HN, 28.4.2004: Vodná politika a Európska únia

Parlament rokuje o návrhu nového zákona o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc Európskej únie aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu upravujúcu rámec pôsobnosti EÚ vo vodnej politike. Aké budú však jeho praktické dôsledky?
Dominantnú úlohu v ochrane životného prostredia vo vyspelých krajinách zohráva štát. Ten prostredníctvom svojej administratívy (nie však polície a súdov, ale siete štátnych úradníkov) vykonáva tri základné činnosti: určuje limity podnikania vo vzťahu ku kvalite životného prostredia, kontroluje dodržiavanie ním stanovených limitov a udeľuje sankcie v prípade ich porušenia. Ak pri niektorých zložkách životného prostredia (napríklad pôd a živých organizmov) musí štát do istej miery rešpektovať práva vlastníkov a užívateľov, v prípade vôd, ktorých monopolným vlastníkom je práve Slovenská republika, má zákonodarná moc oveľa silnejšie kompetencie s veľmi neblahými dôsledkami pre vlastníkov prevádzok používajúcich vodu a podnikateľský sektor.
Vo vodnej politike Európskej únie prevládajú prvky socialistických metód riadenia. Prvým znakom je rastúca byrokratizácia nakladania s vodami, ktorá od členských štátov vyžaduje spracúvanie programov opatrení ako súčasti rozsiahleho vodného plánovania. V tomto procese nepožaduje splnenie jasne definovaných environmentálnych cieľov, navyše umožňuje rozsiahle udeľovanie výnimiek a stanovuje neúčinne dlhé plánovacie cykly (šesť rokov). Podobne rizikovou oblasťou je ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí so špeciálnym režimom využívania krajiny. Zneužitie politiky týchto oblastí môže viesť k zásadnému obmedzeniu pre podnikanie v poľnohospodárstve i cestovnom ruchu. Tlak na obmedzenie slobody podnikania zo strany EÚ zosilňuje postoj vlády, ktorá schválila zraniteľné územia v rozsahu až tretiny výmery poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Návrh vykonávacej vyhlášky výrazne obmedzuje aplikáciu hnojív a ďalšie prvky štandardnej poľnohospodárskej výroby na území, ktorého sa to týka.
Prístup národnej vlády je osobitne závažným problémom, lebo v reštrikciách podnikania výrazne presahuje rámec vodoochrannej politiky EÚ. Európska „vodná“ legislatíva je totiž do veľkej miery len súhrnom nejasných fráz, definícií a odporúčaní, ktoré národné politiky vykonávajú už dávno a nie sú ňou výrazne obmedzené. Typickým príkladom návrhu nad rámec európskych noriem je extrémne zložitý proces vodoprávneho konania, teda udeľovania povolení (napríklad na vodné stavby), ktorý je pre podnikateľov neúmerne zaťažujúci. Zákon vyžaduje komplikovanú evidenciu a správu vodných stavieb v miere, ktorá neprispieva k dosiahnutiu ochrany a zvýšeniu kvality vôd. Z rozhodnutia našich tvorcov zákona sa definuje povinnosť zainteresovaných podnikateľov zamestnávať vodohospodára, ktorý musí absolvovať špeciálne (štátom garantované) odborné školenia...
Vodná politika je komplikovanou zónou konfliktu veľmi odlišných účelov využitia vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika, cestovný ruch, obyvateľstvo a ďalších). Vymedzenie zmyslu a potreby ochrany vôd by sa malo určovať najmä profilovaním vzťahov medzi jednotlivými používateľmi vôd a zabezpečovať políciou a súdmi. Štát tieto väzby zjavne nie je schopný koordinovať. Namiesto snahy o úpravu podmienok vzťahov medzi požívateľmi ustanovuje seba ako vládcu, ktorý určuje vlastné priority využívania vôd a vymáha ich prostredníctvom svojho byrokratického aparátu. To pôsobí neúmerne obmedzujúco na podmienky podnikania s vodou a prináša mnoho ďalších nevýhod, riziko netransparentného rozhodovania nevynímajúc.
Z hľadiska efektivity ochrany vôd bol pôvodný zákon z roku 1973 paradoxne účinnejším a trhovejším nástrojom ochrany vôd. Návrh nového zákona je potrebné zásadne prehodnotiť v prospech trhovo menej obmedzujúcej ochrany vôd.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 28.4.2004