Domino Fórum, 49/2003:Konzervatívny pohľad (Neefektívna ochrana pôdy)

Vláda schválila nový zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorý obmedzuje voľnosť podnikania na pôde. Okrem pochybnosti o zmysle väčšiny opatrení nemožno nepostrehnúť ani slabú argumentačnú podstatu návrhu. Environmentálna norma predstavuje vládnu reguláciu, ktorá má korigovať takzvané externality, teda vedľajšie účinky produkcie, v tomto prípade poľnohospodárskej výroby. Snaha o riešenie problémov externalít vedie vlády k zakladaniu a posiľňovaniu vplyvu štátnych inštitúcií. V ochrane pôdy je to ministerstvo, pozemkové úrady a nová „pôdna služba“. Majú plniť funkciu prevencie (vo forme vzdelávania a informovania), kontroly (napríklad dodržiavania limitov znečistenia) a sankcionovania - to je však dosť nefunkčné riešenie.

Environmentálne externality nie sú v slobodnom trhu dôvodom na regulácie, ale na dôslednejšie presadzovanie vlastníckych práv. Prevenciu pokrýva trh cez súkromné firmy, ponúkajúce ochranu pôdy v stanovených limitoch. Štátna „pôdna služba“, ktorá sa má stať výhradným navrhovateľom opatrení v tejto oblasti, bude monopolom. Chybou je i sankcionovanie farmárov nad rámec súdnych rozhodnutí, ktoré bude môcť uskutočňovať pozemkový úrad bez jasných kritérií a len na základe svojho názoru. Skúsenosť v podobných prípadoch (napríklad ochrany vôd) potvrdzuje vysokú korupčnú rizikovosť a mizivú preventívnu účinnosť pokút. Jedinou akceptovateľnou funkciou tak ostáva preventívna kontrola limitov ochrany pôd, ktorú by mohol realizovať „štát“ (polícia), ale s prísnymi protikorupčnými pravidlami.

Sloboda trhu a jasné vlastnícke práva sú základným predpokladom poklesu poškodenia pôdy, najmä v dôsledku rastúcej delimitácie ornej pôdy, zvyšovania vlastníckej zodpovednosti a efektivity hospodárenia. Ani dôvodová správa k zákonu neargumentuje zhoršujúcim sa stavom pôdy, len pochybnými argumentmi o „potenciálnom ohrození“ eróziou (čo z hľadiska ochrany pôdy nič neznamená) a údajmi o výmere reálne poškodených pôd, ktoré sú jednoznačne lživé, pretože skutočný stav nepoznáme (technicky sa ani nedá získať).

Zákonom bude štát podnecovať nerovnosť podmienok podnikania – najmä finančne náročnými spôsobmi „pôdoochrannej praxe“ pri obrábaní pôdy, ktoré sa však budú týkať len niektorých pozemkov. Ich značná nákladovosť preto môže viesť ku korupčnému obchádzaniu povinností. Pozitívom nového zákona tak zostáva len úmysel zrušiť odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy z pôdneho fondu a upustenie od pôvodnej snahy zaviesť chránené pôdohospodárske oblasti.

Ochrana pôdy zatiaľ nepodlieha obmedzujúcej európskej legislatíve. Na presadenie pozitívnych zmien preto stačila stručná novela. Znenie, v akom prichádza do parlamentu, však predstavuje riziká pre podnikateľskú slobodu a finančnú transparentnosť. A neprispieva k zlepšeniu kvality pôdy.

Radovan Kazda

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 49/2003 dňa 3.12.2003.

Domino Fórum, 26.11.2003: Jednoducho – zrušiť

Recyklačný fond má podporovať zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov. Ale už od začiatku jeho činnosti je zjavné, že je len ďalším z nefunkčných počinov ministerstva životného prostredia.

Vznik a pôsobenie Recyklačného fondu (RF) je jedným z najbizarnejších spôsobov tvorby inštitúcií, ktoré zhromažďujú štátom vynútené poplatky. Fondu to umožňuje nakladať so stovkami miliónov korún veľmi netransparentným spôsobom. Je zvláštne, že RF vznikol presne v čase, keď sa rušili iné štátne fondy, ktoré sa ukázali byť priveľmi zneužívaným spôsobom hospodárenia s verejnými financiami. Podozrenie z korupčného rozhodnutia o jeho vzniku zvyšuje fakt, že v systéme odpadového hospodárstva fond do veľkej miery len zdvojuje príjem prostriedkov, ktoré sú na ten istý účel hradené občanmi v rozpočtoch obcí (v prípade komunálneho odpadu) a samotnými producentmi pri ich skládkovaní (v prípade odpadu nekomunálneho). Príspevky v Recyklačnom fonde sú vo svojej podstate klasickou environmentálnou daňou, ktorú vymáha štát a dáva ju spravovať „neštátnemu“ fondu. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ako orgán zodpovedný za vznik fondu sa pri každom obvinení z korupcie bráni práve súkromnou povahou týchto prostriedkov. To je však celkom nezmyselné zbavovanie sa zodpovednosti, pretože poplatky pre RF jednoznačne stanovuje a vymáha štát (podobne ako iné dane), a teda štát nesie plnú zodpovednosť. Činnosť RF navyše neriadia sami prispievatelia, ale len malá privilegovaná skupina podnikateľov, členov samosprávy a štátnych úradníkov. Príjmy Recyklačného fondu sú jednoznačne verejnej povahy a len za prvý rok presiahli 887 miliónov korún. S nimi však fond hospodári podľa bežných podnikateľských pravidiel, teda bez možnosti kontroly napríklad Najvyššieho kontrolného úradu. Fond funguje ako hybrid, ktorý je „štátny“ i „neštátny“ súčasne: požíva výhody stabilného netrhového príjmu a monopolného postavenia na trhu, zároveň však má výhody podnikateľského rozhodovania.

Recyklačný fond nemá stanovené nijaké presne kvantifikovateľné objemy recyklácie a zhodnotenia odpadov, ktoré musí dosiahnuť. Štát teda od fondu nepožaduje nijakú zodpovednosť a nijaké skladanie účtov z plnenia cieľov, pre ktoré vznikol. Takto vzniká ideálne prostredie pre finančné toky, z ktorých môžu profitovať „spriatelené“ i rôzne „virtuálne“ firmy – navyše s projektmi, ktoré s účelmi fondu až tak veľa spoločného nemajú. Tak sa vo fonde robí napríklad nákup techniky nesúvisiacej s recykláciou odpadov, tak sa v ňom sponzorujú rôzne štúdie, okrajové investičné zámery a vydávanie regionálnej tlače... V prípade RF neexistuje spôsob evidencie a sankcionovania väčšiny neplatičov. Ministerstvo aj fond priznávajú okolo 30 percent neplatičov, obchodníci hovoria až o dvoch tretinách. Faktom je, že najmä pri drobných podnikateľoch je možnosť kontroly mizivá. Ďalším problémom je, že poplatky pre RF sú povinné pre všetkých výrobcov a dovozcov, ale dotácie na recykláciu odpadov idú len pre niekoľko záujemcov, ktorých „vyberie“ fond.

Vzhľadom na vysoké nebezpečenstvo zneužívania prostriedkov RF je celkom nepochopiteľné počínanie poslanca Petra Muránskeho (KDH), ktorý v máji tohto roku vložil do návrhu jedného zákona (napokon neschválenú) novelu zákona o odpadoch, ktorá by fond zbavila aj posledných protikorupčných opatrení. Návrh mal vyňať hospodárenie fondu spod zákona o verejnom obstarávaní, čím by mu umožnil svojvoľné určenie podielu prevádzkových nákladov a ich použitie. Navrhovaná novela išla ešte ďalej: fond mal byť vyňatý spod vplyvu zákona o štátnej pomoci a plniť funkciu zúčtovacieho strediska pre zálohy za nevratné obaly, čím by porušil pravidlá hospodárskej súťaže.

„Privátnosť“ podmienok podnikania RF posilňuje fakt, že štát nemá pod priamou kontrolou voľbu riaditeľa ani platové náležitosti vedenia. Rozhodovanie správnej a dozornej rady fondu nemôže ovplyvniť drvivá väčšina poplatníkov, a dokonca aj štát len v minimálnej miere. Fond ako „súkromný“ podnikateľ si nárokuje nepodliehať zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a o udelených prostriedkoch informuje len dvakrát ročne. Správnu radu nezaujímajú ani vedľajšie podnikateľské aktivity vedúcich predstaviteľov fondu.

Súčasný systém spoplatňovania recyklácie odpadov má negatívny vplyv na slobodu trhu. Ak sa štát rozhodne podporiť recykláciu vo „verejnom záujme“ (napríklad dosiahnuť limity EÚ), mal by to riešiť úplne inými mechanizmami: napríklad stanovením zákonnej povinnosti založenia čisto privátnych združení, ktoré budú tieto prostriedky spravovať s presne kontrolovateľnými cieľmi alebo pomerným príspevkovým systémom pre obce a spracovateľov odpadov. K tomu však má MŽP ďaleko.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č.48, 26.11.2003

Domino Fórum, 19.11.2003: PET biznis

Už o pár mesiacov budú PET fľaše zálohované. Ekologickí aktivisti sa tešia, obchodníci sú nahnevaní. Vyzerá to ako správne ekologické rozhodnutie, ktoré štát presadil. Ale je to tak aj naozaj?

Ministerstvo životného prostredia je povinné zvyšovať objem recyklovaných odpadov. V prípade PET fliaš sa však rozhodlo pre riešenie, ktoré je predražené, obmedzuje slobodu trhu a vyvoláva podozrenia z korupcie. Najrozšírenejšia metóda recyklácie odpadu z obalov je založená na princípe separovaného zberu. Poskytuje vysokú variabilitu riešení, má dobré výsledky a pri vhodnej realizácii nepôsobí na trh veľmi deformujúcim spôsobom. Domáce triedenie odpadu je flexibilné pre viacero druhov komunálneho odpadu, riadia ho obce a využíva ho väčšina vyspelých krajín. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) sa však v prípade jedného z odpadov – jednorazových nápojových fliaš z polyetyléntereftalátov (PET) – rozhodlo pre jeho špecifické zhodnocovanie zálohovaním v obchodoch. Tento systém sa využíva len v niekoľkých krajinách so silnou výkonnosťou hospodárstva. Z hľadiska podielu recyklácie naozaj dosahuje výborné výsledky. Jeho ekonomické zabezpečenie je výhodné v tom, že zhodnocovanie platia najmä tí, čo fľaše do systému nevrátia. Z celkového pohľadu je však systém oveľa nákladnejší a ekologicky sporný až negatívny. V slovenských podmienkach sú navyše nevýhody zálohovania oproti separovanému zberu o toľko markantnejšie, že nie je možné neuvažovať i o korupčnom pozadí rozhodnutia.

Zložitý systém

MŽP pripravuje legislatívne opatrenia bez toho, že by zverejnilo vlastnú ekonomickú súvahu fungovania systému. Dôkladný rozbor zálohového systému PET fliaš tak predložil len Zväz obchodu SR v podrobnej analýze logistiky opatrenia. Výstupy projektu potvrdzujú, že systém je neudržateľný bez vedľajšieho zdroju príjmov v tzv. administratívnom poplatku od výrobcov a dovozcov nápojov (model vyspelých krajín totiž kalkuluje s celkom odlišnými cenovými reláciami). Ten môže zvýšiť cenu jednej fľaše nápoja rádovo o 3 – 5 korún. V porovnaní s klasickým triedením je totiž zálohový systém výrazne drahší o položky, akými sú založenie a financovanie zúčtovacieho centra, úhrada nákladov zberných pracovísk – obchodov (energia, nové pracovné sily atď.), zložitejší odvoz a spracovanie materiálu, úhrada priestorov na skladovanie v prevádzkach, nákup nevyhnutných technológií (automaty, zberné koše, kontajnery a ich odpisy) či realizácia veľmi zložitej sústavy zúčtovania. Len vstupné náklady na úhradu techniky si vyžiadajú niekoľko miliárd korún a správa systému je ekonomicky dlhodobo náročnejšia. Okrem toho vedie extrémna zložitosť systému (identifikačná a zúčtovacia procedúra, úverové zaistenie vstupov atď.) k veľmi nízkej transparentnosti finančných tokov.

PET fľaše tvoria len zanedbateľný podiel zo všetkých druhov odpadov a malú časť z obalov z plastov. Z hľadiska efektivity je preto nepochopiteľné, prečo práve tento druh obalov (navyše len jeho časť, teda fľaše s objemom nad 0,5 l) má byť vyňatý zo systému klasického triedenia komunálneho odpadu, ktorý i tak musí byť zachovaný, resp. musí sa ďalej intenzívne zavádzať. Istotne tu zohráva úlohu mediálna príťažlivosť témy PET fliaš. Ale ešte väčšiu úlohu hrá asi skutočnosť, že ide o veľmi lukratívnu štátnu zákazku, z ktorej budú profitovať mnohí. Sú to dopravné firmy, prevádzky, Recyklačný fond, drobní dodávatelia a ďalší účastníci – a najmä dvaja z najväčších hráčov v tomto ekobiznise: dodávatelia lisovacích kontajnerov a automatov na zber a identifikáciu fliaš pre niekoľko stoviek väčších prevádzok (odhadovaný príjem vyše 1,5 mld Sk!), ako aj firmy obchodujúce na medzinárodnej burze odpadov so žiadaným recyklátom, ktorý im systém kvalitne pripraví...

Poškodenou stranou systému bude najmä spotrebiteľ, ktorý pocíti zvýšenie ceny nápojov a pokles spotreby zdravotne nezávadných tekutín. Následne na systém doplatia aj výrobcovia nápojov, keďže sa zníži objem výroby, naopak, zvýšia sa verejné financie na recesii zamestnanosti a daňových príjmov. Výrobcovia budú musieť v záujme ochrany pred dovozom z cudziny fľaše špeciálne označovať.

Sporné aj ekologicky

Systém je sporný i z pohľadu ochrany životného prostredia. Zmena cenových podmienok využívania PET fliaš oproti iným obalom bude viesť k snahe preorientovať výrobu na iný, nezálohovaný obalový materiál, prípadne preferovať práve tento typ na úkor ekologickejších obalov. Zálohovanie zvyšuje tlak na verejné financie, čo sa môže prejaviť v poklese podpory environmentálnych opatrení pre iné odvetvia. Ekologicky náročnejší je i odvoz odpadov v zložitom slovenskom teréne. A napokon, tendencia spraviť z predajní a reštauračných prevádzok skládky nehygienického odpadu (nehovoriac o turisticky atraktívnych oblastiach) je riešením dostatočne iracionálnym na to, aby bol dôvod odmietnuť i jeho ekologický prínos.

MŽP sa pred prevahou argumentov proti zálohovému systému bráni len spochybňovaním štúdie Zväzu obchodu SR. Váha dôkazov je však evidentná i bez tejto štúdie obchodníkov. Systém zálohovania PET podporuje štátnu direktívu pred slobodou trhu, a hoci nám legislatíva EÚ zamedzuje možnosť voľby optimálneho spôsobu zhodnotenia odpadov (jeho rozsah a intenzitu by mal určovať trh), nebráni nám zamietnuť návrh MŽP, ktorý je neefektívnym a neekologickým riešením.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM, 47, 19.11.2003

Domino Fórum, 49/2003:Konzervatívny pohľad

Európska komisia vydala správu o komplexnom monitoringu stavu pripravenosti pre členstvo v EÚ desiatich pristupujúcich krajín, v ktorej ich kritizovala za neplnenie dohodnutých integračných podmienok. Reakcia slovenskej verejnosti poukazuje na neštandardnosť našich postupov.

Veľkú nedôslednosť prejavila väčšina médií v zanedbaní skutočného posolstva textu správy a v opieraní sa o skreslené agentúrne informácie. Tak sa verejnosť nedozvedela, že správa komisie pozostávala z dvoch súčasne vydaných textov, pričom prvý podával detailnú hodnotiacu správu plnenia podmienok pre každú krajinu zvlášť a "mediálny" druhý výstup bol len zhustenou súhrnnou informáciou z podrobných správ. Negatívne hodnotenia komisie boli prezentované ako vážna hrozba prijatia Slovenska do EÚ. Stačilo však prečítať originálnu správu, aby sme zistili, že obsah mal celkom iný zámer. Ani jeden z naliehavých problémov podľa komisie totiž neohrozuje našu integráciu, ale len naše možnosti okamžitého obchodovania na spoločnom trhu a najmä využívania rozsiahlych podporných fondov EÚ.

Pri hodnotení kritických zistení komisie z pohľadu Slovenska zisťujeme, aké dôležité je pochopiť subjektivitu rozhodovania bruselských úradníkov. Je veľmi pravdepodobné, že hodnotenie plnenia dohodnutých podmienok komisiou sa neopiera o presné reálie: za prvé, kvalita informácií sa v zložitej sieti podmienok, negociačných kapitol a krajín stráca, a za druhé, postup hodnotenia nemajú úradníci evidentne kriteriálne ošetrený. Napokon, Európska komisia nebola podnes schopná kriteriálne zhodnotiť ani účinnosť 30 rokov existujúceho dotačného systému znevýhodnených oblastí, čo tohto roku konštatoval i Európsky dvor auditorov. Je zjavné, že takéto hodnotenia nesú príliš veľký stupeň subjektivity. K pochybnosti nad úsudkom komisie prispieva i zásadný nesúhlas ministra Simona s kritikou v oblasti potravinovej bezpečnosti. Okrem toho, v ďalších dvoch zo štyroch najvážnejších znepokojení komisie – teda v budovaní agrárnej platobnej agentúry a kontrolného systému dotácií IACS – je súčasne kritizovaných viacero krajín, i tie, ktoré mali pred nami prirodzený náskok spôsobený oveľa skorším začatím prístupových rokovaní. Mimochodom, v čase vydania správy bolo budovanie systému IACS už značne pokročené a platobná agentúra zákonom zriadená.

Akt o podmienkach pristúpenia Slovenska do EÚ nie je štandardnou zmluvou, ktoré sa uzatvárajú za účelom obojstrannej partnerskej výhodnosti. Kritika plnenia podmienok zo strany EÚ preto vyznieva skôr ako mentorovanie veľkého bruselského brata, vedomého si skutočnosti, že podmienky sme vyjednali pod ideologickým tlakom "spoločenskej nevyhnutnosti" integrácie. Dlhoroční členovia EÚ majú oproti nám výhodu v skúsenostiach, akými dokážu legálne obchádzať aktivity euroúradníkov. Je to ich spôsob obrany pred kolosom, ktorého charakter nedokážu zmeniť. To však neznamená, že slovenský establishment má nárok na bojazlivosť, servilnosť a ľahkovážne vzdávanie sa národnej suverenity v miere, v akej ju prejavuje pri každej kritike zo strany Európskej komisie.

■

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, 49/2003

Sme, 26.9.2003: Krok v ústrety agrokorupcii

Ministerstvo pôdohospodárstva má problém s korupciou a svedčí o tom nielen nedávne zadržanie ich štátneho úradníka pri preberaní úplatku. Oveľa závažnejšie sú legislatívne návrhy ministerstva, ktoré poskytujú neobmedzený priestor pre ľahké a bezpečné korumpovanie.
V ostatných dňoch bola verejnosť oboznámená s koncepciou podpornej politiky v poľnohospodárstve na roky 2004-2006, ktorá počíta zo zachovaním všetkých ľahko zneužiteľných dotačných položiek. Najnovšie sa v ústrety korupcii vybral návrh nového zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy (PP), ktorý je práve v pripomienkovom konaní. Ten síce ruší odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy v zmysle programového vyhlásenia vlády, v porovnaní s pôvodným zákonom však ide do priameho rozporu s proklamovanou snahou o zavádzanie transparentnej štátnej správy.
Zákon zavádza nový inštitút – pôdnu službu, ktorá má dohliadať nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona pre užívateľov pôdy. Týka sa to obzvlášť chránených pôdohospodárskych oblastí (CHPO), ktoré má špecifikovať následná vyhláška. Z rozsiahlych právomocí pôdnej služby vyplýva, že bude môcť (ako výhradná inštitúcia!) posudzovať poškodenie pôdy a navrhovať opatrenia na ochranu PP pre orgány ochrany PP. To je z hľadiska boja proti korupcii neprípustné rozdávanie širokých a výhradných kompetencií jedinej štátnej inštitúcii, v tomto prípade Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy ako vykonávateľovi pôdnej služby. Vytvára to monopolné postavenie na trhu a vzhľadom k tomu, že z definície CHPO vo vyhláške nevyplývajú užívateľom žiadne významnejšie povinnosti, vedie i k zákonom vynútenej činnosti, ktorej spoločenská potreba je pochybná.
Najväčším rizikom bujnenia korupcie sa však stáva zavedenie systému pokút za porušovanie ochrany pôdy bez predchádzajúceho upozornenia orgánu ochrany. Kým v pôvodnom zákone dochádzalo k sankciám až vtedy, ak vlastník (resp. užívateľ) pôdy nevykonal opatrenia na ochranu pôdy stanovené orgánom ochrany, podľa nového návrhu bude môcť byť pokutovaný až do výšky 1 mil. Sk už po zistení orgánu, že nedodržiava zložité princípy „správnej poľnohospodárskej praxe“. Tá síce obsahuje pozitívne pôdoochranné prvky, ich realizácia je však ekonomicky extrémne náročná (ide napríklad o vrstevnicové obrábanie pôdy, výsadbu zelene, či znižovanie prejazdov agrotechniky po pôde). Nie je ekonomicky ani morálne únosné, aby ich vykonávanie štát týmto zákerným spôsobom od užívateľov pôdy vynucoval.
Najhorším zistením v prospech korupcie je však skutočnosť, že v procese udeľovania pokút záleží len na subjektívnom rozhodnutí orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy, či konkrétne porušovanie princípov „správnej poľnohospodárskej praxe“ vyrieši jednoduchým návrhom protiopatrení, alebo ho bude považovať za priestupok (pokutami do výšky 30 tisíc Sk), alebo až za správny delikt, ktorý je sankcionovaný do výšky 1 mil. Sk, výnimočne až 5 mil. Sk. Zákon totiž nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by jednotlivé stupne sankcií odlíšili, to napokon v zložitom pôdno-klimatickom prostredí ani nie je možné. Ak sa orgán ochrany rozhodne s pokutami „kšeftovať“, zákon mu to pohodlne umožňuje.
Vlastníci a užívatelia pôdy majú prirodzenú motiváciu chrániť si svoj kapitál v pôde. Pozitívom doterajšieho zákona o ochrane PP bolo aspoň to, že bol akousi „barličkou“ na nechopnosť vlastníkov riešiť problémy s úmyselným poškodzovaním pôdy súdnou cestou. Nebol ani natoľko zneužiteľný. Preto stačilo pôvodný zákon novelizovať o zrušenie odvodov a neísť ľavicovou cestou korumpovateľného posilovania kompetencií štátnych úradníkov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 26.9.2003

HN, 3.9.2003: Aký je tretí sektor?

Výraznou prázdninovou témou tohto leta bola spoločná snaha mimovládnych organizácií o zachovanie motivácie na darcovstvo v pripravovanej reforme daňového systému. Na pozadí inak sympatickej aktivity však ostala nezodpovedaná otázka týkajúca sa zmyslu existencie a kvality činnosti tretieho sektora ako celku.
Odpoveď na niektoré z týchto otázok naznačila i aktivita občianskeho združenia Ľudia a voda, ktoré sa v druhej polovici augusta podieľalo na usporiadaní rozsiahlej akcie s názvom Medzinárodné kultúrne leto v Levoči. Jej strategickým podujatím bola medzinárodná konferencia Voda pre globálne ochladzovanie, ktorá bola pripravená na vysokej organizačnej úrovni, so širokým záujmom médií, laickej i odbornej verejnosti. Levočské kultúrne leto ponúklo program s dobrou kvalitou a stalo sa bezpochyby príjemným oživením turistického ruchu v regióne.
Podujatie by sa mohlo radiť k najvydarenejším prázdninovým akciám tretieho sektora, keby ústrednou témou konferencie nebolo práve globálne vysušovanie planéty, ktoré je dlhoročnou a celkom sprofanovanou víziou lídra občianskeho združenia Michala Kravčíka. Dnes už niet najmenších pochýb o tom, že celý rozruch okolo Kravčíkovho „vysušovania“ planéty je len príťažlivou zmesou neuveriteľných lží a poloprávd. Problémom Michala Kravčíka totiž nie sú jeho názory na manažment vodného hospodárstva, ktoré vchádzajú do štandardného ľavicového prúdu, ale fakt, že verejne prezentované politické ambície si autor buduje na teórii, ktorá je v príkrom rozpore s fyzikálnymi zákonmi a elementárnymi logickými postupmi. Kravčíkove publikácie sa stretávajú s pobúrenými a výhradne negatívnymi recenziami zo strany vedeckej obce (autorom najnovšej je český vedec svetového renomé profesor Kutílek) a minulý rok proti nim rázne vystúpilo i dvadsať známych slovenských vedcov v spoločnom mediálnom vyhlásení.
Príjemné levočské dni tak získali poriadnu pachuť provinčnosti: seriózni zahraniční delegáti čelili „náhlej“ neúčasti „prisľúbených“ najvyšších predstaviteľov štátu, ako aj neschopnosti Michala Kravčíka reagovať v diskusii na základné matematické dôkazy o chybách jeho tvrdení. Pohonu na čarodejnice asistovali i mnohé renomované slovenské médiá, a tak si verejnosť opäť vypočula Kravčíkove zdanlivo geniálne a jednoduché riešenia problému globálneho otepľovania, ktorý ľudstvo nie je schopné podnes vyriešiť. Vzhľadom na mediálny úspech podujatia ho svojou účasťou nechtiac legitimizovala i slovenská vedecká a odborná obec.
Levočské kultúrne dni, podporené množstvom veľkých firiem a nadácií, nie sú jedinou kontroverznou aktivitou tretieho sektora. Mnoho iných environmentálnych združení využíva ekologickú problematiku na eskaláciu extrémistických ideológií v našej spoločnosti (napríklad infiltráciou do vzdelávacieho procesu v školách), s finančnou asistenciou množstva súkromných donorov. Kritérium šírenia osvety a humanity – teda duchovnej a fyzickej potravy – ustupuje veľa ráz na úkor pochybných aktivít, ktoré však ponúkajú výrazné mediálne zviditeľnenie donora. Činnosť takýchto združení a sponzorov prispieva k zisteniu, že tretí sektor nemôže disponovať atribútom všeobecnej spoločenskej prospešnosti. Je zjavné, že mimovládne organizácie realizujú dobré i zlé aktivity, a to vnáša nové svetlo i do diskusie o potrebe motivácie darcovstva.
Rozhodnutie v tomto spore stráca prinajmenšom svoj emotívny náboj naznačovanej, ale nikým neobjasnenej krivdy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 3.9.2003

Sme, 15.8.2003: Nejasno okolo agrodotácií

S blížiacim sa koncom vegetačného obdobia zverejňujú poľnohospodári spresňujúce odhady škôd spôsobených tohtoročným mimoriadnym suchom. Podľa Rady poľnohospodárskych samospráv činí výpadok príjmov viac ako 2,3 mld Sk. Všetky stavovské organizácie sú jednotné v požiadavke vyplatenia kompenzácií, využiteľných na založenie nových úrod.
V roku 2000 presadil minister Koncoš vo vláde kompenzáciu za dôsledky podobných extrémnych klimatických prejavov vo výške 5,9 mld Sk. Tieto prostriedky boli udelené netransparentne a nespravodlivo. Viedli ku korupcii a klientelizmu, čo skonštatovali aj zistenia všetkých orgánov kontroly. Minister Simon v snahe realizovať spravodlivejší systém kompenzácií odmietol plošné vyplácanie kompenzácií a v súčasnosti je každý potenciálny uchádzač povinný vyplniť formulár s podrobným výpočtom príjmov a nákladov na hospodárenie.
Napriek sympaticky vyzerajúcej snahe však ide len o „džeksnovskú“ chôdzu v postoji. Formuláre systém udeľovania mimoriadnych dotácií síce sprehľadnia, ale nevyjasnia do tej miery, aby mohol byť považovaný za spravodlivý. V účtovníctve poľnohospodárskych subjektov existuje množstvo možností, ako oklamať i to najpodrobnejšie tlačivo. Okrem toho, o pridelení mimoriadnych kompenzácií doposiaľ nikto nerozhodol a podľa priebežných reakcií z Ministerstva financií je veľmi pravdepodobné, že žiadne platby nad rámec rozpočtu agrorezortu sa neuskutočnia. Formuláre sú tak zatiaľ len zbytočným papierom, zaťažujúcim poľnohospodárov. Zdá sa, že ministerstvo pod vedením Zsolta Simona sa pokúša vytvárať okolo seba reformný imidž a uspokojiť zároveň farmárov obviňujúcich vedenie z nečinnosti.
Najznepokojujúcejšou skutočnosťou je však samotná povaha mimoriadnych dotácií. Farmári rokujú s opozíciou a vydávajú stanoviská plné odporu a náznakových vyhrážok v prípade neudelenia kompenzácií. Ich argumentačný arzenál však zostáva pred rokom 1989. Stanoviská najvyšších predstaviteľov agrárnych samospráv, v ktorých sa objavujú formulácie typu „potravinová bezpečnosť štátu“, „národný záujem“, či „chlebové odvetvie“, dnes už nemožno brať vážne. Úplnou pikantériou je najnovšie vyhlásenie predstavenstva regionálnej komory v Lučenci o tom, že „uvažujú o nezúčastnení sa na výstave Agrokomplex v Nitre, ak roľnícka pospolitosť nedokáže dať ostatnej verejnosti na vedomie, do akej nepriaznivej situácie sa poľnohospodárstvo dostalo tohto roku“. Je evidentné, že agrárnici naďalej považujú Agrokomplex skôr za výstavu „úspechov národného hospodárstva“ (v štýle megalomanských komunistických prehliadok), ako za medzinárodný veľtrh, ktorý im má prinášať obchodný prospech...
Farmári zvyšujú tlak, ale nedokážu zodpovedať ani základnú otázku: prečo má byť poľnohospodárstvo zvýhodňované na úkor iných podnikateľských aktivít? Zisky mnohých podnikateľov v iných odvetviach (napríklad v cestovnom ruchu, v doprave, či v službách) sú taktiež závislé od počasia a napriek ich nesporne vyššom podiele na hospodárstve Slovenska (v ukazovateľoch zamestnanosti, podiele na HDP atď.) nedostávajú štandardné, ani mimoriadne dotácie. Okrem toho, dopady sucha zaťažili farmárov veľmi nerovnomerne, v závislosti od štruktúry osevu, kvality pôdy, podiele živočíšnej výroby, klimatického regiónu, ale aj schopnosti čeliť výkyvom počasia závlahami alebo rozšírením podnikateľských zámerov.
Problém slovenského poľnohospodárstva nespočíva v nízkom objeme dotácií, ale v jeho zviazanosti netrhovými mechanizmami. Proces očistenia poľnohospodárstva od subjektov neschopných presadiť sa v konkurencii sa na rozdiel od iných odvetví hospodárstva ešte ani nezačal.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 15.8.2003

Sme, 18.7.2003: Reforma agrorezortu stagnuje

Uplynulý mesiac prešli schvaľovacím konaním vlády dve významné opatrenia v poľnohospodárskej politike: návrh na využitie prechodného obdobia po vstupe do Európskej únie na realizáciu zjednodušeného systému priamych platieb SAP (single area payment) a návrh zákona o Pôdohospodárskej platobnej agentúre a podpore podnikania v pôdohospodárstve.

Pôdohospodárska platobná agentúra by sa mala od jesene tohto roku stať zastrešujúcim orgánom dotačnej politiky. Prostredníctvom nej budú vyplácané prostriedky z dvoch zdrojov: z Európskej únie (tzv. „predvstupová“ a štandardná „povstupová“ pomoc) a zo štátneho rozpočtu (tzv. „národná podpora“).

K vyplácaniu podpory agropodnikateľom z fondov Európskej únie sa vyžaduje zavedenie Integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý má obsahovať podrobné registre žiadateľov, ovocných sadov, chmeľníc, znevýhodnených oblastí a množstvo ďalších informácií. Až prostredníctvom neho budú môcť farmári poberať prostriedky podľa štandardných dotačných položiek a pravidiel únie. V prechodnom období (do roku 2006) nám však bolo umožnené využiť prehľadnejší systém SAP, teda priamych platieb závislých od výmery pôdy.

Zatiaľ čo agrárnu mediálnu scénu zamestnáva spor o výhodnosti tohto systému v porovnaní so systémom IACS, v jeho tieni pripravuje ministerstvo pôdohospodárstva stratégiu národnej dotačnej politiky na budúci rok. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že nebude obsahovať zásadné zmeny v objeme vyplácaných prostriedkov ani v metódach podpory. Súčasné dotačné mechanizmy pritom viedli v ostatných desiatich rokoch k nevídanému rastu korupcie, ku klientelizmu, k defraudácii zverených prostriedkov a rozsiahlemu plytvaniu s verejnými financiami, čo potvrdili previerky zo strany všetkých orgánov kontroly.

Ak hodnotíme proreformnosť dotačnej politiky vedenia ministerstva pôdohospodárstva, treba skonštatovať, že doposiaľ nevykonalo žiadne opatrenia, ktoré neboli nevyhnutné a nevyplývali priamo z „chodu dejín“. Reforma dotačnej politiky by mala smerovať k zásadnému znižovaniu objemu finančnej podpory poľnohospodárstva a k sprehľadneniu jej udeľovania. Deformácie, ktoré štátny protekcionizmus spôsobuje, demotivujú agrárnikov k zvyšovaniu efektivity podnikania a spôsobujú množstvo ďalších ekonomických škôd.

Návrh východísk štátneho rozpočtu na rok 2004 z marca tohto roku predpokladá takmer vyrovnaný stav finančných tokov z rozpočtu do pôdohospodárstva, v prípade plného čerpania príjmov z fondov únie však pôjde o nárast príjmov až o 40 percent. Tým by bolo slovenské poľnohospodárstvo najdotovanejším od roku 1989. Okrem toho, zachovanie pôvodného objemu a štruktúry národných platieb by bolo len ďalšou konzerváciou všetkých neduhov systému.

Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon pri nástupe do svojej funkcie naznačoval výrazné zmeny v dotačnej politike v nadchádzajúcom období. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa mu prísľuby podarí zrealizovať.

Odvádzanie pozornosti od pravej podstaty rysujúcich sa budúcoročných návrhov, ktorou je stagnácia, môže v reforme poľnohospodárstva viesť k strate ďalších štyroch rokov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 18.7.2003

Domino Fórum, 28/2003:Konzervatívny pohľad (CAP)

Využívanie zjednodušeného systému priamych „platieb na plochu“ v poľnohospodárstve SAP, ktoré vláda nedávno schválila, nám na prechodné obdobie rokov 2004–2006 (s možnosťou predĺženia do roku 2008) umožňuje zmluva o pristúpení do EÚ. SAP sa od integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý je štandardom EÚ, líši v niekoľkých podstatných veciach. Podpora prostredníctvom IACS sa na rozdiel od SAP realizuje množstvom spôsobov: od intervenčných platieb „na produkciu“ (napríklad obilnín) až po priame platby na hektár užívanej pôdy. Podobné princípy podpory sa uplatňujú aj v slovenskom systéme dotácií. Tie okrem podpory podnikania v poľnohospodárstve (platby na produkciu mlieka, kusy hospodárskych zvierat, závlahovú vodu…) a podpory znevýhodnených území (platby na hektár pôdy) obsahujú aj investičné dotácie (na nákup zariadení a technológií) a ochranu pôdy a podporu cien (intervenčné nákupy). Systém SAP bude administratívne jednoduchší, najmä pre vyplácanie len jednej dotačnej položky. Hoci tiež vyžaduje plne funkčný systém evidencie žiadostí, parciel a dobytka, počítačovú databázu podnikateľských subjektov a kontrolu oprávnenosti využitia dotácií, zásadný rozdiel v porovnaní s IACS spočíva v jednoduchosti účelu platieb, ktoré budú určené výhradne podľa výmery pôdy farmára, pri dodržaní pravidiel základnej údržby pozemkov.

Dotácie v súčasnej Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ, vyplácané prostredníctvom IACS, majú množstvo negatívnych dosahov na trhové prostredie. Cez politiku vysokých vnútorných cien (minimálne ceny, intervencie a colná ochrana) narúšajú fungovanie trhových cien, čo vedie k nadprodukcii a následnej potrebe kvót, intervenčných nákupov a exportných dotácií. Zviazanosťou dotácií na produkciu výrazne ovplyvňujú produkčné rozhodnutia farmárov, a preto sa farmári orientujú na výrobu podporovaných komodít. Dotácie cez IACS znevýhodňujú aj farmárov voči sebe navzájom, čím uvoľňujú priestor špekuláciám a korupcii.

Tento systém bol známy aj u nás: poľnohospodári orientovali svoju produkciu podľa aktuálnych výhod jednotlivých dotačných výnosov, špekulovali s bonitáciou pôd, defraudovali poskytnuté prostriedky a ovplyvňovali rozhodovanie o pridelení dotácií.

Priame platby na pôdu (prostredníctvom SAP) majú povahu celoplošných sociálnych dávok a ich rušivým zásahom do rovnosti podnikateľských podmienok je fakt, že podporujú aj tých, ktorí sa rozhodnú „nerobiť nič“. Demotivujú tým farmárov podnikajúcich s dobrými hospodárskymi výsledkami. To môže viesť k poklesu výroby i zamestnanosti, ale vzhľadom na očakávaný pokles počtu aktívnych špekulantov pôjde skôr o ozdravný ekonomický proces.

V zdeformovanom trhovom prostredí sú oba systémy len formami etatistických tendencií EÚ. Pre znižovanie trhových deformácií sú však platby cez SAP predsa len menej problémové, pretože odstraňujú množstvo trhových bariér predošlého systému a posilňujú jedinú. Napokon, podobný trend obsahuje aj blížiaca sa reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (CAP). Dnes ešte nepoznáme budúci charakter národného dotačného programu, nezávislého od CAP. Ten bude s veľkou pravdepodobnosťou pokračovať doterajším spôsobom a je najväčšou hrozbou reformy slovenského poľnohospodárstva. Systém SAP má však dobré predpoklady stať sa nečakanou cnosťou z núdze.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 28/2003:CAP záhradníkom

„Európa prijala novú a efektívnu farmársku politiku. Je to začiatok novej éry,“ prejavil radosť komisár Franz Fischler po tom, čo ministri poľnohospodárstva krajín EÚ schválili základný rámec reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP). V skutočnosti len vyslovil potešenie nad tým, že spor o nové prerozdelenie darovaných peňazí sa dočasne urovnal.

Výsledok reformy poľnohospodárskej politiky EÚ pood- haľuje, aké sú reálne možnosti tejto organizácie na pre- menu z veľkej obchodnej zmluvy smerom k superštátu, ktorý ovládajú úradníci z Bruselu. Reforma CAP naznačuje, že projekt vlády v EÚ zatiaľ zlyháva.

Konflikt bez rozuzlenia?

Spoločná poľnohospodárska politika bola základom už Rímskej zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva z roku 1957. Jej podstatou bolo okrem niekoľkých výhodných dohovorov (najmä odstránenia colných bariér) aj zavedenie spoločného podporného programu poľnohospodárstva, z ktorého sa počas nasledujúcich štyridsiatich rokov vyvinul extrémne zložitý dotačný systém. Narastajúce ekonomické problémy, ktoré spôsoboval, viedli počas tohto obdobia k mnohým reformným pokusom. Posledný významný sa premietol do programového dokumentu Agenda 2000 z roku 1999. Ten vyplynul nielen z pretlaku problémov EÚ s trhovou reguláciou vlastnej poľnohospodárskej výroby, ale aj záväzkov liberalizovať trh s komoditami na základe rokovaní vo WTO.

Ak sa pokúšame zhodnotiť šance EÚ na liberalizáciu vlastnej poľnohospodárskej politiky, nesmieme zabúdať na dôležitý fakt: CAP vznikla ako dohoda štátov o podpore poľnohospodárstva s cieľmi zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov, zvýšiť príjmy poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť zásobovanie či dodávky spotrebiteľom za primerané ceny. Skrátka, ako financovať farmárov z rozpočtu EÚ podľa socialistických princípov. Aby mohla EÚ presadiť zásadné zmeny – napríklad cez liberálne nízkodotačné alebo bezdotačné poľnohospodárstvo – potrebovala by štandardnú vládu. Návrh európskej ústavy však ide opačným smerom. Vláda superštátu sotva presadí zrušenie farmárskych dotácií, ktoré stoja v jej samotných rímskych základoch. CAP je navyše len štandardnou sústavou obchodných dohôd a v súčasnosti rieši typický konflikt strán, ktoré chcú zotrvať pri súčasnom prerozdeľovaní, s tými, ktoré usilujú o zásadnú zmenu.

Nijaká revolúcia

Práve z týchto dôvodov nemohol byť pôvodný Fischlerov návrh reformy (vychádzajúci z Agendy 2000) nijakou liberálnou revolúciou. Podstata úsilia sa preto zamerala len na tzv. „decoupling“, teda výraznejšie oddelenie platieb závislých od objemu produkcie smerom k platbám na výmeru pôdy, environmentálnym stimulom a podpore rozvoja vidieka. Tento systém by síce mohol eliminovať tie najhoršie trhové deformácie (nadprodukcia, kvóty a exportné dotácie), ale i tak nezaprel protekcionizmus v základoch. Ani túto pozíciu sa však Fischlerovi nepodarilo celkom obhájiť. Francúzi a ich spojenci (najmä Španieli, Íri a Gréci), ktorí zo súčasnej CAP profitujú, štyri roky blokovali dohodu o radikálnejších opatreniach, až sa im podarilo presadiť zachovanie základných pôvodných princípov.

CAP upravujú stovky vzájomne súvisiacich smerníc a tisíce strán textu (na niektoré komodity pripadá až do 30 noriem), pričom každá dotačná položka obsahuje ďalšie pravidlá. Bruselskému newspeaku rozumie na Slovensku len málokto a výsledná reforma CAP v tomto smere nič nezmení. Minimálne ceny i intervenčné nákupy zostávajú takmer neporušené, štáty majú množstvo možností rozhodnúť sa pre rozsiahle výnimky a oddelenie platieb od produkcie bude len čiastočné, v mierke percentuálnych poklesov, aj to len u niektorých komodít a vo veľmi pozvoľnom časovom slede. Niektoré sektory (napríklad olej a tabak) ostali úplne nedotknuté, s perspektívou zmien až po ďalších rokovaniach. V prípade obilnín sa ponechala nezmenená výška podpory viazaná na produkciu.

Reforma poľnohospodárskej politiky Európskej únie nebola snahou o zásadnú zmenu tak, ako to bombasticky proklamoval komisár Franz Fischler. Jej výsledok je ešte úbohejší a tak, ako zrejme prejde európskym legislatívnym konaním, bude i naďalej požierať cudzie produkty ako povestný cap v záhrade. Cena potravín v Európe ostane nereálna a CAP bude ďalej brzdiť rozvoj obchodu v EÚ i v zaostalých krajinách sveta. Šanca na pozitívnu zmenu tak ostáva na veľmi dlhý čas povážlivo nízka.

Radovan Kazda

Publikované v týždenníku Domino Fórum 9.7.2003