Konzervatívne listy, 06/2005: Štát obmedzuje, vlastník platí

Legislatíva v lesnom hospodárstve býva tradične rozsiahlou agendou vplyvu vlád na podnikateľský sektor vo väčšine krajín Európy. Nie je zvláštnosťou, že podnikanie v lesnom hospodárstve, na rozdiel napríklad od podnikania na pôde, je oveľa výraznejšie obmedzované úmyslom vlády zabezpečiť rôzne formy verejného záujmu. Preto v lesnom hospodárstve pristupujú vlády k presadzovaniu rozsiahlej kontroly podnikateľov, k ich zaťaženiu širokou administratívou a k obmedzeniu ich podnikania s lesnými produktmi.

V máji tohto roku schválil parlament nový lesný zákon, ktorý pripravovalo ministerstvo pôdohospodárstva už od roku 2002. Napriek dlhej príprave a konzultáciám ministerstva s vlastníkmi však zákon pokračuje v tej koncepcii verejného záujmu, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Tvoria ho tzv. mimoprodukčné funkcie lesa: ekologické (pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická) a spoločenské (zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná). Celý text zákona je vlastne mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Hospodárenie v lese je zviazané do silných pút štátneho dirigizmu, ktorý je výrazným problémom najmä českej a slovenskej lesnej legislatívy. Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, ktorý podrobne analyzoval legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v týchto krajinách. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä vo zviazanosti zákona lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti odborného lesného hospodára, v stanovení povinností použitia geneticky vhodného reprodukčného materiálu či v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Základnou podmienkou pre presadenie akýchkoľvek vládnych zásahov by mala byť ich opodstatnenosť. Presadzovanie verejného záujmu má svoje opodstatnenie len vtedy, ak existuje dostatočne preukázaná a vysoká pravdepodobnosť, že bez týchto zásahov dôjde v dôsledku „zlyhania trhu“ k závažným škodám. Obmedzovanie podnikateľov za účelom ochrany mimoprodukčných funkcií lesa však nevychádza z reálnych predpokladov o tom, že by bez vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne. Slovensko napríklad dlhodobo nevyužíva svoj ťažobný potenciál v miere porovnateľnej s inými európskymi krajinami a trvalé poddimenzovanie ťažby, ktoré bráni potrebnej obnove štruktúry lesa, bolo jednou z príčin i minuloročnej kalamity vo Vysokých Tatrách.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka sa v novom zákone znížila. Je to však len zdanlivý dojem, pretože viaceré strategické ustanovenia sa vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne široké možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však udeľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o výnimkách. V prípade spracovania lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania. Štát tak naďalej vyžaduje od vlastníkov obmedzenia na ich vlastné náklady.

Kým vo väčšine ustanovení lesného zákona ide o nesprávne určený a vymáhaný verejný záujem, dve významné opatrenia nemajú s ním nič spoločné a idú v priamom protismere ku zvyšovaniu efektivity lesného hospodárstva. V prvom prípade si budúcu existenciu poisťuje priamo v zákone terajší Lesnícky výskumný ústav. Druhý prípad negatívneho lobingu je však oveľa závažnejší: štát si zabezpečil trvanie vlastníctva všetkých svojich lesov a majetku tým, že zakázal jeho privatizáciu. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať poistenú budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto ho treba kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005