Sme, 21.9.2005: Dotácie a mýty agrárnikov

V roku 2006 dostanú slovenskí poľnohospodári v položke „priame platby“ od Európskej únie dotácie vo výške 35 % z čiastky, ktorá prináleží „starým“ členským krajinám EÚ, čo činí sumu 3,9 mld Sk. K tomu môžu zo štátneho rozpočtu získať ďalších 30 %. Ministerstvo financií však navrhuje doplatiť „len“ 6,9 %, čiže približne jednu miliardu korún. To spôsobilo obvyklý rozruch zo strany farmárov a prinieslo ďalšiu sériu populistických tvrdení agrárnych predstaviteľov. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon sa domnieva, že to je „politický hazard voči väčšine obyvateľov“ a predseda agrárnej komory Ivan Oravec viackrát zdôraznil, že naši poľnohospodári tým majú o jednu tretinu horšie podmienky na trhu než tí v EÚ.

Farmári v zastúpení Ivana Oravca tak vtláčajú verejnosti mýtus o tom, že priame platby sú jediným zdrojom ich príjmov. Iba v tom prípade by totiž zníženie sumy o jednu tretinu znamenalo podobné zhoršenie ich podmienok v porovnaní s EÚ. To však nie je pravda a stačí na to jednoduchý prepočet. Doplatok priamych platieb zo štátneho rozpočtu pri redukovanom návrhu ministerstva financií tvorí totiž len približne 6 % z celého dotačného balíka (0,99 z 16,9 mld Sk), pri plnom využití doplatku by išlo stále len o menej ako štvrtinu z celého objemu dotácií. Výraznú väčšinu podpory majú totiž farmári zabezpečenú priamo z EÚ prostredníctvom iných programov. Počítajme však ďalej. Celkové dotácie pre poľnohospodárov tvoria podľa štatistík OECD v krajinách EÚ v priemere menej ako tretinu ich príjmov (na Slovensku len pätinu). To len potvrdzuje známy fakt, že výrazná väčšina príjmu farmárov nepochádza z dotácií, ale najmä z predaja ich produktov a služieb na trhu. Čo z toho vyplýva? Najmä to, že suma doplatku na priame platby, kvôli ktorej sa agrárnici radikalizujú, je v skutočnosti len malou čiastkou z ich dotačných príjmov a ešte menším podielom z celkového dôchodku fariem. Jeho zrušenie nemôže byť preto zhoršením ich podmienok o tretinu, ale ani „hazardom voči obyvateľom“, ako tvrdí minister Simon.

Dotácie nie sú pre farmárov najdôležitejším príjmom. Ich príťažlivosť spôsobuje fakt, že sú trvalým a stabilným zdrojom príjmu farmárov bez ohľadu na ich podnikateľské schopnosti, cenové výkyvy na trhu, či prejavy počasia. To ich robí nadmieru atraktívnymi najmä pre neprosperujúce podniky. Je preto zvláštne, že predstavitelia samosprávy spolu s ministerstvom šíria ďalší z mýtov, podľa ktorého zníženie dotácií bude znamenať „likvidáciu slovenského pôdohospodárstva, vyľudnenie vidieka, rast nezamestnanosti a zdraženie potravín“ (MP SR). V skutočnosti sú rozdiely v hospodárskych výsledkoch jednotlivých fariem veľmi veľké a aj fakt, že v priemere najhoršie hospodária družstevné subjekty, svedčí o tom, že hospodársky výsledok fariem nesúvisí ani tak s objemom dotácií, ako s ich schopnosťou pružne reagovať na trhové ceny, diverzifikovať a stabilizovať zdroje svojich príjmov a racionalizovať výdavky. Pre ekonomicky zdravé farmy majú dotácie sporný význam, pretože udržujú na trhu aj ich slabých konkurentov, ktorí svojou produkciou tlačia ceny komodít nadol.

Fakty naznačujú, že zrušenia doplatku k priamym platbám zo štátneho rozpočtu sa netreba obávať. Príjem dotácií z EÚ farmárom každoročne rastie. Návrh ministerstva financií je síce ďaleko lepší, než požiadavky agrárnych predstaviteľov, no navrhnutá výška doplatku zo štátneho rozpočtu je alibistická. Oveľa horšie však bude, ak Mikloš v ďalšom vývoji rokovaní agrárnej lobby – ako každoročne – podľahne.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 21. septembra 2005.

HN, 6.9.2005: Neefektívne výdavky na závlahy budú pokračovať

V rokoch 1960-1990 vybudovali komunistické vlády na Slovensku rozsiahlu sieť hydromelioračných zariadení (HZ), s investíciami presahujúcimi niekoľko miliárd korún, avšak s príznačnými chybami nefunkčnej ekonomiky tej éry: ignorujúc vlastnícke vzťahy k pôde, v podmienkach kontrolovaného trhu, ktorý nepredpokladal zmeny v podnikateľských zámeroch, a s ideologickým cieľom „potravinovej bezpečnosti“, ktorý nezohľadňoval reálnu ekonomickú potrebu týchto zariadení. Po roku 1990 vlády síce naďalej deformovali hodnotu HZ verejnými výdavkami (najmä dotáciami na údržbu a závlahovú vodu), posun smerom k zreálneniu ich hodnoty však bol značný. Jeho výsledkom bolo i to, že veľká časť nepoužívaných HZ je dnes zhodnotená v zberných surovinách, alebo ako súčasť iných stavieb v ich blízkom okolí – sú rozkradnuté. To, že porevolučné vlády nevyvinuli dostatočné úsilie o zvýšenie hodnoty HZ trhovými prostriedkami, je spôsobené najmä ich neschopnosťou HZ včas odpredať, výraznejšie liberalizovať agrárny trh a vykonať rýchlu nápravu vlastníckych vzťahov.

Vo vlastníctve štátu tak ostáva podnes „horúci zemiak“ - majetok neustále strácajúci svoju hodnotu, ktorá však ešte môže činiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov korún. Vo väčšine prípadov sa nachádza na neštátnych pôdach, ba čo je horšie, v prípade melioračného detailu (najmä potrubnej siete závlah a odvodnenia) je zabudovaný priamo v takejto pôde. Tento fakt však spôsobuje vládam taký problém, že si ho posúvajú už 16 rokov, počas ktorých sa správa HZ presúvala cez štyri (!) rôzne štátne organizácie.

Problém pritom nie je neriešiteľný. Na jeho začiatku treba radikálne ukončiť dlhoročnú podporu tzv. „mimoprodukčných funkcií“ závlah: vzdať sa všetkých nezmyselných predstáv o „význame“ závlah pre tvorbu krajiny, zamestnanosť na vidieku, modernizáciu slovenského poľnohospodárstva či ochranu pred eróziou. Toto škodlivé presvedčenie viedlo a vedie k zbytočným vládnym výdavkom na závlahovú vodu pre farmárov, na údržbu HZ, i k súčasným stratám správcu vôd z úľav, ktoré farmári požívajú (čerpanie vody majú totiž zdarma). Slovensko ako štát žiadne závlahy nepotrebuje, avšak predstavitelia súčasného ministerstva pôdohospodárstva to vôbec nechápu: „sme povinní urobiť všetko preto, aby závlahy boli funkčné“ (HN, 18.8.). To je zásadný omyl. Potrebu a hodnotu závlah môžu určiť jedine tí, ktorým závlahy zvyšujú bohatstvo, teda konkrétni podnikatelia na pôde. Hydromelioračné sústavy sú majetkom, ktorého sa štát musí zbaviť prv, než neefektívne utratí ďalšie verejné zdroje – i so stratou, ktorú spôsobí bremeno nevysporiadania vlastníctva k pôde pod HZ. Melioračné detaily vybudované štátom v pôdach, ktoré mu nepatrili, by mal štát odovzdať do vlastníctva majiteľom dotyčných pôd bezodplatne. V prípade odvodnenia je napokon sporné, či tieto stavby hodnotu pôdy – v niektorých prípadoch – i nezhoršujú. Závlahový detail (t.j. závlahovú kostru) väčšinou štát našťastie nevlastní.

HZ (t.j. najmä závlahové čerpacie stanice) je potrebné predať čo najskôr a za reálnu hodnotu, ktorú určí cena na neregulovanom trhu. Vzhľadom na fluktuáciu podnikateľských subjektov v agrárnom sektore, nevysporiadanosť vlastníckych vzťahov k pôde i stratu príslušnosti výmery konkrétnych závlahových sústav k jednému podnikateľskému subjektu, je otázny záujem o kúpu HZ zo strany farmárov. Oveľa väčší záujem by sa mal očakávať od súčasných zmluvných prevádzkovateľov závlah, podnikateľov, ktorí majú s prevádzkovaním veľké skúsenosti.

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) poslalo v máji do vlády zákon o hydromelioráciách, ktorý je v priamom protismere s väčšinou spomenutých krokov k efektivite. Zákon spomaľuje privatizáciu HZ a zužuje ju len na farmárov, navyše za takých podmienok časovej a cenovej viazanosti, ktoré ich záujem značne oslabia. To vzbudzuje podozrenie zo zámeru previesť správu natrvalo na štátnu akciovú spoločnosť, ktorú má založiť zákon pre tento účel. Zákon tiež konzervuje nevysporiadané vlastnícke vzťahy verejnými výdavkami (kompenzáciami) pre majiteľov pôd a k ďalším výdavkom z verejných zdrojov povedie sťaženie možnosti zániku neefektívnych HZ.

Simonova hydromelioráčná politika pokračuje v chybách jeho predchodcov a bude viesť k ďalším zbytočným verejným výdavkom.

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe v denníku Hospodárske noviny dňa 6. septembra 2005.

Sme, 17.8.2005: (Ne)reforma rezortu životného prostredia

Systém správy starostlivosti o životné prostredie, ktorý je pod kompetenciou ministerstva životného prostredia, tvorí v súčasnosti osem príspevkových a tri rozpočtové organizácie, tri štátne podniky a nový Environmentálny fond. Dosť organizácií na to, aby po roku 1989, keď veľká časť z nich vznikla (a najmä získala množstvo úloh a kompetencií), nastalo dôsledné prehodnotenie potreby ich úloh a existencie. Časť problému otvoril nedávno Peter Straka (O čom to je štátna ochrana prírody, SME 3. 8.), ktorý sa zaoberal problémom prekrývania úloh dvoch inštitúcií, Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR) a Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP), no bez jasnejšieho stanoviska.

SAŽP pôsobí od roku 1993 a jej činnosť, v zmysle štatútu a zriaďovacej listiny, zaberajú "teoretické, koncepčné, metodické, koordinačné, dokumentografické, informačné, výchovno-vzdelávacie a propagačné" úlohy. Agentúra sa síce zaoberá množstvom rôznych úloh, ale bez integrujúceho tematického zamerania. Pozostáva totiž z desiatich centier, pričom každé sa venuje úplne odlišnej činnosti a množstvo svojich aktivít koná v spolupráci s ministerstvom a inými organizáciami rezortu. Uskutočňuje i činnosti, ktoré nesúvisia priamo so správou ochrany životného prostredia, napríklad vedecko-výskumné. Vznikajú reálne a vážne pochybnosti nad významom mnohých jej aktivít, ale najmä nad efektívnosťou udržiavania takejto samostatnej inštitúcie, ktorá hospodárila minulý rok s rozpočtom vyše 180 miliónov korún.

Štátna ochrana prírody SR, na rozdiel od SAŽP, síce je jednoznačne zameraná na správu chránených území, no i tu je problémom rozsah úloh, ktoré nie vždy priamo súvisia s predmetom činnosti (najmä výskumných a legislatívnych). Ďalším problémom je, že hoci ŠOP SR nie je inštitúciou, ktorá má rozhodovacie právomoci, slúži ako poradný orgán pre úrady životného prostredia i pre samotné ministerstvo. Štvoruholník, ktorý tvorí ministerstvo, úrady životného prostredia, SAŽP a ŠOP SR, vytvára ideálny priestor pre vznik mnohých kompetenčných sporov.

Inštitucionálna reforma sa javí byť veľkým problémom Miklósovho ministerstva. V rezorte životného prostredia totiž niet vari jedinej inštitúcie, ktorej by ministerstvo nepridávalo úlohy, ktoré jej nepatria. Typickým príkladom je výskum. Zatiaľ čo iné ministerstvá (napríklad pôdohospodárstva) vykonali správnu a rozsiahlu redukciu rezortného výskumu, Miklósove ministerstvo udržiava a rozvíja sieť vedecko-výskumných pracovísk, ktorým zadáva úlohy na objednávku - samozrejme bez žiaducej súťaže. Patrí medzi ne Výskumný ústav vodného hospodárstva i (čiastočne) Slovenský hydrometeorologický ústav. Podobným spôsobom im rozdeľuje koncepčné, metodické a legislatívne úlohy, ktoré by mali byť jednoznačnou zodpovednosťou ministerstvu priamo podriadených úradníkov. V prospech inštitucionálneho chaosu presadil minulý rok minister vznik ďalšej organizácie, Environmentálneho fondu, ktorý okrem známych korupčných rizík prerozdeľuje prostriedky, ktoré vyzbierala iná inštitúcia ministerstva: Slovenská inšpekcia životného prostredia. Nuž, a samostatnou kapitolou v rezorte životného prostredia sú tri štátne podniky, ktoré pôsobia v oblasti vodného hospodárstva, no zostávajú naďalej úplne na okraji záujmu verejnosti...

Zdá sa, že v inštitucionálnej reforme ministerstvo životného prostredia dlhodobo a systematicky presadzuje neefektívne riešenia, ktoré prechádzajú "jeho" fondmi a sieťou neprehľadných príspevkových organizácií. I to je dôvod, prečo sa Miklósov rezort dostáva do neustálych sporov s ministerstvom pôdohospodárstva i hospodárstva, ktorých činnosť so životným prostredím úzko súvisí. Možno práve nečinnosť robí z ministra i jedného z najpopulárnejších členov vlády. Neschopnosť ministerstva vykonať zásadnú reformu preto vôbec neprekvapuje. Tú zmenu však treba urobiť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. augusta 2005.

HN, 28.6.2005: Nový lesný zákon je veľký problém

Lesné, vodné a pôdne hospodárstvo disponujú veľmi rozsiahlou legislatívou, ktorá vo výraznej miere obmedzuje slobodu podnikania so zložkami životného prostredia. K presadzovaniu reštrikcií má vláda niekoľko dôvodov. Tým prvým je snaha ochrániť tých, ktorí sú poškodzovaní vedľajšími negatívnymi dôsledkami podnikania v prírode – napríklad používaním hnojív v poľnohospodárstve, vypúšťaním odpadových vôd v priemysle alebo ťažbou v lesnom hospodárstve. Tým druhým je uplatnenie rôznych foriem verejného záujmu, ktoré v lesnom hospodárstve predstavuje najmä ochrana „environmentálnej“ hodnoty lesa, umožnenie verejnosti voľne vstupovať do prírody a prijímať niektoré úžitky lesa (napríklad zberom plodov).

Dobrá legislatíva v oblasti životného prostredia však musí dodržiavať dve základné a nevyhnutné zásady. Za prvé, každé preventívne opatrenie vlády smerujúce ku administratívnej kontrole a obmedzeniam podnikania musí byť opodstatnené, racionálne zdôvodnené a uplatnené len v nevyhnutnej a efektívnej miere. A za druhé, náklady za uplatnenie verejného záujmu musí znášať ten, kto verejný záujem uplatňuje.

Problémom nového lesného zákona, ktorý vrátil prezident na opätovné prerokovanie parlamentu, je fakt, že tieto zásady nerešpektuje. Zákon pokračuje vo veľmi podobnej koncepcii kontroly, administratívneho zaťažovania a uplatňovania verejného záujmu voči podnikateľom, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Celý text zákona je mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, podrobne analyzujúcej legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v Čechách a na Slovensku. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä v povinnosti obhospodarovateľa riadiť sa lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v rozsiahlom štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti zamestnávať odborného lesného hospodára a v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Mnohé z reštrikcií uplatnených vo verejnom záujme nevychádzajú z reálnych predpokladov o tom, že by bez týchto vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie lesné zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne, čo sa prejavilo i na kalamite vo Vysokých Tatrách, ku ktorej prispel i štátom obmedzované obnovovanie štruktúry lesa intenzívnejšou ťažbou.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka je v novom zákone oveľa nižšia. V skutočnosti sa však viaceré strategické „pro-vlastnícke“ rozhodnutia vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne rozsiahle možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však prideľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o žiadostiach. V prípade lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania.

Okrem ustanovení týkajúcich sa verejného záujmu a preventívneho princípu je tu však ešte jeden závažný problém. Je ním ustanovenie, ktoré zaisťuje trvanie vlastníctva všetkých štátnych lesov a majetku tým, že zakazuje jeho prevod do súkromného vlastníctva. Týmto spôsobom sa „zabetónuje“ štátne vlastníctvo vyše 42 % lesov Slovenska. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať zrejme poistenú svoju budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto je lesný zákon veľký problém a treba ho kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 28. júna 2005.

Konzervatívne listy, 06/2005: Štát obmedzuje, vlastník platí

Legislatíva v lesnom hospodárstve býva tradične rozsiahlou agendou vplyvu vlád na podnikateľský sektor vo väčšine krajín Európy. Nie je zvláštnosťou, že podnikanie v lesnom hospodárstve, na rozdiel napríklad od podnikania na pôde, je oveľa výraznejšie obmedzované úmyslom vlády zabezpečiť rôzne formy verejného záujmu. Preto v lesnom hospodárstve pristupujú vlády k presadzovaniu rozsiahlej kontroly podnikateľov, k ich zaťaženiu širokou administratívou a k obmedzeniu ich podnikania s lesnými produktmi.

V máji tohto roku schválil parlament nový lesný zákon, ktorý pripravovalo ministerstvo pôdohospodárstva už od roku 2002. Napriek dlhej príprave a konzultáciám ministerstva s vlastníkmi však zákon pokračuje v tej koncepcii verejného záujmu, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Tvoria ho tzv. mimoprodukčné funkcie lesa: ekologické (pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická) a spoločenské (zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná). Celý text zákona je vlastne mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Hospodárenie v lese je zviazané do silných pút štátneho dirigizmu, ktorý je výrazným problémom najmä českej a slovenskej lesnej legislatívy. Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, ktorý podrobne analyzoval legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v týchto krajinách. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä vo zviazanosti zákona lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti odborného lesného hospodára, v stanovení povinností použitia geneticky vhodného reprodukčného materiálu či v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Základnou podmienkou pre presadenie akýchkoľvek vládnych zásahov by mala byť ich opodstatnenosť. Presadzovanie verejného záujmu má svoje opodstatnenie len vtedy, ak existuje dostatočne preukázaná a vysoká pravdepodobnosť, že bez týchto zásahov dôjde v dôsledku „zlyhania trhu“ k závažným škodám. Obmedzovanie podnikateľov za účelom ochrany mimoprodukčných funkcií lesa však nevychádza z reálnych predpokladov o tom, že by bez vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne. Slovensko napríklad dlhodobo nevyužíva svoj ťažobný potenciál v miere porovnateľnej s inými európskymi krajinami a trvalé poddimenzovanie ťažby, ktoré bráni potrebnej obnove štruktúry lesa, bolo jednou z príčin i minuloročnej kalamity vo Vysokých Tatrách.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka sa v novom zákone znížila. Je to však len zdanlivý dojem, pretože viaceré strategické ustanovenia sa vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne široké možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však udeľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o výnimkách. V prípade spracovania lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania. Štát tak naďalej vyžaduje od vlastníkov obmedzenia na ich vlastné náklady.

Kým vo väčšine ustanovení lesného zákona ide o nesprávne určený a vymáhaný verejný záujem, dve významné opatrenia nemajú s ním nič spoločné a idú v priamom protismere ku zvyšovaniu efektivity lesného hospodárstva. V prvom prípade si budúcu existenciu poisťuje priamo v zákone terajší Lesnícky výskumný ústav. Druhý prípad negatívneho lobingu je však oveľa závažnejší: štát si zabezpečil trvanie vlastníctva všetkých svojich lesov a majetku tým, že zakázal jeho privatizáciu. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať poistenú budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto ho treba kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005

Konzervatívne listy, 5/2005: Miklósove rozmarné fondy

Ministerstvo životného prostredia (MŽP) zverejnilo minulý mesiac vyhlášku, ktorou sa vykonáva zákon o Environmentálnom fonde (EF). Pripomeňme si niektoré fakty. V roku 2001 presadila vláda, ktorej členom bol i súčasný minister životného prostredia László Miklós, zrušenie desiatich štátnych fondov, vrátane Štátneho fondu životného prostredia (ŠFŽP). Viedla k tomu racionálna snaha o väčšiu kontrolu a transparentnosť nakladania s prostriedkami fondov, predovšetkým fakt, že „v rámci urýchlenia ozdravenia celého sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti štátu za schodok verejných financií, je nevyhnutné dostať pod kontrolu centra aj oblasť štátnych fondov“ (podľa dôvodovej správy k zákonu). Napokon, v prípade ŠFŽP konštatovala „negatívne ekonomické dôsledky nakladania s prostriedkami fondu“ napríklad i Zelená správa za rok 1999.

V protismere k zrušeniu fondov však v tom čase Miklós presadil založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojho vzniku stretával s výraznou kritikou podnikateľov i tretieho sektora. Zásadným problémom fondu je, že ako „neštátny“ subjekt zhromažďuje poplatky „štátom“ stanovených povinných platcov, pričom kontrola platenia je veľmi nedôsledná (odhady hovoria o 30-60 % tých subjektov, ktoré neplatia, hoci by mali), spôsob prerozdeľovania týchto projektov je mimoriadne netransparentný a v mnohých prípadoch existujú reálne pochybnosti, či dotácia za proklamovaným účelom „podpory zberu, zhodnotenia a spracovania odpadov“ nie je len transferom, ktorý prináša komerčný prospech vybraným podnikateľom.

O tri roky neskôr minister presadil cez parlament založenie EF, ktorý prevzal väčšinu slabín pôvodného ŠFŽP. Fond je vyňatý spod kontroly, ktorej podlieha hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Vzhľadom na jeho právnu subjektivitu je dosť pravdepodobné, že náklady na správu fondu budú vyššie ako v predchádzajúcej správe pod MŽP (prostredníctvom Programu realizácie environmentálnych opatrení). Navyše, prostriedky fondu, ktoré sa v určitý rok nevyčerpajú, ostávajú teraz vo fonde a nie je možné využiť ich na iné účely. Ďalšie straty príjmov financií vo verejnej správe možno predpokladať v benevolentnej úverovej politike fondu. Dôvodová správa k zákonu o EF pritom argumentuje celkom nekorektne: podľa nej došlo znížením rozpočtu kapitoly MŽP v roku 2004 k redukcii podpory environmentálnych projektov, a tým „k zániku prakticky jediného národného zdroja podpory environmentálnych projektov“. To všetko v čase, kedy verejné výdavky do oblasti ŽP rapídne rastú, aj vďaka príjmu zo štrukturálnych fondov EÚ - v roku 2005 má ísť o nárast takmer o 66 % (Návrh východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2005 až
2007)...

Prostriedky ŠFŽP a následných inštitúcií sú väčšinovo využívané na investície vo vodnom hospodárstve, predovšetkým na rekonštrukcie kanalizácie a výstavbu čistiarní odpadových vôd. V roku 2004 bolo na tieto účely rozdelených vyše 746 mil. Sk, čo pri žiadostiach vo výške takmer 8 mld Sk vyvoláva veľmi vysoký tlak na transparentnosť rozhodovania kompetentných úradníkov. Zákon o EF, ale ani jeho vykonávacia vyhláška, ba ani štatút fondu (ktorý k tomu zaväzuje zákon) pritom žiadnym spôsobom nedefinujú mechanizmus menovania Rady fondu ani posudzovania projektov tohto najdôležitejšieho poradného orgánu ministra.

Miklósove fondy sú podpornou barlou, ktorá má nahrádzať neschopnosť ministerstva posilniť trhové princípy v manažmente životného prostredia, najmä vo vodnom a odpadovom hospodárstve. V tomto ponímaní ide „sociálnu podporu“, ktorá sa síce javí ako potrebná, ale iba za daného stavu, ktorý MŽP zámerne udržuje. Súčasný systém sa vystavuje korupcii dobrovoľne a ústretovo.
Ak by sme mali žmúriť oči nad korupciou, ktorej sa v tomto prípade dá vyhnúť neposiľovaním neefektívnej vlády, potom v spore o Environmentálny fond radšej zostaneme tými, ktorých sociologička Zuzana Kusá považuje za „rozhorčených mládežníkov z think-tankov, čo tvrdia, že je to posilňovanie zlého štátu“.
Environmentálny a Recyklačný fond treba čo najskôr zrušiť.

Článok bol publikovaný v v Konzervatívnych listoch, č. 5/2005

Konzervatívne listy, 3/2005: Životné prostredie a verejné záujmy

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo návrh lesného zákona, ktorý obmedzuje podnikateľské slobody vlastníkov lesov. Ministerstvo životného prostredia redukovalo slovenským firmám kvóty na produkciu oxidu uhličitého, sokoliarom zakázalo chovať hybridné sokoly a lesníkom v Tatrách udržať hodnotu ich lesa chemickým postrekom. To je len zopár príkladov z ostatného obdobia, ktoré z dôvodu verejného záujmu o kvalitné životné prostredie spôsobili jednoznačné poškodenie práv vlastníkov.

Verejný záujem v ochrane životného prostredia (ŽP) je v súčasnosti spoločensky takmer všeobecne akceptovaným princípom i napriek tomu, že zahŕňa veľmi širokú a rôznorodú sadu záujmov. Najčastejšie ide o záujmy o ochranu tzv. mimoprodukčných (“netrhových”) funkcií prírody. Verejný záujem o ochranu ŽP prenikol spoločenským vedomím do tej miery, že sa mnohokrát už vopred a bez zvažovania ignorujú akékoľvek pochybnosti nad jeho oprávnenosťou.

Vari najproblematickejším smerom sa uberá vnímanie mimoprodukčnej funkcie prírody, ktorá je údajne vzácna “sama pre seba”. Má ísť ochranu tých živých zložiek prírody, ktoré sa ”nemôžu brániť” voči ľudskej činnosti. Väčšinou sa hovorí o “právach” zvierat alebo o zachovaní biodiverzity. Je to však záujem s vnútorným protirečením. Žiadna zo zložiek ŽP nemôže mať právo, pretože nedisponuje takým vedomím, ktorému by bolo možné právo prisúdiť - s výnimkou ľudskej noosféry. Tento pohľad (tak typický pre mnohých environmentálnych aktivistov) vtláča ľuďom pocit viny z vlastnej existencie, pocit, že človek je “omyl prírody” a ”chyba vo vzorke počestných prírodných druhov”. ”Práva zvierat” navrhovali radikálni ekológovia ustanoviť aj v európskej ústave. Aj vo výnimočnom prípade, akým je napríklad ochrana zvierat pred nešetrným zaobchádzaním (kde zdanlivo ide o práva zvierat), však ide najmä o zváženie jednotlivých aspektov morálky človeka.

Množstvo spoločenských sporov v ochrane ŽP vzniká pri presadzovaní verejného záujmu o zdravé, celoplošné a všeobecne dostupné životné prostredie. Ak však napríklad vláda v záujme využívania “rekreačnej funkcie lesa” umožňuje ľuďom voľný vstup do prírody, obmedzuje pritom vlastníkov v užívaní ich vlastníctva bez toho, aby väčšinu nákladov na dosiahnutie týchto zámerov preniesla z poškodených vlastníkov na seba. To je navyše dosť kontraproduktívne konanie, ktoré spôsobuje majetkové i environmentálne škody, pretože nevyrovnané vzťahy medzi podnikateľmi, občanmi a regulujúcim štátnym aparátom vedú k demotivácii vlastníkov vychádzať v ústrety ochrane prírody, nehovoriac o tom, že človek, ktorý si nie je vedomý nákladov, ktoré s jeho pobytom v prírode súvisia, nespráva sa v prírode dostatočne zodpovedne. Vláda v tomto prípade zasahuje nadmerne a “ťarbavo”, pretože dopyt po pohybe v prírode existuje a dokáže byť trhom zhodnotený. Tento mechanizmus by sa mal aspoň čiastočne preniesť do celého systému ochrany prírody.

Ideologicky najspornejšou mimoprodukčnou funkciou prírody je jej „environmentálna hodnota“, ktorá vedie k snahe vlády o zabránenie poškodenia “environmentálne cenných” častí prírody vlastníkmi, ktorí by túto funkciu nepovažovali za hodnotnejšiu než jej “trhové” využitie – napríklad, ak sa podnikateľ rozhodne ťažiť nerast na unikátnom tatranskom končiari. Problém by asi nebol tak ťažko riešiteľný, ak by naša spoločnosť disponovala oveľa liberálnejším trhovým prostredím s dobrou vymožiteľnosťou práva a s existenciou jasne identifikovaných vlastníckych vzťahov. V takýchto podmienkach by sa totiž “environmentálna hodnota” územia aspoň približovala k trhovej hodnote nerastu, keďže náklady na ťažbu – akokoľvek zvláštne nám to pripadá – sa zvyšujú i nesúhlasom poškodených okolitých vlastníkov (napríklad s hlukom z ťažby a s prejazdami ťažkých mechanizmov), ale i tlakom “environmentálne cítiacej” verejnosti.

Problém je v tom, že Slovensko nedisponuje takýmto legislatívnym prostredím, ale práve naopak: nízkou vymáhateľnosťou práva, stále vysokou korupciou a často sporným rozhodovaním súdov v prípade presadzovania vlastníckych práv. Tie, navyše, nie sú dostatočne identifikované, keďže štát vlastní všetky vody, ovzdušie, nerastné bohatstvo, veľkú časť pôdy i lesov – príznačne práve tie zložky prírody, ktoré sú environmentálne najohrozenejšie. Štát nie je prirodzeným vlastníkom a vládni úradníci, ktorí simulujú vlastníkov, nemôžu mať k zvereným statkom prirodzený vzťah. Paradoxne sme tak odkázaní na rozrastanie bludného kruhu štátneho dirigizmu, v ktorom štát musí kontrolovať štát.

Ochrana životného prostredia by preto nemala ležať na presadzovaní nejasných a často sporných údajných verejných záujmov, ale najmä v posiľovaní tradičných spoločenských vzťahov: liberalizácie obchodu a podnikania a v posiľovaní súkromného vlastníctva, vrátane práva a vymáhania práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými vedľajšími účinkami podnikania.

To neznamená zrušenie úlohy štátu v ochrane životného prostredia, ale jej zefektívnenie a zmenu priorít environmentálnej politiky. Schopnosť jasne identifikovaných vlastníkov nájsť hranicu svojich práv a dohodnúť sa totiž dokáže vyriešiť väčšinu environmentálnych problémov súčasnosti.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 3/2005

Sme, 17.3.2005: Envirorezort ignoruje práva vlastníkov

Spoločnosť U. S. Steel Košice sa cíti byť nespravodlivo poškodená prístupom Európskej komisie a Ministerstva životného prostredia SR po tom, čo im bolo znížené množstvo pridelených kvót emisií oxidu uhličitého o 8 percent oproti pôvodnému návrhu. Žaloba U. S. Steel voči ministerstvu na Najvyššom súde SR a podobný právny úkon voči Európskej komisii sa zdajú byť logickým vyústením nespokojnosti mnohých producentov tzv. skleníkových plynov u nás.

U. S. Steel Košice patrí medzi najmodernejšie podniky na Slovensku a podľa správy TASR preinvestovala spoločnosť do environmentálnych projektov od roku 2000 vyše 5 miliárd korún. Rozsah investícií smerujúcich k environmentálnemu skvalitňovaniu výroby ocenil viackrát i minister životného prostredia László Miklós, či už pri nedávnej návšteve v spoločnosti, alebo udelením ceny za starostlivosť o životné prostredie v minulom roku. V rozpore s tým ministerstvo akceptovalo reštriktívne opatrenie EK, ktoré podľa U. S. Steel prinesie nárast ich nákladov o 1 miliardu korún ročne, ktoré budú musieť použiť na nákup kvót od iných subjektov. I keď by Miklósova pochybnosť nad odhadom nákladov, ktoré prezentuje U. S. Steel, bola opodstatnená, hľadanie pravého vinníka v tomto spore nebude až také ťažké. Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov vychádza z vedecky nejednoznačných argumentov o škodlivosti plynov na klímu Zeme. Tie viedli k prijatiu Kjótskeho protokolu, ktorý bude pravdepodobne neúčinný, keďže ho neprijali USA a neovplyvňuje významne ani produkciu plynov v hospodársky prudko rastúcich krajinách sveta. Samotný systém obchodovania s kvótami pritom nemotivuje producentov na environmentálne investície do tej miery, v akej vytvára "sociálny biznis" s kvótami. V tomto prípade totiž Európska komisia vytvorila a ministerstvo rozdalo firmám fiktívne aktíva - kvóty, ktoré však v praxi budú musieť kupovať najmä silné a zdravé firmy od tých, ktoré majú horšie hospodárske (a nadväzne i environmentálne) výsledky. Systém je chybný a vytvára obmedzenia práv podnikateľov na užívanie svojho vlastníctva. O to dôraznejší mal byť postoj ministerstva voči byrokracii euroúradníkov.

Zo správy ministerstva životného prostredia o postupe pri príprave národného alokačného plánu vyplýva, že ku zníženiu kvót oproti pôvodnému plánu nedošlo na základe jasne stanovených kritérií, ale kompromisom, ktorý vzišiel z rokovaní ministerstva s komisiou, "handlovaním" medzi odlišnými spôsobmi zisťovania celkového množstva emisií zo strany ministerstva a Európskej komisie. Navyše, po kompromisnom znížení kvót sa ministerstvo s týmto rozhodnutím zjavne uspokojilo a nevznieslo žiadnu ďalšiu pripomienku. Zdá sa byť jasné, že ministerstvo v tomto prípade rokovalo nedôrazne. Napokon, pri obhajovaní súkromných vlastníkov ministerstvo už zopár podobných vlastných gólov "vyrobilo" (napríklad pri schvaľovaní rozsiahlych chránených území v systéme NATURA 2000).

Základnou úlohou ministerstva má byť posilňovanie a vymáhanie práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými účinkami podnikania. Nesmie to však robiť ignoranciou voči základnému právu vlastníkov nakladať slobodne a zodpovedne so svojím majetkom. Vo svojom základnom poslaní ministerstvo zlyháva.

Všetko nasvedčuje tomu, že nespokojnosť U. S. Steel je v tomto prípade opodstatnená.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. marca 2005.

Konzervatívne listy, 2/2005: Pracovať alebo chrániť?

V júli minulého roku schválila vláda materiál s názvom „Analýza vplyvov legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu“. Štúdia, ktorej autorom bolo ministerstva hospodárstva (MH), sa následne dostala pod paľbu kritiky najmä environmentálnych mimovládnych združení. Tie, okrem množstva ľavicových ideologických výhrad, kritizovali oprávnene faktografickú nepresnosť a odbornú „nedotiahnutosť“ materiálu. Napriek tomu bola analýza cenná najmä z dôvodu otvorenia dlhodobého problému sporu ochrany prírody s podnikaním v chránených územiach práve z pozície ekonomiky a rozvoja podnikania.

V nadväznosti na dokument vypracovalo MH z poverenia vlády materiál s názvom „Návrh systémových opatrení na riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia“, ktorý vláda schválila vo februári tohto roku. Materiál navrhuje sedem opatrení, z ktorých štyri najvýznamnejšie sa týkajú spoločného problému: požadujú zásadné „prehodnotiť počet a súčasné hranice všetkých národných parkov a chránených krajinných území na Slovensku so zámerom upraviť stupne ochrany prírody s cieľom prísne chrániť iba skutočne významné územia a znížiť stupeň ochrany v urbanizovaných územiach“.

Ochrana prírody na Slovensku po roku 1989 pokračovala v koncepcii vedúcej k systematickému rozširovaniu počtu chránených území a intenzity ich ochrany, naviazanej na široký vykonávací aparát s kompetenciami udeľovať výnimky. Týmto spôsobom sa rozvinul neefektívny a korumpovateľný systém, v ktorom podnikatelia a vlastníci území boli obmedzovaní rozhodovaním úradov životného prostredia, zároveň však boli vystavení i pokušeniu korupcie, ktorá im mohla „prinavrátiť“ ich prirodzené právo nakladať s vlastným majetkom bez zbytočných regulácií. Tento trend environmentálnej politiky išiel v priamom protismere s novou situáciou po roku 1989, v ktorej bolo prinavrátené vlastníctvo veľkej časti území pôvodným (a predané novým) vlastníkom. Ich vlastníctvo je podľa ústavy totiž možné obmedziť „iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“. Štát si však povinnosť náhrad za obmedzenia v bežnom hospodárení voči vlastníkom podnes neplní, nehovoriac o tom, že ministerstvo životného prostredia predkladalo a predkladá nové ochranné opatrenia na základe nesprávnych kritérií potreby ochrany a predovšetkým bez dôkladnej ekonomickej analýzy nákladov takýchto opatrení. Prehodnotenie systému ochrany životného prostredia s ohľadom na nové vlastnícke nároky tak na Slovensko ešte len čaká.

Systémové opatrenia ministerstva hospodárstva sa opierajú o návrh zonácie chránených území, ktorý pripravuje na schválenie environmentálny rezort ako dôsledok jeho vlastného zváženia neúnosného stavu regulácií v ochrane životného prostredia. Systém spočíva v tom, že v chránených územiach má vzniknúť niekoľko zón s rôznymi stupňami regulácií, čo by malo riešiť niektoré dlhoročné konflikty obcí, vlastníkov a podnikateľov so súčasným systémom. Problém je, že nový systém v reflektovaní reálnych potrieb a možností ochrany prírody neprináša výrazné zlepšenie. Tieto skutočnosti si malo MH uvedomiť a navrhnúť riešenie, ktoré by požadovalo prehodnotiť súčasný i navrhovaný nový systém ochrany.

Návrh MH otvoril a pokúša sa riešiť problém, ktorému sa Slovensko doposiaľ „úspešne“ vyhýbalo: ten spočíva v zistení, že každý verejný záujem, i ten environmentálny, je rozsiahlym výdavkom štátu, ale najmä nákladom a ušlým príjmom pre tých, ktorí v dôsledku politiky „chorej“ v základoch trpia ujmu. Nastolenie problému zo strany ministerstva hospodárstva preto nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Veľkou škodou však je, že navrhnuté riešenie zastalo na ceste k racionálnej ochrane prírody len v polovici.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 2/2005

HN, 3.2.2005: Preventívne bez sokolov

Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.

V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.

V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.

Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.

V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.

Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.

Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005