe klasických ponuko-dopytových kriviek zverejnil na svojej stránke Worthwhile Canadian Initiative profesor ekonómie Stephen Gordon. (link) Jej výstupom je konštatovanie, že oba systémy prinášajú porovnateľné výsledky z hľadiska zníženia emisií CO₂, avšak sú odlišné z hľadiska nákladov. Zatiaľ čo z uhlíkovej dane (carbon tax) profituje na príjmoch vláda, pri zavedení systému obchodovania s kvótami CO₂ záležíod toho, či vláda kvóty rozdáva, alebo predáva na dražbe.

What distinguishes the two is what happens to π - the difference between the price the consumers pay at B and what it costs suppliers to produce at Q₁. In the case of the carbon tax, the money goes to the government. But if output is capped at Q₁, that difference is pure profit: a permit to produce one unit of output allows its owner to collect a rent equal to to the difference between the selling price and the cost of production. If permits are traded, their price will be bid up so that their price will be equal to π. So where that money goes depends on how the permits are allocated in the first place. If the permits are simply given to existing emitters, then those profits are pocketed by the firms. If the permits are auctioned off, the price will be bid up to π, and the government gets the money.

2.) Ďalšiu analýzu zverejnil John Whitehead na jednom z najvýznamnejších blogov zameraných na environmentálnu ekonómiu Environmental Economics. (link)

In terms of the market failure, the negative carbon externality, both a carbon tax and carbon cap-and-trade will achieve the same level of increased efficiency by achieving the optimal abatement level at the minimum cost. The only difference is the distributional implications. The cost to the firm is lower for carbon cap-and-trade. The government receives tax revenue with a carbon tax. Both policies are preferred over techological or output standards (i.e., command and control regulation).

Pochopiteľne, obe úvahy sa nezamýšľajú nad tým, do akej miery má celá uhlíková regulácia zmysel.

kazda.blog.sme.sk: Vymáhanie práva – návod na zastavenie ekologických klamárov?

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Zaujímavá možnosť účinného boja proti šíreniu lživej environmentálnej paniky sa črtá v žalobe španielskych vlastníkov domov a realitných developerov na environmentálnu organizáciu Greenpeace. Kauzu komentuje Michael Asher na DailyTech.com (link), citujúc správu na Expatica.com (link)...

Konzervatívne listy, č. 06/2008: Environmentalizmus je rizikom pre slobodu

Radovan Kazda, Konzervatívne listy, č. 06/2008 (link)

„Najväčšou hrozbou pre slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku a prosperitu na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia už nie je socializmus. Namiesto neho je to ambiciózna, arogantná, bezohľadná ideológia environmentalizmu.“ /Václav Klaus, máj 2006/
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.

FME Newsletter No. 11: „Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Radovan Kazda, blog.sme.sk (link)

Výber článkov o environmentálnej politike.
- Úvod do podstaty problémov s vládnymi reguláciami skleníkových plynov „Cap and Trade vs. Carbon Taxes,
- Krátke odskočenie ku teórii environmentálnej politiky v problematike ovzdušia
- Ako funguje skleníkový biznis?

The Great Global Warming Swindle

/Príhovor k uvedeniu filmu, 4. júna 2008, Bratislava/

"Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade, bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Keď v apríli roku 2006, v liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi, adresovali tieto vety šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied, snažili sa týmto verejným vyhlásením poukázať na tú istú skutočnosť, na ktorú upozorňovali viaceré výzvy, deklarácie a petície vedcov z 90. rokov minulého storočia, ale napokon i najnovšia Oregonská petícia z tohto roku, ktorú podpísalo už 9 tisíc odborníkov s najvyšším vedeckým stupňom v prírodných vedách (PhD.). Reflektovali v ňom širokú bázu vedeckých poznatkov, ktoré spochybňujú pevnosť argumentov v tvrdení, že množstvo skleníkových plynov, ktoré produkujú ľudia, spôsobuje závažnú zmenu klímy.

Počet vedeckých článkov v peer-reviewed časopisoch, ktoré spochybňujú predpokladané katastrofálne dopady klimatických zmien, neustále rastie. Vedecký konsenzus neexistuje, napokon, neumožňuje to samotná povaha vedy. Onen „vedecký konsenzus“ sa stal termínom politologického slovníka a mnohokrát neznamená nič viac, než politickú podporu pre názor časti vedeckej obce k niektorej z vedeckých téz.

Ak teda skúmanie klimatických zmien patrí naďalej najmä na stoly vedeckých pracovísk, prečo práve tento problém stal sa jednou z hlavných tém medzinárodnej politiky? Isteže je prirodzeným cieľom vlád uplatňovať princíp preventívnej ochrany (ako legitímneho cieľa), lenže v tomto prípade existuje téza s ďaleko výraznejšou vedeckou podporou: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu skleníkových plynov nie je racionálna a nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v počítaní uhlíkovej stopy a v zásadných ekonomických rizikách tejto regulácie. Jadro pochybností nad opatreniami v boji proti klimatickým zmenám dnes už totiž nespočíva ani tak v klimatologickej rovine, ako v rovine zásadných ekonomických a právnych výhrad.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť k posilňovaniu právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú podporu verejnosti. Na stranu poškodených totiž kladie väčšinu a na stranu škodcov menšinu. Nemožno však nevidieť, že tou menšinou sú v tomto prípade slobodné a prosperujúce spoločenstvá.

Film Martina Durkina Veľký podvod s globálnym otepľovaním (The Great Global Warming Swindle) začal byť už krátko po svojom uvedení v roku 2007 považovaný za akúsi protiváhu voči Oscarovému filmu Al Gorea An Inconvenient Truth. Al Gore, ale ani Martin Durkin nie sú klimatológovia a aj preto sa ich filmy nevyhli kritickým pripomienkam vedcov. V prípade Oscarového Al Goreovho filmu viedli až k rozhodnutiu britských súdov o distribuovaní filmu do škôl spolu s upresňujúcimi vysvetleniami. V prípade Durkinovho filmu, ktorý dnes uvidíme, rozhodli sa niektoré televízne spoločnosti (napríklad v Austrálii a v Nemecku) odvysielať ho v upravenej verzii. Verzia, ktorú dnes uvidíme, je pôvodná, neskrátená. Posúdenie korektnosti argumentov tak ostáva na nás, divákoch.

Al Goreov film získal Oscara, Durkinov film sa dostal do úzkej nominácie pre najlepší dokumentárny film britského televízneho priemyslu v roku 2008 a zvíťazil v kategórii Najlepší dokument na Io Isabella filmovom festivale v Potenze. Pri sledovaní filmu „The Great Global Warming Swindle“ však vnímajme nielen to, čo oba filmy spája, ale najmä to, čo ich najviac rozdeľuje: zatiaľ čo Goreov film vytvára falošných nepriateľov, n apätia a hrozby, tento film sa ich snaží demaskovať.

Vážené dámy, vážení páni, pri sledovaní dnešného filmu Vám príjemne strávený podvečer.

Príspevok bol prednesený pri príležitosti uvedenia filmu The Great Global Warming Swindle na Slovensku (1. repríza, 4. júna 2008, Bratislava)

---

Oprava (11.6.2008):

Film, ktorý sme uviedli, je skrátenou, v súčasnosti distribuovanou verziou. Neobsahuje napríklad pôvodné vystúpenie Carla Wunscha, ktorý požadoval jeho stiahnutie z filmu. V premietanej verzii tak vystupuje osemnásť z pôvodne devätnástich účinkujúcich.

Širšie informácie o procese vzniku filmu, jeho oceneniach, pozitívnych i negatívnych reakciách i odborných pripomienkach k filmu poskytuje Wikipedia.

Za chybný údaj v príhovore pri uvedení filmu sa ospravedlňujem.

RK

Post a Comment

FME Newsletter No. 10: Ropa v USA, biopalivá, klimatický alarmizmus

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Komentované novinky zo sveta Environment & Energy Policy.

Čítajte tu.

FME Newsletter No. 9: Globálne otepľovanie

Oregonská petícia, Václav Klaus vo Washingtone a nový peer-rewieved článok týkajúci sa globálneho otepľovania.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

.týždeň, č. 19/2008: Prečo opäť globálne otepľovanie?

V otázke slobody nie je víťazstvo nikdy definitívne naše. Možno tak by mohlo znieť spoločné krédo dvoch ročníkov súťaže Študentská esej, ktorú organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. V prípade minuloročného Odkazu Miltona Friedmana pre Slovensko sa zdá objekt témy celkom náležitý. Ekonomická sloboda zotrváva totiž podnes pod nepretržitou paľbou vládnych regulátorov a plánovačov. Ako však so slobodou súvisí téma ostatného ročníka Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty?

Zdanlivo nijako, pretože vplyv ľudskej produkcie skleníkových plynov na zmeny klímy je fyzikálny jav, ktorý už niekoľko desaťročí skúma klimatologická veda. Výsledky tohto výskumu by však nikdy neprekročili zvyčajný prah zmienky v populárno-náučných časopisoch, keby nejestvovalo čosi, čo z tejto témy robí vytvára vhodný objekt pre záujem vlád.

Jeden z najobvyklejších dôvodov vlád na zasahovanie do slobody konania ľudí vyplýva z uplatňovania preventívneho princípu ich ochrany pred nejakou hrozbou. Ak by sa téza o zmene klímy ukázala pravdivá, dozaista by to mohol byť oprávnený dôvod na zásah vlády. Je fakt, že negatívne externality (t. j. prenášanie nákladov na tretiu stranu) sa v prípade využívania ovzdušia nedarí podnes riešiť inak, ako s istou mierou vládnej regulácie. V tomto prípade však existujú téza s omnoho širším vedeckým konsenzom: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu práve skleníkových plynov nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v započítavaní uhlíkovej stopy, vo veľmi vážnych ekonomických rizikách tejto regulácie a vo „fyzickej“ nemožnosti dosiahnuť iné, ako mizivé zníženie produkcie skleníkových plynov. Preventívny princíp v tomto prípade nie je oprávneným dôvodom na zásahy vlád.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť na posilňovanie právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú legitímnu podporu. Vytvára totiž dojem, že drvivá väčšina ľudí je v tom v podstate celkom nevinne a škodcami sú len majitelia kapitálu. Hon na kapitalistov stále zaberá a pod záchranou Zeme sa skrýva hlboko nespravodlivý útok na slobodné a prosperujúce spoločenstvá. Zdá sa, že táto zelená agenda je len modifikáciou červenej.

Súťaže Študentská esej 2007 s témou Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty sa zúčastnilo 42 prác. Hodnotenie prác prebiehalo anonymne a víťazom súťaže sa stal Pavol Minárik ml., doktorand na Vysokej škole ekonomickej v Praze. Druhé miesto obsadila študentka Gymnázia Párovská z Nitry Terézia Píšiová. Porota udelila tri tretie miesta, ktoré získali študenti Právnickej fakulty UPJŠ Košice František Lipták a Ivana Krišová a študentka Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch Mária Balgová.

Ocenené eseje nájdete na webstránke KI tu.

Autor bol predsedom poroty Študentská esej 2007.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 19/2008, dňa 5. mája 2008.

FME Newsletter, 01: Globálne otepľovanie

1.) Profesor S. Fred Singer (University of Virginia), ktorý minulý rok navštívil Slovensko (link), je spoluautorom veľmi diskutovaného vedeckého článku, ktorý vyšiel v decembri v časopise International Journal of Climatology of the Royal Meteorological Society. (link) Jeho ďalšími autormi sú profesor David H. Douglass (University of Rochester), profesor John R. Christy (University of Alabama) a Benjamin D. Pearson. Článok A comparison of tropical temperature trends with model predictions porovnáva 22 známych klimatických modelov s aktuálnymi výsledkami a údajne spochybňuje schopnosť modelov predpovedať vývoj globálneho otepľovania. Komentár k článku sa nachádza na portáli Physorg.com (link). S. Fred Singer: „Súčasný trend globálneho otepľovania je jednoducho len súčasťou prirodzeného cyklu otepľovania a ochladzovania klímy, ktorý bol pozorovaný v jadre ľadu, v hlbokých morských sedimentoch, stalagmitoch atď.“.

2.) Habibullah Abdusamatov (zjavovaný na webe aj ako Habibullo I. Abdussamatov či Khabibulo Absudamatov, presné meno znie: Хабибулло Исмаилович Абдусаматов (link)) z Laboratory of Physics, Pulkovo Observatory (link) je stále presvedčený, že Zem už dosiahla vrchol teplej periódy a speje do poriadneho ochladenia. Vraj je to spôsobené solárnymi cyklami. (link, link)

3.) Viac ako stovka vedcov na margo klimatickej konferencie v Bali napísali Jeho Excelencii Ban Ki-Moonovi, generálnemu tajomníkovi OSN, spoločný list, v ktorom naliehajú, aby medzinárodné spoločenstvo prestalo bojovať proti klimatickej zmene, pretože tá je len bežným prírodným javom, s ktorým sa ľudstvo stretáva po celé veky. (link, link)

4.) Marc Morano, poradca senátora Inhofea, zostavil zoznam prominentných vedcov, ktorí sú skeptickí voči niektorej z téz teórie globálneho otepľovania spôsobeného ľudskou činnosťou. Zoznam obsahuje údajne 400 mien. (link)

5.) Seminár Globální oteplování - Fakta a Mýty zorganizoval v novembri pražský think-tank Centrum pro ekonomiku a politiku. Aj s legendou československej hydro(pedo)lógie profesorom Kutílkom. (link)

Text je zhrnutím článku "FME Newsletter, č. 7: Globálne otepľovanie" publikovanom na blogu Smetu.

impulz, č. 3/2007: Nepríjemná pravda o Al Goreovi

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gorea však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (v českom vydaní Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý získal tohto roku Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gorea všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roku pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Vatikánsky Pontifical Council for Justice and Peace (organizácia založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizoval v apríli tohto roku medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonio Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za príčinu globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % - pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti, ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo, o čom sa nemá pochybovať. Pretože ak by to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Ak by totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.
Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gorea pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Goreovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú naskrz očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu demokratického politika Gorea. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Al opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní...
Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje politikovi Alovi Goreovi.Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov.

Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Článok vyšiel v revue Impulz, č. 3/2007

Sme, 27.9.2007: Ad: Prezident ako atrakcia (26. 9.)

Ak máme zhrnúť výhrady Luboša Palatu k prejavu Václava Klausa na pôde OSN (24. 8. 2007) do jedného posolstva, potom je ním zásadný autorov nesúhlas s Klausovým neúnavným postojom politického solitéra k riešeniu „problémov“ klimatických zmien. Akú silu však majú argumenty, pre ktoré českého prezidenta tak odvážne „častuje“?

O vedeckých hypotézach

Napriek tomu, že človek intenzívne produkuje skleníkové plyny už viac ako 150 rokov a korelácia ich obsahu v atmosfére s jej teplotou je známa viac ako 100 rokov, ešte pred 40 rokmi tomuto príspevku človeka nevenovali vedci takmer žiadnu pozornosť. Naopak, v 70. rokoch bolo publikovaných viacero vedeckých článkov, ktoré reflektovali pozorovaný trend ochladzovania planéty a predpovedali i návrat do doby ľadovej.

Hoci podiel človekom produkovaných skleníkových ply­nov v atmosfére je extrémne nízky a tvorí ročne menej ako 0,3 percenta, v 80. rokoch začalo rásť presvedčenie vedcov o tom, že práve tento „neprirodzený príspevok“ nedokáže globálny ekosystém Zeme dostatočne rýchlo spracovať a hromadí sa v atmosfére. To podľa nich spôsobuje dlhodobo nezvratné otepľovanie planéty. Vedecké hypotézy majú právo byť i takto ťažko pochopiteľné, zvláštne však bolo, že práve táto si získala okamžitú podporu v OSN.

OSN totiž od počiatku roz­dú­chavala vedecký záujem o tému, ktorá vyhovuje totalitným kritikom Západu, ako sa ukázalo i pri niektorých prejavoch na ostatnej konferencii. Z iniciatívy OSN vznikol i strategický mienkotvorný projekt Medzivládneho panelu o klimatickej zmene a konferencia „Summit Zeme“, ktorá viedla k prijatiu Kjótskeho protokolu obmedzujúceho predovšetkým slobodné krajiny.

Václav Klaus je renomovaný ekonóm, ktorý prednáša na významných vedeckých konferenciách a je autorom mnohých odborných a vedeckých publikácií. Na preštudovanie základných faktov o mechanizme vzniku „globálno-otepľovacej“ politickej agendy a o argumentačnej báze klimatológov presvedčených o vplyve človeka na globálne otepľovanie však netreba byť ani Klausom. Stačí na to len neustupovať z dôslednosti argumentácie, ktorá prináleží bežnej vedeckej praxi.

Vedecká zručnosť Klausa

Václav Klaus sa vo svojom vystúpení v OSN dozaista zachoval ako solitér, ale nepo­prel svoju vedeckú zručnosť v spochybňovaní zjavne pochybných téz. Klaus predložil len tie najznámejšie pochybnosti k teórii klimatickej zmeny, týkajúce sa zásadných nedostatkov v získavaní a vyhodnocovaní dát a nevedeckého prístupu k určeniu kauzálnosti viacerých javov. Klausova agenda je však predovšetkým ekonomická a v nej preukázateľne odhaľuje neefektívnosť súčasných snáh o redukovanie produkcie skleníkových plynov. S týmto názorom sa napokon stotožňuje i významná časť ekonómov.

Pre Luboša Palatu je zjavne neprijateľné, ak politik malej stredoeurópskej krajiny prezentuje vo svete menšinový názor, ktorý je podľa neho nesprávny. K dôkazom jeho nesprávnosti však okrem poukázania na menšinovú vedeckú podporu nepriložil nijaké iné fakty. To je veľmi málo.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 27.9.2007

GW Science: Pochybnosti o ľudskom vplyve na zmeny klímy

V roku 2004 publikovala historička vedy Naomi Oreskes v prestížnom časopise Science výsledky štúdie, v ktorej sledovala vedecké články zaoberajúce sa klimatickými zmenami v „peer-review“ časopisoch a hodnotila ich podľa toho, do akej miery sa stotožňujú s výrokom: "Tvrdenie IPCC, že väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov je pravdepodobne spôsobená rastom koncentrácie skleníkových plynov, presne reflektuje súčasnú mienku vedeckej komunity v tomto probléme.“ (link) Táto hypotéza bola testovaná v 928 abstraktoch publikovaných vo vedeckých časopisoch v rokoch 1993-2003. Výsledok bol zjavný: až tri štvrtiny článkov sa v zásade stotožňovali so stanovenou hypotézou, štvrtina sa venovala metodológii alebo paleoklimatológii a žiaden článok nebol v rozpore s touto hypotézou.

Tohto roku však prevzal Oreskesovej metodiku hodnotenia Klaus-Martin Schulte a s využitím tej istej databázy časopisov zhodnotil vedecké články publikované od roku 2004 do februára 2007. Výsledky jeho práce boli prijaté na publikovanie v Energy and Environment (link) a pred dvomi týždňami o nich informoval vo svojom článku DailyTech. (link) Výsledok: iba 7 % článkov potvrdzuje konsenzus explicitne a spolu s implicitnými súhlasmi ide o 45 % článkov. Väčšina príspevkov má buď neutrálny postoj (48 %), alebo konsenzus zamieta (6 %).

Viac informácií v mojom článku na blogu Sme (link)

Hospodárske noviny, 6.6.2007: EÚ a mŕtvi na cestách

Cestná doprava je po výrobe energie druhým najväčším zdrojom skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia neváhala a urobila zásah smerom k znižovaniu emisií CO2 z nových áut predaných v únii. Hoci ešte nie jasné, akými mechanizmami sa má tento cieľ dosiahnuť, už dnes je možné diagnostikovať možné riziká tohto opatrenia.

Slobodný trh disponuje dobrou schopnosťou vyrovnávať sa s environmentálnymi nedostatkami v technológii výroby tovarov. Je jednoznačne preukázané, že v spoločnostiach s vysokou mierou slobody trhu a dobrou vymáhateľnosťou práva škodlivé emisie postupne klesajú i bez radikálnych vládnych regulácií. Napokon, i bez prísnej regulácie, klesol objem emisií CO2 na kilometer jazdy áut v rokoch 1995 – 2004 o 13 percent.

Takýto cieľ je však dvojsečnou zbraňou: má síce vplyv na zníženie produkcie škodlivých látok, zároveň však spôsobuje, že si ho musia „kúpiť“ spotrebitelia. Ide totiž o typickú tzv. triangulárnu reguláciu vlády, teda vynucovanie peňažnej výmeny medzi výrobcom auta a jeho kupujúcim. Keďže je uplatnená na všetkých výrobcov, náklady na technologické dosiahnutie zníženia produkcie CO2 sa prejavia v cene automobilov - o niekoľko stoviek až tisícok eur.

Na spochybnenie tohto nástroja by stačilo povedať, že je reguláciou cien, ktorá spomaľuje výkonnosť ekonomiky. Čo navyše však môže priniesť v tomto konkrétnom prípade? Z hľadiska ľudského správania sa odpoveď ponúka sama: ak veľká časť kupujúcich preferuje cenu automobilu pred jeho bezpečnosťou, istá časť z nich nepristúpi na zvýšenie cien a začne kupovať automobily ľahšie alebo aj so slabšou bezpečnostnou výbavou. Zraniteľnosť ľudí v takýchto automobiloch je však pri haváriách vyššia, teda sa zvýši aj pravdepodobnosť smrteľných úrazov. Ako vidíme, niektoré environmentálne opatrenia môžu mať i celkom opačný výsledok a pocítia ho najmä v chudobnejších krajinách únie.

Opatrenia vlády stanovujúce hranice produkcie majú zrozumiteľné dôvody v prípade, že (i za cenu rizika spomalenia rastu ekonomiky) definujú hranicu vážne ohrozujúcu život a zdravie človeka. Vtedy sa opatrenie snaží vykonať nápravu skôr, než ju prirodzene vykoná trh. To však, zdá sa, nie je tento prípad. Emisie skleníkových plynov nepredstavujú okamžité ohrozenie. Navyše dnes nie je dostatočne jasné, či ich ľudská produkcia nejakú hrozbu vôbec predstavuje, a ak áno, či ju toto opatrenie môže zásadne znížiť.

Zdá sa, že únii sa síce nedarí harmonizovať dane, ale stále má mnoho možností, ako nútiť ľudí, čo si majú kúpiť. Tentoraz si budeme musieť kúpiť menej oxidu uhličitého. Aj keby nás to malo stáť život.

Text bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 6.6.2007.

Zahraničná politika, 1/2007: Je globálne otepľovanie hrozbou?

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.
Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.
Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.
Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika, č. 1/2007, apríl 2007.

Sme, 9.2.2007: Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.