Konzervatívne listy, 5/2005: Miklósove rozmarné fondy

Ministerstvo životného prostredia (MŽP) zverejnilo minulý mesiac vyhlášku, ktorou sa vykonáva zákon o Environmentálnom fonde (EF). Pripomeňme si niektoré fakty. V roku 2001 presadila vláda, ktorej členom bol i súčasný minister životného prostredia László Miklós, zrušenie desiatich štátnych fondov, vrátane Štátneho fondu životného prostredia (ŠFŽP). Viedla k tomu racionálna snaha o väčšiu kontrolu a transparentnosť nakladania s prostriedkami fondov, predovšetkým fakt, že „v rámci urýchlenia ozdravenia celého sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti štátu za schodok verejných financií, je nevyhnutné dostať pod kontrolu centra aj oblasť štátnych fondov“ (podľa dôvodovej správy k zákonu). Napokon, v prípade ŠFŽP konštatovala „negatívne ekonomické dôsledky nakladania s prostriedkami fondu“ napríklad i Zelená správa za rok 1999.

V protismere k zrušeniu fondov však v tom čase Miklós presadil založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojho vzniku stretával s výraznou kritikou podnikateľov i tretieho sektora. Zásadným problémom fondu je, že ako „neštátny“ subjekt zhromažďuje poplatky „štátom“ stanovených povinných platcov, pričom kontrola platenia je veľmi nedôsledná (odhady hovoria o 30-60 % tých subjektov, ktoré neplatia, hoci by mali), spôsob prerozdeľovania týchto projektov je mimoriadne netransparentný a v mnohých prípadoch existujú reálne pochybnosti, či dotácia za proklamovaným účelom „podpory zberu, zhodnotenia a spracovania odpadov“ nie je len transferom, ktorý prináša komerčný prospech vybraným podnikateľom.

O tri roky neskôr minister presadil cez parlament založenie EF, ktorý prevzal väčšinu slabín pôvodného ŠFŽP. Fond je vyňatý spod kontroly, ktorej podlieha hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Vzhľadom na jeho právnu subjektivitu je dosť pravdepodobné, že náklady na správu fondu budú vyššie ako v predchádzajúcej správe pod MŽP (prostredníctvom Programu realizácie environmentálnych opatrení). Navyše, prostriedky fondu, ktoré sa v určitý rok nevyčerpajú, ostávajú teraz vo fonde a nie je možné využiť ich na iné účely. Ďalšie straty príjmov financií vo verejnej správe možno predpokladať v benevolentnej úverovej politike fondu. Dôvodová správa k zákonu o EF pritom argumentuje celkom nekorektne: podľa nej došlo znížením rozpočtu kapitoly MŽP v roku 2004 k redukcii podpory environmentálnych projektov, a tým „k zániku prakticky jediného národného zdroja podpory environmentálnych projektov“. To všetko v čase, kedy verejné výdavky do oblasti ŽP rapídne rastú, aj vďaka príjmu zo štrukturálnych fondov EÚ - v roku 2005 má ísť o nárast takmer o 66 % (Návrh východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2005 až
2007)...

Prostriedky ŠFŽP a následných inštitúcií sú väčšinovo využívané na investície vo vodnom hospodárstve, predovšetkým na rekonštrukcie kanalizácie a výstavbu čistiarní odpadových vôd. V roku 2004 bolo na tieto účely rozdelených vyše 746 mil. Sk, čo pri žiadostiach vo výške takmer 8 mld Sk vyvoláva veľmi vysoký tlak na transparentnosť rozhodovania kompetentných úradníkov. Zákon o EF, ale ani jeho vykonávacia vyhláška, ba ani štatút fondu (ktorý k tomu zaväzuje zákon) pritom žiadnym spôsobom nedefinujú mechanizmus menovania Rady fondu ani posudzovania projektov tohto najdôležitejšieho poradného orgánu ministra.

Miklósove fondy sú podpornou barlou, ktorá má nahrádzať neschopnosť ministerstva posilniť trhové princípy v manažmente životného prostredia, najmä vo vodnom a odpadovom hospodárstve. V tomto ponímaní ide „sociálnu podporu“, ktorá sa síce javí ako potrebná, ale iba za daného stavu, ktorý MŽP zámerne udržuje. Súčasný systém sa vystavuje korupcii dobrovoľne a ústretovo.
Ak by sme mali žmúriť oči nad korupciou, ktorej sa v tomto prípade dá vyhnúť neposiľovaním neefektívnej vlády, potom v spore o Environmentálny fond radšej zostaneme tými, ktorých sociologička Zuzana Kusá považuje za „rozhorčených mládežníkov z think-tankov, čo tvrdia, že je to posilňovanie zlého štátu“.
Environmentálny a Recyklačný fond treba čo najskôr zrušiť.

Článok bol publikovaný v v Konzervatívnych listoch, č. 5/2005