Súdiac podľa charakteru množstva ohlasov a aktivít rôznych skupín slovenskej spoločnosti i na stránkach SME, so súčasným systémom ochrany prírody na Slovensku nesúhlasí vôbec nikto.
Napriek tomu však - s výnimkou vlastníkov a obhospodarovateľov lesov (teda tých, ktorí sú na hospodárení v prírode najviac zainteresovaní) - všetci ostatní zjavne súhlasia s tým, aby vláda v tomto zlom systéme s malými zmenami pokračovala. Poriadok do ochrany prírody však môže priniesť len zásadná zmena konania vlády.
Keďže pred rokom 1989 vlády zabraňovali rozvoju súkromných trhov, bolo celkom pochopiteľné, že trh nezabezpečoval ani dopyt a ponuku neporušenej prírody. Tieto aktivity musela umelo nahrádzať vláda, ktorá zakladala chránené územia s rôznymi stupňami zákazov a obmedzení činnosti na týchto lokalitách.
V 90. rokoch sa však na Slovensku i v Čechách začali prebúdzať súkromné občianske aktivity, reflektujúce rastúci dopyt po neporušenej prírode. Na tejto báze začali vznikať súkromné zoologické záhrady i prírodné rezervácie (typu Vlčia vo vlastníctve združenia VLK). V tomto období zároveň rástol dopyt verejnosti po „službách“ čistej prírody (i v súvislosti s rastom ich reálnych príjmov) a v nadväznosti na recesiu ťažkého priemyslu a nárast investícií do environmentálne priaznivejších technológií rástla na Slovensku výrazne aj kvalita životného prostredia.
Dalo sa očakávať, že po tomto zistení vláda začne ustupovať z pozícií monopolného poskytovateľa služieb v ochrane prírody, a zároveň začne znižovať v rozumnej miere rozsah „svojich“ chránených území.
Stal sa však pravý opak: vláda svoje pozície naďalej posilňovala a koná tak podnes, čoho dôsledkom je fakt, že dnes už na viac ako tretine územia Slovenska sú vlastníci a obhospodarovatelia území nútení znášať ujmy z vládnych obmedzení podnikania bez adekvátnej náhrady.
Z hľadiska teórie verejnej voľby je celkom nepochopiteľné, prečo vláda naďalej simuluje dopyt po chránených územiach v takom veľkom rozsahu. Ešte horší spoločenský dopad má však skutočnosť, že vláda vytvára i ponuku chránených území, navyše tou poslednou, najextrémnejšou a najhoršou možnosťou, teda monopolnou a vnútenou správou území a „command-and-control“ zákazmi podnikania, ktorými sa dostáva až na hranicu konfliktu s ústavou.
Mechanizmy moci pritom ponúkajú množstvo jednoduchších, spravodlivejších, účinnejších i lacnejších riešení, z ktorých mnohé sú v zahraničí overené a aplikované. Takýmito nástrojmi môžu byť napríklad podpora súkromnej správy prírodne unikátnych území, prevádzanie výkonu služieb ochrany prírody na súkromníkov, či vytvorenie agentúr ochrany prírody, ktoré budú uzatvárať s vlastníkmi zmluvy na dlhodobé ochranné hospodárenie alebo budú tieto územia v dobrovoľných zmluvných vzťahoch kupovať a následne efektívnymi mechanizmami spravovať.
Zonácia Vysokých Tatier je len ďalším pokusom tápajúcej vlády vytvoriť funkčný model, ktorý je vopred odsúdený na neúspech, pretože nerešpektuje nijaký zo základných predpokladov nastolenia poriadku a prirodzených vzťahov: jasne identifikované vlastnícke práva, dobrovoľnosť zmluvných vzťahov, ústretovosť k súkromným iniciatívam, ekonomická analýza nákladov a výnosov a rozpočtová udržateľnosť vládnej intervencie.
Čo však očakávať od vlády, ktorej proklamované „protrhové“ riešenie ochrany prírody je v skutočnosti len ďalším pokračovaním privilegovaných vzťahov?
Text bol publikovaný v denníku Sme, 12.6.2007
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára