Sme, 26.9.2003: Krok v ústrety agrokorupcii

Ministerstvo pôdohospodárstva má problém s korupciou a svedčí o tom nielen nedávne zadržanie ich štátneho úradníka pri preberaní úplatku. Oveľa závažnejšie sú legislatívne návrhy ministerstva, ktoré poskytujú neobmedzený priestor pre ľahké a bezpečné korumpovanie.
V ostatných dňoch bola verejnosť oboznámená s koncepciou podpornej politiky v poľnohospodárstve na roky 2004-2006, ktorá počíta zo zachovaním všetkých ľahko zneužiteľných dotačných položiek. Najnovšie sa v ústrety korupcii vybral návrh nového zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy (PP), ktorý je práve v pripomienkovom konaní. Ten síce ruší odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy v zmysle programového vyhlásenia vlády, v porovnaní s pôvodným zákonom však ide do priameho rozporu s proklamovanou snahou o zavádzanie transparentnej štátnej správy.
Zákon zavádza nový inštitút – pôdnu službu, ktorá má dohliadať nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona pre užívateľov pôdy. Týka sa to obzvlášť chránených pôdohospodárskych oblastí (CHPO), ktoré má špecifikovať následná vyhláška. Z rozsiahlych právomocí pôdnej služby vyplýva, že bude môcť (ako výhradná inštitúcia!) posudzovať poškodenie pôdy a navrhovať opatrenia na ochranu PP pre orgány ochrany PP. To je z hľadiska boja proti korupcii neprípustné rozdávanie širokých a výhradných kompetencií jedinej štátnej inštitúcii, v tomto prípade Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy ako vykonávateľovi pôdnej služby. Vytvára to monopolné postavenie na trhu a vzhľadom k tomu, že z definície CHPO vo vyhláške nevyplývajú užívateľom žiadne významnejšie povinnosti, vedie i k zákonom vynútenej činnosti, ktorej spoločenská potreba je pochybná.
Najväčším rizikom bujnenia korupcie sa však stáva zavedenie systému pokút za porušovanie ochrany pôdy bez predchádzajúceho upozornenia orgánu ochrany. Kým v pôvodnom zákone dochádzalo k sankciám až vtedy, ak vlastník (resp. užívateľ) pôdy nevykonal opatrenia na ochranu pôdy stanovené orgánom ochrany, podľa nového návrhu bude môcť byť pokutovaný až do výšky 1 mil. Sk už po zistení orgánu, že nedodržiava zložité princípy „správnej poľnohospodárskej praxe“. Tá síce obsahuje pozitívne pôdoochranné prvky, ich realizácia je však ekonomicky extrémne náročná (ide napríklad o vrstevnicové obrábanie pôdy, výsadbu zelene, či znižovanie prejazdov agrotechniky po pôde). Nie je ekonomicky ani morálne únosné, aby ich vykonávanie štát týmto zákerným spôsobom od užívateľov pôdy vynucoval.
Najhorším zistením v prospech korupcie je však skutočnosť, že v procese udeľovania pokút záleží len na subjektívnom rozhodnutí orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy, či konkrétne porušovanie princípov „správnej poľnohospodárskej praxe“ vyrieši jednoduchým návrhom protiopatrení, alebo ho bude považovať za priestupok (pokutami do výšky 30 tisíc Sk), alebo až za správny delikt, ktorý je sankcionovaný do výšky 1 mil. Sk, výnimočne až 5 mil. Sk. Zákon totiž nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by jednotlivé stupne sankcií odlíšili, to napokon v zložitom pôdno-klimatickom prostredí ani nie je možné. Ak sa orgán ochrany rozhodne s pokutami „kšeftovať“, zákon mu to pohodlne umožňuje.
Vlastníci a užívatelia pôdy majú prirodzenú motiváciu chrániť si svoj kapitál v pôde. Pozitívom doterajšieho zákona o ochrane PP bolo aspoň to, že bol akousi „barličkou“ na nechopnosť vlastníkov riešiť problémy s úmyselným poškodzovaním pôdy súdnou cestou. Nebol ani natoľko zneužiteľný. Preto stačilo pôvodný zákon novelizovať o zrušenie odvodov a neísť ľavicovou cestou korumpovateľného posilovania kompetencií štátnych úradníkov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 26.9.2003

HN, 3.9.2003: Aký je tretí sektor?

Výraznou prázdninovou témou tohto leta bola spoločná snaha mimovládnych organizácií o zachovanie motivácie na darcovstvo v pripravovanej reforme daňového systému. Na pozadí inak sympatickej aktivity však ostala nezodpovedaná otázka týkajúca sa zmyslu existencie a kvality činnosti tretieho sektora ako celku.
Odpoveď na niektoré z týchto otázok naznačila i aktivita občianskeho združenia Ľudia a voda, ktoré sa v druhej polovici augusta podieľalo na usporiadaní rozsiahlej akcie s názvom Medzinárodné kultúrne leto v Levoči. Jej strategickým podujatím bola medzinárodná konferencia Voda pre globálne ochladzovanie, ktorá bola pripravená na vysokej organizačnej úrovni, so širokým záujmom médií, laickej i odbornej verejnosti. Levočské kultúrne leto ponúklo program s dobrou kvalitou a stalo sa bezpochyby príjemným oživením turistického ruchu v regióne.
Podujatie by sa mohlo radiť k najvydarenejším prázdninovým akciám tretieho sektora, keby ústrednou témou konferencie nebolo práve globálne vysušovanie planéty, ktoré je dlhoročnou a celkom sprofanovanou víziou lídra občianskeho združenia Michala Kravčíka. Dnes už niet najmenších pochýb o tom, že celý rozruch okolo Kravčíkovho „vysušovania“ planéty je len príťažlivou zmesou neuveriteľných lží a poloprávd. Problémom Michala Kravčíka totiž nie sú jeho názory na manažment vodného hospodárstva, ktoré vchádzajú do štandardného ľavicového prúdu, ale fakt, že verejne prezentované politické ambície si autor buduje na teórii, ktorá je v príkrom rozpore s fyzikálnymi zákonmi a elementárnymi logickými postupmi. Kravčíkove publikácie sa stretávajú s pobúrenými a výhradne negatívnymi recenziami zo strany vedeckej obce (autorom najnovšej je český vedec svetového renomé profesor Kutílek) a minulý rok proti nim rázne vystúpilo i dvadsať známych slovenských vedcov v spoločnom mediálnom vyhlásení.
Príjemné levočské dni tak získali poriadnu pachuť provinčnosti: seriózni zahraniční delegáti čelili „náhlej“ neúčasti „prisľúbených“ najvyšších predstaviteľov štátu, ako aj neschopnosti Michala Kravčíka reagovať v diskusii na základné matematické dôkazy o chybách jeho tvrdení. Pohonu na čarodejnice asistovali i mnohé renomované slovenské médiá, a tak si verejnosť opäť vypočula Kravčíkove zdanlivo geniálne a jednoduché riešenia problému globálneho otepľovania, ktorý ľudstvo nie je schopné podnes vyriešiť. Vzhľadom na mediálny úspech podujatia ho svojou účasťou nechtiac legitimizovala i slovenská vedecká a odborná obec.
Levočské kultúrne dni, podporené množstvom veľkých firiem a nadácií, nie sú jedinou kontroverznou aktivitou tretieho sektora. Mnoho iných environmentálnych združení využíva ekologickú problematiku na eskaláciu extrémistických ideológií v našej spoločnosti (napríklad infiltráciou do vzdelávacieho procesu v školách), s finančnou asistenciou množstva súkromných donorov. Kritérium šírenia osvety a humanity – teda duchovnej a fyzickej potravy – ustupuje veľa ráz na úkor pochybných aktivít, ktoré však ponúkajú výrazné mediálne zviditeľnenie donora. Činnosť takýchto združení a sponzorov prispieva k zisteniu, že tretí sektor nemôže disponovať atribútom všeobecnej spoločenskej prospešnosti. Je zjavné, že mimovládne organizácie realizujú dobré i zlé aktivity, a to vnáša nové svetlo i do diskusie o potrebe motivácie darcovstva.
Rozhodnutie v tomto spore stráca prinajmenšom svoj emotívny náboj naznačovanej, ale nikým neobjasnenej krivdy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 3.9.2003

Sme, 15.8.2003: Nejasno okolo agrodotácií

S blížiacim sa koncom vegetačného obdobia zverejňujú poľnohospodári spresňujúce odhady škôd spôsobených tohtoročným mimoriadnym suchom. Podľa Rady poľnohospodárskych samospráv činí výpadok príjmov viac ako 2,3 mld Sk. Všetky stavovské organizácie sú jednotné v požiadavke vyplatenia kompenzácií, využiteľných na založenie nových úrod.
V roku 2000 presadil minister Koncoš vo vláde kompenzáciu za dôsledky podobných extrémnych klimatických prejavov vo výške 5,9 mld Sk. Tieto prostriedky boli udelené netransparentne a nespravodlivo. Viedli ku korupcii a klientelizmu, čo skonštatovali aj zistenia všetkých orgánov kontroly. Minister Simon v snahe realizovať spravodlivejší systém kompenzácií odmietol plošné vyplácanie kompenzácií a v súčasnosti je každý potenciálny uchádzač povinný vyplniť formulár s podrobným výpočtom príjmov a nákladov na hospodárenie.
Napriek sympaticky vyzerajúcej snahe však ide len o „džeksnovskú“ chôdzu v postoji. Formuláre systém udeľovania mimoriadnych dotácií síce sprehľadnia, ale nevyjasnia do tej miery, aby mohol byť považovaný za spravodlivý. V účtovníctve poľnohospodárskych subjektov existuje množstvo možností, ako oklamať i to najpodrobnejšie tlačivo. Okrem toho, o pridelení mimoriadnych kompenzácií doposiaľ nikto nerozhodol a podľa priebežných reakcií z Ministerstva financií je veľmi pravdepodobné, že žiadne platby nad rámec rozpočtu agrorezortu sa neuskutočnia. Formuláre sú tak zatiaľ len zbytočným papierom, zaťažujúcim poľnohospodárov. Zdá sa, že ministerstvo pod vedením Zsolta Simona sa pokúša vytvárať okolo seba reformný imidž a uspokojiť zároveň farmárov obviňujúcich vedenie z nečinnosti.
Najznepokojujúcejšou skutočnosťou je však samotná povaha mimoriadnych dotácií. Farmári rokujú s opozíciou a vydávajú stanoviská plné odporu a náznakových vyhrážok v prípade neudelenia kompenzácií. Ich argumentačný arzenál však zostáva pred rokom 1989. Stanoviská najvyšších predstaviteľov agrárnych samospráv, v ktorých sa objavujú formulácie typu „potravinová bezpečnosť štátu“, „národný záujem“, či „chlebové odvetvie“, dnes už nemožno brať vážne. Úplnou pikantériou je najnovšie vyhlásenie predstavenstva regionálnej komory v Lučenci o tom, že „uvažujú o nezúčastnení sa na výstave Agrokomplex v Nitre, ak roľnícka pospolitosť nedokáže dať ostatnej verejnosti na vedomie, do akej nepriaznivej situácie sa poľnohospodárstvo dostalo tohto roku“. Je evidentné, že agrárnici naďalej považujú Agrokomplex skôr za výstavu „úspechov národného hospodárstva“ (v štýle megalomanských komunistických prehliadok), ako za medzinárodný veľtrh, ktorý im má prinášať obchodný prospech...
Farmári zvyšujú tlak, ale nedokážu zodpovedať ani základnú otázku: prečo má byť poľnohospodárstvo zvýhodňované na úkor iných podnikateľských aktivít? Zisky mnohých podnikateľov v iných odvetviach (napríklad v cestovnom ruchu, v doprave, či v službách) sú taktiež závislé od počasia a napriek ich nesporne vyššom podiele na hospodárstve Slovenska (v ukazovateľoch zamestnanosti, podiele na HDP atď.) nedostávajú štandardné, ani mimoriadne dotácie. Okrem toho, dopady sucha zaťažili farmárov veľmi nerovnomerne, v závislosti od štruktúry osevu, kvality pôdy, podiele živočíšnej výroby, klimatického regiónu, ale aj schopnosti čeliť výkyvom počasia závlahami alebo rozšírením podnikateľských zámerov.
Problém slovenského poľnohospodárstva nespočíva v nízkom objeme dotácií, ale v jeho zviazanosti netrhovými mechanizmami. Proces očistenia poľnohospodárstva od subjektov neschopných presadiť sa v konkurencii sa na rozdiel od iných odvetví hospodárstva ešte ani nezačal.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 15.8.2003

Sme, 18.7.2003: Reforma agrorezortu stagnuje

Uplynulý mesiac prešli schvaľovacím konaním vlády dve významné opatrenia v poľnohospodárskej politike: návrh na využitie prechodného obdobia po vstupe do Európskej únie na realizáciu zjednodušeného systému priamych platieb SAP (single area payment) a návrh zákona o Pôdohospodárskej platobnej agentúre a podpore podnikania v pôdohospodárstve.

Pôdohospodárska platobná agentúra by sa mala od jesene tohto roku stať zastrešujúcim orgánom dotačnej politiky. Prostredníctvom nej budú vyplácané prostriedky z dvoch zdrojov: z Európskej únie (tzv. „predvstupová“ a štandardná „povstupová“ pomoc) a zo štátneho rozpočtu (tzv. „národná podpora“).

K vyplácaniu podpory agropodnikateľom z fondov Európskej únie sa vyžaduje zavedenie Integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý má obsahovať podrobné registre žiadateľov, ovocných sadov, chmeľníc, znevýhodnených oblastí a množstvo ďalších informácií. Až prostredníctvom neho budú môcť farmári poberať prostriedky podľa štandardných dotačných položiek a pravidiel únie. V prechodnom období (do roku 2006) nám však bolo umožnené využiť prehľadnejší systém SAP, teda priamych platieb závislých od výmery pôdy.

Zatiaľ čo agrárnu mediálnu scénu zamestnáva spor o výhodnosti tohto systému v porovnaní so systémom IACS, v jeho tieni pripravuje ministerstvo pôdohospodárstva stratégiu národnej dotačnej politiky na budúci rok. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že nebude obsahovať zásadné zmeny v objeme vyplácaných prostriedkov ani v metódach podpory. Súčasné dotačné mechanizmy pritom viedli v ostatných desiatich rokoch k nevídanému rastu korupcie, ku klientelizmu, k defraudácii zverených prostriedkov a rozsiahlemu plytvaniu s verejnými financiami, čo potvrdili previerky zo strany všetkých orgánov kontroly.

Ak hodnotíme proreformnosť dotačnej politiky vedenia ministerstva pôdohospodárstva, treba skonštatovať, že doposiaľ nevykonalo žiadne opatrenia, ktoré neboli nevyhnutné a nevyplývali priamo z „chodu dejín“. Reforma dotačnej politiky by mala smerovať k zásadnému znižovaniu objemu finančnej podpory poľnohospodárstva a k sprehľadneniu jej udeľovania. Deformácie, ktoré štátny protekcionizmus spôsobuje, demotivujú agrárnikov k zvyšovaniu efektivity podnikania a spôsobujú množstvo ďalších ekonomických škôd.

Návrh východísk štátneho rozpočtu na rok 2004 z marca tohto roku predpokladá takmer vyrovnaný stav finančných tokov z rozpočtu do pôdohospodárstva, v prípade plného čerpania príjmov z fondov únie však pôjde o nárast príjmov až o 40 percent. Tým by bolo slovenské poľnohospodárstvo najdotovanejším od roku 1989. Okrem toho, zachovanie pôvodného objemu a štruktúry národných platieb by bolo len ďalšou konzerváciou všetkých neduhov systému.

Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon pri nástupe do svojej funkcie naznačoval výrazné zmeny v dotačnej politike v nadchádzajúcom období. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa mu prísľuby podarí zrealizovať.

Odvádzanie pozornosti od pravej podstaty rysujúcich sa budúcoročných návrhov, ktorou je stagnácia, môže v reforme poľnohospodárstva viesť k strate ďalších štyroch rokov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 18.7.2003

Domino Fórum, 28/2003:Konzervatívny pohľad (CAP)

Využívanie zjednodušeného systému priamych „platieb na plochu“ v poľnohospodárstve SAP, ktoré vláda nedávno schválila, nám na prechodné obdobie rokov 2004–2006 (s možnosťou predĺženia do roku 2008) umožňuje zmluva o pristúpení do EÚ. SAP sa od integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý je štandardom EÚ, líši v niekoľkých podstatných veciach. Podpora prostredníctvom IACS sa na rozdiel od SAP realizuje množstvom spôsobov: od intervenčných platieb „na produkciu“ (napríklad obilnín) až po priame platby na hektár užívanej pôdy. Podobné princípy podpory sa uplatňujú aj v slovenskom systéme dotácií. Tie okrem podpory podnikania v poľnohospodárstve (platby na produkciu mlieka, kusy hospodárskych zvierat, závlahovú vodu…) a podpory znevýhodnených území (platby na hektár pôdy) obsahujú aj investičné dotácie (na nákup zariadení a technológií) a ochranu pôdy a podporu cien (intervenčné nákupy). Systém SAP bude administratívne jednoduchší, najmä pre vyplácanie len jednej dotačnej položky. Hoci tiež vyžaduje plne funkčný systém evidencie žiadostí, parciel a dobytka, počítačovú databázu podnikateľských subjektov a kontrolu oprávnenosti využitia dotácií, zásadný rozdiel v porovnaní s IACS spočíva v jednoduchosti účelu platieb, ktoré budú určené výhradne podľa výmery pôdy farmára, pri dodržaní pravidiel základnej údržby pozemkov.

Dotácie v súčasnej Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ, vyplácané prostredníctvom IACS, majú množstvo negatívnych dosahov na trhové prostredie. Cez politiku vysokých vnútorných cien (minimálne ceny, intervencie a colná ochrana) narúšajú fungovanie trhových cien, čo vedie k nadprodukcii a následnej potrebe kvót, intervenčných nákupov a exportných dotácií. Zviazanosťou dotácií na produkciu výrazne ovplyvňujú produkčné rozhodnutia farmárov, a preto sa farmári orientujú na výrobu podporovaných komodít. Dotácie cez IACS znevýhodňujú aj farmárov voči sebe navzájom, čím uvoľňujú priestor špekuláciám a korupcii.

Tento systém bol známy aj u nás: poľnohospodári orientovali svoju produkciu podľa aktuálnych výhod jednotlivých dotačných výnosov, špekulovali s bonitáciou pôd, defraudovali poskytnuté prostriedky a ovplyvňovali rozhodovanie o pridelení dotácií.

Priame platby na pôdu (prostredníctvom SAP) majú povahu celoplošných sociálnych dávok a ich rušivým zásahom do rovnosti podnikateľských podmienok je fakt, že podporujú aj tých, ktorí sa rozhodnú „nerobiť nič“. Demotivujú tým farmárov podnikajúcich s dobrými hospodárskymi výsledkami. To môže viesť k poklesu výroby i zamestnanosti, ale vzhľadom na očakávaný pokles počtu aktívnych špekulantov pôjde skôr o ozdravný ekonomický proces.

V zdeformovanom trhovom prostredí sú oba systémy len formami etatistických tendencií EÚ. Pre znižovanie trhových deformácií sú však platby cez SAP predsa len menej problémové, pretože odstraňujú množstvo trhových bariér predošlého systému a posilňujú jedinú. Napokon, podobný trend obsahuje aj blížiaca sa reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (CAP). Dnes ešte nepoznáme budúci charakter národného dotačného programu, nezávislého od CAP. Ten bude s veľkou pravdepodobnosťou pokračovať doterajším spôsobom a je najväčšou hrozbou reformy slovenského poľnohospodárstva. Systém SAP má však dobré predpoklady stať sa nečakanou cnosťou z núdze.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 28/2003:CAP záhradníkom

„Európa prijala novú a efektívnu farmársku politiku. Je to začiatok novej éry,“ prejavil radosť komisár Franz Fischler po tom, čo ministri poľnohospodárstva krajín EÚ schválili základný rámec reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP). V skutočnosti len vyslovil potešenie nad tým, že spor o nové prerozdelenie darovaných peňazí sa dočasne urovnal.

Výsledok reformy poľnohospodárskej politiky EÚ pood- haľuje, aké sú reálne možnosti tejto organizácie na pre- menu z veľkej obchodnej zmluvy smerom k superštátu, ktorý ovládajú úradníci z Bruselu. Reforma CAP naznačuje, že projekt vlády v EÚ zatiaľ zlyháva.

Konflikt bez rozuzlenia?

Spoločná poľnohospodárska politika bola základom už Rímskej zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva z roku 1957. Jej podstatou bolo okrem niekoľkých výhodných dohovorov (najmä odstránenia colných bariér) aj zavedenie spoločného podporného programu poľnohospodárstva, z ktorého sa počas nasledujúcich štyridsiatich rokov vyvinul extrémne zložitý dotačný systém. Narastajúce ekonomické problémy, ktoré spôsoboval, viedli počas tohto obdobia k mnohým reformným pokusom. Posledný významný sa premietol do programového dokumentu Agenda 2000 z roku 1999. Ten vyplynul nielen z pretlaku problémov EÚ s trhovou reguláciou vlastnej poľnohospodárskej výroby, ale aj záväzkov liberalizovať trh s komoditami na základe rokovaní vo WTO.

Ak sa pokúšame zhodnotiť šance EÚ na liberalizáciu vlastnej poľnohospodárskej politiky, nesmieme zabúdať na dôležitý fakt: CAP vznikla ako dohoda štátov o podpore poľnohospodárstva s cieľmi zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov, zvýšiť príjmy poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť zásobovanie či dodávky spotrebiteľom za primerané ceny. Skrátka, ako financovať farmárov z rozpočtu EÚ podľa socialistických princípov. Aby mohla EÚ presadiť zásadné zmeny – napríklad cez liberálne nízkodotačné alebo bezdotačné poľnohospodárstvo – potrebovala by štandardnú vládu. Návrh európskej ústavy však ide opačným smerom. Vláda superštátu sotva presadí zrušenie farmárskych dotácií, ktoré stoja v jej samotných rímskych základoch. CAP je navyše len štandardnou sústavou obchodných dohôd a v súčasnosti rieši typický konflikt strán, ktoré chcú zotrvať pri súčasnom prerozdeľovaní, s tými, ktoré usilujú o zásadnú zmenu.

Nijaká revolúcia

Práve z týchto dôvodov nemohol byť pôvodný Fischlerov návrh reformy (vychádzajúci z Agendy 2000) nijakou liberálnou revolúciou. Podstata úsilia sa preto zamerala len na tzv. „decoupling“, teda výraznejšie oddelenie platieb závislých od objemu produkcie smerom k platbám na výmeru pôdy, environmentálnym stimulom a podpore rozvoja vidieka. Tento systém by síce mohol eliminovať tie najhoršie trhové deformácie (nadprodukcia, kvóty a exportné dotácie), ale i tak nezaprel protekcionizmus v základoch. Ani túto pozíciu sa však Fischlerovi nepodarilo celkom obhájiť. Francúzi a ich spojenci (najmä Španieli, Íri a Gréci), ktorí zo súčasnej CAP profitujú, štyri roky blokovali dohodu o radikálnejších opatreniach, až sa im podarilo presadiť zachovanie základných pôvodných princípov.

CAP upravujú stovky vzájomne súvisiacich smerníc a tisíce strán textu (na niektoré komodity pripadá až do 30 noriem), pričom každá dotačná položka obsahuje ďalšie pravidlá. Bruselskému newspeaku rozumie na Slovensku len málokto a výsledná reforma CAP v tomto smere nič nezmení. Minimálne ceny i intervenčné nákupy zostávajú takmer neporušené, štáty majú množstvo možností rozhodnúť sa pre rozsiahle výnimky a oddelenie platieb od produkcie bude len čiastočné, v mierke percentuálnych poklesov, aj to len u niektorých komodít a vo veľmi pozvoľnom časovom slede. Niektoré sektory (napríklad olej a tabak) ostali úplne nedotknuté, s perspektívou zmien až po ďalších rokovaniach. V prípade obilnín sa ponechala nezmenená výška podpory viazaná na produkciu.

Reforma poľnohospodárskej politiky Európskej únie nebola snahou o zásadnú zmenu tak, ako to bombasticky proklamoval komisár Franz Fischler. Jej výsledok je ešte úbohejší a tak, ako zrejme prejde európskym legislatívnym konaním, bude i naďalej požierať cudzie produkty ako povestný cap v záhrade. Cena potravín v Európe ostane nereálna a CAP bude ďalej brzdiť rozvoj obchodu v EÚ i v zaostalých krajinách sveta. Šanca na pozitívnu zmenu tak ostáva na veľmi dlhý čas povážlivo nízka.

Radovan Kazda

Publikované v týždenníku Domino Fórum 9.7.2003

Domino Fórum, 27/2003:Úradníci nadovšetko

Dovtedy sa s krčahom po vodu chodí... však to poznáte. Ministerstvo životného prostredia hralo tak silno na socialistickú strunu, až sa počalo ohlasovať čoraz viac nových „nepriateľov“ životného prostredia. Začalo to minulý rok, keď sa nechali po prvý raz silnejšie počuť súkromne hospodáriaci roľníci, ktorí protestovali proti vyhláseniu národného parku Slovenský kras. Nesúhlasili s obmedzovaním ich vlastníckych (a podnikateľských) práv, ktoré išlo nad rámec nevyhnutnej ochrany životného prostredia. Ďalším nezmyslom bolo založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojej činnosti stal objektom ostrej kritiky podnikateľov, obchodníkov a množstva spolkov vlastníkov výrobných prostriedkov, nesúhlasiacich s jeho zbytočnosťou a vysokou korumpovateľnosťou. Tieto dni pridalo MŽP ďalší kúsok v podobe návrhu chránených vtáčích území, proti ktorému ostro vystúpili vlastníci lesov, argumentujúc hrubým porušením ich vlastníckych práv. V tejto súvislosti neradno zabudnúť ani na slovenských sokoliarov, ktorým ministerstvo zväzuje ruky v ich prospešnej činnosti už mnoho rokov, najmä neúnosnými rozhodovacími právomocami úradníkov, ktorí problematike väčšinou vôbec nerozumejú. Ak k tomu prirátame ďalšie dôsledky spackaných zákonov, napríklad chaotický návrh systému štátnej správy v životnom prostredí, úplne nezmyselné zavedenie stráže prírody a čoraz viac zlyhávajúci zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (najnovšie podozrenie z korupcie na ministerstve sa týka projektu termálno-rekreačného areálu Liptovská Kokava), niet v ostatných rokoch vari jediného výstupu ministerstva, ktorý by prinášal ochrane životného prostredia želateľný efekt.

Opačnou reakciou na environmentálne lži sa prezentujú tí, ktorí spravujú cudzí majetok. Pripravovaný zákon o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu síce obsahuje úplne vymyslené argumenty (napríklad o reálne zhutnených 192 tis. ha pôd) a svojim obsahom obmedzuje výkon vlastníckych práv na pôde neúnosným spôsobom, napriek tomu však vyjadrila Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora s uvedeným postupom spokojnosť, s výnimkou snahy vlády o zrušenie odvodov za vyňatie pôdy z pôdneho fondu (mimochodom, i to má byť ošetrené ďalším paškvilom, tzv. „environmentálnymi platbami“). Ba čo viac, k aktivite SPPK sa pridalo aj isté Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES). Musí to byť veľmi zvláštne zoskupenie ekonómov, ktorí si nevšimnú negatívne ekonomické dopady zákona na užívateľov pôdy, ale obhajujú zdieranie potenciálnych investorov zo strany štátu...

Protichodné postoje k environmentálnym zákonom sú klasickou ukážkou rozchádzajúcich sa záujmov skupín, ktoré z noriem profitujú odlišným spôsobom. Odhaľujú však i novú súvislosť. Kým nespokojnosť s klientelistickými environmentálnymi zákonmi prejavujú predovšetkým vlastníci statkov, za prísne environmentálne normy lobujú najmä ich nevlastníci, teda užívatelia (v prípade SPPK ide väčšinou o také formy podnikania na pôde, ktoré hospodária na prenajatých pôdach). Pravda očistená od nánosov korupcie v rezorte životného prostredia sa tak zdá byť celkom jednoduchá: práva vlastníkov sú potláčané právomocami štátnych úradníkov na Slovensku čoraz viac. V práve obmedzovať práva je lídrom ministerstvo životného prostredia. Vitajme v socialistickom štandarde Európy!

Radovan Kazda

Domino Fórum, 25.6.2003:Nový Zéland a my

Nočnou morou každého demokratického reformátora je voľba medzi pokušením zľaviť z dôslednosti presadzovaných zmien, alebo hrozbou mocenského pádu v najbližšom volebnom období. V Novom Zélande si zvolili cestu ráznej likvidácie paternalistického štátu. Výsledkom ich aktivít je svetoznáma lekcia úspešnej reformy.

PRED BÚRKOU
Hospodárstvo Nového Zélandu vyšlo z druhej svetovej vojny s vysoko regulovanou ekonomikou, podarilo sa mu však udržať rozvinutý trh s poľnohospodárskymi komoditami s Veľkou Britániou. Spolu s ním sa intenzívne rozvíjal priemysel mladej krajiny. V 50.-tych a 60.-tych rokoch minulého storočia patril Nový Zéland k najvyspelejším krajinám sveta. Životnou úrovňou bol zaraďovaný na tretie miesto vo svete a kurz tamojšej meny dosahoval úrovne 1,40 násobku voči americkému doláru. Veľkú zásluhu na vysokej ekonomickej úrovni malo poľnohospodárstvo, keďže výborná tamojšia klíma umožňuje celoročné využívanie pasienkov. Poľnohospodárstvo sa v roku 1960 podieľalo na takmer 15 % hrubého domáceho produktu a produkovalo až 92 % exportu. Vzhľadom na veľmi nízky podiel počtu obyvateľov k ploche produktívnej krajiny patrila poľnohospodárska výroba po celé desaťročia ku strategickým odvetviam novozélandskej ekonomiky.

KRACH
Zásadný obrat vo vývoji ekonomiky Nového Zélandu nastal v sedemdesiatych rokoch. Hospodárstvo bolo ťažko postihnuté pristúpením Spojeného kráľovstva k spoločnej európskej poľnohospodárskej politike a jej následnému protekcionizmu od roku 1972, ako aj prepadom cien oleja v rokoch 1974 a 1979. Veľká Británia kupovala ešte v 60.-tych rokoch viac ako 50 % novozélandského exportu. Väčšina z 50 – 60 tisíc fariem sa orientovala predovšetkým na chov dobytka a ostatných domácich zvierat. Novozélandská istota, založená na slobodnom trhu vysokých cien produktov, náhle zmizla. V prvej polovici osemdesiatych rokov sa už ich ekonomika zmietala vo vážnych problémoch: fiškálny deficit dosiahol 9 % HDP, neustále rástli verejné dlhy a vláda začala špekulovať s výmenným kurzom. Kým v 60.-tych rokoch bola životná úroveň Nového Zélandu na treťom mieste na svete, v roku 1984 sa prepadla na 24. priečku a kurz sa oslabil na 0,43 USD/NZD.
V úsilí izolovať konzumentov i producentov od následkov týchto udalostí vláda začala zvyšovať bariéry voči importu priemyselného tovaru a zintenzívnila svoju reguláciu trhu. Spočiatku síce existovali len slabo viditeľné negatíva rastu vládnych intervencií, čoskoro sa však nepružnosť a neefektívnosť ekonomiky začala prehlbovať geometrickým radom. Typickým príkladom takéhoto postihnutia bolo práve poľnohospodárstvo, v ktorom až do druhej polovice 60.-tych rokov neexistovala žiadna významná vládna podpora. Dve desaťročia pred rokom 1984 však boli poznamenané akceleráciou rôznych foriem štátnych intervencií: množstva daňových schém, vrátane ekonomických stimulov pre rozvoj krajiny a dotácií na nákup hnojív. Začiatkom 80.-tych rokov nastal významný pokles cien svetových komodít, čo viedlo k eskalácii úrovne podpory pre poľnohospodárov, zväčša vo forme platieb na dorovnanie cien. V období rokov 1980-1984 asistencia štátu vzrástla dramatickým spôsobom. Napriek tomu, že úroveň podpory bola stále nižšia než svetový štandard, pre ekonomiku novozélandského poľnohospodárstva to znamenalo výrazne negatívnu zmenu.

VEĽKÝ TRESK
V roku 1984 bolo hospodárstvo Nového Zélandu zmietané vo vážnych ekonomických problémoch. V tom roku nastúpila k moci vláda labouristov pod vedením Rogera Douglasa, ktorá pochopila hĺbku problémov a odhodlala sa k rozsiahlym reformám. Ich hlavnými zásadami bolo zvýšenie finančnej kontroly firiem, prudká redukcia fiškálneho deficitu a zreálnenie výmenného kurzu. Prvým opatrením bola devalvácia, ktorú nasledoval široký program zvýšenia súťaživosti ekonomiky, odstránenia kontroly úrokových sadzieb a trhových bariér, daňovej reformy a rozpočtových reštrikcií. Realizovala sa taktiež privatizácia niektorých štátnych monopolov.
V poľnohospodárstve boli trhové bariéry odstránené rovnako zásadne a v niektorých prípadoch dokonca zo dňa na deň. Rozpočet v roku 1984 spustil postupnú elimináciu tých dotácií alebo vstupov, ktoré spôsobovali vzájomnú diskrimnáciu farmárov a spôsobu využitia zeme. Zásadnými opatreniami boli znižovanie štátnej intervencie, zreálnenie úrokových sadzieb, ukončenie systému štátnych pôžičiek a daňových zliav pre začínajúcich investorov a zrušenie tzv. stabilizačných účtov.
Dôsledok poľnohospodárskej reformy na Novom Zélande je najlepšie porovnateľný prostredníctvom tzv. ekvivalentu produkčných subvencií (Producer Support Estimates - PSE), ktorý vypočítava OECD rovnakou metódou pre všetky členské krajiny na jednotlivé komodity i súhrnne. OECD pri výpočte PSE definuje tzv. trhovú podporu cien ako rozdiel domácich a referenčných trhových cien, ku ktorej sú pripočítané platby zo štátneho rozpočtu a mimorozpočtových zdrojov, hlavne zo štátnych fondov. PSE sa najčastejšie vyjadruje percentuálnym podielom objemu PSE na hrubej poľnohospodárskej produkcii korigovanej rozpočtovými platbami. Podľa tohto kritéria dosahovala v roku 1975 úroveň PSE na Novom Zélande 40 % , v roku 1986 však už len 11 % a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni 1 % (tvoria ho najmä platby na ochranu pôdy). Pre porovnanie: PSE v USA je v súčasnosti na úrovni 21 %, vo Švajčiarsku 70 %, v EÚ 35 % a na Slovensku 24 %...
Veľmi významnou okolnosťou reforiem bolo, že hoci ju neprijímali všetci farmári s pochopením, najväčšia stavovská organizácia „Federated Farmers“ podporila zásadné zmeny v plnom rozsahu. Reforma mala v prvých rokoch mnoho bolestivých dopadov: vysoká fluktuácia cien a strata ekonomických istôt viedli k poklesu zamestnanosti, takže mnoho farmárov muselo odísť pracovať do priemyslu. Zmenila sa tiež štruktúra poľnohospodárskych produktov (výrazne poklesla produkcia vlny a ovčieho mäsa v prospech hydiny, ovocia a zeleniny) a poľnohospodári si museli zvyknúť na pružnejšiu reakciu na trhové podmienky. Zásadne museli prehodnotiť manažment rizík, nakoľko zmizla i vládna podpora kompenzácie škôd spôsobených počasím a cenovou nestabilitou trhu. Napriek tomu, z predpokladaného počtu 8 tisíc fariem skrachovala iba desatina a liberálna reforma im dnes prináša mnohoraký úžitok: kvalitnejšie životné prostredie, prosperujúce poľnohospodárstvo a nízke ceny potravín.

SLOVENSKO
Liberálni analytici, ktorí na Slovensku otvárajú problematiku bezdotačného poľnohospodárstva odkazovaním na novozélandskú reformu, čelia spŕške protiargumentov. Nový Zéland je ostrov a nemusí brať ohľad na agrárnu politiku svojich susedov (ak vzrastie cena potravín, nikto ich nepôjde kupovať ku tisíce kilometrov vzdialeným susedom). Nový Zéland má klímu, ktorá mu umožňuje celoročnú produkciu komodít, čo farmárom znásobuje zisky. Ich poľnohospodári sa orientujú najmä na živočíšnu výrobu, ktorá nie je natoľko závislá od výkyvov počasia ako u producentov rastlinných komodít. Nový Zéland nemá ani dlhú agrárnu históriu, ani tisícročiami ničené pôdy a vysokú nezamestnanosť. Ak k tomu prirátame ďalšie špecifiká krajiny (napríklad pôvod, vzdelanie a štruktúru obyvateľstva), musíme uznať, že zvýhodňujú Nový Zéland pre uskutočnenie pokusnej radikálnej reformy.
Oponenti dotačnej reformy u nás budú mať po vstupe do Európskej únie ďalší argument navyše. Integráciou strácame takmer akúkoľvek možnosť rozhodovať o svojej agrárnej politike samostatne. Úmysel ministerstva financií nedorovnávať dotačné platby na úroveň EÚ je síce dobrý, ale iba do času, kým nebudú rovné s jej terajšími členmi. Najväčšie šance na odstránenie štátnej intervencie tak ležia v rukách európskeho komisára a v schopnosti iných veľmocí tlačiť na zníženie dotácii v EÚ, napríklad rokovaniami vo WTO. Ako vieme, ochota znižovať dotácie je v EÚ veľmi nízka.
Náš príspevok k znižovaniu dotácií by nemusel byť celkom bezvýznamný, keby existovala vôľa samotných poľnohospodárov po zmene. Isté je, že naša najväčšia stavovská organizácia, na rozdiel od tej novozélandskej, sa reformám kŕčovito bráni. Naša agrárna komora nelobuje v prospech pozemkovej reformy, ktorá by sprehľadnila užívateľské vzťahy k pôde, ani nebojuje za zjednodušenie podnikania na pôde, ani za zreálnenie cien, ani sa nebráni zbytočným environmentálnym limitom, ktoré poľnohospodárov brzdia. Všetky aktivity agrárnikov v ostatných rokoch majú len jediný cieľ: ubrániť vysoké dotácie a ešte vyššie kompenzácie škôd, žiadať daňové úľavy a závlahovú vodu zadarmo. Nič to, že tento postup postráda zmysel (príjmy podnikateľov v cestovnom ruchu sú taktiež závislé od dobrého počasia a žiadna vláda im škody nekompenzuje), nevadí ani to, že novozélandskí farmári vyrábajú lacné komodity pri vysokej cene práce. Pravdu o slovenskom poľnohospodárstve u nich nehľadajme.
V roku 2002 zorganizoval Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika anketu pre súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorí sú ministerstvom diskriminovaní, hoci sú dlhodobo najefektívnejšími hospodármi na pôde. K problematike zrušenia dotácií z 96 respondentov iba menej ako jedna pätina uviedla, že ďalšie podnikanie by pre nich bolo nemožné. 29 % uviedlo, že ich podnikanie by bolo udržateľné, pre 21 % by podnikanie nebolo vôbec ohrozené a 31 % priame dotácie vôbec nevyužíva... Napokon, známy je prípad, keď poľnohospodárske družstvo poberajúce rozsiahle dotácie od štátu zakúpilo svojim zamestnancom zájazd do Afriky.
Slovenské poľnohospodárstvo dosahuje v ostatných rokoch pomerne dobré hospodárske výsledky. Deje sa tak napriek zmeneným klimatickým podmienkam, čoraz ťažšiemu podnikateľskému prostrediu, nárastu cien vstupov a pracovnej sily, ako aj nevzrastajúceho objemu dotácií. Tie napokon i tak končia viac v reťazci korupcie a sprenevery, čo potvrdzujú výsledky šetrení všetkých orgánov kontroly. Drvivá väčšina poľnohospodárskych subjektov dokáže hospodáriť so ziskom. V tomto systéme im je dobre a to je možno pravý dôvod ich odmietania reforiem.
Zdá sa, že úspech reformy poľnohospodárskej politiky Nového Zélandu nespočíval ani tak v špecifických podmienkach krajiny, ako v ochote všetkých zainteresovaných strán prejsť ťažkou zmenou v prospech budúcich ziskov. Práve takáto ochota u nás chýba. Na otázku, či môžeme nedotovať naše poľnohospodárstvo, sa tak núka dobrá odpoveď. Áno, ak by sme chceli.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť III - Mýtológia odlesňovania

K štandardnej mýtológii radikálnych ekologických združení patrí odlesňovanie. Ich argumenty sa opierajú o údajný pokles výmery lesov v globálnom meradle, ktorý spôsobuje zníženie schopnosti planéty redukovať oxid uhličitý, najvýznamnejší „skleníkový“ plyn. Obviňované bývajú najmä bohaté štáty, ktoré spotrebovávajú väčšinu zdrojov planéty a ovládajú svetový trh.

Celý problém však vo svetle reálnych informácií stráca svoj detektívny náboj. Čo sa týka výmery lesov na Zemi, neexistuje presná databáza. Je to spôsobené najmä zlou evidenciou hospodárenia s lesmi v slabo rozvinutých krajinách a neschopnosťou totalitných štátov poskytovať pravdivé údaje. Často používanou býva databáza FAO, a tá dokumentuje pomerne stabilnú výmeru lesa za ostatných päťdesiat rokov. Dôveryhodnosti jej údajov nahráva i niekoľko vedľajších okolností. Manažment lesov je štandardnou súčasťou hospodárstva, takže podlieha lesným hospodárskym plánom ťažby a obnovy drevnej hmoty, mnohým prísnym environmentálnym opatreniam a medzinárodným dohodám. Ak dochádza v niektorých častiach sveta k neregulovanej ťažbe, býva to spravidla v dôsledku ich rozvrátených politických a ekonomických pomerov. To je prípad dažďových pralesov Južnej Ameriky a strednej Afriky. I preto odborníci už dávno upozorňujú na fakt, že ťažba dreva v Európe by nemala podliehať takým prísnym ochranárskym opatreniam (na Slovensku rastie výmera lesa a objem drevnej hmoty už od 19. storočia).

Najnovšie vedecké poznatky však spochybňujú i ďalšie dva mýty: problém dažďových pralesov ako „pľúc Zeme“ a negatívny vplyv klimatických zmien na život na Zemi. Vedci Washingtonovej univerzity v Seattli skúmali bilanciu obsahu oxidu uhličitého v oblasti dažďových pralesov Amazonskej nížiny, a ich štúdia vyvracia tvrdenie o väčšej spotrebe CO2 v porovnaní s jeho produkciou v oblasti dažďových pralesov (je to spôsobené opačnými procesmi odohrávajúcimi sa v rieke a jej záplavových oblastiach). Podľa inej spoločnej štúdie NASA a ministerstva energetiky USA, klimatická zmena na Zemi za ostatných dvadsať rokov spôsobila bujnenie vegetácie až o 6 percent, čo sa prejavuje najmä prírastkami v trópoch a lesoch ďalekého severu.

Problém odlesňovania dažďových pralesov patrí k tým, pri ktorých sa stretáva mediálna túžba po senzáciách s morálnou vratkosťou radikálnych ekologických síl. Generalizované poučenie je jasné: zreálnenie informácií o životnom prostredí síce neznamená okamžité vyriešenie problémov, ale zásadne zvyšuje možnosti ich odstránenia.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť II - Ministerstvo vtákov

Ministerstvo vtákov

Prvky neefektívneho riešenia environmentálnych problémov, opierajúce sa o chybné argumenty, obsahuje takmer každý významnejší legislatívny návrh Ministerstva životného prostredia SR. Najnovším príkladom je predloženie národného zoznamu navrhovaných chránených vtáčích území, ktoré má schváliť vláda Slovenskej republiky. V ňom sa odráža i charakter environmentálnej politiky Európskej únie.

Tu je zoznam príznačných omylov:

1. Zoznam vtáčích území bol pripravovaný v spolupráci so Spoločnosťou pre ochranu vtáctva na Slovensku a Štátnou ochranou prírody SR. Kým prvá organizácia je lobistickým združením, ktoré má prirodzenú tendenciu určovať čo najväčší rozsah chránených území, druhá je pracoviskom samotného ministerstva, čo ju výrazne motivuje pracovať „na seba“. Vzájomná kombinácia ich kladie do pozície veľmi nedôveryhodného zdroja riešení. V tomto prípade sa teda na príprave návrhu mala podieľať širokospektrálnejšia skupina odborníkov, najmä ekonómov z vládnych i mimovládnych zdrojov – tak, ako je to bežné v iných rezortoch.

2. Vzhľadom na relatívnu voľnosť pri výbere lokalít stanovilo ministerstvo vlastné kritériá výberu. Tie sú však postavené zle: chýba im presnejšia kvantifikácia, takže zaradenie územia je najmä výsledkom „špecifického“ úsudku tvorcov návrhu. Typickým príkladom je navrhnutie územia Volovských vrchov, pre ktoré zavážil výskyt viac ako 1 percenta z celkovej populácie niektorých divých vtákov u nás. Vzhľadom na to, že celé územie Volovských vrchov tvoria 3 percentá územia Slovenska, však nie je táto lokalita z hľadiska zvolených kritérií ničím výnimočná. Takto sa v podstate zbytočne zdvojnásobuje rozsah chránených území.

3. Ochrana živočíchov by sa mala orientovať predovšetkým na ohrozené druhy. To znamená nechrániť zvláštnymi opatreniami tie, ktoré v súčasnom stave prežívajú na danom území bez ujmy, ale naopak tie, u ktorých je pozorovaný významný úbytok v kvantite alebo v kvalite v dlhšom časovom úseku. Návrh ministerstva neobsahuje ani tieto najdôležitejšie porovnania: pokles stavu ohrozených druhov v porovnaní s minulosťou a porovnanie so stavmi v EÚ. Vzhľadom na pomerne dobrý stav prírody na Slovensku je pravdepodobné, že pokles často neexistuje.

4. Zabezpečenie ochrany vtáčích území je jednou z povinností Slovenska po vstupe do EÚ. Direktíva EÚ o ochrane divokého vtáctva má však len všeobecný rámec a neudáva nijaké konkrétne požiadavky na rozsah území a intenzitu ich ochrany (s výnimkou orientačnej lokalizácie, ktorá vznikla zo spolupráce komisie s mimovládnou organizáciou BirdLife International). Ministerstvo však navrhuje zaviesť ochranný režim až na 28 percentách územia Slovenska, čo by bol najvyšší podiel spomedzi všetkých krajín EÚ…

5. V prípade navrhnutých chránených vtáčích území (CHVÚ) platí, že veľká časť z nich sa prekrýva s našou sústavou chránených území (CHÚ). Dobrý návrh by sa mal usilovať o čo najväčšiu synchronizáciu ich hraníc. V tomto prípade však vidíme pravý opak, takže každé takéto územia budú musieť byť zvlášť zmerané a označené, čo zbytočne zvýši náklady na ich zavedenie.

6. Ekonomické zhodnotenie dosahu návrhu na verejné financie je spracované nedostatočne, keďže neráta so stratami spôsobenými nemožnosťou investovania v týchto oblastiach. Predpokladá len kompenzáciu ušlých príjmov na rozdiel od bežného obhospodarovania. Aj tento hrubý odhad však činí neuveriteľných 237 miliónov korún ročne, pričom platby z európskeho fondu EAGGF majú dosiahnuť ďalších 650 miliónov.

Ak by išlo o pravdivé zhodnotenie potreby chránených vtáčích území, potom by sa dala konštatovať ich prebytočnosť v našej sústave chránených území. Žiaľ, vzdaním sa určitých slobôd v prospech EÚ sme nútení takéto územia zaviesť. To najlepšie, čo mohli ministerskí úradníci urobiť, bolo kriticky zvážiť potrebu významných vtáčích území v podobe stanovenej Európskou komisiou a navrhnúť čo najmenší rozsah. Bolo by ekonomicky výhodnejšie riskovať možný spor s Európskym súdnym dvorom, ako ročne strácať stovky miliónov korún na premrštené a zbytočné opatrenia. Lenže návrh ministerstva je etatistickým riešením. Reflektuje neduhy slovenskej i eu- rópskej environmentálnej politiky posledných desaťročí a ministerstvo tým pokračuje v úlohe žaby na prameni hospodárskeho rozvoja Slovenska.

Domino Fórum, 18.6.2003