Konzervatívne listy, 1/2005: Ľudia áno, psy áno. Sokoly nie?

V decembri minulého roka schválila vláda SR zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Zákon predstavuje normu, ktorá zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad len vedenie evidencie živočíchov a rastlín požaduje oveľa viac informácií, než sa vyžaduje u evidencie občanov) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov. Typickým príkladom pokrivenia spravodlivosti je i nerovný prístup k ich vlastníctvu. Niektoré podmienky vlastnenia a transportu týchto exemplárov sa totiž nevzťahujú na špeciálnu kategóriu “vedci” (a vedecké inštitúcie), teda pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí s desaťročnou praxou v odbore. Vedeckou inštitúciou pritom môže byť akákoľvek právnická osoba, ktorá má v zriaďovacej listine alebo v štatúte uvedenú vedeckú činnosť...

Vykonávanie niektorých ustanovení tohto zákona upravuje vyhláška, ktorá bola na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Presunutie veľmi dôležitých podrobností evidencie a držby organizmov na vykonávaciu vyhlášku naznačuje snahu ministerstva životného prostredia presadiť svoj pohľad na problém. Okrem množstva zbytočných regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých.

Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré navyše nepožaduje ani európska legislatíva, ostro namietajú zástupcovia záujmových združení sokoliarov, poľovníkov, chovateľov ohrozených druhov i ministerstvo pôdohospodárstva. Argumenty nesúhlasiacich združení sú pritom presvedčivé a veľmi jasné. Návrh totiž vychádza len z hypotetického predpokladu, že neúmyselný únik niektorého z dovezených hybridov môže ohroziť pôvodný genofond populácií, čo by mohlo negatívne ovplyvniť štruktúru, reprodukčné schopnosti a mať za následok nepriaznivý stav populácie pôvodných druhov. Veľmi podobným spôsobom odmieta zákaz držby aj ministerstvo pôdohospodárstva.

Ochrancovia prírody na ministerstve považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”. V skutočnosti však hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom a vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly štátu. Podľa sokoliarov totiž aj v divo žijúcich populáciách je miešanie jedincov, plemien a druhov úplne samozrejmé, takže génový fond sa musí vždy považovať za dynamický faktor v mnohých smeroch alebo aj za “mixovací hrniec”. Hybridy sokolov sú uvádzané ako bežný a prirodzený jav i v mnohých vedeckých štúdiách.

Veľké množstvo rastlinných druhov v našom okolí tvoria hybridy a nepovažuje sa to za závažnú environmentálnu ujmu. Stovky opustených hybridných psov sa objavujú na našich uliciach a tisíce podobných strážia obydlia ľudí na Slovensku. Ani v tomto prípade nemajú “psíčkári” zďaleka také obmedzenia a povinnosti ako sokoliari. V prípade “hybridných” foriem človeka (teda “rasovo zmiešaných” ľudí) je to dokonca – a celkom správne – považované za prirodzený jav a tí, ktorí by zákaz miešania rás požadovali, by sa zrejme vystavili hrozbe trestného stíhania za šírenie rasovej nenávisti. Prečo potom hybridy sokola považujú štátni byrokrati za problém?

Zdá sa, že hlavný problém spočíva v extrémizácii pohľadov na ochranu prírody zo strany environmentálneho establishmentu na Slovensku. Ten celkom bezdôvodne zavádza neefektívnu reguláciu v chove, dovoze a vývoze voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Toto však už nie je pohľad západnej civilizácie založenej na kresťansko-judaistických tradíciách, v ktorej má byť človek slobodným a zodpovedným správcom prírody, ale pohľad ľavice, v ktorej vnímaní je človek nežiadúci živel v prírode a nepriateľ životného prostredia, ktorému je potrebné mnoho činností zakázať. V tomto prípade na to doplatila historická, kultúrna a prospešná tradícia sokoliarstva, ale i chovu mnohých ďalších živočíchov. Čo bude ďalej?

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 1/2005

Týždeň, 1/2005: Kjótsky bič na slobodu

Keď ľavica zistila, že jej experiment sociálnej spravodlivosti zničil milióny ľudských životov, hľadala iný dôvod na kritiku kapitalizmu. Na jej šťastie objavila globálne ekologické problémy.
Osemdesiate roky minulého storočia. Práve v období definitívneho pádu komunizmu v Európe sa začala v medzinárodnom dianí presadzovať vedecká téma globálnej klimatickej zmeny, ktorá bola od počiatku interpretovaná najmä ako dôsledok priemyselnej činnosti človeka vo vyspelých krajinách sveta. Globálne ekologické problémy v tom čase už neboli úplne novou témou. Podľa štúdie Adama J. Liebermana a Simony C. Kwon z nezávislého Amerického výboru pre vedu a zdravie, už od 50-tych rokov minulého storočia sa na medzinárodnej úrovni objavovali stále nové „ekologické drámy“ sveta, ktoré prezentovali používanie mnohých látok typu DDT, dusičnanov, azbestov, kávy či mobilných telefónov v katastrofických súvislostiach. Ako sa neskôr ukázalo, negatívny dôsledok používania týchto látok bol mnohokrát výrazne prehnaný a v zásade oveľa menej škodlivý než význam ich prospechu pre kvalitu života ľudí.

V príbehu „katastrofy“ klimatických zmien hrá svoju chronicky známu úlohu Organizácia spojených národov (OSN). Téma klimatických zmien začala totiž mohutnieť práve vtedy, keď si toto zoskupenie krajín, z ktorých väčšina má zásadné problémy s dodržiavaním základných ľudských práv, začalo „pribaľovať“ svoje kompetencie v skúmaní problému a v snahách o jeho riešenie. V roku 1988 bol z iniciatívy OSN a Svetovej meteorologickej organizácie založený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC). Tento spolok vládami nominovaných vedcov sa už čoskoro stal absolútne dominantnou platformou pre interpretáciu problému a navrhovanie jeho riešení. Následne bola už v roku 1992 na konferencii OSN o životnom prostredí v Rio de Janeiro prijatá Rámcová dohoda o klimatickej zmene, ktorej účastníci v roku 1997 uzavreli k tejto dohode tzv. Kjótsky protokol. Ním sa zaviazali podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu tzv. skleníkových plynov.

Kjótsky protokol sa stal celosvetovou témou a politickým fenoménom, ktorý mohol byť presvedčivým dôkazom o potrebe vlád a nadnárodných inštitúcií pri riešení tzv. „zlyhaní trhu“, teda takých dôsledkov trhovej výmeny, ktoré spôsobujú ťažko predvídateľné a „trhom nepostihnuteľné“ vedľajšie škody pre množstvo ľudí. Protokol by však musel spĺňať to, čo sa od riešení globálnych ekologických problémov musí nevyhnutne požadovať. To znamená, že existuje všeobecný vedecký konsenzus o existencii problému, zhoda o ekonomicky reálnych možnostiach a účinkoch jeho riešenia a všeobecný súhlas slobodných krajín s navrhnutým riešením.

V prípade Kjótskeho protokolu však máme veľa dôvodov domnievať sa, že nielenže nie je reálnym riešením vážnej hrozby, ale že je i priamym útokom na podstatu slobodnej spoločnosti.

.nezhoríme (asi)
Ak hodnotíme problém z európskej strany Atlantiku, zdá sa byť rozhodnutie o redukcii skleníkových plynov celkom logickým riešením a každý, kto správnosť protokolu spochybňuje, je považovaný takmer za blázna. Faktom však je, že už v čase schvaľovania Kjótskeho protokolu existovala výrazná vedecká opozícia voči tvrdeniam, že človek svojou činnosťou spôsobuje katastrofické globálne otepľovanie. Lipská deklarácia, Heidelberská výzva a Oregonská petícia (píše o nich František Šebej v tomto čísle .týždňa), podpísané tisícami špičkových vedcov, sú toho dostatočným dôkazom. Súčasťou Oregonskej petície je i sprievodný list profesora Fredericka Seitza, bývalého prezidenta Národnej akadémie vied USA, v ktorom tvrdí, že Kjótsky protokol je postavený na chybných ideách a existujúce vedecké poznatky nepoukazujú na škodlivosť spaľovacieho procesu zo strany človeka. Naopak, rastúci obsah oxidu uhličitého je podľa neho najmä environmentálne prospešný.

.opatrný ústup
Renomovaný atmosférický fyzik S. Fred Singer už v roku 1999 opisoval, akým spôsobom sa postupne menili a „zjemňovali“ pôvodne katastrofické predpovede správ IPCC, čo sa deje podnes. V prípade týchto správ však treba povedať, že mediálnou bombou sa stávajú najmä ich veľmi zjednodušené a málo presné výstupy, ktoré sa poskytujú médiám. Podľa nedávnej štúdie amerického Media Research Center poskytujú nevyvážené spravodajstvo o Kjótskom protokole všetky významné celoplošné káblové stanice, najväčšmi však NBC. Mimochodom, ešte v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia bola teplota na severnej pologuli chladnejšia než v predchádzajúcich dekádach, na základe čoho bola jednou z obľúbených tém vtedajších médií blížiaca sa doba ľadová...

O nejasnosti existencie, príčin a dôsledkov klimatických zmien, ako aj o zbytočnosti a nezmyselnosti Kjótskeho protokolu bolo a je najmä v USA publikovaných nespočetné množstvo serióznych vedeckých štúdií. Vedecký nesúhlas silnie s tým, ako pribúda počet pochybovačov nad jednotlivými tézami problému globálneho otepľovania: teda, či globálne otepľovanie ako klimatický jav vôbec jestvuje (napríklad niektoré balónové a satelitné pozorovania tvrdia opak), ak áno, či je spôsobený činnosťou človeka, ak áno, či je to jav negatívny, a ak áno, či je v ekonomických možnostiach civilizácie tento jav redukovať. Pri posledných „ak“ je odborná opozícia už taká výrazná, že nemožno Kjóto vnímať ako dokument vychádzajúci z vedeckých poznatkov.

.prestieraná zhoda
„Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín, je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky ako vedecky“, vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, ktorý v roku 2001 vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Samotný Kjótsky protokol má totiž obrovské množstvo zásadných nedostatkov: okrem vedeckej nejasnosti dôvodov, prečo vznikol, je pozoruhodné najmä jeho politické riešenie, ktoré sa síce dotýka najvýznamnejších producentov CO2 (samozrejme, najmä USA), ale vôbec nereflektuje napríklad producentov oveľa radikálnejšieho skleníkového plynu metánu. Metán totiž produkujú svojou poľnohospodárskou produkciou i menej rozvinuté (zväčša neslobodné) krajiny. Protokol vôbec nerešpektuje ani skutočnosť, že prírodné dispozície USA a ďalších „obvinených“ krajín (najmä svojou rozlohou lesov) umožňujú výraznú redukciu plynov, ktoré vyprodukujú. S. Fred Singer poukazuje i na to, že protokol zaväzuje k zásadnému zníženiu emisií CO2 len v prípade krajín, ktorých potenciál ďalšieho rastu produkcie je veľmi nízky. K rozvojovým krajinám s vysokým potenciálnym rastom, akými sú Čína či India, je zhovievavý. Aký zmysel však má „trestať“ úspešných len na základe toho, že boli skôr úspešní? O nezmyselnosti protokolu nepochyboval ešte prednedávnom ani prezident Ruska Putin, pokým nezistil, že na obchodovaní s emisiami môže jeho krajina získať nemalé príjmy i politické výhody. Ako dôvažok pochybností nad zmyslom protokolu jestvujú štúdie viacerých vedcov (napríklad Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, či Patricka J. Michaelsa z univerzity vo Virginii), ktoré hovoria o očakávanom „ochladení“ planéty v dôsledku protokolu nižšom než 0,1 stupňa Celzia, teda takmer na úrovni štatistickej chyby... To všetko na úkor ušlého príjmu z produkcie (zatiaľ) neškodného plynu, ktorý má USA spôsobiť ročne škodu vyše 400 miliárd dolárov, nehovoriac o stratách výkonnosti americkej ekonomiky v dôsledku obchodovania s týmito „emisiami“. Preto sa USA (ale ani iné krajiny, napríklad Austrália) podnes k protokolu nepripojili.

Nech vnímame problematiku klimatických zmien akokoľvek seriózne, zdá sa, akoby jej dôsledok – Kjótsky protokol – zvestoval na pozadí úplne iné posolstvo: vy, ktorí ste ekonomickou slobodou a dodržiavaním ľudských práv dosiahli úspech, musíte trpieť. V tomto prípade naozaj nemožno nevidieť neschopnosť niektorých krajín vyrovnať sa hospodársky s USA inak než brzdením ich rozvoja. Práve preto rokovala už pred tromi rokmi o spoločnom postupe pri presadzovaní protokolu Európska únia (ekonomicky zaostávajúca za USA) s Čínou, ktorá navyše ignoruje i základné ľudské práva.

.zdroje totality
Zdá sa, že globálne ekologické problémy sú ďalším pokračovaním ľavicového pohonu na kapitalizmus po tom, čo zlyhal ich projekt sociálnej spravodlivosti. Podobnosť oboch vízií je veľmi príznačná, keďže obe búšia na takmer totožné miesto „zlyhávania“ trhu: „sociálna spravodlivosť“ kritizuje nerovnomerné prerozdeľovanie bohatstva a noví environmentálni „vizionári“ nerovnomernú produkciu plynu, ktorá je základným predpokladom tvorby bohatstva. Problém je v tom, že toto nepopiera takmer nikto: ani konzervatívci, ba ani teoretici ekonomického liberalizmu. Tí však, na rozdiel od ľavice, považujú slobodný trh za najlepší predpoklad pre morálne rozhodovanie sa človeka a najvážnejšie riziká, ktoré sloboda prináša, riešia úzkou a jasne vymedzenou úlohou vlády.

.proti slobode
Už druhé desaťročie masíruje tému globálneho otepľovania mašinéria štátom platených vedcov a byrokratov štátnych a nadnárodných inštitúcií. Títo ľudia podľahli zložitosti a nejasnosti vedeckého problému, ktorý sa odrazu začal navíjať typickým lavínovým pohybom, napríklad cez dobre platené rámcové programy Európskej únie (tie sú, mimochodom, vypisované nie s cieľom zistiť problém, ale majú riešiť už jeho účinky a možnosti riešenia), ale najmä skrze OSN. Tá si založila vlastnú inštitúciu, ktorá iniciovala vlastné medzištátne dohovory. Na ne si naviazala vlastné každoročné stretnutia účastníkov dohovoru, ktorých cieľom je stanovovať obmedzenia pre vlastníkov súkromných statkov.

Považovať týchto ľudí za zarytých nepriateľov Ameriky by nebolo celkom presné. Sú produktom ľavicového pustošenia, ktoré zatiaľ nezasiahlo Ameriku do gigantických európskych rozmerov len preto, lebo tá je postavená na pevných vlastníckych základoch. Platí to však iba čiastočne, lebo aj americká akademická obec, intelektuáli či celebrity zo showbiznisu, rovnako ako dominantná časť médií podľahli mámeniu environmentalistického radikalizmu a túžbe zachraňovať svet pred kapitalizmom.

Ľavica nemá rešpekt k súkromnému vlastníctvu vo svojej mentálnej výbave. Je to horizont, ktorý nevidí, preto jej ľudia nemajú problém bezdôvodne obmedzovať právo kohokoľvek, kto prostredníctvom svojho vlastníctva znásobuje svoje bohatstvo.

Globálne otepľovanie je dobrým dôvodom na obmedzovanie slobody a ďalším dôvodom, aby Amerika bola ostatnému svetu tŕňom v oku.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 1/2005

Konzervatívne listy, 12/2004: Kjóto a veľké dôsledky „malého“ omylu

Európska komisia (EK) odsúhlasila pridelenie emisných kvót oxidu uhličitého (CO2) pre producentov na Slovensku. Neakceptovala však pôvodný návrh Slovenskej republiky, ale návrh znížený o 14 % objemu emisií. Ten vznikol ako kompromis medzi EK a SR, ktorá navrhla kvótu podľa inej metodiky EÚ. Návrh schválený EK sa vzápätí stretol s výrazným nesúhlasom najväčších producentov tohto skleníkového plynu, predovšetkým U.S. Steelu a výrobcov cementu a vápna.

Systém obchodovania s kvótami emisií tzv. „skleníkových plynov“ vznikol ako dôsledok zdanlivo pochopiteľného, „environmentálneho“ rozhodnutia Európskej únie, ktorá prijala a začala legislatívne aplikovať Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru o zmene klímy, avšak bez ohľadu na absenciu výraznejšieho vedeckého konsenzu o príčinách klimatických zmien, ako aj na skutočnosť, že účinok protokolu je spochybnený najmä nepripojením sa k nemu zo strany najväčšieho producenta skleníkových plynov USA. Bez rozsiahleho vedeckého konsenzu nie je možné považovať produkciu CO2 ani za „vedľajší účinok“ (externalitu), ktorého dopady by bolo potrebné regulovať.

Nepochopiteľné rozhodnutie EÚ viedlo k vzniku smernice, ktorá požaduje od členských štátov zavedenie systému obchodovania s kvótami podľa národných alokačných plánov. Spôsob, akým EK vyjednáva výsledné hodnoty plánu („konsenzom“ dvoch rôznych metodík výpočtu), nielenže svedčí o výraznej nejasnosti a nepotrebnosti systému stanovovania kritérií, ale načrtáva i iné smerovanie dôvodov zavedenia systému. Tie naznačuje materiál vlády SR tvrdením, že „požiadavku na zníženie celkového množstva uplatňuje EK na väčšinu predložených plánov, pretože pri nadmernom množstve kvót v systéme by obchodovanie s emisiami ako ekonomický nástroj znižovania emisií nebolo účinné.“ Akoby primárnou snahou opatrenia nebolo znížiť produkciu emisií (ak je kvót na zníženie emisií dostatok, prečo ich počet znižovať?), ale zaviesť obchodovanie s touto nezvyčajnou komoditou. Jeho reálny dôsledok síce môže znížiť produkciu CO2 (otázny však ostáva dôvod, prečo znižovať), ale učiní to spôsobom, ktorý pripomína akýsi „sociálny biznis“. Je totiž veľmi pravdepodobné, že z obchodu nebudú profitovať primárne tie firmy, ktoré investujú do ekologických technológií výroby, ale najmä tie, ktorých výroba bude v recesii a ktoré si konzultáciami s MŽP vyjednali ekonomicky výhodnejšie kvóty. To všetko na náklady prosperujúcich podnikov, pre ktorých je vzniknutý náklad len ďalšou daňou za úspech, ktorou ich zaťažuje štát (nehovoriac o nákladoch na podávanie žiadostí o kvóty, na vedenie emisnej agendy atď.).

Ťažko pochopiteľný je celý systém kritérií, na základe ktorých boli určované emisné kvóty pre jednotlivé firmy v alokačnom pláne. Tie boli určené na základe individuálnych rokovaní s Ministerstvom životného prostredia SR (MŽP SR), pričom podniky predložili „údaje o vývoji emisií za ostatné roky, spôsob výpočtu (podľa návrhu EK), plánovaný budúci rozvoj a jeho východiská a predpokladané zdôvodnené emisie CO2 na obdobie 2005 – 2007.“ Z hľadiska transparentnosti prideľovania kvót sú individuálne konzultácie s MŽP SR pomerne neštandardným správaním, navyše, kritériá nezohľadňujú ani to, či podniky majú zastaranú alebo špičkovú technológiu zameranú na ochranu životného prostredia.

Zavedenie systému obchodovania s emisiami je ďalším z environmentálne motivovaných opatrení štátu, ktorému chýba racionálne zdôvodnenie a ekonomické porovnanie nákladov a výnosov. Producenti CO2 sú zaťažení nezmyselnou európskou reguláciou, ktorej možnosti zrušenia sú minimálne.
MŽP by malo vyvinúť maximálne úsilie aspoň o elimináciu súčasného rozhodnutia Komisie a o čo najspravodlivejšie rozdelenie kvót producentom.

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2004

Týždeň, 52/2004: Mýty tatranské

„Nepokradneš!“, povedal Boh, a aby postoju k súkromnému vlastníctvu pridal dôraz, vzápätí dodal: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Význam jeho varovania však odhalil až socializmus...

V novembri sa Slovenskom prehnala víchrica a nebyť toho, že postihla Vysoké Tatry, asi by i napriek mimoriadnym škodám nespôsobila príliš veľký rozruch. Napokon, kalamity spôsobené silným vetrom sú pomerne bežným javom. Tohto roku spôsobil obrovské škody v lete v okolí Trenčína, týždeň pred Tatrami vyčíňal na viacerých miestach naraz a v inkriminovanom čase spôsobil podobnú kalamitu v rôznych častiach Slovenska. Zdá sa však, akoby Vysoké Tatry mali v sebe niečo navyše, akúsi pridanú hodnotu, s ktorou sa „národne“ identifikujeme a považujeme ju za časť svojho duševného vlastníctva. Zneužívanie tejto priazne však môže spôsobiť i oveľa horšiu kalamitu.

„Ochrana“ Tatier

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším zásahom štátu na poli ochrany území u nás. Systém ochrany prírody u nás funguje tak, že štát zákonom stanoví územia, na ktorých vnúti vlastníkom lesov obmedzený režim hospodárenia. Štátny orgán ochrany prírody má široké kompetencie a prísny dohľad nad množstvom základných potrieb hospodárenia v lese. V bežných slovenských lesoch sa hospodári podľa tzv. lesných hospodárskych plánov (LHP), ktoré na základe už i tak striktných environmentálnych kritérií určujú program a spôsob ťažby dreva v lese na najbližšie roky. Tvorba LHP vychádza zo špeciálnej slovenskej metodiky tvorby. Je to často kritizovaný, zbytočne prísny, ale zväčša únosný systém, ktorý najmä zabezpečuje výnosy z ťažby i veľmi potrebnú obnovu lesa. V „chránených“ územiach (akým je i TANAP) však schvaľovanie a realizácia LHP podlieha neustálemu dohľadu orgánu ochrany prírody. V prípade Vysokých Tatier tak LHP systematicky redukoval objem ťažby hlboko pod reálne potreby obnovy lesa, teda pod ročný prírastok drevnej hmoty. Správa TANAP-u, ktorá je štátnym orgánom ochrany prírody, povoľovala najmä odpratávanie kalamitného dreva. Zdá sa, že štátna ochrany prírody v tomto prípade výrazným spôsobom spomalila obnovný proces v tatranských lesoch, takže pôvodný „smrekový koncept“ prestarnutého lesa nemohol byť nahradený zdravším lesom, ktorý by novembrovú víchricu prežil s menšími ujmami. O sporoch medzi štátnou Správou TANAP-u a správcom štátnych lesov v TANAP-e (v tomto prípade „vlastníkom“ lesov) svedčí i fakt, že iba mesiac pred tatranskou kalamitou agentúru SITA informoval riaditeľ štátnych lesov Peter Líška o katastrofickom stave lesov vo Vysokých a Belianskych Tatrách, kde je po napadnutí lykožrútom asi 250 000 smrekov, čo predstavuje približne 900 hektárov lesa. Podľa neho je to dôsledok tvrdého uplatňovania piateho stupňa ochrany na území, ktorý trvá už od minulého roku, kvôli čomu sa piaty stupeň ochrany sa stal "semeniskom" škodcov. „Niekto tomu hovorí nový prístup k ochrane prírody, ale podľa nás ide o experiment hraničiaci s hazardom.“ Orgány ochrany prírody podľa P. Líšku uplatňovali maximálne lehoty pri rozhodovaní o výnimkách, teda 60 až 90 dní. Za ten čas, podľa Líšku, z jedného odumretého stromu vyletí dozretý hmyz, ktorý napadne ďalších päť až osem stromov...

Hoci analýza dopadu víchrice na jednotlivé druhy porastov zatiaľ nebola zatiaľ nikým zverejnená, tieto informácie naznačujú, že sa môže preukázať i priamy negatívny vplyv ochrany prírody na odolnosť porastov voči vetru. V prípade Vysokých Tatier sa totiž stalo to, čo predpovedali niektorí lesníci už dávno predtým: príroda si prirodzene vyťažila to, čo mal s oveľa vyšším výnosom vyťažiť človek.

Naša príroda?

Existuje veľa dôvodov pre tvrdenie, že štátni ochrancovia prírody na Slovensku sa správajú ako majitelia chránených území a sú v dlhodobom konflikte s právami skutočných vlastníkov. Štátna moc od roku 1990 zákonmi pravidelne získava nové chránené územia, na ktorých chce realizovať svoju víziu o prírodných hodnotách a verejnoprospešných funkciách prírody. Získava ich spôsobom, ktorý je podobný vyvlastneniu časti práv vlastníkov území. Spolu s navrhovanou sústavou NATURA 2000 tvoria v súčasnosti tieto územia už vyše 30 % z výmery Slovenska. Vlastníci, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia na týchto územiach, majú nárok na finančnú kompenzáciu podľa viacerých zákonov, vrátane Ústavy SR a zákona o ochrane prírody. Štát si však tieto povinnosti neplní, ba čo viac, veľmi ľahko sa ich zbavuje „nenápadným“ vsúvaním podmienok nárokov na kompenzácie cez novely zákonov. Tak sa v novele zákona o vodách na jar tohto roku objavilo ustanovenie týkajúce sa iného zákona (o ochrane prírody), podľa ktorého nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania neplatí na časti ochranných lesov (v zmysle lesníckej klasifikácie lesov). Podobne je v prvom návrhu nového zákona o lesoch z dielne ministerstva pôdohospodárstva ustanovený zákaz privatizácie štátnych lesov, hoci súkromné vlastníctvo veľmi významne posiľuje predpoklady na efektívne hospodárenie v lesoch.

Na systéme ochrany prírody je sporných množstvo ďalších paradoxov. Schvaľovaním nových chránených území a zvyšovaním intenzity ich ochrany sme sa dostali medzi krajiny s najvyšším podielom takýchto území na svete. Reálnosť ich potreby však ministerstvo životného prostredia nemá ekonomicky ani environmentálne zdôvodnenú, nakoľko tá má zmysel len vtedy, ak prírodne cenné územie prejavuje tendenciu poklesu kvality. Za ostatných pätnásť rokov však u nás došlo k veľmi výraznému zlepšeniu kvality životného prostredia, merateľného takmer vo všetkých ukazovateľoch (ovzdušie, voda, pôda, biosféra, odpadové hospodárstvo atď.). Kvalita našich lesov a životného prostredia je veľmi pozitívne hodnotená i vo viacerých porovnávacích štúdiách (napríklad podľa Indexu environmentálnej udržateľnosti ESI a podľa správy WWF European Forest Scorecards). Aký má potom zmysel sprísňovanie podmienok podnikania v prírode, ktorej kvalita sa zlepšuje prirodzeným vývojom?

Podobným paradoxom sú pretrvávajúce marxistické pohľady na verejnoprospešné funkcie lesa, na základe ktorých je ľuďom povolené vstupovať do súkromných lesov a zbierať pre vlastnú potrebu lesné plody, huby a drobné na zemi ležiace drevo. „Všeobecné“ vlastníctvo lesa je v našom vedomí uložené veľmi hlboko a má negatívny vplyv napríklad i na vznik nelegálnych skládok na okrajoch lesa. Okrem toho, drevo na kúrenie a predaj lesných plodov a húb je tiež príjmom pre isté skupiny ľudí. Ich náklady by mali zahrňovať nielen prácu spojenú s ich získavaním, ale i samotné užívanie cudzieho lesa. Dodajme len, že prvý návrh nového lesného zákona, ktorý zverejnilo ministerstvo pôdohospodárstva, má v tomto zmysle ešte výraznejší diskriminačný charakter voči vlastníkovi, než ten pôvodný, socialistický.

Úloha štátu

Ak teda štát nemá byť obmedzovateľom vlastníckych práv, do akej miery má do celého procesu vstupovať? Kde sú hranice kontroly štátu nad pôsobením vlastníckych práv? A vôbec – má povinnosť niečo v lesnom hospodárstve i v celom manažmente životného prostredia regulovať?

Tieto otázky sú veľmi bolestivým miestom západnej civilizácie a centrom vari najčastejších porážok neľavicových prúdov. Medzi príčiny tohto stavu treba započítať nevyjasnenosť pozícií pravice, príťažlivosť katastrofických teórií pre verejnosť, strach politických elít z nezmyselných obvinení z ľahkovážnosti voči prírode, ale i vyprázdnenosť ideového sveta ľavice, ktorá cez hollywoodsku produkciu útočí na ľahko zraniteľné miesta človeka (nie náhodou sa jednou z jej hlavných tém stáva prírodná katastrofa a jej hlavný vinník, „kapitalista-znečisťovateľ“). Dôsledkom strachu zo zneužitia vlastníctva je niekoľko stoviek environmentálnych noriem na úrovni Európskej únie a mnoho desiatok na úrovni Slovenska, ktoré zvyšujú byrokratickú kontrolu a obmedzovanie vlastníctva zo strany štátu.

Úlohu štátu v probléme Vysokých Tatier zjavne preceňuje vláda, ktorá ustanovením Výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier prejavuje záujem “riešiť“ územie napriek tomu, že rozhodovať majú predovšetkým podriadené štátne orgány s jasne definovanými kompetenciami a vedením, ktoré nesie zodpovednosť. Vláda môže meniť legislatívu, ale k tomu nepotrebuje inštitút „vládno-samosprávneho“ výboru.

O nesprávnom vnímaní úlohy štátu zo strany množstva slovenských elít svedčí ich spoločná výzva, ktorá požaduje riešenie problému na úrovni odborníkov a širokej verejnosti. O osude Vysokých Tatier totiž musia v súlade s platnými zákonmi (napríklad o hospodárení v lese a v TANAP-e) rozhodovať výhradne ich vlastníci. Štát, ak chce prezentovať vlastné koncepcie, musí vystupovať ako jeden z partnerov. O koncepčných predstavách vlády však musia rozhodovať práve politické elity, ktoré majú jasnú legitimitu rozhodovania, na základe podkladov, ktoré im pripraví vlastný tím odborníkov.

Presnú odpoveď na otázku úlohy štátu v manažmente prírody zatiaľ Slovensko nepozná, keďže jeho racionálnejšiu víziu doposiaľ u nás nik nepredložil. Odpovede na základné otázky sú však celkom jednoznačné: štát musí vycúvať z neúmerne prísnych obmedzení vlastníckych práv a z obrovského množstva nezmyselných kompetencií, ktoré si v tejto oblasti pridelil. V prípade lesného hospodárstva je potrebné liberalizovať spôsob hospodárenia v lesoch, privatizovať štátne lesy, prehodnotiť systém tvorby a schvaľovania lesných hospodárskych plánov a obmedziť vplyv štátu v krajinnom plánovaní. Systém ochrany prírody v jeho súčasnej podobe je potrebné zrušiť. Štát nemá dobré predpoklady na to, aby vedel správne posúdiť nároky obyvateľov na verejnoprospešné funkcie prírodného prostredia. Ak chce napriek tomu do tohto priestoru vstupovať, musí byť serióznym obchodným partnerom s vlastníkmi týchto území. K tomu však potrebuje rešpektovať svoje základné ekonomické možnosti. V prípade kalamity vo Vysokých Tatrách je potrebné, aby na hospodárenie v lesoch nebol vyvíjaný tlak štátnej ochranárskej lobby. Vyťaženie kalamitného dreva môže výrazným spôsobom a bez výdavkov z verejných financií zvýšiť zamestnanosť a ekonomickú výkonnosť regiónu.

Tatry pozbavené mýtov o nepostrádateľnej úlohe štátu majú šancu stať sa skutočným národným bohatstvom.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 52/2004

Konzervatívne listy, 11/2004: Problém Davida Byrna

Nakoľko sa boj proti fajčiarom nezdá byť Európskej komisii dostatočne dôrazný, zverejnil komisár David Byrne návrhy na grafické stvárnenie škodlivosti fajčenia na obaly od cigariet. Dizajnu škatuliek by mali dominovať fotografie rakovinových pľúc, pažeráka a ústnej dutiny, ale i „menej drastické“ zábery na mŕtvolu v márnici, či zadymený detský plod.

Zámer Davida Byrna má dozaista ušľachtilý i pragmatický pôvod, napokon, upozorňovať na riziká používania tohoto výrobku priamo na jeho obale je výhodné najmä odvtedy, čo sú americkí producenti tabaku nútení platiť odškodnenia spotrebiteľom za ich vlastnú nerozvážnosť. Celý problém má však jeden háčik. Zatiaľ čo alarmujúci nápis, hoci aj neúmerne veľký, možno s istou dávkou nevkusu považovať za súčasť návodu na použitie, obrázok zhubného nádoru v pokročilom štádiu na škatuľke od cigariet má najmä odstrašujúci charakter. Ba čo viac, bude to snáď prvý prípad v dejinách obchodu, kedy cieľom reklamného dizajnu nebude dopyt po výrobku zvýšiť, ale práve naopak.

Nech hľadíme na dôvody existencie dopytu po tabaku akokoľvek kriticky, vdychovanie tabakového dymu je nespochybniteľnou kultúrnou tradíciou našej civilizácie, tak ako konzumácia podobne škodlivého alkoholu či lahôdok z údeného mäsa. Tie však ostávajú bez postihu. Je veľmi ťažké odhadnúť, aký podiel fajčiarov sa po tejto kampani odnaučí fajčiť bez toho, aby začali užívať inú drogu alebo získali inú závislosť. Tento aspekt je pre komisára EÚ evidentne nepodstatný.

Zdá sa, že problém regulácie škodlivých prvkov spoločnosti prerástol Davidovi Byrnovi cez hlavu. Teraz, keď sme pripustili úlohu spoločenstva, aby nútilo výrobcov zhoršovať vzhľad ich výrobkov, môžeme pokračovať tým, že ich prinútime „prismradiť“ tabak osobitou arómou, napríklad pachom spálenej pneumatiky, či zhoreného ľudského mäsa.

Otázne ostáva, do akej miery spadá tento postup pod základný účel európskej integrácie liberalizovať obchod a zjednodušiť pravidlá výmeny. S týmto nemá problém David Byrne ani Európska únia.

S takouto úniou však máme problém my.
■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 11/2004

Sme, 26.10.2004: Envirofond a pochybné verejné záujmy

V 60. rokoch minulého storočia začala komunistická vláda realizovať rozsiahly program hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho rozvoja zaostalého východoslovenského regiónu. V rámci "podpory regiónov" štát na takmer celom území Východoslovenskej nížiny realizoval zásadnú (a často drastickú) premenu krajiny, spojenú s odvodnením a závlahami pôd, úpravami vodných tokov a obrovskými dotáciami do modernizácie poľnohospodárskych družstiev.

Ekonomická udržateľnosť týchto opatrení bola podložená prepočtami návratnosti investícií priamo v projektovej dokumentácii. Nespochybniteľne pozitívnym environmentálnym efektom malo byť zlepšeniu kvality života obyvateľov, ako aj v zlepšenie hygieny neúrodných a zamokrených pôd, ktoré boli zdrojom infekčných chorôb.

Výsledok tridsaťročného experimentu je s odstupom pätnástich rokov viac než príznačný. Veľká časť Východoslovenskej nížiny sa vracia k pôvodnému charakteru krajiny, ktorý je však znehodnotený pohľadom na rozbitú a nefunkčnú drenáž, neudržiavanú kanálovú sieť, do základov rozkradnuté závlahové stavby a množstvo opustených veľkofariem. Veľká časť namáhavo zúrodnenej ornej pôdy leží úhorom a burina sa šíri na okolité pozemky. Pôvodné prepočty návratnosti investícií sa ukázali chybné a charakter krajiny dnes zodpovedá skôr jej prirodzeným ekonomickým možnostiam.

Založením environmentálneho fondu sa ministerstvo životného prostredia snaží pokračovať v politike udržiavania pochybných verejných záujmov z 90. rokov. Zákon definuje len veľmi nejasné zámery ako "podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky", "podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia" či "podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie". Aká je pravdepodobnosť ekonomickej udržateľnosti týchto opatrení? Viac príkladov zo súčasnosti svedčí o tom, že nebude veľmi vysoká.

Ministerstvo podnes nie je schopné vyplácať kompenzácie vlastníkom chránených území za stratu príjmov z bežného hospodárenia. Obce neprejavujú záujem investovať ani zlomok vlastných nákladov do výstavby čistiarní odpadových vôd či do protipovodňovej ochrany. Poľnohospodári nie sú ochotní platiť ani malú časť z ceny dotovanej závlahovej vody. Výskumné projekty končia väčšinou bez predpokladaného realizačného efektu a vzdelávacie programy nie sú účinné. Hodnota majetku vybudovaného rozsiahlymi štátnymi dotáciami začína klesať hneď po skončení štátnej podpory.

Ministerstvu životného prostredia by nemala byť ponechaná výhradná kompetencia rozhodovať, čo je a nie je verejný záujem, keďže nerozhoduje o základnom prerozdelení verejných zdrojov, nehovoriac o riziku neefektívnosti hospodárenia samostatného fondu. Chybou bol už samotný vznik ministerstva, ktoré pre seba celkom neprirodzene vyňalo časť kompetencií ostatných ministerstiev. Jeho dôsledkom je i koaličný spor zo založenia environmentálneho fondu, ktorý však prichádza neskoro, keďže zaň pri prvom schválení hlasovali všetci poslanci vládnucich strán.

Ministerstvo životného prostredia nerealizuje ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku. Ak odhliadneme od nedôraznosti ministra financií v boji proti neefektívnym návrhom ministrov z SMK (týka sa to všetkých dotácií zo štátneho rozpočtu), ktorá je možno akceptovateľná v koaličnej logike menšieho zla, nie však morálne, potom by bolo potrebné, aby chýbajúca rozpočtová miliarda išla na úkor ich vlastných chybných rozhodnutí. Napríklad z pôvodne pridelených financií na priame platby poľnohospodárom.

Vyšlo v denníku SME 26.10.2004

HN, 11.10.2004: Návrat envirofondu na scénu

Dlhodobo nepriaznivé skúsenosti s hospodárením v štátnych fondoch viedli pred tromi rokmi vládu k zásadnému prehodnoteniu ich existencie. Zrušenie desiatich štátnych fondov v roku 2001 patrilo k najpozitívnejším reformným počinom vtedajšej pravo-ľavej vlády. Štátne fondy vznikali (a pretrvávali) po roku 1989 najmä v snahe jednotlivých ministerstiev stabilizovať finančné transfery do oblastí, ktorým v štátnych rozpočtoch hrozili každoročne reštrikcie, keďže išlo o menej významné a mnohokrát i ťažko obhájiteľné investície. Týkalo sa to najmä podpory rôznych melioračných a ochranných investícií v pôdohospodárstve a v životnom prostredí, po ktorých rástol dopyt najmä preto, že boli ľahko dostupným a zneužiteľným príjmom. V skutočnosti boli mnohé fondy vysoko neefektívnou, netransparentnou, a najmä zbytočnou formou investovania do pochybných "verejných záujmov".

Príjmy zrušeného Štátneho fondu životného prostredia pochádzali najmä z rôznych poplatkov, pokút za znečistenie a z ďalších "vlastných" zdrojov. Týmto spôsobom sa i v iných fondoch tvorila rozsiahla štruktúra príjmov, ktoré mali povahu vymáhaných daní, avšak spravovaných mimo štátneho rozpočtu i mimo niektorých kontrolných mechanizmov, ktoré by k tomuto zdroju príjmov náležali.

Podobným systémom podnes pracuje veľmi sporný Recyklačný fond, ktorý hospodári s prostriedkami štátu ako "neštátny" subjekt. Netransparentnosť hospodárenia mnohých fondov (napríklad Štátneho fondu ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu) pritom potvrdzovali zistenia všetkých orgánov kontroly. Ďalším ekonomickým rizikom samostatného hospodárenia štátneho fondu je i jeho vyššia nákladovosť riadenia.

Odpor vlády voči snahe ministerstva životného prostredia o opätovné založenie fondu viedol k tomu, že parlament minulý mesiac schválil nový zákon o environmentálnom fonde napriek jej nesúhlasu, a to na základe podnetu Výboru NR SR pre životné prostredie. Z hľadiska efektivity hospodárenia verejnej správy je to veľmi nesystémové a rizikové rozhodnutie, ktoré vylúči prostriedky štátneho rozpočtu spod kontroly vlády a zviaže ich konkrétnym, no dosť pochybným účelom. To všetko v čase, keď štát pre nezodpovednú politiku ministerstva životného prostredia zaviedol rozsiahle chránené územia a za tento "nákup" neplatí žiadne kompenzácie majiteľom území, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia.

Efektívnosť budúceho hospodárenia environmentálneho fondu spochybňuje samotné znenie schváleného zákona: ten totiž neobsahuje žiadne podrobnosti o činnosti fondu (tie má upraviť až jeho štatút) a na použitie prostriedkov fondu obsahuje len niekoľko nejasných formulácií typu "podpora činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky", "podpora výskumu a vývoja zameraného na zlepšenie stavu životného prostredia" či "podpora environmentálnej výchovy, vzdelávania a propagácie". Zákon ani jeho dôvodová správa neobsahujú informácie o plánovaných príjmov a výdavkoch fondu, ba ani to, či a do akej miery budú výdavky smerovať do racionalizačných opatrení, napríklad na budovanie odpadovej infraštruktúry.

Žiadosť o vrátenie zákona o environmentálnom fonde do parlamentu je dobrým rozhodnutím vlády a zároveň príležitosťou pre prezidenta vyjadriť svoj postoj k tejto iracionálnej norme. Šance na zvrátenie jej nepriaznivých dôsledkov sú však skoro tak nízke ako pravdepodobnosť, že Miklósov rezort začne robiť ekonomicky udržateľnú environmentálnu politiku.

Článok bol uverejnený v Hospodárskych novinách dňa 11.októbra 2004

Sme, 21.9.2004: "Sociálny" biznis s emisiami

Predstavme si situáciu, že by Európska únia začala považovať za škodlivú konzumáciu bravčového mäsa. Potom by podľa rebríčka objemu výroby mäsa v krajinách EÚ zaviedla kvóty na jeho výrobu a rozhodla, že krajiny s vysokou produkciou by mohli od regiónov s produkciou nižšou tieto kvóty odkupovať. Samozrejme, celkový prídel pridelených kvót by bol o niečo nižší, než je súčasný objem produkcie, čo by malo viesť k priemernému poklesu jeho konzumácie.

Princíp je zdanlivo logický: predpokladá, že pokles ponuky zvýši cenu a to prinúti časť obyvateľstva prejsť na iný, "zdravší" druh potravín. Problém je v tom, že takto to reálne nefunguje. Po prvé, je veľmi pravdepodobné, že "ušetrené" náklady na mäso by ľudia nepoužili primárne na kúpu zdravších potravín, ale práve naopak (vegetariáni vedia, o čo drahšia je jedna kalória v zelenine od mäsa), a po druhé, výrobcovia mäsa by vždy našli spôsob, ako ťarbavý a štátom regulovaný trh s kvótami obchádzať.

Zdá sa, že riziká tejto koncepcie EÚ vôbec neprekážajú a práve týmto spôsobom zavádza obchodovanie s kvótami emisií tzv. skleníkových plynov (najmä oxidu uhličitého). Systém má motivovať veľkých výrobcov k zníženiu produkcie, pričom predpokladá zavádzanie úsporných technológií a širšie využitie "ekologickejších" zdrojov energie. Riziká tohto systému sú však veľmi vysoké.

Kúpa kvót nad rámec pridelený ministerstvom predstavuje zvýšenie nákladov pre prosperujúce firmy, ktoré chcú rozširovať výrobu. Pre nich nie je tento náklad ničím iným než novou daňou, ktorou ich zaťažuje štát (navyše ide o daň za úspech). Ich ďalším nákladom je podávanie žiadostí o kvóty, ktoré si vyžaduje vedenie rozsiahlej agendy. Veľmi sporný je i predpoklad, že dominantný podiel predajcov kvót budú tvoriť firmy investujúce do environmentálnych technológií. Tento typ príjmu bude zrejme oveľa lukratívnejší pre firmy v úpadku. Pokútny obchod s emisiami tak nadobúda typické defekty socialistickej politiky: poctiví doplácajú na nepoctivých, prosperujúci sú demotivovaní a špekulanti majú bezprácny príjem. Cieľu normy hrozí nefunkčnosť i preto, lebo je "utopený" v rozsiahlych právomociach úradníkov a v ohraničenom zábere producentov plynov.

V aproximácii európskej emisnej normy v novom zákone o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prijal slovenský parlament minulý týždeň, pribúdajú ďalšie riziká. Systém je zhovievavý voči výnimkám typu "nepredvídateľnej mimoriadnej udalosti", čo uľahčuje možným vinníkom snahu obchádzať zákon, nehovoriac o rozsiahlych technických slabinách monitoringu ovzdušia. Znepokojujúce je i to, že zákon ponecháva a rozširuje podobný systém i pre ďalšie znečisťujúce látky - oxid síričitý a oxidy dusíka, čo je celkom nad rámec povinností vyplývajúcich z členstva v EÚ.

Kjótsky protokol, ktorý bol základným impulzom pre vznik systému obchodovania s kvótami emisií v EÚ, nie je pre nesúhlas viacerých krajín platný a zrejme ani nikdy nebude. Dôkazy o vplyve ľudskej činnosti na globálne otepľovanie totiž nie sú podnes jednoznačné a všetko nasvedčuje tomu, že táto radikálna ekologická téma má svoje najlepšie roky za sebou. Obchodovanie so skleníkovými plynmi je tak úplne zbytočným a neefektívnym riešením Európskej únie, ktorá ním prezentuje svoje ľavicovo pokrútené vnímanie podpory slobodného trhu.

Slovenská vláda mala prejaviť nesúhlas s týmto riešením, okresať povinnosti uložené legislatívou EÚ na nevyhnutnú mieru a zrušiť "sociálny biznis" v obchodovaní s kvótami ďalších látok. Výsledkom je však len ďalší dôkaz, že environmentálna politika na Slovensku má od reforiem veľmi ďaleko.

Vyšlo v denníku SME 21.9.2004

Domino Fórum, 14.7.2004: Lesný socializmus

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo legislatívnu reformu lesného hospodárstva, ktorá oslabuje výkon vlastníckych práv a hospodárskeho využitia lesov v prospech štátneho dirigizmu a nejasných „verejných záujmov“.

Súčasná lesnícka politika je stanovená dvoma základnými normami: zákonom o lesoch a zákonom o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva. Vo svojej podstate je pokračovaním koncepcie spred roka 1989, založenej na politike, v ktorej štát koncentruje rozsiahle právomoci nad riadením a kontrolou hospodárenia v lese. Realizuje ich prostredníctvom vnútených povinností pre vlastníkov lesa (najmä povinnosťou platenia odbornej správy a dodržiavania lesných hospodárskych plánov – LHP), v obmedzeniach vo využívaní lesa (najmä definovaním spôsobov užívania lesov, limitmi ťažby, zákazom činností na lesných pozemkoch a podobne) a v ďalších reštrikciách vlastníckych práv (napríklad práva na finančnú kompenzáciu za voľný zber plodín).

Priveľa štátu

O nadmernej úlohe štátu v lesníckej politike u nás svedčí aj štúdia bývalého riaditeľa Lesov ČR Jiřího Olivu, ktorá analyzuje legislatívy desiatich európskych krajín z hľadiska vplyvu štátu na výkon vlastníckych práv a slobodu podnikania. Podľa tejto štúdie sú slovenská a česká lesnícka politika najreštriktívnejšie zo sledovaných krajín vo všetkých základných cieľoch štátnej lesníckej politiky (napríklad v ochrane pred odlesňovaním, obmedzovaní holorubov, určovaní lesných hospodárskych plánov či stanovovaní povinnosti odbornej správy lesov).

Vari najnepríjemnejším zistením je fakt, že nový, reformný zákon navrhuje zakázať privatizáciu všetkých lesov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Keďže súkromné vlastníctvo lesov je preukázateľne najefektívnejšou formou hospodárenia, nie je možné nevidieť nepriaznivý lobistický vplyv zo strany správcov štátnych lesov. Tie činia takmer 44 percent celkovej výmery lesov, čo je istotne dosť lukratívny balík záujmov pre štátny podnik Lesy SR, ktorý v ostatných rokoch zápasil najmä s hlbokou stratovosťou podnikania a s mnohými korupčnými podozreniami. Iným výsledkom nežiaduceho lobingu je paragraf, vynucujúci existenciu výskumného ústavu a rozsiahle štátne financovanie lesníckeho výskumu. Väčšina výskumných ústavov v rezorte už bola zrušená alebo pretransformovaná, preto úmysel tvorcov zákona zmeniť tento racionálny trend je celkom nepochopiteľný. Okrem toho, fungovanie vedy a výskumu na Slovensku je už predmetom iných platných noriem.

Charakteristickou črtou nového zákona je rozrastanie štátnej kontroly nad akoukoľvek činnosťou v lese. Podstatou celého zákona je totiž opis povinností vlastníkov lesa voči orgánom štátnej správy a kompetencií týchto orgánov na schvaľovanie činnosti, udeľovanie výnimiek a sankcií, ako aj zákazov činnosti. Nový návrh síce zlučuje dva pôvodné zákony do jednej normy, ale rozsah textu vzrastie o ďalšiu polovicu... Celkom paradoxne však ponecháva v kompetencii ministerstva pripraviť až 18 (!) vykonávacích predpisov k zákonu. Akákoľvek pochybná je podstata množstva opatrení v lesnom hospodárstve, ich absencia v riadnom zákone sa stane vysokým rizikom pre vznik korumpovateľných znení vyhlášok zo strany ministerstva. Ide najmä o opatrenia upravujúce postup pri vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, pri vyhlasovaní kategórií lesov alebo o podrobnostiach lesného hospodárskeho plánu, ktoré sú pre biznis v lesnom hospodárstve veľmi dôležité.

Hubári a verejné záujmy

Zákon nerieši dlhodobý konflikt vlastníkov lesov so zberateľmi lesných plodín. Hubári (ale i turisti a ďalší „nevlastníci“) tak naďalej môžu voľne vstupovať na cudzie pozemky a bezplatne užívať ich majetok, čo ostáva sporným bodom i vo vzťahu k ústavou garantovaným právam vlastníkov. Koncepcia vlastníckeho práva je obchádzaná celou podstatou zákona tým, že definuje funkcie lesa, v ktorých následne vnucuje spôsob hospodárenia. Týmto spôsobom udržuje i nezmyselnú existenciu „lesov osobitného určenia“, ktorá vyhradzuje právo na užívanie časti lesného majetku pre poľovníkov, vodohospodárov, kúpeľníctvo, školy a rôzne nejasné „verejné záujmy“ (napríklad environmentálne). Väčšinu z nich však tvoria konkrétne podnikateľské subjekty, ktoré by mali vstúpiť s vlastníkmi do trhového vzťahu a neostávať zvýhodnené zákonom.

Každý vlastník lesa s rozlohou nad 50 hektárov musí zamestnávať špecialistu-hospodára, pre ktorého zákon celkom iracionálne sprísňuje kritériá odbornej spôsobilosti. Napriek rozsiahlym a často byrokratickým povinnostiam jeho práce však zodpovednosť za nedostatky v hospodárení nenesie on, ale sám vlastník lesa, čo do veľkej miery spochybňuje účinnosť tejto koncepcie.

Smer byrokracia

Nový lesný zákon je sporný v množstve ďalších zbytočných reštrikcií (napríklad v ťažbe holorubom, v zákaze športových podujatí v lese či v založení lesníckej ochranárskej služby). Zdá sa, že ministerstvo pôdohospodárstva premrhalo príležitosť pripraviť zákon, ktorý by viedol k zvýšeniu efektivity využitia lesov. Návrh legislatívnej reformy lesníctva je krokom späť, smerom k byrokracii, lobizmom a korupciou ovplyvniteľným kompetenciám štátnych úradníkov a obmedzeniam súkromného vlastníctva. Minister Zsolt Simon sa tak popri šéfovi environrezortu stáva ďalším ministrom z SMK, ktorý nerealizuje reformy, ale socialistickú agendu.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č. 28, 14.7.2004

Sme, 14.5.2004: Prečo nedoplácať poľnohospodárom

Každoročne najostrejší politický spor v agrárnom sektore sa vedie o objem podpory farmárov. Dôležité však je uvedomiť si, aký podiel z príjmu farmárov je skutočným objektom sporu. Dominantný zdroj príjmu farmára pochádza z predaja jeho výrobkov. Podiel príjmov prostredníctvom intervenčnej politiky štátu, ktorú tvoria napríklad cenové regulácie, dovozné clá a najmä množstvo dotácií, je na celkovom príjme len menšinový. Podľa odhadu producentskej podpory od OECD sa v EÚ pohybuje na úrovni približne 38 %. Slovensko s pôvodnou úrovňou 22 % smeruje tento rok k EÚ zvýšením objemu podpory takmer o polovicu.

K hlavnému príjmu zo svojej obchodnej činnosti získajú slovenskí farmári tento rok podporu vo výške 6,7 mld. Sk priamo z EÚ. K tejto sume pribudne ďalších 8,5 mld. Sk (v bežných transferoch) zo štátneho rozpočtu. Dôvodom minuloročných protestov farmárov bol pôvodný úmysel ministerstva financií nedoplácať k priamym platbám doplatok zo štátneho rozpočtu vo výške, ktorá bola vyjednaná s EÚ, ale len jej polovicu, čím by boli ukrátení o približne 2 mld Sk z uvedenej sumy. Proti podobnému zámeru MF SR na budúci rok (doplácať len tretinu z vyjednaného národného doplatku) sa poľnohospodári opäť bránia, argumentujúc najmä hrozbou zníženia konkurencieschopnosti nášho poľnohospodárstva. Iste, žiadna strata podpory neprispieva k zlepšeniu schopnosti konkurovať na trhu predotovaného poľnohospodárstva v EÚ. Okrem toho, v dôsledku pokrivenej kalkulácie zo strany EÚ budú naši farmári dostávať objemovo menej peňazí, než naši susedia. Taktiež je nespravodlivé, že do EÚ vstupujeme za podmienok kráteného prístupu k dotáciám z rozpočtu EÚ, čo potrvá až do roku 2013. Otázne však je, do akej miery sú tieto fakty vážnejšími argumentmi než výhody zrušenia národného doplatku a dotácií vôbec.

Tohto roku finančná podpora slovenských farmárov prudko vzrastie. Objemový nárast je oveľa rýchlejší, než potreba vyrovnávať podmienky konkurencie našich farmárov na európskom trhu. Význam tejto snahy je navyše naštrbený skutočnosťou, že slovenskí poľnohospodári majú výrazne nižšie náklady na mzdy, nižšie náklady na energie a niektoré ďalšie faktory ovplyvňujúce hospodárskych výsledok fariem veľmi podobné s úrovňou EÚ (napríklad v miere zamestnanosti, či vzdelanosti farmárov). Napokon, ani mnohí farmári nepopierajú, že vyrovnávanie cien s EÚ možno očakávať skôr pozvoľné a postupné. Pozitívne trendy vývoja nášho poľnohospodárstva naznačujú i výsledky simulácie dosahov vstupu do EÚ na slovenské poľnohospodárstvo zo strany rezortného výskumu.

Súboj o miliardy pre „chlebové odvetvie“ robí hmlu nad všetkými nepriaznivými dôsledkami dotácií v poľnohospodárstve: od obrovských deformácií podmienok konkurencie (uvážme, že len v podpore znevýhodnených oblastí môže byť rozdiel medzi dvoma susednými parcelami až 2 tisíc Sk na hektár) až po široké možnosti zneužívania prostriedkov na iný, než cielený účel. Dotačná politika EÚ brzdí liberalizáciu svetového obchodu a nepriamo poškodzuje nášho spotrebiteľa i hospodársky nízko rozvinuté krajiny. Ak zrátame straty, ktoré spôsobuje neefektivita systému prerozdeľovania, s obrovskými stratami spôsobenými nadmerne reštriktívnou politikou EÚ (napríklad v zbytočných obmedzeniach podnikania v chránených územiach a v zraniteľných oblastiach), môžeme získať sumu oveľa vyššiu, než tú, o ktorú sa cítia poľnohospodári ukrátení. Zmieňované problémy však ostávajú na pokraji záujmu poľnohospodárov. Národný doplatok k priamym platbám možno zamietnuť v plnom rozsahu. Ekonomické riziká opatrenia sú oveľa nižšie než ponúkajúci sa prospech, ktorý spočíva v očistení agrárneho trhu od neefektívne hospodáriacich fariem (tak, ako to spôsobili radikálne dotačné reštrikcie v Novom Zélande), v znížení rizík korupcie, či úspore verejných financií v prospech dôležitejších investícií. Ministerstvo financií v návrhu rozpočtových východísk na roky 2005-2007 však zostáva svojim nedotiahnutým a ekonomicky neodôvodneným postojom na polceste.

Článok bol uverejnený v denníku SME, 14.5.2004