Konzervatívne listy, 12/2004: Kjóto a veľké dôsledky „malého“ omylu

Európska komisia (EK) odsúhlasila pridelenie emisných kvót oxidu uhličitého (CO2) pre producentov na Slovensku. Neakceptovala však pôvodný návrh Slovenskej republiky, ale návrh znížený o 14 % objemu emisií. Ten vznikol ako kompromis medzi EK a SR, ktorá navrhla kvótu podľa inej metodiky EÚ. Návrh schválený EK sa vzápätí stretol s výrazným nesúhlasom najväčších producentov tohto skleníkového plynu, predovšetkým U.S. Steelu a výrobcov cementu a vápna.

Systém obchodovania s kvótami emisií tzv. „skleníkových plynov“ vznikol ako dôsledok zdanlivo pochopiteľného, „environmentálneho“ rozhodnutia Európskej únie, ktorá prijala a začala legislatívne aplikovať Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru o zmene klímy, avšak bez ohľadu na absenciu výraznejšieho vedeckého konsenzu o príčinách klimatických zmien, ako aj na skutočnosť, že účinok protokolu je spochybnený najmä nepripojením sa k nemu zo strany najväčšieho producenta skleníkových plynov USA. Bez rozsiahleho vedeckého konsenzu nie je možné považovať produkciu CO2 ani za „vedľajší účinok“ (externalitu), ktorého dopady by bolo potrebné regulovať.

Nepochopiteľné rozhodnutie EÚ viedlo k vzniku smernice, ktorá požaduje od členských štátov zavedenie systému obchodovania s kvótami podľa národných alokačných plánov. Spôsob, akým EK vyjednáva výsledné hodnoty plánu („konsenzom“ dvoch rôznych metodík výpočtu), nielenže svedčí o výraznej nejasnosti a nepotrebnosti systému stanovovania kritérií, ale načrtáva i iné smerovanie dôvodov zavedenia systému. Tie naznačuje materiál vlády SR tvrdením, že „požiadavku na zníženie celkového množstva uplatňuje EK na väčšinu predložených plánov, pretože pri nadmernom množstve kvót v systéme by obchodovanie s emisiami ako ekonomický nástroj znižovania emisií nebolo účinné.“ Akoby primárnou snahou opatrenia nebolo znížiť produkciu emisií (ak je kvót na zníženie emisií dostatok, prečo ich počet znižovať?), ale zaviesť obchodovanie s touto nezvyčajnou komoditou. Jeho reálny dôsledok síce môže znížiť produkciu CO2 (otázny však ostáva dôvod, prečo znižovať), ale učiní to spôsobom, ktorý pripomína akýsi „sociálny biznis“. Je totiž veľmi pravdepodobné, že z obchodu nebudú profitovať primárne tie firmy, ktoré investujú do ekologických technológií výroby, ale najmä tie, ktorých výroba bude v recesii a ktoré si konzultáciami s MŽP vyjednali ekonomicky výhodnejšie kvóty. To všetko na náklady prosperujúcich podnikov, pre ktorých je vzniknutý náklad len ďalšou daňou za úspech, ktorou ich zaťažuje štát (nehovoriac o nákladoch na podávanie žiadostí o kvóty, na vedenie emisnej agendy atď.).

Ťažko pochopiteľný je celý systém kritérií, na základe ktorých boli určované emisné kvóty pre jednotlivé firmy v alokačnom pláne. Tie boli určené na základe individuálnych rokovaní s Ministerstvom životného prostredia SR (MŽP SR), pričom podniky predložili „údaje o vývoji emisií za ostatné roky, spôsob výpočtu (podľa návrhu EK), plánovaný budúci rozvoj a jeho východiská a predpokladané zdôvodnené emisie CO2 na obdobie 2005 – 2007.“ Z hľadiska transparentnosti prideľovania kvót sú individuálne konzultácie s MŽP SR pomerne neštandardným správaním, navyše, kritériá nezohľadňujú ani to, či podniky majú zastaranú alebo špičkovú technológiu zameranú na ochranu životného prostredia.

Zavedenie systému obchodovania s emisiami je ďalším z environmentálne motivovaných opatrení štátu, ktorému chýba racionálne zdôvodnenie a ekonomické porovnanie nákladov a výnosov. Producenti CO2 sú zaťažení nezmyselnou európskou reguláciou, ktorej možnosti zrušenia sú minimálne.
MŽP by malo vyvinúť maximálne úsilie aspoň o elimináciu súčasného rozhodnutia Komisie a o čo najspravodlivejšie rozdelenie kvót producentom.

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2004

Týždeň, 52/2004: Mýty tatranské

„Nepokradneš!“, povedal Boh, a aby postoju k súkromnému vlastníctvu pridal dôraz, vzápätí dodal: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Význam jeho varovania však odhalil až socializmus...

V novembri sa Slovenskom prehnala víchrica a nebyť toho, že postihla Vysoké Tatry, asi by i napriek mimoriadnym škodám nespôsobila príliš veľký rozruch. Napokon, kalamity spôsobené silným vetrom sú pomerne bežným javom. Tohto roku spôsobil obrovské škody v lete v okolí Trenčína, týždeň pred Tatrami vyčíňal na viacerých miestach naraz a v inkriminovanom čase spôsobil podobnú kalamitu v rôznych častiach Slovenska. Zdá sa však, akoby Vysoké Tatry mali v sebe niečo navyše, akúsi pridanú hodnotu, s ktorou sa „národne“ identifikujeme a považujeme ju za časť svojho duševného vlastníctva. Zneužívanie tejto priazne však môže spôsobiť i oveľa horšiu kalamitu.

„Ochrana“ Tatier

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším zásahom štátu na poli ochrany území u nás. Systém ochrany prírody u nás funguje tak, že štát zákonom stanoví územia, na ktorých vnúti vlastníkom lesov obmedzený režim hospodárenia. Štátny orgán ochrany prírody má široké kompetencie a prísny dohľad nad množstvom základných potrieb hospodárenia v lese. V bežných slovenských lesoch sa hospodári podľa tzv. lesných hospodárskych plánov (LHP), ktoré na základe už i tak striktných environmentálnych kritérií určujú program a spôsob ťažby dreva v lese na najbližšie roky. Tvorba LHP vychádza zo špeciálnej slovenskej metodiky tvorby. Je to často kritizovaný, zbytočne prísny, ale zväčša únosný systém, ktorý najmä zabezpečuje výnosy z ťažby i veľmi potrebnú obnovu lesa. V „chránených“ územiach (akým je i TANAP) však schvaľovanie a realizácia LHP podlieha neustálemu dohľadu orgánu ochrany prírody. V prípade Vysokých Tatier tak LHP systematicky redukoval objem ťažby hlboko pod reálne potreby obnovy lesa, teda pod ročný prírastok drevnej hmoty. Správa TANAP-u, ktorá je štátnym orgánom ochrany prírody, povoľovala najmä odpratávanie kalamitného dreva. Zdá sa, že štátna ochrany prírody v tomto prípade výrazným spôsobom spomalila obnovný proces v tatranských lesoch, takže pôvodný „smrekový koncept“ prestarnutého lesa nemohol byť nahradený zdravším lesom, ktorý by novembrovú víchricu prežil s menšími ujmami. O sporoch medzi štátnou Správou TANAP-u a správcom štátnych lesov v TANAP-e (v tomto prípade „vlastníkom“ lesov) svedčí i fakt, že iba mesiac pred tatranskou kalamitou agentúru SITA informoval riaditeľ štátnych lesov Peter Líška o katastrofickom stave lesov vo Vysokých a Belianskych Tatrách, kde je po napadnutí lykožrútom asi 250 000 smrekov, čo predstavuje približne 900 hektárov lesa. Podľa neho je to dôsledok tvrdého uplatňovania piateho stupňa ochrany na území, ktorý trvá už od minulého roku, kvôli čomu sa piaty stupeň ochrany sa stal "semeniskom" škodcov. „Niekto tomu hovorí nový prístup k ochrane prírody, ale podľa nás ide o experiment hraničiaci s hazardom.“ Orgány ochrany prírody podľa P. Líšku uplatňovali maximálne lehoty pri rozhodovaní o výnimkách, teda 60 až 90 dní. Za ten čas, podľa Líšku, z jedného odumretého stromu vyletí dozretý hmyz, ktorý napadne ďalších päť až osem stromov...

Hoci analýza dopadu víchrice na jednotlivé druhy porastov zatiaľ nebola zatiaľ nikým zverejnená, tieto informácie naznačujú, že sa môže preukázať i priamy negatívny vplyv ochrany prírody na odolnosť porastov voči vetru. V prípade Vysokých Tatier sa totiž stalo to, čo predpovedali niektorí lesníci už dávno predtým: príroda si prirodzene vyťažila to, čo mal s oveľa vyšším výnosom vyťažiť človek.

Naša príroda?

Existuje veľa dôvodov pre tvrdenie, že štátni ochrancovia prírody na Slovensku sa správajú ako majitelia chránených území a sú v dlhodobom konflikte s právami skutočných vlastníkov. Štátna moc od roku 1990 zákonmi pravidelne získava nové chránené územia, na ktorých chce realizovať svoju víziu o prírodných hodnotách a verejnoprospešných funkciách prírody. Získava ich spôsobom, ktorý je podobný vyvlastneniu časti práv vlastníkov území. Spolu s navrhovanou sústavou NATURA 2000 tvoria v súčasnosti tieto územia už vyše 30 % z výmery Slovenska. Vlastníci, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia na týchto územiach, majú nárok na finančnú kompenzáciu podľa viacerých zákonov, vrátane Ústavy SR a zákona o ochrane prírody. Štát si však tieto povinnosti neplní, ba čo viac, veľmi ľahko sa ich zbavuje „nenápadným“ vsúvaním podmienok nárokov na kompenzácie cez novely zákonov. Tak sa v novele zákona o vodách na jar tohto roku objavilo ustanovenie týkajúce sa iného zákona (o ochrane prírody), podľa ktorého nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania neplatí na časti ochranných lesov (v zmysle lesníckej klasifikácie lesov). Podobne je v prvom návrhu nového zákona o lesoch z dielne ministerstva pôdohospodárstva ustanovený zákaz privatizácie štátnych lesov, hoci súkromné vlastníctvo veľmi významne posiľuje predpoklady na efektívne hospodárenie v lesoch.

Na systéme ochrany prírody je sporných množstvo ďalších paradoxov. Schvaľovaním nových chránených území a zvyšovaním intenzity ich ochrany sme sa dostali medzi krajiny s najvyšším podielom takýchto území na svete. Reálnosť ich potreby však ministerstvo životného prostredia nemá ekonomicky ani environmentálne zdôvodnenú, nakoľko tá má zmysel len vtedy, ak prírodne cenné územie prejavuje tendenciu poklesu kvality. Za ostatných pätnásť rokov však u nás došlo k veľmi výraznému zlepšeniu kvality životného prostredia, merateľného takmer vo všetkých ukazovateľoch (ovzdušie, voda, pôda, biosféra, odpadové hospodárstvo atď.). Kvalita našich lesov a životného prostredia je veľmi pozitívne hodnotená i vo viacerých porovnávacích štúdiách (napríklad podľa Indexu environmentálnej udržateľnosti ESI a podľa správy WWF European Forest Scorecards). Aký má potom zmysel sprísňovanie podmienok podnikania v prírode, ktorej kvalita sa zlepšuje prirodzeným vývojom?

Podobným paradoxom sú pretrvávajúce marxistické pohľady na verejnoprospešné funkcie lesa, na základe ktorých je ľuďom povolené vstupovať do súkromných lesov a zbierať pre vlastnú potrebu lesné plody, huby a drobné na zemi ležiace drevo. „Všeobecné“ vlastníctvo lesa je v našom vedomí uložené veľmi hlboko a má negatívny vplyv napríklad i na vznik nelegálnych skládok na okrajoch lesa. Okrem toho, drevo na kúrenie a predaj lesných plodov a húb je tiež príjmom pre isté skupiny ľudí. Ich náklady by mali zahrňovať nielen prácu spojenú s ich získavaním, ale i samotné užívanie cudzieho lesa. Dodajme len, že prvý návrh nového lesného zákona, ktorý zverejnilo ministerstvo pôdohospodárstva, má v tomto zmysle ešte výraznejší diskriminačný charakter voči vlastníkovi, než ten pôvodný, socialistický.

Úloha štátu

Ak teda štát nemá byť obmedzovateľom vlastníckych práv, do akej miery má do celého procesu vstupovať? Kde sú hranice kontroly štátu nad pôsobením vlastníckych práv? A vôbec – má povinnosť niečo v lesnom hospodárstve i v celom manažmente životného prostredia regulovať?

Tieto otázky sú veľmi bolestivým miestom západnej civilizácie a centrom vari najčastejších porážok neľavicových prúdov. Medzi príčiny tohto stavu treba započítať nevyjasnenosť pozícií pravice, príťažlivosť katastrofických teórií pre verejnosť, strach politických elít z nezmyselných obvinení z ľahkovážnosti voči prírode, ale i vyprázdnenosť ideového sveta ľavice, ktorá cez hollywoodsku produkciu útočí na ľahko zraniteľné miesta človeka (nie náhodou sa jednou z jej hlavných tém stáva prírodná katastrofa a jej hlavný vinník, „kapitalista-znečisťovateľ“). Dôsledkom strachu zo zneužitia vlastníctva je niekoľko stoviek environmentálnych noriem na úrovni Európskej únie a mnoho desiatok na úrovni Slovenska, ktoré zvyšujú byrokratickú kontrolu a obmedzovanie vlastníctva zo strany štátu.

Úlohu štátu v probléme Vysokých Tatier zjavne preceňuje vláda, ktorá ustanovením Výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier prejavuje záujem “riešiť“ územie napriek tomu, že rozhodovať majú predovšetkým podriadené štátne orgány s jasne definovanými kompetenciami a vedením, ktoré nesie zodpovednosť. Vláda môže meniť legislatívu, ale k tomu nepotrebuje inštitút „vládno-samosprávneho“ výboru.

O nesprávnom vnímaní úlohy štátu zo strany množstva slovenských elít svedčí ich spoločná výzva, ktorá požaduje riešenie problému na úrovni odborníkov a širokej verejnosti. O osude Vysokých Tatier totiž musia v súlade s platnými zákonmi (napríklad o hospodárení v lese a v TANAP-e) rozhodovať výhradne ich vlastníci. Štát, ak chce prezentovať vlastné koncepcie, musí vystupovať ako jeden z partnerov. O koncepčných predstavách vlády však musia rozhodovať práve politické elity, ktoré majú jasnú legitimitu rozhodovania, na základe podkladov, ktoré im pripraví vlastný tím odborníkov.

Presnú odpoveď na otázku úlohy štátu v manažmente prírody zatiaľ Slovensko nepozná, keďže jeho racionálnejšiu víziu doposiaľ u nás nik nepredložil. Odpovede na základné otázky sú však celkom jednoznačné: štát musí vycúvať z neúmerne prísnych obmedzení vlastníckych práv a z obrovského množstva nezmyselných kompetencií, ktoré si v tejto oblasti pridelil. V prípade lesného hospodárstva je potrebné liberalizovať spôsob hospodárenia v lesoch, privatizovať štátne lesy, prehodnotiť systém tvorby a schvaľovania lesných hospodárskych plánov a obmedziť vplyv štátu v krajinnom plánovaní. Systém ochrany prírody v jeho súčasnej podobe je potrebné zrušiť. Štát nemá dobré predpoklady na to, aby vedel správne posúdiť nároky obyvateľov na verejnoprospešné funkcie prírodného prostredia. Ak chce napriek tomu do tohto priestoru vstupovať, musí byť serióznym obchodným partnerom s vlastníkmi týchto území. K tomu však potrebuje rešpektovať svoje základné ekonomické možnosti. V prípade kalamity vo Vysokých Tatrách je potrebné, aby na hospodárenie v lesoch nebol vyvíjaný tlak štátnej ochranárskej lobby. Vyťaženie kalamitného dreva môže výrazným spôsobom a bez výdavkov z verejných financií zvýšiť zamestnanosť a ekonomickú výkonnosť regiónu.

Tatry pozbavené mýtov o nepostrádateľnej úlohe štátu majú šancu stať sa skutočným národným bohatstvom.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 52/2004

Konzervatívne listy, 11/2004: Problém Davida Byrna

Nakoľko sa boj proti fajčiarom nezdá byť Európskej komisii dostatočne dôrazný, zverejnil komisár David Byrne návrhy na grafické stvárnenie škodlivosti fajčenia na obaly od cigariet. Dizajnu škatuliek by mali dominovať fotografie rakovinových pľúc, pažeráka a ústnej dutiny, ale i „menej drastické“ zábery na mŕtvolu v márnici, či zadymený detský plod.

Zámer Davida Byrna má dozaista ušľachtilý i pragmatický pôvod, napokon, upozorňovať na riziká používania tohoto výrobku priamo na jeho obale je výhodné najmä odvtedy, čo sú americkí producenti tabaku nútení platiť odškodnenia spotrebiteľom za ich vlastnú nerozvážnosť. Celý problém má však jeden háčik. Zatiaľ čo alarmujúci nápis, hoci aj neúmerne veľký, možno s istou dávkou nevkusu považovať za súčasť návodu na použitie, obrázok zhubného nádoru v pokročilom štádiu na škatuľke od cigariet má najmä odstrašujúci charakter. Ba čo viac, bude to snáď prvý prípad v dejinách obchodu, kedy cieľom reklamného dizajnu nebude dopyt po výrobku zvýšiť, ale práve naopak.

Nech hľadíme na dôvody existencie dopytu po tabaku akokoľvek kriticky, vdychovanie tabakového dymu je nespochybniteľnou kultúrnou tradíciou našej civilizácie, tak ako konzumácia podobne škodlivého alkoholu či lahôdok z údeného mäsa. Tie však ostávajú bez postihu. Je veľmi ťažké odhadnúť, aký podiel fajčiarov sa po tejto kampani odnaučí fajčiť bez toho, aby začali užívať inú drogu alebo získali inú závislosť. Tento aspekt je pre komisára EÚ evidentne nepodstatný.

Zdá sa, že problém regulácie škodlivých prvkov spoločnosti prerástol Davidovi Byrnovi cez hlavu. Teraz, keď sme pripustili úlohu spoločenstva, aby nútilo výrobcov zhoršovať vzhľad ich výrobkov, môžeme pokračovať tým, že ich prinútime „prismradiť“ tabak osobitou arómou, napríklad pachom spálenej pneumatiky, či zhoreného ľudského mäsa.

Otázne ostáva, do akej miery spadá tento postup pod základný účel európskej integrácie liberalizovať obchod a zjednodušiť pravidlá výmeny. S týmto nemá problém David Byrne ani Európska únia.

S takouto úniou však máme problém my.
■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 11/2004

Sme, 26.10.2004: Envirofond a pochybné verejné záujmy

V 60. rokoch minulého storočia začala komunistická vláda realizovať rozsiahly program hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho rozvoja zaostalého východoslovenského regiónu. V rámci "podpory regiónov" štát na takmer celom území Východoslovenskej nížiny realizoval zásadnú (a často drastickú) premenu krajiny, spojenú s odvodnením a závlahami pôd, úpravami vodných tokov a obrovskými dotáciami do modernizácie poľnohospodárskych družstiev.

Ekonomická udržateľnosť týchto opatrení bola podložená prepočtami návratnosti investícií priamo v projektovej dokumentácii. Nespochybniteľne pozitívnym environmentálnym efektom malo byť zlepšeniu kvality života obyvateľov, ako aj v zlepšenie hygieny neúrodných a zamokrených pôd, ktoré boli zdrojom infekčných chorôb.

Výsledok tridsaťročného experimentu je s odstupom pätnástich rokov viac než príznačný. Veľká časť Východoslovenskej nížiny sa vracia k pôvodnému charakteru krajiny, ktorý je však znehodnotený pohľadom na rozbitú a nefunkčnú drenáž, neudržiavanú kanálovú sieť, do základov rozkradnuté závlahové stavby a množstvo opustených veľkofariem. Veľká časť namáhavo zúrodnenej ornej pôdy leží úhorom a burina sa šíri na okolité pozemky. Pôvodné prepočty návratnosti investícií sa ukázali chybné a charakter krajiny dnes zodpovedá skôr jej prirodzeným ekonomickým možnostiam.

Založením environmentálneho fondu sa ministerstvo životného prostredia snaží pokračovať v politike udržiavania pochybných verejných záujmov z 90. rokov. Zákon definuje len veľmi nejasné zámery ako "podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky", "podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia" či "podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie". Aká je pravdepodobnosť ekonomickej udržateľnosti týchto opatrení? Viac príkladov zo súčasnosti svedčí o tom, že nebude veľmi vysoká.

Ministerstvo podnes nie je schopné vyplácať kompenzácie vlastníkom chránených území za stratu príjmov z bežného hospodárenia. Obce neprejavujú záujem investovať ani zlomok vlastných nákladov do výstavby čistiarní odpadových vôd či do protipovodňovej ochrany. Poľnohospodári nie sú ochotní platiť ani malú časť z ceny dotovanej závlahovej vody. Výskumné projekty končia väčšinou bez predpokladaného realizačného efektu a vzdelávacie programy nie sú účinné. Hodnota majetku vybudovaného rozsiahlymi štátnymi dotáciami začína klesať hneď po skončení štátnej podpory.

Ministerstvu životného prostredia by nemala byť ponechaná výhradná kompetencia rozhodovať, čo je a nie je verejný záujem, keďže nerozhoduje o základnom prerozdelení verejných zdrojov, nehovoriac o riziku neefektívnosti hospodárenia samostatného fondu. Chybou bol už samotný vznik ministerstva, ktoré pre seba celkom neprirodzene vyňalo časť kompetencií ostatných ministerstiev. Jeho dôsledkom je i koaličný spor zo založenia environmentálneho fondu, ktorý však prichádza neskoro, keďže zaň pri prvom schválení hlasovali všetci poslanci vládnucich strán.

Ministerstvo životného prostredia nerealizuje ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku. Ak odhliadneme od nedôraznosti ministra financií v boji proti neefektívnym návrhom ministrov z SMK (týka sa to všetkých dotácií zo štátneho rozpočtu), ktorá je možno akceptovateľná v koaličnej logike menšieho zla, nie však morálne, potom by bolo potrebné, aby chýbajúca rozpočtová miliarda išla na úkor ich vlastných chybných rozhodnutí. Napríklad z pôvodne pridelených financií na priame platby poľnohospodárom.

Vyšlo v denníku SME 26.10.2004

HN, 11.10.2004: Návrat envirofondu na scénu

Dlhodobo nepriaznivé skúsenosti s hospodárením v štátnych fondoch viedli pred tromi rokmi vládu k zásadnému prehodnoteniu ich existencie. Zrušenie desiatich štátnych fondov v roku 2001 patrilo k najpozitívnejším reformným počinom vtedajšej pravo-ľavej vlády. Štátne fondy vznikali (a pretrvávali) po roku 1989 najmä v snahe jednotlivých ministerstiev stabilizovať finančné transfery do oblastí, ktorým v štátnych rozpočtoch hrozili každoročne reštrikcie, keďže išlo o menej významné a mnohokrát i ťažko obhájiteľné investície. Týkalo sa to najmä podpory rôznych melioračných a ochranných investícií v pôdohospodárstve a v životnom prostredí, po ktorých rástol dopyt najmä preto, že boli ľahko dostupným a zneužiteľným príjmom. V skutočnosti boli mnohé fondy vysoko neefektívnou, netransparentnou, a najmä zbytočnou formou investovania do pochybných "verejných záujmov".

Príjmy zrušeného Štátneho fondu životného prostredia pochádzali najmä z rôznych poplatkov, pokút za znečistenie a z ďalších "vlastných" zdrojov. Týmto spôsobom sa i v iných fondoch tvorila rozsiahla štruktúra príjmov, ktoré mali povahu vymáhaných daní, avšak spravovaných mimo štátneho rozpočtu i mimo niektorých kontrolných mechanizmov, ktoré by k tomuto zdroju príjmov náležali.

Podobným systémom podnes pracuje veľmi sporný Recyklačný fond, ktorý hospodári s prostriedkami štátu ako "neštátny" subjekt. Netransparentnosť hospodárenia mnohých fondov (napríklad Štátneho fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu) pritom potvrdzovali zistenia všetkých orgánov kontroly. Ďalším ekonomickým rizikom samostatného hospodárenia štátneho fondu je i jeho vyššia nákladovosť riadenia.

Odpor vlády voči snahe ministerstva životného prostredia o opätovné založenie fondu viedol k tomu, že parlament minulý mesiac schválil nový zákon o environmentálnom fonde napriek jej nesúhlasu, a to na základe podnetu Výboru NR SR pre životné prostredie. Z hľadiska efektivity hospodárenia verejnej správy je to veľmi nesystémové a rizikové rozhodnutie, ktoré vylúči prostriedky štátneho rozpočtu spod kontroly vlády a zviaže ich konkrétnym, no dosť pochybným účelom. To všetko v čase, keď štát pre nezodpovednú politiku ministerstva životného prostredia zaviedol rozsiahle chránené územia a za tento "nákup" neplatí žiadne kompenzácie majiteľom území, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia.

Efektívnosť budúceho hospodárenia environmentálneho fondu spochybňuje samotné znenie schváleného zákona: ten totiž neobsahuje žiadne podrobnosti o činnosti fondu (tie má upraviť až jeho štatút) a na použitie prostriedkov fondu obsahuje len niekoľko nejasných formulácií typu "podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky", "podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia" či "podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie". Zákon ani jeho dôvodová správa neobsahujú informácie o plánovaných príjmov a výdavkoch fondu, ba ani to, či a do akej miery budú výdavky smerovať do racionalizačných opatrení, napríklad na budovanie odpadovej infraštruktúry.

Žiadosť o vrátenie zákona o environmentálnom fonde do parlamentu je dobrým rozhodnutím vlády a zároveň príležitosťou pre prezidenta vyjadriť svoj postoj k tejto iracionálnej norme. Šance na zvrátenie jej nepriaznivých dôsledkov sú však skoro tak nízke ako pravdepodobnosť, že Miklósov rezort začne robiť ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku.

Článok bol uverejnený v Hospodárskych novinách dňa 11.októbra 2004

Sme, 21.9.2004: "Sociálny" biznis s emisiami

Predstavme si situáciu, že by Európska únia začala považovať za škodlivú konzumáciu bravčového mäsa. Potom by podľa rebríčka objemu výroby mäsa v krajinách EÚ zaviedla kvóty na jeho výrobu a rozhodla, že krajiny s vysokou produkciou by mohli od regiónov s produkciou nižšou tieto kvóty odkupovať. Samozrejme, celkový prídel pridelených kvót by bol o niečo nižší, než je súčasný objem produkcie, čo by malo viesť k priemernému poklesu jeho konzumácie.

Princíp je zdanlivo logický: predpokladá, že pokles ponuky zvýši cenu a to prinúti časť obyvateľstva prejsť na iný, "zdravší" druh potravín. Problém je v tom, že takto to reálne nefunguje. Po prvé, je veľmi pravdepodobné, že "ušetrené" náklady na mäso by ľudia nepoužili primárne na kúpu zdravších potravín, ale práve naopak (vegetariáni vedia, o čo drahšia je jedna kalória v zelenine od mäsa), a po druhé, výrobcovia mäsa by vždy našli spôsob, ako ťarbavý a štátom regulovaný trh s kvótami obchádzať.

Zdá sa, že riziká tejto koncepcie EÚ vôbec neprekážajú a práve týmto spôsobom zavádza obchodovanie s kvótami emisií tzv. skleníkových plynov (najmä oxidu uhličitého). Systém má motivovať veľkých výrobcov k zníženiu produkcie, pričom predpokladá zavádzanie úsporných technológií a širšie využitie "ekologickejších" zdrojov energie. Riziká tohto systému sú však veľmi vysoké.

Kúpa kvót nad rámec pridelený ministerstvom predstavuje zvýšenie nákladov pre prosperujúce firmy, ktoré chcú rozširovať výrobu. Pre nich nie je tento náklad ničím iným než novou daňou, ktorou ich zaťažuje štát (navyše ide o daň za úspech). Ich ďalším nákladom je podávanie žiadostí o kvóty, ktoré si vyžaduje vedenie rozsiahlej agendy. Veľmi sporný je i predpoklad, že dominantný podiel predajcov kvót budú tvoriť firmy investujúce do environmentálnych technológií. Tento typ príjmu bude zrejme oveľa lukratívnejší pre firmy v úpadku. Pokútny obchod s emisiami tak nadobúda typické defekty socialistickej politiky: poctiví doplácajú na nepoctivých, prosperujúci sú demotivovaní a špekulanti majú bezprácny príjem. Cieľu normy hrozí nefunkčnosť i preto, lebo je "utopený" v rozsiahlych právomociach úradníkov a v ohraničenom zábere producentov plynov.

V aproximácii európskej emisnej normy v novom zákone o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prijal slovenský parlament minulý týždeň, pribúdajú ďalšie riziká. Systém je zhovievavý voči výnimkám typu "nepredvídateľnej mimoriadnej udalosti", čo uľahčuje možným vinníkom snahu obchádzať zákon, nehovoriac o rozsiahlych technických slabinách monitoringu ovzdušia. Znepokojujúce je i to, že zákon ponecháva a rozširuje podobný systém i pre ďalšie znečisťujúce látky - oxid síričitý a oxidy dusíka, čo je celkom nad rámec povinností vyplývajúcich z členstva v EÚ.

Kjótsky protokol, ktorý bol základným impulzom pre vznik systému obchodovania s kvótami emisií v EÚ, nie je pre nesúhlas viacerých krajín platný a zrejme ani nikdy nebude. Dôkazy o vplyve ľudskej činnosti na globálne otepľovanie totiž nie sú podnes jednoznačné a všetko nasvedčuje tomu, že táto radikálna ekologická téma má svoje najlepšie roky za sebou. Obchodovanie so skleníkovými plynmi je tak úplne zbytočným a neefektívnym riešením Európskej únie, ktorá ním prezentuje svoje ľavicovo pokrútené vnímanie podpory slobodného trhu.

Slovenská vláda mala prejaviť nesúhlas s týmto riešením, okresať povinnosti uložené legislatívou EÚ na nevyhnutnú mieru a zrušiť "sociálny biznis" v obchodovaní s kvótami ďalších látok. Výsledkom je však len ďalší dôkaz, že environmentálna politika na Slovensku má od reforiem veľmi ďaleko.

Vyšlo v denníku SME 21.9.2004

Domino Fórum, 14.7.2004: Lesný socializmus

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo legislatívnu reformu lesného hospodárstva, ktorá oslabuje výkon vlastníckych práv a hospodárskeho využitia lesov v prospech štátneho dirigizmu a nejasných „verejných záujmov“.

Súčasná lesnícka politika je stanovená dvoma základnými normami: zákonom o lesoch a zákonom o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva. Vo svojej podstate je pokračovaním koncepcie spred roka 1989, založenej na politike, v ktorej štát koncentruje rozsiahle právomoci nad riadením a kontrolou hospodárenia v lese. Realizuje ich prostredníctvom vnútených povinností pre vlastníkov lesa (najmä povinnosťou platenia odbornej správy a dodržiavania lesných hospodárskych plánov – LHP), v obmedzeniach vo využívaní lesa (najmä definovaním spôsobov užívania lesov, limitmi ťažby, zákazom činností na lesných pozemkoch a podobne) a v ďalších reštrikciách vlastníckych práv (napríklad práva na finančnú kompenzáciu za voľný zber plodín).

Priveľa štátu

O nadmernej úlohe štátu v lesníckej politike u nás svedčí aj štúdia bývalého riaditeľa Lesov ČR Jiřího Olivu, ktorá analyzuje legislatívy desiatich európskych krajín z hľadiska vplyvu štátu na výkon vlastníckych práv a slobodu podnikania. Podľa tejto štúdie sú slovenská a česká lesnícka politika najreštriktívnejšie zo sledovaných krajín vo všetkých základných cieľoch štátnej lesníckej politiky (napríklad v ochrane pred odlesňovaním, obmedzovaní holorubov, určovaní lesných hospodárskych plánov či stanovovaní povinnosti odbornej správy lesov).

Vari najnepríjemnejším zistením je fakt, že nový, reformný zákon navrhuje zakázať privatizáciu všetkých lesov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Keďže súkromné vlastníctvo lesov je preukázateľne najefektívnejšou formou hospodárenia, nie je možné nevidieť nepriaznivý lobistický vplyv zo strany správcov štátnych lesov. Tie činia takmer 44 percent celkovej výmery lesov, čo je istotne dosť lukratívny balík záujmov pre štátny podnik Lesy SR, ktorý v ostatných rokoch zápasil najmä s hlbokou stratovosťou podnikania a s mnohými korupčnými podozreniami. Iným výsledkom nežiaduceho lobingu je paragraf, vynucujúci existenciu výskumného ústavu a rozsiahle štátne financovanie lesníckeho výskumu. Väčšina výskumných ústavov v rezorte už bola zrušená alebo pretransformovaná, preto úmysel tvorcov zákona zmeniť tento racionálny trend je celkom nepochopiteľný. Okrem toho, fungovanie vedy a výskumu na Slovensku je už predmetom iných platných noriem.

Charakteristickou črtou nového zákona je rozrastanie štátnej kontroly nad akoukoľvek činnosťou v lese. Podstatou celého zákona je totiž opis povinností vlastníkov lesa voči orgánom štátnej správy a kompetencií týchto orgánov na schvaľovanie činnosti, udeľovanie výnimiek a sankcií, ako aj zákazov činnosti. Nový návrh síce zlučuje dva pôvodné zákony do jednej normy, ale rozsah textu vzrastie o ďalšiu polovicu... Celkom paradoxne však ponecháva v kompetencii ministerstva pripraviť až 18 (!) vykonávacích predpisov k zákonu. Akákoľvek pochybná je podstata množstva opatrení v lesnom hospodárstve, ich absencia v riadnom zákone sa stane vysokým rizikom pre vznik korumpovateľných znení vyhlášok zo strany ministerstva. Ide najmä o opatrenia upravujúce postup pri vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, pri vyhlasovaní kategórií lesov alebo o podrobnostiach lesného hospodárskeho plánu, ktoré sú pre biznis v lesnom hospodárstve veľmi dôležité.

Hubári a verejné záujmy

Zákon nerieši dlhodobý konflikt vlastníkov lesov so zberateľmi lesných plodín. Hubári (ale i turisti a ďalší „nevlastníci“) tak naďalej môžu voľne vstupovať na cudzie pozemky a bezplatne užívať ich majetok, čo ostáva sporným bodom i vo vzťahu k ústavou garantovaným právam vlastníkov. Koncepcia vlastníckeho práva je obchádzaná celou podstatou zákona tým, že definuje funkcie lesa, v ktorých následne vnucuje spôsob hospodárenia. Týmto spôsobom udržuje i nezmyselnú existenciu „lesov osobitného určenia“, ktorá vyhradzuje právo na užívanie časti lesného majetku pre poľovníkov, vodohospodárov, kúpeľníctvo, školy a rôzne nejasné „verejné záujmy“ (napríklad environmentálne). Väčšinu z nich však tvoria konkrétne podnikateľské subjekty, ktoré by mali vstúpiť s vlastníkmi do trhového vzťahu a neostávať zvýhodnené zákonom.

Každý vlastník lesa s rozlohou nad 50 hektárov musí zamestnávať špecialistu-hospodára, pre ktorého zákon celkom iracionálne sprísňuje kritériá odbornej spôsobilosti. Napriek rozsiahlym a často byrokratickým povinnostiam jeho práce však zodpovednosť za nedostatky v hospodárení nenesie on, ale sám vlastník lesa, čo do veľkej miery spochybňuje účinnosť tejto koncepcie.

Smer byrokracia

Nový lesný zákon je sporný v množstve ďalších zbytočných reštrikcií (napríklad v ťažbe holorubom, v zákaze športových podujatí v lese či v založení lesníckej ochranárskej služby). Zdá sa, že ministerstvo pôdohospodárstva premrhalo príležitosť pripraviť zákon, ktorý by viedol k zvýšeniu efektivity využitia lesov. Návrh legislatívnej reformy lesníctva je krokom späť, smerom k byrokracii, lobizmom a korupciou ovplyvniteľným kompetenciám štátnych úradníkov a obmedzeniam súkromného vlastníctva. Minister Zsolt Simon sa tak popri šéfovi environrezortu stáva ďalším ministrom z SMK, ktorý nerealizuje reformy, ale socialistickú agendu.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č. 28, 14.7.2004

Sme, 14.5.2004: Prečo nedoplácať poľnohospodárom

Každoročne najostrejší politický spor v agrárnom sektore sa vedie o objem podpory farmárov. Dôležité však je uvedomiť si, aký podiel z príjmu farmárov je skutočným objektom sporu. Dominantný zdroj príjmu farmára pochádza z predaja jeho výrobkov. Podiel príjmov prostredníctvom intervenčnej politiky štátu, ktorú tvoria napríklad cenové regulácie, dovozné clá a najmä množstvo dotácií, je na celkovom príjme len menšinový. Podľa odhadu producentskej podpory od OECD sa v EÚ pohybuje na úrovni približne 38 %. Slovensko s pôvodnou úrovňou 22 % smeruje tento rok k EÚ zvýšením objemu podpory takmer o polovicu.

K hlavnému príjmu zo svojej obchodnej činnosti získajú slovenskí farmári tento rok podporu vo výške 6,7 mld. Sk priamo z EÚ. K tejto sume pribudne ďalších 8,5 mld. Sk (v bežných transferoch) zo štátneho rozpočtu. Dôvodom minuloročných protestov farmárov bol pôvodný úmysel ministerstva financií nedoplácať k priamym platbám doplatok zo štátneho rozpočtu vo výške, ktorá bola vyjednaná s EÚ, ale len jej polovicu, čím by boli ukrátení o približne 2 mld Sk z uvedenej sumy. Proti podobnému zámeru MF SR na budúci rok (doplácať len tretinu z vyjednaného národného doplatku) sa poľnohospodári opäť bránia, argumentujúc najmä hrozbou zníženia konkurencieschopnosti nášho poľnohospodárstva. Iste, žiadna strata podpory neprispieva k zlepšeniu schopnosti konkurovať na trhu predotovaného poľnohospodárstva v EÚ. Okrem toho, v dôsledku pokrivenej kalkulácie zo strany EÚ budú naši farmári dostávať objemovo menej peňazí, než naši susedia. Taktiež je nespravodlivé, že do EÚ vstupujeme za podmienok kráteného prístupu k dotáciám z rozpočtu EÚ, čo potrvá až do roku 2013. Otázne však je, do akej miery sú tieto fakty vážnejšími argumentmi než výhody zrušenia národného doplatku a dotácií vôbec.

Tohto roku finančná podpora slovenských farmárov prudko vzrastie. Objemový nárast je oveľa rýchlejší, než potreba vyrovnávať podmienky konkurencie našich farmárov na európskom trhu. Význam tejto snahy je navyše naštrbený skutočnosťou, že slovenskí poľnohospodári majú výrazne nižšie náklady na mzdy, nižšie náklady na energie a niektoré ďalšie faktory ovplyvňujúce hospodárskych výsledok fariem veľmi podobné s úrovňou EÚ (napríklad v miere zamestnanosti, či vzdelanosti farmárov). Napokon, ani mnohí farmári nepopierajú, že vyrovnávanie cien s EÚ možno očakávať skôr pozvoľné a postupné. Pozitívne trendy vývoja nášho poľnohospodárstva naznačujú i výsledky simulácie dosahov vstupu do EÚ na slovenské poľnohospodárstvo zo strany rezortného výskumu.

Súboj o miliardy pre „chlebové odvetvie“ robí hmlu nad všetkými nepriaznivými dôsledkami dotácií v poľnohospodárstve: od obrovských deformácií podmienok konkurencie (uvážme, že len v podpore znevýhodnených oblastí môže byť rozdiel medzi dvoma susednými parcelami až 2 tisíc Sk na hektár) až po široké možnosti zneužívania prostriedkov na iný, než cielený účel. Dotačná politika EÚ brzdí liberalizáciu svetového obchodu a nepriamo poškodzuje nášho spotrebiteľa i hospodársky nízko rozvinuté krajiny. Ak zrátame straty, ktoré spôsobuje neefektivita systému prerozdeľovania, s obrovskými stratami spôsobenými nadmerne reštriktívnou politikou EÚ (napríklad v zbytočných obmedzeniach podnikania v chránených územiach a v zraniteľných oblastiach), môžeme získať sumu oveľa vyššiu, než tú, o ktorú sa cítia poľnohospodári ukrátení. Zmieňované problémy však ostávajú na pokraji záujmu poľnohospodárov. Národný doplatok k priamym platbám možno zamietnuť v plnom rozsahu. Ekonomické riziká opatrenia sú oveľa nižšie než ponúkajúci sa prospech, ktorý spočíva v očistení agrárneho trhu od neefektívne hospodáriacich fariem (tak, ako to spôsobili radikálne dotačné reštrikcie v Novom Zélande), v znížení rizík korupcie, či úspore verejných financií v prospech dôležitejších investícií. Ministerstvo financií v návrhu rozpočtových východísk na roky 2005-2007 však zostáva svojim nedotiahnutým a ekonomicky neodôvodneným postojom na polceste.

Článok bol uverejnený v denníku SME, 14.5.2004

Domino Fórum, 27.4.2004: O ničom

Z vlastnej iniciatívy predložil minister životného prostredia návrh na pristúpenie Slovenska k Európskemu dohovoru o krajine, ktorý musí ratifikovať parlament. „Dohovor o krajine“ je dobrovoľnou zmluvou na úrovni Rady Európy. Text zmluvy nás síce nezaväzuje k nijakým ďalším obmedzeniam, okrem tých, ktoré už dlhodobo vykonávame prostredníctvom vlastnej legislatívy, ale ani jeho odmietnutie nemá pre nás nijaký negatívny dôsledok. Okrem toho je obsah dohovoru typickým príkladom zmluvy, ktorá nič nerieši a opakuje staré, nejasné a mnohovýznamové frázy.

S výnimkou environmentálnej politiky niet vari spoločenského odvetvia, ktoré by si trúfalo určovať pravidlá na základe takých nezmyselných základných východísk. Dohovor vychádza z definície krajiny ako „časti územia, tak ako ju vnímajú ľudia, ktorej charakter je výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných a/alebo ľudských faktorov“ a „cieľovej kvality krajiny“ ako „priania a požiadaviek verejnosti týkajúcich sa charakteristických čŕt krajiny, v ktorej žije“. Kto sú však „ľudia“, ktorí definujú krajinu, a ktorá „verejnosť“ určuje priania a požiadavky? Ľavica, alebo pravica? Liberáli, alebo konzervatívci? Ochranári, alebo priemyselníci? To sa nik nedozvie.

Ešte horšou a obsahovo dominantnou črtou dohovoru sú však všedné a nič nehovoriace frázy, ktorými sa zaväzujeme „právne uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva“, „podporovať vzdelávanie odborníkov“, „výmenu informácií“, „zaviesť a realizovať krajinné koncepcie“ či „zaznamenávať zmeny“. Nezainteresovaný pozorovateľ nadobúda pocit, že ďalším dohovorom Rady Európy sa zaviažeme potvrdiť náš súhlas s tým, že cez deň svieti a v noci je tma... Nič významnejšie totiž dohovor neobsahuje.

Tragédia environmentálnej vedy spočíva v tom, že väčšina jej základných východísk je nejasná a chýba jej zmysel. Ak sa tento koncept stane legislatívnym nástrojom, potom budujeme „trvalo udržateľný rozvoj“ bez toho, že by niekto vedel, čo to vôbec je. Aký je výsledok? Podľa ministerstva je dôvodom uzavretia dohovoru „náš prínos k ochrane a tvorbe európskej krajiny“ a jeho významom „posilnenie významu krajiny“. Stačí to na uzavretie záväznej dohody? Ja si myslím, že nie. V USA nemali svojho času problém zamietnuť pre absurdnosť Kjótsky protokol. Slovensko sa dohovorom mieni pridať ku krajinám, ktoré podobne hlúpy dokument už ratifikovali. To treba odmietnuť.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM č.17, 27.4.2004

HN, 28.4.2004: Vodná politika a Európska únia

Parlament rokuje o návrhu nového zákona o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc Európskej únie aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu upravujúcu rámec pôsobnosti EÚ vo vodnej politike. Aké budú však jeho praktické dôsledky?
Dominantnú úlohu v ochrane životného prostredia vo vyspelých krajinách zohráva štát. Ten prostredníctvom svojej administratívy (nie však polície a súdov, ale siete štátnych úradníkov) vykonáva tri základné činnosti: určuje limity podnikania vo vzťahu ku kvalite životného prostredia, kontroluje dodržiavanie ním stanovených limitov a udeľuje sankcie v prípade ich porušenia. Ak pri niektorých zložkách životného prostredia (napríklad pôd a živých organizmov) musí štát do istej miery rešpektovať práva vlastníkov a užívateľov, v prípade vôd, ktorých monopolným vlastníkom je práve Slovenská republika, má zákonodarná moc oveľa silnejšie kompetencie s veľmi neblahými dôsledkami pre vlastníkov prevádzok používajúcich vodu a podnikateľský sektor.
Vo vodnej politike Európskej únie prevládajú prvky socialistických metód riadenia. Prvým znakom je rastúca byrokratizácia nakladania s vodami, ktorá od členských štátov vyžaduje spracúvanie programov opatrení ako súčasti rozsiahleho vodného plánovania. V tomto procese nepožaduje splnenie jasne definovaných environmentálnych cieľov, navyše umožňuje rozsiahle udeľovanie výnimiek a stanovuje neúčinne dlhé plánovacie cykly (šesť rokov). Podobne rizikovou oblasťou je ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí so špeciálnym režimom využívania krajiny. Zneužitie politiky týchto oblastí môže viesť k zásadnému obmedzeniu pre podnikanie v poľnohospodárstve i cestovnom ruchu. Tlak na obmedzenie slobody podnikania zo strany EÚ zosilňuje postoj vlády, ktorá schválila zraniteľné územia v rozsahu až tretiny výmery poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Návrh vykonávacej vyhlášky výrazne obmedzuje aplikáciu hnojív a ďalšie prvky štandardnej poľnohospodárskej výroby na území, ktorého sa to týka.
Prístup národnej vlády je osobitne závažným problémom, lebo v reštrikciách podnikania výrazne presahuje rámec vodoochrannej politiky EÚ. Európska „vodná“ legislatíva je totiž do veľkej miery len súhrnom nejasných fráz, definícií a odporúčaní, ktoré národné politiky vykonávajú už dávno a nie sú ňou výrazne obmedzené. Typickým príkladom návrhu nad rámec európskych noriem je extrémne zložitý proces vodoprávneho konania, teda udeľovania povolení (napríklad na vodné stavby), ktorý je pre podnikateľov neúmerne zaťažujúci. Zákon vyžaduje komplikovanú evidenciu a správu vodných stavieb v miere, ktorá neprispieva k dosiahnutiu ochrany a zvýšeniu kvality vôd. Z rozhodnutia našich tvorcov zákona sa definuje povinnosť zainteresovaných podnikateľov zamestnávať vodohospodára, ktorý musí absolvovať špeciálne (štátom garantované) odborné školenia...
Vodná politika je komplikovanou zónou konfliktu veľmi odlišných účelov využitia vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika, cestovný ruch, obyvateľstvo a ďalších). Vymedzenie zmyslu a potreby ochrany vôd by sa malo určovať najmä profilovaním vzťahov medzi jednotlivými používateľmi vôd a zabezpečovať políciou a súdmi. Štát tieto väzby zjavne nie je schopný koordinovať. Namiesto snahy o úpravu podmienok vzťahov medzi požívateľmi ustanovuje seba ako vládcu, ktorý určuje vlastné priority využívania vôd a vymáha ich prostredníctvom svojho byrokratického aparátu. To pôsobí neúmerne obmedzujúco na podmienky podnikania s vodou a prináša mnoho ďalších nevýhod, riziko netransparentného rozhodovania nevynímajúc.
Z hľadiska efektivity ochrany vôd bol pôvodný zákon z roku 1973 paradoxne účinnejším a trhovejším nástrojom ochrany vôd. Návrh nového zákona je potrebné zásadne prehodnotiť v prospech trhovo menej obmedzujúcej ochrany vôd.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 28.4.2004