Otázka leta je vždy rovnaká: čo so zdĺhavou uhorkovou sezónou? Parlament nezasadá, vláda nemá čo riešiť a prezident nikoho nezaujíma. Zdá sa, že v blížiacich sa voľbách nejde takmer o nič a iracký vrah sedí priďaleko. Jednoducho – nuda. Aspoň že začalo pršať, nie?
Národ usadá k televízii a sle- duje reportáže z povodní, ktoré sa v niekoľkominútových intervaloch rinú z obrazoviek. Je to ako mexická mydlová opera: zápletka, zdĺhavý a únavný priebeh, zopár nešťastí vo vedľajších úlohách a finále so šťastným koncom. Občas myseľ pochybí a pokúša sa prísť na kĺb príťažlivosti tej frašky. Práve vtedy však prichádza Danny, ten pravý „hoch“, ktorý bol v pravej chvíli na pravom mieste a všetko videl „na vlastní oči“. On je spasiteľ, ktorý nás opäť vtiahne do deja.
Život bez Dannyho
Nie je nijakou novinkou, že leto v našich končinách sprevádzajú povodne. V serióznych vedeckých kruhoch nikto nepochybuje o tom, že povodne sú štandardným prejavom nevyspytateľných klimatických procesov, pričom vplyv človeka na ich tvorbu je vo väčšine prípadov takmer bezvýznamný. Povodeň vzniká v dôsledku veľmi zložitých prírodných mechanizmov, a my dodnes nie sme schopní predpovedať ani jej výskyt, ani priebeh v dostatočnom predstihu a presnosti.
Možnosti protipovodňovej ochrany sú tiež obmedzené. Nie preto, že by človek nebol schopný zabezpečiť stopercentnú ochranu pred prívalovými vodami (pravdivejšie tvrdenie by hovorilo o „vysokom potenciáli protipovodňovej ochrany“). Problém dokonalej ochrany pred záplavami spočíva v obrovskej nákladovosti takýchto opatrení. V prípade Slovenska je prekážkou i neochota zaviesť decentralizovaný systém vodnej správy, ktorý by zabezpečil presadzovanie efektívnych a nevyhnutných opatrení (napríklad návratom k vodným družstvám, ktoré boli efektívnym manažmentom protipovodňovej ochrany v prvej polovici minulého storočia). Aktuálne správy o vodohospodárskej „pýche Slovenska“, v ktorej sa rozkradlo niekoľko stoviek miliónov korún, by však nemali viesť k odsudzovaniu zámeru človeka chrániť sa pred povodňami. A najmä, nemali by smerovať k popieraniu racionálnych poznatkov na úkor lacných púťových vízií.
Vizionári
Tak, ako huby rastú po daždi, objavujú sa po povodni falošní vizionári. Hrdinami minulého týždňa sa stali environmentálni bojovníci. Jeden ekoaktivista okupoval slovenské médiá s vlastným výkladom situácie. Na chvíľu sa zdalo, že prichádza deus ex machina, čo všetko vyrieši. On jediný predpovedal vznik minulotýždňovej povodne už dávno, on jediný pozná aj skutočnú príčinu zvyšujúcich sa frekvencií povodní. Tým škodcom má byť sám človek, ktorý výstavbou hypermarketov vysúša krajinu, ktorú následne zalievajú povodne. Argumentácii chýba logika, stačilo by sa spýtať ktoréhokoľvek hydrológa, aby sme sa dozvedeli, že prezentácia takýchto nezmyslov vedie k iracionálnym záverom, na Slovensku však tento typ „diskusie“ zaberá.
Povodňový ošiaľ opäť obišiel racionalitu. Médiá lákali svojich konzumentov na každý centimeter, o ktorý stúpla hladina vody. Príliš voľne sa operovalo s pojmom „tisícročná voda“, hoci ten neznamená nič viac než modelovanú hodnotu prietoku, vypočítanú na základe meraní v jednom profile a za pomerne krátke obdobie. Z hľadiska štatistických pozorovaní sa nič povšimnutiahodné nestalo, pretože podobný vývoj bol vzhľadom na rozsah predchádzajúcich zrážok štandardný. Ani úmrtia a hospodárske škody neprevýšili mnoho iných tragických udalostí tých istých dní. Vôbec preto neprekvapila pokojná reakcia odborníkov v krízovom štábe, ale ani odpovede obyvateľov Devína, zvyknutých aj na horšie vodné pohromy.
Povodňovú tragédiu nespôsobil človek – a to je zrejme jediná príčina jej obľúbenosti. Prírodné katastrofy ponúkajú ľahkú dávku súcitu za dobrú cenu, čo sa nedá povedať o utrpeniach, spôsobených tyraniou človeka. Je zjavné, že správy o tisícoch ľudí zavraždených totalitnými vládcami (napríklad o severokórejskom strážcovi, ktorý pred zástupom väzňov ubil kladivom k smrti nevinného človeka), zrazu neboli natoľko zaujímavé…
Hľadanie pravdy
Povodňová pohroma by v tejto civilizácii nemala byť dôvodom na vytlačenie dôležitejších správ. Hmotné statky, nech už boli akokoľvek zničené, nemôžu prehlušiť bolesť z krádeží a klamstiev, ktoré sú prejavom vážnych ľudských zlyhaní. Aj keď je hľadanie pravdy o povodniach ťažké, jedno je celkom isté – nemôžu ju prezentovať tí, ktorí majú priamy prospech zo štátnych objednávok, ani tí, ktorí bez akejkoľvek zodpovednosti hlásajú teórie, aké prakticky realizuje len štát ešte socialistickejší, než si vieme predstaviť (odhliadnuc od toho, že sú často v rozpore s prírodnými zákonmi). Ak sa toto nestane, nedozvieme sa, že ochrana Slovenska pred povodňami je na dobrej úrovni, aj keď s neduhmi socialistickej neefektívnosti a finančnej poddimenzovanosti.
Voda opadne a vráti sa predvolebný stres. Už čoskoro zistíme, že problémy vodného hospodárstva, ktoré povodeň otvorila, nepovažuje za dôležité takmer nikto. Možno budúce leto, ak zase naprší…
Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 34/2002 (2.8.2002)
pred 2 dňami
Príspevky
