Dlhodobo nepriaznivé skúsenosti s hospodárením v štátnych fondoch viedli pred tromi rokmi vládu k zásadnému prehodnoteniu ich existencie. Zrušenie desiatich štátnych fondov v roku 2001 patrilo k najpozitívnejším reformným počinom vtedajšej pravo-ľavej vlády. Štátne fondy vznikali (a pretrvávali) po roku 1989 najmä v snahe jednotlivých ministerstiev stabilizovať finančné transfery do oblastí, ktorým v štátnych rozpočtoch hrozili každoročne reštrikcie, keďže išlo o menej významné a mnohokrát i ťažko obhájiteľné investície. Týkalo sa to najmä podpory rôznych melioračných a ochranných investícií v pôdohospodárstve a v životnom prostredí, po ktorých rástol dopyt najmä preto, že boli ľahko dostupným a zneužiteľným príjmom. V skutočnosti boli mnohé fondy vysoko neefektívnou, netransparentnou, a najmä zbytočnou formou investovania do pochybných "verejných záujmov".
Príjmy zrušeného Štátneho fondu životného prostredia pochádzali najmä z rôznych poplatkov, pokút za znečistenie a z ďalších "vlastných" zdrojov. Týmto spôsobom sa i v iných fondoch tvorila rozsiahla štruktúra príjmov, ktoré mali povahu vymáhaných daní, avšak spravovaných mimo štátneho rozpočtu i mimo niektorých kontrolných mechanizmov, ktoré by k tomuto zdroju príjmov náležali.
Podobným systémom podnes pracuje veľmi sporný Recyklačný fond, ktorý hospodári s prostriedkami štátu ako "neštátny" subjekt. Netransparentnosť hospodárenia mnohých fondov (napríklad Štátneho fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu) pritom potvrdzovali zistenia všetkých orgánov kontroly. Ďalším ekonomickým rizikom samostatného hospodárenia štátneho fondu je i jeho vyššia nákladovosť riadenia.
Odpor vlády voči snahe ministerstva životného prostredia o opätovné založenie fondu viedol k tomu, že parlament minulý mesiac schválil nový zákon o environmentálnom fonde napriek jej nesúhlasu, a to na základe podnetu Výboru NR SR pre životné prostredie. Z hľadiska efektivity hospodárenia verejnej správy je to veľmi nesystémové a rizikové rozhodnutie, ktoré vylúči prostriedky štátneho rozpočtu spod kontroly vlády a zviaže ich konkrétnym, no dosť pochybným účelom. To všetko v čase, keď štát pre nezodpovednú politiku ministerstva životného prostredia zaviedol rozsiahle chránené územia a za tento "nákup" neplatí žiadne kompenzácie majiteľom území, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia.
Efektívnosť budúceho hospodárenia environmentálneho fondu spochybňuje samotné znenie schváleného zákona: ten totiž neobsahuje žiadne podrobnosti o činnosti fondu (tie má upraviť až jeho štatút) a na použitie prostriedkov fondu obsahuje len niekoľko nejasných formulácií typu "podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky", "podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia" či "podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie". Zákon ani jeho dôvodová správa neobsahujú informácie o plánovaných príjmov a výdavkoch fondu, ba ani to, či a do akej miery budú výdavky smerovať do racionalizačných opatrení, napríklad na budovanie odpadovej infraštruktúry.
Žiadosť o vrátenie zákona o environmentálnom fonde do parlamentu je dobrým rozhodnutím vlády a zároveň príležitosťou pre prezidenta vyjadriť svoj postoj k tejto iracionálnej norme. Šance na zvrátenie jej nepriaznivých dôsledkov sú však skoro tak nízke ako pravdepodobnosť, že Miklósov rezort začne robiť ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku.
Článok bol uverejnený v Hospodárskych novinách dňa 11.októbra 2004
pred 11 hodinami
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára