Sme, 4.11.2008: V kauze skládky víťazia úradníci

Pezinská skládka, ale napríklad aj Tichá a Kôprová dolina sú dôkazom, aký chaos vytvára štát, keď 18 rokov odkladá reformu pravidiel stavebného a územného konania.

Článok vyšiel v denníku Sme, 4.11.2008, tu.

Nicolasov majsterštych

Nič nepoteší priaznivcov ľahkého fatalizmu viac ako ukážka grandiózneho výprasku pre osádzačov búst v priamom prenose. Päťadvadsať pre tých, ktorí sú skalopevne presvedčení o nekonečnej vzdialenosti medzi víťazstvom a pádom, hrdinom a zbabelcom, vrahom a záchrancom života.

Týmto ľuďom zrejme podnes chýba mamin prsník, preto sa túžobne obracajú na každého, kto by mohol byť ich novým gerojom. Viem si preto predstaviť, aké zdesenie v ich radoch muselo nastať, keď im mamina Nicolas namiesto životodarného mliečka pustila studenú sprchu: ste už veľkí, tak sa naučte podľa toho žiť. A ak to bez hrdinu nedokážete, choďte si ho hľadať inde.

Vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa tento rozhovor s Nicolasom Wintonom z jeho životopisu akosi "vytratil". Nečudoval by som sa, ak by sa ho podaktorí snažili dostať z hlavy. Raz darmo, vo svete, v ktorom hrdinstvo a podlosť nie sú následkom príčiny, ale vlastného rozhodnutia, sú jeho odpovede politicky nadmieru nekorektné.

Ako taký výprask vyzerá v praxi?

Otázka: „Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.“
Odpoveď: „Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval.

Otázka: "Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?"
Odpoveď: "To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt. Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší."

Otázka: „Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?“
Odpoveď: „Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“

Otázka: „Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?“
Odpoveď: „Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.

Otázka: „V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?“
Odpoveď: „Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“

Otázka: „Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentu o vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?“
Odpoveď: „Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.“

Otázka: "Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?"
Odpoveď: „Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“

Čo sa mňa týka, cez víkend má byť poriadne sychravo. Úplne najradšej by som sedel vedľa pána Nicolasa na pohovke a sledoval s ním Premier League.

Preferencie v guliach ukryté

Poučenie z krízového vývoja, ktorý doviedol ODS ku krajskému volebnému výprasku, je celkom jasné: preferencie sú ukryté v guliach. Kto ich nemá, ten ich nemá.

Doplňme do textu mená figúrok z našej pravice a komentár ku krajským voľbám 2009 je na svete:

Co říkáte výsledku voleb? Jak se vám líbí oranžová republika?

Upřímně řečeno, čekal jsem něco takového. Spíš mě notně překvapilo, že se ještě najde 20-30% elektorátu ochotného volit ODS. Nezdá se mi to málo, naopak, zdá se mi to být kurva hodně, s ohledem na to, jak dalece se tato strana pod vedením takových veličin jako Topolánek + Dalík, Tluchoř a Langer zpronevěřila svým slibům, zezelenala a zrudla. Dlouhodobě nejde vyžít z loga, ani z Klausova kníru, taky nejde vyházet ze strany tvůrce programu, program samotný proměnit v hajzlpapír, ty, co na to poukazují, prohlásit za demagogy a ještě se u toho tvářit jako mistr světa. Taky je možné najmout P.R. experty a provozovat další a další "vysvětlovací kampaně" na vymývání mozků, kolik ODS koupila hasičských stříkaček, jenže občan není zas tak úplně pitomý, vidí a slyší. Paroubek by měl křupanovi z Valašska koupit čokoládu nebo tak něco, protože mu zajistil volební vítězství, o kterým by i s jeho velkým mozkem a prostřeleným Kočkou v pozadí ani nesnilo. (link)

.

Anketa: Prečo má byť Starý most kultúrnou pamiatkou?

Trápim sa svojim žalostným deficitom vkusu, ale nemôžem si pomôcť. Bratislavský Starý most nepovažujem za ktovieako starú, ani peknú, ani architektonicky unikátnu stavbu. Podobné mosty odiera naša čachtická strela celé desaťročia a doposiaľ nikoho nenapadlo zaraďovať tieto (inak pekné) úžitkové predmety ku kultúrnym pamiatkam. Názor na problém, či má alebo nemá byť bratislavský Starý most kultúrnou pamiatkou, však tento týždeň vyjadrili aj iní občania. Majú na to právo. Ešte spravodlivejšie by však bolo, ak by sa k nemu mohli vyjadriť všetci obyvatelia Bratislavy, alebo aj celého Slovenska. Navrhujem preto usporiadanie minireferenda s dvoma anketovými otázkami a niekoľkými možnosťami odpovedí. Som presvedčený, že tie by riešenie problému mohli posunúť výrazne ďalej. Tu sú.

Otázka č. 1: Prečo má byť Starý most uznaný za kultúrnu pamiatku?

1. je pekný
2. je tak škaredý, až je pekný
3. bol postavený ako provizórna vojenská stavba a ešte nepadol
4. bráni škodlivému importu maďarskej kultúry loďami
5. vyzerá ako mosty vo vidieckej krajine, takže vidláci sa v Blave môžu cítiť ako doma
   
6. vyzerá ako mosty vo vidieckej krajine, takže blaváci sa môžu cítiť ako na chalupe u svojho deda
7. je dosť hrdzavý, takže je asi starý
8. piliere ľavého brehu majú 118 rokov a zvyšok mostu má 63 rokov, takže je asi starý
   
9. niektoré mosty vyzerajú inak ako tento
10. stál pri ňom cisár Franz
    
11. most budovali špičkoví nemeckí zajatci pod láskavým dohľadom vojaka Sergeja, ktorý na Slovensku nikoho neznásilnil
12. keď zbúrajú tento most, tak nový postavia developerské svine
13. fandím Slovanu, do Petržalky ani koňmo
14. petržalčanky sú naduté hače
15. páči sa mi
16. páči sa profesorovi Hubovi z Geografického ústavu SAV

Otázka č. 2: Kto má určovať kritériá pre zaradenie stavby medzi kultúrne pamiatky v tzv. verejnom záujme?

1. ja
   
2. profesor Huba z Geografického ústavu SAV
3. každý, kto vie zvolať tlačovú konferenciu
4. pamiatkový úrad
5. pamiatkový úrad, ale len v okrese Stropkov
6. blbá otázka, verejný záujem je predsa boľševická páka na páchanie násilia na súkromnom vlastníctve
7. nikto, lebo kritériá robia poriadok a v našom štáte musí zostať bordel

Aj by som v nej ostal, ale už ma nechcela

Unikátnu kampaň za zotrvanie svojich klientov zvolila tohto roku moja (teraz už bývalá) poisťovňa Všeobecná zdravotná poisťovňa. Po dvanástich rokoch od údajného neuhradenia dvoch platieb (z roku 1996, v čase od skončenia vysokej školy po môj nástup do prvého zamestnania) sa rozhodli tieto platby vymáhať. Pravdupovediac, nemám ani tušku, či som tie platby vtedy uhradil alebo nie. To však nie je podstatné, pretože archivovať si tieto údaje 12 rokov snáď naozaj nemusím.

Podstatné je, že u mňa skončili. Odteraz som v súkromnej.

Položte mi vertikálnu otázku

"Pri definovaní stratégie v NSRR bolo potrebné zamerať sa aj na riešenie horizontálnych otázok. Tie si totiž vyžadujú osobitný prístup a pozornosť."

"Zmyslom každej z horizontálnych priorít je zabezpečiť dosiahnutie pre ňu definovaného cieľa, ktorý sa týka viacerých priorít NSRR. Nemôže byť teda zabezpečený len prostredníctvom jedného operačného programu, ale vyžaduje si koordinovaný prístup pretínajúci viaceré špecifické priority, resp. projekty."

Zdroj: HP NSRRSR, MVRRSR

Chrbet ako ostatní

Keď nastupujúci minister životného prostredia Ján Chrbet priznal, že o ekológii veľa nevie, v ankete SME (14. 8.) túto skutočnosť ostro odsúdili dvaja z piatich dopytovaných. Obaja sú profesormi v prírodných vedách: známy environmentálny aktivista Mikuláš Huba a bývalý minister životného prostredia László Miklós. Obaja sú zjavne presvedčení, že znalosť odboru, ktorého sa týka správa vecí verejných, by mala byť prvoradou podmienkou pre nástup do riadiacej funkcie.

Toto však nie je správny spôsob hodnotenia Chrbetových šancí na úspech. Riaditeľmi priemyselných podnikov obvykle nebývajú inžinieri, ale najmä absolventi obchodných škôl, ekonómovia a právnici. Výsledkom bohato živeného mýtu o „dobrom ekológovi“ na poste ministra životného prostredia je tragický stav environmentálnej politiky na Slovensku, ktorý sa každým rokom prehlbuje.
.
.
.
Čítajte viac v Sme (link)

Konzervatívne listy, č. 7-8/2008: Pravica a ochrana životného prostredia

Spoločenské chvenie, ktoré sa zjavilo v priemyselnej revolúcii, v prudkom zvyšovaní počtu obyvateľov na Zemi a v nevídanom raste bohatstva národov, viedlo tiež ku vzniku nečakaných konfliktov o využitie „kolektívnych“ prírodných zdrojov. Dovtedajšie právo, založené na riešení konfliktov v podmienkach dobre identifikovaných súkromných vlastníctiev, však tieto spory nebolo schopné riešiť. Preto bolo celkom pochopiteľné, že vláda vytvorila systém, ktorý rozdelil jednotlivým užívateľom prírodných zdrojov konkrétnu mieru práv, limitov a povinností.

Takto vznikol i aparát úradníkov, ktorí podnes rozdávajú a kontrolujú príkazy, zákazy a obmedzenia vo využívaní krajiny. Zdá sa, že v názoroch na riešenie sporov o „kolektívne“ (alebo tiež verejné) statky by nemal existovať zásadný rozpor ideí, lenže ani tento konflikt nemožno vyňať z odvekej rozpravy o tom, ktoré konanie je správne a či si nesprávne konanie zaslúži kompenzáciu, izoláciu alebo trest. Pravica má preto veľké možnosti (a povinnosť) ponúknuť lepšiu alternatívu ochrany životného prostredia.

Kolektívne zdroje

Konflikt priemyselnej revolúcie spočíval vo vzniku nečakaného náporu na využitie prírodných zdrojov. Typickým príkladom je obyčajná rieka: pred niekoľkými storočiami postačovala rieka odvádzať a čistiť odpadové komunálne vody, ako aj kryť potreby ľudí, ktorí z nej čerpali vodu na závlahy, chov rýb či iný úžitok. Na prelome 19. a 20. storočia však túto istú vodu začali využívať aj veľké priemyselné podniky, drobné manufaktúry, elektrárne, či turistické centrá, pričom zároveň rástol počet obyvateľov, ktorí ju využívali. Každý z užívateľov mal inú požiadavku na kvalitu vody a každý zároveň spôsoboval svojim znečistením škodu ľudom, ktorí žili na nižšej časti toku. Právo, ktoré sa celé stáročia vyvíjalo a vedelo vysporiadať s konfliktmi na úrovni dobre identifikovaného vlastníctva, však bolo v tomto prípade zrazu bezmocné. Prečo? Práve preto, lebo k povrchovým a podzemným vodám, podobne i k ovzdušiu, ale aj k migrujúcim zvieratám – teda ku všetkému, čo je v prirodzenom „samovoľnom“ pohybe – nemožno tak ľahko určiť vlastnícke práva. Napriek tomu existuje viacero možností pre zabezpečenie kvalitnejšej starostlivosti o jednotlivé zložky životného prostredia.

Súkromné vlastníctvo

Principiálnym východiskom tzv. pravicových (klasicky liberálnych a konzervatívnych) prúdov je dôsledná obrana súkromného vlastníctva. Výhody súkromného vlastníctva pred kolektívnym pri využívaní prírodných zdrojov sú po tristných skúsenostiach s krachom komunistického experimentu dnes už nespochybniteľné (dôležité argumenty v prospech súkromného vlastníctva poskytuje i Garrett Hardin v zásadnej eseji klasickej liberálnej ekonómie „Tragédia obecnej pastviny“).

Prvá otázka teda znie: Sú všetky verejné statky prirodzene verejné? Zdá sa, že to nie je celkom tak. Vývoj technológií dnes rozširuje možnosti identifikácie pôvodcu znečistenia (napríklad „sfarbením“ vody či ovzdušia alebo dôsledným monitoringom), teda istej miery „zosúkromnenia“ verejného statku. Vládni byrokrati dnes rozširujú ľavicový svet obrovských štátnych environmentálnych agentúr a ministerstiev životného prostredia, avšak veľmi neradi sa vzdávajú („ich“) štátneho vlastníctva kolektívnych statkov. V neochote riešiť problém preto naň radšej nabaľujú ďalšie zákazy a obmedzenia.

Verejné statky

Aj keby sme pochybovali o úspešnosti konceptu privatizácie kolektívnych statkov, ešte vždy existuje alternatíva k súčasnému trendu centralizovanej formy štátneho vlastníctva. Typickým príkladom je súčasná správa povrchových vôd na Slovensku: zabezpečuje ju centralizovaný a monopolný štátny podnik, ktorý je financovaný nespravodlivým systémom vymáhania poplatkov, s neprehľadným hospodárením, s miliardovými finančnými tokmi, navyše v súčasnosti v úplnom područí jednej vládnej politickej strany. Komplexná reforma smerujúca k silnejšej spoluúčasti (v tomto prípade transparentnejšej) decentralizovanej štátnej správy, prípadne čiastočnej privatizácii služieb, však nie je pre zaužívané ľavicové praktiky obcovania so štátom to pravé.

Štátne vlastníctvo

Napokon tu ostáva najväčší podiel ľavicových omylov, ktoré spôsobujú závažné škody na životnom prostredí ľudí. Ja ním štátne vlastníctvo prírodných zdrojov, ktoré nemajú povahu „prirodzeného“ kolektívneho statku. V prípade Slovenska štát vlastní a spravuje viac ako 60 percent lesnej pôdy (lesov), nakladá so štvrtinou poľnohospodárskych pôd, vlastní všetko nerastné bohatstvo a je takmer monopolným správcom chránených prírodných území. To spôsobuje množstvo zbytočných a nezmyselných konfliktov o využitie krajiny. V prípade ochrany prírody štát (svojimi reguláciami) „nakupuje“ chránené územia bez reálnej potreby a bez zabezpečenia serióznej ochrany najvzácnejších území. Nebezpečné skládky odpadov sa nachádzajú najmä na štátnych pôdach transformovaných (a následne skrachovaných) družstiev, na okrajoch štátnych lesov a v štátom vlastnených vodných tokoch.

Vytvárane trhov vo „verejnom záujme“

Mohli by sme sa venovať ešte množstvu nezmyselných vládnych regulácií a spôsobov určovania práva (vychádzajúcich napríklad z vágnej predstavy vlády o tom, že súkromné podnikanie spôsobuje ľuďom ujmy), nemožno však nespomenúť vládny koncept tzv. „verejného záujmu“, ktorý v podstate zakrýva snahu vlády o vytvorenie trhov, ktoré bude následne ovládať. Najväčším podnikateľom v krajine býva obvykle práve vláda. Ona prerozdeľuje dominantnú časť domáceho produktu, ona vytvára nové trhy, posilňujúce jej postavenie. V prípade „ochrany životného prostredia“ vláda vytvára obrovské štátne fondy z prostriedkov súkromných poplatníkov (napríklad Recyklačný fond, či Environmentálny fond), ktoré „rozdávajú“ štátne zákazky súkromným (často „spriateleným“) firmám. Recyklačný trh a trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov sú zase príkladom neprirodzených trhov, založených na nejasnom a neodôvodnenom koncepte verejného záujmu. Toto je dôsledok ľavicového vnímania úloh vlády.

Hlboká erózia

Environmentálna politika v jej súčasnom prevedení svedčí o hlbokej erózii snahy vlád o riešenie problémov s využívaním krajiny. V demokratickom svete neexistuje jednoduchšia príležitosť ako posilniť úlohu vlády, než presvedčiť verejnosť o tom, že existuje nová „environmentálna“ hrozba, ktorú môže vyriešiť iba ďalšia vládna kontrola trhu. Svedčí o tom i urputná snaha vlád zotrvávať na pozícii boja proti klimatickej zmene, pričom dôkazná podstata stojí v podstate na hlinených nohách a možnosti riešenia z pozície vlády sú ekonomicky zásadne spochybnené. Nedôvera v súkromné vlastníctvo a v schopnosť prirodzeného trhu riešiť väčšinu environmentálnych problémov umožňuje ďalšie cynické rozhodnutia vlády, ktorá vždy vycíti, ak môže ešte viac rozšíriť pole svojej pôsobnosti. Výsledkom tohto úsilia je neustále rastúci aparát úradníkov „životného prostredia“ a čoraz oklieštené práva vlastníkov na slobodné užívanie svojho vlastníctva.

Súkromné vlastníctvo nie je riešením, ale nevyhnutnou podmienkou pre riešenie problémov s využívaním krajiny. Akákoľvek snaha obísť túto historickú skúsenosť je cestou k ďalšiemu nevoľníctvu. Nie je to dosť významná téma pre pravicu?

Článok bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, č. 07-08/2008 (link)

Džob pre Parsonsových potomkov

Spomínate si na milú dcérku pána Parsonsa, ktorá udala svojho otca za to, že v noci vykrikoval zo spánku „preč s Veľkým bratom“? Parsonsov ideozločin z Orwellovho románu 1984 bol pravdivým obrazom totalitnej spoločnosti. Skutočné prípady udávania rodičov za nevhodné idey si pamätáme aj z našich krajov spred 50 rokov. Pravda, dnes je doba iná, ale pre fanúšikov nezáväzného udavačstva sa dnes ponúka aspoň malé retro – prihláste svoje dieťa do klimatickej polície.

Popredná britská energetická spoločnosť Npower propaguje webstránku www.climatecops.com určenú pre deti, kde mladí stážisti musia splniť tri misie k tomu, aby sa mohli stať elitnými kadetmi a začať s tréningom na post „klimatického policajta“. Internetová stránka ponúka množstvo možností na stiahnutie, vrátane „kartičiek klimatického zločinu“, ktoré inštruujú adeptov k tomu, aby sledovali svoju rodinu, blízkych a známych, či napáchajú klimatické zločiny. Na kartičky si deti zapisujú, kto nechal zbytočne zažaté svetlo, zapnutý televízor, či nabitý mobil v elektrickej zásuvke.

Tieto ideozločiny majú deti následne hlásiť - zatiaľ síce len tým, ktorí ich páchajú, ale jeden nikdy nevie - možno si raz začnú pospevovať novú verziu kultovej skladby od Bez ladu a skladu: "Čím chceš byť? Čím chceš byť? Klimatický udavač!"

Zdroj: Steve Watson, InfoWars.net (link)

Bangladéš sa zväčšuje. Kde udělali soudruzi z IPCC chybu?

Podľa IPCC mal z dôvodu globálneho otepľovania stratiť Bangladéš do roku 2050 17 % svojho územia (zaplavením). Navyše, 20 miliónov Bangladéšanov malo stratiť svoje príbytky a krajina mala prísť o 30 % svojej produkcie potravín.

Nové údaje však potvrdzujú, že za posledných 32 rokov sa výmera Bangladéša zväčšuje priemerne o 20 štvorcových kilometrov ročne.

Správa bola publikovaná 30. júla 2008 na News.Yahoo.com (link)

Otázka dňa znie: Kdepak ti soudruzi z IPCC udělali chybu?

Povodeň ako pozitívna externalita?

Drevorubači, ktorí podľa environmentálnych aktivistov spôsobili nežiadúcim výrubom stromov povodeň (link), by mali dostať odmenu za vyčistenie vodného toku v Slovenskom raji.

Povodeň zmenila tiesňavy na nepoznanie (Sita - Sme, 31.7.2008, link):

Ničivé povodne, ktoré sa prehnali najmä východným Slovenskom minulý týždeň, napáchali množstvo škôd aj v tiesňavách Slovenského raja. Na druhej strane, dnes je Slovenský raj úplne iný, ako ešte pred dvoma týždňami, tvrdí starosta Hrabušíc Štefan Labuda. Prívalová voda vyplavila z väčšiny tiesňav naplaveniny, ktoré sa tu roky hromadili.

„Zmenili sa korytá potokov, v mnohých prípadoch voda odniesla aj niekoľkometrové nánosy štrku a piesku,“ hovorí Labuda. Príkladom je aj tiesňava Piecky, ktorá doslova žiari „novotou“. Prívalové vody odplavili nánosy, takže turistov až zarazí vápencovo-biele dno tiesňavy. Turisti ocenia aj čistejší vzduch v tiesňavách.

...Štefan Labuda odhaduje škody na obecnom majetku v Slovenskom raji na 0,5 mil. Sk (16 597 €). Úpravy a preloženie niektorých rebríkov v tiesňavách si vyžiadajú približne milión korún (33 194 €).

Škody síce dosiahli 1,5 mil. Sk, ale za tú sumu by roklinu nevyčistila ani najlepšia súkromná firma.

Otázka dňa znie: ako započítať drevorubačom cost and benefits?

Zmena pôdneho krytu, vlastníctvo a právo

Môj ctený oponent Juraj Lukáč veľmi často prezentuje tézu, že tí, ktorí z lesa vyťažili nevhodným spôsobom veľkú časť drevnej hmoty a spôsobili tým povodňové škody, by za to mali niesť zodpovednosť. (pozri napríklad diskusiu k môjmu článku na blogu Sme, link)

Ak by sme takto nastavili právo, zdalo by sa to byť celkom v poriadku: negatívnu exernalitu treba eliminovať. Lenže podobným princípom by sme sa potom mali vysporiadať aj s tými, ktorí si na podobne rizikových pôdach - napríklad s nevyhovujúcou retenčnou schopnosťou a s vysokým sklonom terénu - "dovolili" nemať les vôbec. Títo ľudia totiž kedysi dávno tisíce hektárov rizikových pôd premenili na ornú pôdu. Na takýchto územiach sa každá veľmi intenzívna zrážka mení na povrchový odtok, navyše, uplatňujú na nich často veľmi erózny spôsob hospodárenia, teda naprieč vrstevniciam (kvôli mechanizmom, ktoré by sa v systéme obrábania pôdy po vrstevniciach prevracali).

Otázka dňa znie: Sú títo ľudia rovnakí zločinci, alebo ustanovíme pravidlo, že zmena pôdneho krytu (využitia pôdy) zvyšujúca riziko povodne bude postihnuteľná až od určitého dátumu? Čo však potom s tými, ktorí si kúpia lesný pozemok na Kysuciach a budú chcieť začať farmárčiť? Hm.

Príklad "kysuckých zločinov" (foto: autor):








Domnievam sa, že zmenu využitia pôdy nemožno považovať za zločin. Slovensko patrí v súčasnosti k najlesnatejším krajinám na svete, ale ešte pred niekoľkými storočiami bolo výrazne odlesnené. Mnohé krajiny sveta, ktoré majú podobnú morfológiu terénu ako Slovensko, majú v súčasnosti lesnatosť oveľa nižšiu. Koho chcú environmentálni aktivisti obviňovať z povodní v týchto krajinách (napríklad v Česku)? Poľnohospodárov, za to, že namiesto sadenia bukov osiali jačmeň, čím zvýšili povrchový odtok? Alebo Kysučanov, za to, že nemajú iné topografické možnosti pre farmárčenie?

Ako čítať správy o nových vládnych investíciách

Ako čítať správu, že na Váhu vyrastie vodná elektráreň za 11 miliárd korún (ČTK, Sme, 30.07.2008, link)? S porozumením. Rozpočet stavby je 11 milárd korún, ale keďže sa stavba predraží, bude reálne stáť okolo 16 miliárd korún. Polovica tejto sumy (teda 8 milárd korún) bude smerovať do čistého vrecka víťaza v obstarávaní. Zvyšných 8 milárd korún by stavba stála, ak by nebola štátnou, ale súkromnou objednávkou.

Nový plytvací program súdružky Fischerovej Boelovej

Alebo tiež: ako minúť poľnohospodárske prebytky mlieka, ktoré si dávame vyrobiť i napriek tomu, že ho nechceme piť. Výsledok je známy vopred: milióny litrov mlieka spláchnuté v záchodoch na školských toaletách. Milióny kilogramov ovocia hnijúceho po všetkých kútoch školy. Milióny eur vo vreckách európskych farmárov a firiem, ktoré dodávajú mlieko do škôl.
Rent-seeking európskych poľnohospodárov. Ako vždy.

Tlačová správa Európskej komisie, 8. júla 2008 (link):

Veta č.1: Komisia navrhuje školský program podpory konzumácie ovocia vo výške 90 miliónov eur ročne.
Veta č.2: Mariann Fischerová Boelová: „Tento návrh je dôkazom toho, že sme rozhodnutí podniknúť konkrétne kroky v boji proti obezite.“

Tlačová správa Európskej komisie, 11. júla 2008 (link):

Veta č.1: Mlieko pre školy: Nový program na podporu konzumácie a zdravších stravovacích návykov.
Veta č.2: Mariann Fischerová Boelová: „Školský program podpory konzumácie mlieka má svoje opodstatnenie z hľadiska výživy ako aj vzdelávania, prispieva k boju proti obezite a napomáha zabezpečeniu nevyhnutných prvkov pre rast a zdravie detí."

Je výlet Slavena Dizdareviča verejným záujmom?

Málo vecí sa zdá byť jasnejších než skutočnosť, že Slaven Dizdarevič skončí na olympiáde v Pekingu hlboko v poli porazených. Jeho B-limit do Pekingu mu nedáva takmer žiadne šance na úspech.

Otázka dňa preto znie: ak úspešné vystúpenie našich športovcov na olympiáde považujeme za tzv. verejný záujem, kvôli ktorému sme ochotní súhlasiť s dotovaním účasti športovcov z verejných zdrojov, za čo máme považovať návštevu pána Dizdareviča (a jemu podobných priemerných športovcov) v Pekingu?

Celá kauza má však z hľadiska vedeckého skúmania aspoň jeden bonus: prekonať osobný rekord môžete aj tým, že si popod nos budete mrmlať: na výlet, na výlet!!! (link)

Vyhovuje kamzíkom zlé životné prostredie?

"Kamzíkom sa v Tatrách opäť darí", hlási správa TASR prevzatá v Sme 16. júla 2008 (link).
V súčasnosti je ich tam už 700 kusov, pričom "najpočetnejšie stáda sa pásli v národnom parku v rokoch 1964 až 1965, kedy napočítali na tatranských svahoch takmer tisíc kamzíkov."
Naopak, "najnižší počet kamzíkov zaznamenali ŠL TANAPu koncom 90-tych rokov minulého storočia, kedy klesol až na hranicu 200 jedincov."

Nuž neviem: v 60. rokoch nastal na Slovensku prudký boom priemyslu, ktorý so sebou "priniesol" i kyslé dažde a všeobecne nízku starostlivosť o životné prostredie. V 90. rokoch sme zaznamenali najprudší rast kvality životného prostredia na Slovensku, zdokumentovateľný správami o stave životného prostredia v SR (napríklad znečistenie ovzdušia pokleslo veľmi výrazne). Po roku 2000 začal sa prejavovať výrazný záujem investorov o rekreačné využitie Vysokých Tatier, taktiež dochádza k oživeniu návštevnosti Tatier, pričom oboje zvyšuje nápor na kvalitu životného prostredia.

Otázka dňa znie: vyhovuje kamzíkom horšie životné prostredie? Nemala by vláda pre záchranu kamzíkov investovať do podpory ťažkého priemyslu v Tatrách? Ha.

GW Science: Úbytok ľadu v Grónsku nerastie

Pre aktivistov globálneho otepľovania je ľad v Grónsku významným argumentačným arzenálom pre potvrdenie tézy, že s klímou Zeme sa "niečo deje" (a to "niečo" musí byť zákonite spôsobené človekom). Podľa štúdie autorov pod vedením Roderika S.W. van de Wala z Institute for Marine and Atmospheric Research of the University of Utrecht, ktorá bola publikovaná v ostatnom vydaní prestížneho Science, rýchlosť ropenia ľadu v Grónsku prestala akcelerovať a reálne môže začať v dlhodobom meradle klesať.

Článok v Science (link)
R. S. W. van de Wal,* W. Boot, M. R. van den Broeke, C. J. P. P. Smeets, C. H. Reijmer, J. J. A. Donker, J. Oerlemans: Large and Rapid Melt-Induced Velocity Changes in the Ablation Zone of the Greenland Ice Sheet

Abstract
Continuous Global Positioning System observations reveal rapid and large ice velocity fluctuations in the western ablation zone of the Greenland Ice Sheet. Within days, ice velocity reacts to increased meltwater production and increases by a factor of 4. Such a response is much stronger and much faster than previously reported. Over a longer period of 17 years, annual ice velocities have decreased slightly, which suggests that the englacial hydraulic system adjusts constantly to the variable meltwater input, which results in a more or less constant ice flux over the years. The positive-feedback mechanism between melt rate and ice velocity appears to be a seasonal process that may have only a limited effect on the response of the ice sheet to climate warming over the next decades.

Michael Asher na DailyTech.com (link)

However, a new study has concluded that Greenland's rate of melting is not accelerating, and in fact may actually be decreasing when viewed over a longer timescale. The study, which used 17 years of satellite measurements to reach its conclusions, determined the overall yearly movement of ice to the sea is not increasing, and is actually decreasing in some places.

GW Science: Vplyv aerosolov na globálne otepľovanie

Ďalšia štúdia, ktorá skúma vplyv aerosolov na globálne otepľovanie. Podľa 13 vedcov, vedených Christianom Ruckstuhlom z Institute for Atmospheric and Climate Science, Zurich, Switzerland, významný vplyv na otepľovanie Zeme (sledovaného v Európe)má pokles obsahu aerosolov v atmosfére, ktorý je dôsledkom sprísnenej environmentálnej legislatívy v ochrane ovzdušia. Článok bol publikovaný 26. júna v Geophysical Research Letters. (link)

ABSTRACT

The rapid temperature increase of 1°C over mainland Europe since 1980 is considerably larger than the temperature rise expected from anthropogenic greenhouse gas increases. Here we present aerosol optical depth measurements from six specific locations and surface irradiance measurements from a large number of radiation sites in Northern Germany and Switzerland. The measurements show a decline in aerosol concentration of up to 60%, which have led to a statistically significant increase of solar irradiance under cloud-free skies since the 1980s. The measurements confirm solar brightening and show that the direct aerosol effect had an approximately five times larger impact on climate forcing than the indirect aerosol and other cloud effects. The overall aerosol and cloud induced surface climate forcing is ∼+1 W m⁻² dec⁻¹ and has most probably strongly contributed to the recent rapid warming in Europe.

Ruckstuhl, C., et al. (2008), Aerosol and cloud effects on solar brightening and the recent rapid warming, Geophys. Res. Lett., 35, L12708, doi:10.1029/2008GL034228.

Čítajte tiež komentár k článku od Miacheala Ashera na DailyTech. (link)

Imagine There’s No Warming

Na upršaný pondelok jedna baladička, politicky nekorektný pohľad na politizáciu počasia. Nič pre demokratov!

John Lennon feat. Minnesotans For Global Warming:

Imagine there’s no warming

It’s all just been a lie
CO2 is not a pollutant
The Polar Bears aren’t gonna die
Imagine if all the people
Livin’ another day

Imagine there’s no Kyoto
It isn’t hard to do
Gas at 99 cents a gallon
And no carbon taxes too
Imagine all the people
Driving SUVs

You may say I’m a denier
But I’m not the only one
31,000 scientists
Say the world’s climate follows the sun

Imagine no politicians
I wonder if you can
No one to fear monger
No need to eliminate man
Imagine all the people
Drilling all over the world

You may say I’m a dreamer
But I’m not the only one
I hope someday you’ll join us
And the world will be more fun

„Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Jednou z tém, ktorá kulminuje medzi TOP americkými politickými témami v súčasnosti, je otázka, ktorý z dvoch spôsobov zníženia emisií skleníkových plynov je „vhodnejší“: "cap and trade" (teda obchodovanie s emisiami skleníkových plynov) alebo „carbon taxes“ (tzv. uhlíková daň)?

1.) Jednoduchú a prehľadnú ekonomickú analýzu oboch vládnych zásahov voči produkcii skleníkových plynov na základe klasických ponuko-dopytových kriviek zverejnil na svojej stránke Worthwhile Canadian Initiative profesor ekonómie Stephen Gordon. (link) Jej výstupom je konštatovanie, že oba systémy prinášajú porovnateľné výsledky z hľadiska zníženia emisií CO₂, avšak sú odlišné z hľadiska nákladov. Zatiaľ čo z uhlíkovej dane (carbon tax) profituje na príjmoch vláda, pri zavedení systému obchodovania s kvótami CO₂ záležíod toho, či vláda kvóty rozdáva, alebo predáva na dražbe.

What distinguishes the two is what happens to π - the difference between the price the consumers pay at B and what it costs suppliers to produce at Q₁. In the case of the carbon tax, the money goes to the government. But if output is capped at Q₁, that difference is pure profit: a permit to produce one unit of output allows its owner to collect a rent equal to to the difference between the selling price and the cost of production. If permits are traded, their price will be bid up so that their price will be equal to π. So where that money goes depends on how the permits are allocated in the first place. If the permits are simply given to existing emitters, then those profits are pocketed by the firms. If the permits are auctioned off, the price will be bid up to π, and the government gets the money.

2.) Ďalšiu analýzu zverejnil John Whitehead na jednom z najvýznamnejších blogov zameraných na environmentálnu ekonómiu Environmental Economics. (link)

In terms of the market failure, the negative carbon externality, both a carbon tax and carbon cap-and-trade will achieve the same level of increased efficiency by achieving the optimal abatement level at the minimum cost. The only difference is the distributional implications. The cost to the firm is lower for carbon cap-and-trade. The government receives tax revenue with a carbon tax. Both policies are preferred over techological or output standards (i.e., command and control regulation).

Pochopiteľne, obe úvahy sa nezamýšľajú nad tým, do akej miery má celá uhlíková regulácia zmysel.

kazda.blog.sme.sk: Vymáhanie práva – návod na zastavenie ekologických klamárov?

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Zaujímavá možnosť účinného boja proti šíreniu lživej environmentálnej paniky sa črtá v žalobe španielskych vlastníkov domov a realitných developerov na environmentálnu organizáciu Greenpeace. Kauzu komentuje Michael Asher na DailyTech.com (link), citujúc správu na Expatica.com (link)...

kazda.blog.sme.sk: Zelená paráda amerických demokratov

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)
Americkí demokrati tiahnú na Denver. V Pepsi centre sa koncom augusta uskutoční konvent, na ktorom získajú nomináciu demokratickí kandidáti na prezidenta a viceprezidenta USA. A ako má vyzerať politicky korektný národný konvent v roku 2008? Ako inak – zeleno. Ideológia environmentalizmu má pekne našliapnuté.
...

Európska komisia a propaganda o dotáciách farmárom

Radovan Kazda

Nádherný je svet sociálnej demokracie a vďaka patrí Robertovi Mistríkovi za pripomenutie, aké pôžitky môže človek prežiť, ak obcuje so štátom, alebo je aspoň na Počiatku dobrej informácie. (link) K idylke socializmu však nepatria len dobre situovaní zlodeji našich peňazí, ktorí sa producírujú každý týždeň v smotánke. Chce to zmenu. Čo takto dať si drobnú porciu vnútorného nepriateľa?

„Niekto“ (zrejme marginálni pravičiari, ekonómovia, ale najskôr to bude Emanuel Goldstein) tu totiž podľa Európskej komisie vyrába lži o poľnohospodárskej politike EÚ. A komisia sa už nemôže prizerať na to, ako chcú nepriatelia ľudu vyvolať najväčší európsky hladomor v jej dejinách. Z tohto dôvodu vydala minulý piatok tlačové vyhlásenie s názvom „Spoločná poľnohospodárska politika (CAP): triedenie faktov od fikcií“. (link)

Dodávam, že agitka vyhovuje všetkým hygienickým normám pre výrobu mozgového klystíru, takže sa nemusíte obávať zdravotných následkov. V čase, keď vari nenájdete ekonomického experta, ktorý by dotácie pre farmárov nepovažoval za jednu z hlavných príčin potravinovej krízy (súdim podľa zhody názorov ekonómov z viacero blogov rôznych ekonomických prúdov z rebríčka TOP ekonomických blogov (link)), v čase, keď zrušenie dotácií navrhuje napríklad aj britský premiér Gordon Brown (link), Európska komisia sa snaží týchto "nechápavých truľov" presvedčiť, že je to presne naopak.

Čo si myslia euroúradníci o svojej dôležitosti?

„Určite nie je čas, aby bola CAP zrušená, ako niektorí navrhujú. Trh má veľmi dôležitú úlohu, ale ak ho ponecháme len tak (na ňom samotnom), nepostará sa o našu krajinu a nebude reagovať na ďalšie požiadavky verejnosti. A ak by sme pozbavili poľnohospodárstvo akejkoľvek obrany pred občasnými krízami, budeme si zahrávať s našou potravinou bezpečnosťou.“

Čítajme pozorne, aby sme potom nepovedali, že to prišlo zase dáko nečakane.

A Tribute to George Carlin (1937-2008)

Prečo sme tu? Kvôli plastu, hlupáci.
George Carlin - Saving the Planet (The Planet Is Fine)

George Denis Patrick Carlin (May 12, 1937 – June 22, 2008)(link)

A Tribute to George Carlin (1937-2008)

Radovan Kazda
Prečo sme tu? Kvôli plastu, hlupáci.

R.I.P. George Denis Patrick Carlin (May 12, 1937 – June 22, 2008) (link)

George Carlin - Saving the Planet (The Planet Is Fine)

Konzervatívne listy, č. 06/2008: Environmentalizmus je rizikom pre slobodu

Radovan Kazda, Konzervatívne listy, č. 06/2008 (link)

„Najväčšou hrozbou pre slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku a prosperitu na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia už nie je socializmus. Namiesto neho je to ambiciózna, arogantná, bezohľadná ideológia environmentalizmu.“ /Václav Klaus, máj 2006/
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.

FME Newsletter No. 11: „Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Radovan Kazda, blog.sme.sk (link)

Výber článkov o environmentálnej politike.
- Úvod do podstaty problémov s vládnymi reguláciami skleníkových plynov „Cap and Trade vs. Carbon Taxes,
- Krátke odskočenie ku teórii environmentálnej politiky v problematike ovzdušia
- Ako funguje skleníkový biznis?

Teória environmentálnej politiky: Environmentálne regulácie

Životné prostredie je príležitosťou a zdrojom pre vznik mnohých tovarov a služieb. Z prirodzenej povahy životného prostredia – najmä jeho fyzickej obmedzenosti – vyplýva, že viacero dopytov po využití životného prostredia nemožno naplniť súčasne, na jednej lokalite. To znamená, že poskytovanie týchto služieb často nie je paralelné (teda navzájom sa nevylučujúce), ale alternatívne (napríklad, nemožno súčasne na rovnakom území ťažiť nerasty, obývať ho a poskytovať na ňom rekreačné služby). Rastúcim počtom záujemcov o využívanie niektorej časti životného prostredia sa zvyšujú i riziká pre vznik konfliktov o využívanie prírodných
zdrojov.

Tieto konflikty začali rásť postupne, najmä v nadväznosti na vedecko-technický rozvoj a zvyšujúce sa príjmy obyvateľov, ktoré vytvárali predpoklady pre vznik dopytu po nových tovaroch a službách (napríklad rekreačných). Typickým príkladom takéhoto konfliktu je „súboj“ o využívanie jazera. V časoch, kedy jazero bolo využívané výhradne na rybolov a čiastočne ako recipient odpadových vôd z okolitých domov, samočistiaca $schopnosť jazera postačovala na krytie všetkých dopytov po využití územia. Postupným vývojom však pribúdali ďalšie dopyty po využití územia, napríklad priemyselnými podnikmi, poskytovateľmi rekreačných služieb a obyvateľstvom širšieho okolia. Týmto spôsobom vznikal tlak na využitie ŽP.

Reakcia vlády

Rastúce konflikty o využitie ŽP začali byť vládami považované za prejav tzv. zlyhania trhu (market failure). Príčinám, prečo vlády dospeli k tomuto (nie celkom správnemu) úsudku, sa budem venovať neskôr. Dôsledkom tohto rozhodnutia však vlády začali presadzovať environmentálne regulácie. Environmentálne regulácie patria do súboru vládnych opatrení, ktorých cieľom je zmeniť preferencie v konaní tých, pre ktorých je regulácia určená, a týmto spôsobom tak „organizovať trh“.

Podnikanie so zložkami životného prostredia je, podobne ako iné odvetvia podnikania na Slovensku, ovplyvňované intervenciami verejnej správy („všeobecnej vlády“). Okrem opatrení, ktoré vláda uplatňuje v rovnakej miere na celé podnikateľské prostredie (napríklad výber daní), v jednotlivých podnikateľských odvetviach sú vládou uplatňované i špecifické regulačné opatrenia. Vláda má svoje hodnotové preferencie (vyplývajúce z preferencií jej predstaviteľov), podľa ktorých tieto opatrenia vykonáva.

Mechanizmy environmentálnych regulácií

Zásahy vlád týkajúce sa podnikateľského prostredia spôsobujú zmenu podmienok trhovej výmeny a tým i zmenu konania všetkých jej dotknutých účastníkov. Rothbard (1977) rozlišuje dva základné typy zásahov, typických pre pôsobenie vlády: binárnu a triangulárnu intervenciu.

Binárna intervencia nastáva vtedy, ak iniciátor obmedzenia (v tomto prípade vláda) vynúti nedobrovoľnú výmenu medzi ním (v tomto prípade ňou) a jedincom, alebo si od daného jedinca vynúti „dar“ pre seba. Najvýznamnejšie binárne intervencie zo strany vlády sú dane, poplatky a iné povinné platby; dotácie a štátne vlastníctvo. Triangulárna intervencia nastáva vtedy, ak vláda prinúti k výmene dvojicu subjektov alebo im výmenu zakáže. Takýmito intervenciami sú napríklad regulácia cien, regulácia produktov a udelenie monopolného privilégia, povinné kartely, licencie, štandardy kvality a bezpečnostné štandardy, clá, protimonopolné zákonodarstvo, patenty, vyvlastňovanie v tzv. verejnom záujme, podpora v nezamestnanosti atď.

Súčasné regulácie vlády v životnom prostredí

Pre lepšie pochopenie povahy regulácií vlády v životnom prostredí uvažujme o prípadovej štúdii podnikania v lesnom hospodárstve. Lesné hospodárstvo je odvetvie podnikania, ktoré sa zameriava predovšetkým na ponuku dreva. Je viazané na vlastníctvo a aktívne využívanie prírodných zdrojov na výmere, ktorá tvorí významnú časť krajiny (v roku 2OO5 to bolo takmer 41 % rozlohy SR).

Táto činnosť (t.j. predovšetkým ťažba dreva) je, podobne ako mnohé iné podnikateľské činnosti v iných odvetviach, len v nízkej miere zlúčiteľná s ponukami niektorých iných tovarov a služieb, ktoré sú na tom istom mieste a čase a pri využívaní toho istého aktíva predmetom dopytu. Pri podnikaní v lese sa touto „vyradenou“ činnosťou, pred ktorou podnikatelia preferujú produkciu dreva, stáva ponuka tovarov a služieb, ktoré môže les poskytovať vďaka svojim tzv. spoločenským a ekologickým funkciám.

Toto určenie „funkcií“ lesa síce vyplýva zo súčasnej slovenskej legislatívy (zákona o lesoch), nedefinuje však jednoznačne kritériá tohto rozdelenia. Pre jasnejšie stanovenie metodických a koncepčných východísk je preto vhodnejšie používať rozdelenie „funkcií“ kompatibilnejšie s ekonomickou teóriou; do veľkej miery je však zhodné s rozdelením podľa zákona o lesoch.

Za „ekologické funkcie“ považujeme preto najmä tieto vlastnosti lesa:

• biodiverzita a stabilita ekosystémov: v lese sa vyskytuje široká rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov, ktorých prítomnosť posilňuje širšiu ekologickú stabilitu krajiny;
• vodný režim lesa: les má v porovnaní s iným využitím krajiny (trvalé trávne porasty, orná pôda, zastavané plochy) oveľa vyššiu schopnosť zadržiavania zrážok a ich pomalšej distribúcie, čo má pozitívny vplyv na znižovanie nákladov napríklad na protipovodňovú ochranu a získavanie zdrojov pitnej vody; taktiež znižuje amplitúdy klimatických ukazovateľov (napríklad teplota a vlhkosť vzduchu), ktoré znižujú náklady na vyrovnávanie sa s „nepriazňou“ počasia; v ostatných dvoch dekádach stúpa pri rozhodovaní vlád i význam lesa pre znižovanie obsahu skleníkových plynov v atmosfére;
• ochranný („bariérový“) charakter lesa: les znižuje náklady napríklad na ochranu pred eróziou pôdy (najmä vodnou a veternou) a pred dôsledkami činnosti snehu (lavíny, záveje).

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „ekologické funkcie“ lesa vo svojej podstate pozitívne externality, ktorými sa budem zaoberať v inej časti.

Za „spoločenské funkcie“ môžeme považovať najmä tieto vlastnosti lesa:

• zdravotná: pohyb ľudí v lese (ako aj život v blízkosti lesa) má v porovnaní s pohybom a životom ľudí v urbánnej krajine čiastočne pozitívny efekt na ich zdravie (toto porovnanie sa týka najmä klimatického prostredia lesa; nie iných aspektov, v ktorých v porovnaní s urbánnou krajinou prináša vyššie ohrozenia zdravia človeka), v preferenciách jednotlivcov tak vedie k dopytu po ochrane a zlepšení ich zdravia;
• kultúrna: pohyb ľudí v lese ľuďom poskytuje kultúrny („duchovný“) zážitok
• ekonomická: les je vhodným prostredím pre chov (alebo prirodzení výskyt) živočíchov, ktoré okrem vyhľadávaného duchovného úžitku poskytujú i potravu (týmito aktivitami sa zaoberá poľovníctvo)

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „spoločenské funkcie“ lesa prípady ponúk tovarov a služieb, ktoré sú buď alternatívne nemožno ich ponúkať súbežne, pretože sa s inými vylučujú) alebo paralelné (možno ich ponúkať úplne alebo čiastočne súbežne, pretože sa s inými úplne nevylučujú). Rozdelenia „spoločenských funkcií“ lesa nemajú presne stanovenú hranicu, pretože v rozhodovaní vstupujú zväčša ako kombinácia možných úžitkov.

Regulácie vlády v lesnom hospodárstve, ktoré budú podrobne popísané ďalej, vyplývajú z rozhodnutia vlády. Pri hľadaní príčin týchto obmedzení, resp. vládnej interpretácie týchto príčin, vidíme, že smerujú do dvoch základných oblastí:

1. V prípade „spoločenských funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže vytlačiť z trhu ostatné tovary a služby, ktoré môže les poskytovať a ktoré vláda považuje za „spoločensky dôležité“. Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä triangulárne intervencie ako reguláciu cien (prostredníctvom napríklad voľného vstupu verejnosti do lesa) a udelenie monopolného privilégia (napríklad právo verejnosti na zber lesných plodov a vládou uplatňované „organizovanie“ poľovníctva). Z ekonomického hľadiska predstavujú tieto opatrenia zásah do slobody vytvárania trhových zmluvných vzťahov, ktorý vedie k preferovaniu jednej strany výmenného vzťahu (širšej verejnosti alebo napr. majiteľov elektrizačnej prenosovej sústavy alebo poľovníkov) voči vlastníkom (producentom dreva). Dôsledkom týchto opatrení je zníženie príjmov jednej strany na úkor zníženia nákladov druhej strany vzťahu.

2. V prípade „ekologických funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže spôsobiť „zlyhanie trhu“, za ktoré považujú stav, v ktorom začnú vznikať tzv. negatívne externality s dopadom na celú spoločnosť (napríklad zvýšenie povodňového rizika, narušenie biodiverzity, či klimatické zmeny). Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä binárne intervencie, ktoré súvisia s plánovaním, kontrolou a s obmedzeniami hospodárenia v lese (ide najmä o obmedzenia rozsahu ťažby kvôli ochrane prírody, zákazy holorubnej ťažby z dôvodov protipovodňovej ochrany a podobne). Veľmi významnou reguláciou v tejto oblasti je i štátne vlastníctvo.

V oboch prípadoch intervencií ide o snahu vlády uplatňovať preventívny princíp v tzv. verejnom záujme.

The Great Global Warming Swindle

/Príhovor k uvedeniu filmu, 4. júna 2008, Bratislava/

"Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade, bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Keď v apríli roku 2006, v liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi, adresovali tieto vety šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied, snažili sa týmto verejným vyhlásením poukázať na tú istú skutočnosť, na ktorú upozorňovali viaceré výzvy, deklarácie a petície vedcov z 90. rokov minulého storočia, ale napokon i najnovšia Oregonská petícia z tohto roku, ktorú podpísalo už 9 tisíc odborníkov s najvyšším vedeckým stupňom v prírodných vedách (PhD.). Reflektovali v ňom širokú bázu vedeckých poznatkov, ktoré spochybňujú pevnosť argumentov v tvrdení, že množstvo skleníkových plynov, ktoré produkujú ľudia, spôsobuje závažnú zmenu klímy.

Počet vedeckých článkov v peer-reviewed časopisoch, ktoré spochybňujú predpokladané katastrofálne dopady klimatických zmien, neustále rastie. Vedecký konsenzus neexistuje, napokon, neumožňuje to samotná povaha vedy. Onen „vedecký konsenzus“ sa stal termínom politologického slovníka a mnohokrát neznamená nič viac, než politickú podporu pre názor časti vedeckej obce k niektorej z vedeckých téz.

Ak teda skúmanie klimatických zmien patrí naďalej najmä na stoly vedeckých pracovísk, prečo práve tento problém stal sa jednou z hlavných tém medzinárodnej politiky? Isteže je prirodzeným cieľom vlád uplatňovať princíp preventívnej ochrany (ako legitímneho cieľa), lenže v tomto prípade existuje téza s ďaleko výraznejšou vedeckou podporou: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu skleníkových plynov nie je racionálna a nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v počítaní uhlíkovej stopy a v zásadných ekonomických rizikách tejto regulácie. Jadro pochybností nad opatreniami v boji proti klimatickým zmenám dnes už totiž nespočíva ani tak v klimatologickej rovine, ako v rovine zásadných ekonomických a právnych výhrad.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť k posilňovaniu právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú podporu verejnosti. Na stranu poškodených totiž kladie väčšinu a na stranu škodcov menšinu. Nemožno však nevidieť, že tou menšinou sú v tomto prípade slobodné a prosperujúce spoločenstvá.

Film Martina Durkina Veľký podvod s globálnym otepľovaním (The Great Global Warming Swindle) začal byť už krátko po svojom uvedení v roku 2007 považovaný za akúsi protiváhu voči Oscarovému filmu Al Gorea An Inconvenient Truth. Al Gore, ale ani Martin Durkin nie sú klimatológovia a aj preto sa ich filmy nevyhli kritickým pripomienkam vedcov. V prípade Oscarového Al Goreovho filmu viedli až k rozhodnutiu britských súdov o distribuovaní filmu do škôl spolu s upresňujúcimi vysvetleniami. V prípade Durkinovho filmu, ktorý dnes uvidíme, rozhodli sa niektoré televízne spoločnosti (napríklad v Austrálii a v Nemecku) odvysielať ho v upravenej verzii. Verzia, ktorú dnes uvidíme, je pôvodná, neskrátená. Posúdenie korektnosti argumentov tak ostáva na nás, divákoch.

Al Goreov film získal Oscara, Durkinov film sa dostal do úzkej nominácie pre najlepší dokumentárny film britského televízneho priemyslu v roku 2008 a zvíťazil v kategórii Najlepší dokument na Io Isabella filmovom festivale v Potenze. Pri sledovaní filmu „The Great Global Warming Swindle“ však vnímajme nielen to, čo oba filmy spája, ale najmä to, čo ich najviac rozdeľuje: zatiaľ čo Goreov film vytvára falošných nepriateľov, n apätia a hrozby, tento film sa ich snaží demaskovať.

Vážené dámy, vážení páni, pri sledovaní dnešného filmu Vám príjemne strávený podvečer.

Príspevok bol prednesený pri príležitosti uvedenia filmu The Great Global Warming Swindle na Slovensku (1. repríza, 4. júna 2008, Bratislava)

---

Oprava (11.6.2008):

Film, ktorý sme uviedli, je skrátenou, v súčasnosti distribuovanou verziou. Neobsahuje napríklad pôvodné vystúpenie Carla Wunscha, ktorý požadoval jeho stiahnutie z filmu. V premietanej verzii tak vystupuje osemnásť z pôvodne devätnástich účinkujúcich.

Širšie informácie o procese vzniku filmu, jeho oceneniach, pozitívnych i negatívnych reakciách i odborných pripomienkach k filmu poskytuje Wikipedia.

Za chybný údaj v príhovore pri uvedení filmu sa ospravedlňujem.

RK

Post a Comment

FME Newsletter No. 10: Ropa v USA, biopalivá, klimatický alarmizmus

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Komentované novinky zo sveta Environment & Energy Policy.

Čítajte tu.

.týždeň, č. 22/2008: Dobrý nápad Gordona Browna

Základné potraviny sú tým posledným tovarom, ktorý v čase núdze prestáva človek nakupovať. Ak ceny potravín rastú, bohatší človek vždy nájde dosť veľa iných tovarov, ktorých sa ochotne vzdá. Čo však s chudobnými ľuďmi, ktorí na potraviny spotrebujú celý príjmový koláč? Britský premiér Gordon Brown navrhol zdanlivo nečakané riešenie: zrušiť poľnohospodárske dotácie.

Skutočnosť, že potraviny sú tovarom „najvyššej priority“, tvorila spolu s vysokým podielom farmárov na zamestnanosti v krajine po celé desaťročia priam dokonalé podmienky na vznik rozsiahlej agrárnej politiky, plnej regulácií, dotácií a bariér pre medzinárodný obchod. Dlhé roky nebol dôvod pochybovať o tom, že „stroj“ vládnych zásahov do agrárnej politiky funguje ako dobre namazaný dvojtaktný motor. Vždy, keď boli farmári nespokojní s vonkajšou konkurenciou, vláda zhoršila možnosti jej vstupu na domáci trh. Vždy, keď bola verejnosť nespokojná s následným nárastom cien potravín (spôsobeným práve vládou iniciovanou likvidáciou zahraničnej konkurencie), vláda uhasila vášne ďalšími dotáciami do agrosektora.

Výsledok tohto pustošenia? Napriek tomu, že agrárny trh disponuje obrovským počtom dodávateľov a dobrými predpokladmi na nízke ceny potravín, potraviny sú čoraz drahšie a konkurencia na trhu už takmer neexistuje.

Gordon Brown mohol v boji proti chudobe vytiahnuť ďalší balíček z vreca vládnych zásahov, ale zdá sa, že v tomto mechu už naozaj nič nie je. Poľnohospodárska legislatíva Európskej únie dnes má dnes už viac ako 80-tisíc strán a dotácie do agrosektora sú také obrovské, že zapĺňajú takmer polovicu rozpočtu EÚ a asi štvrtinu z celkového príjmov farmárov. Najhorším dôsledkom však je to, že vlády týmto konaním do veľkej miery zabraňujú ekonomickému rastu krajín tretieho sveta. Napokon, Gordon Brown to na videonahrávke, ktorú v utorok premietli v New Yorku na rokovaní Ekonomickej a sociálnej rady OSN pre boj proti svetovej potravinovej kríze, povedal celkom jasne: „Bohaté krajiny musia skoncovať s existenčným ohrozovaním tých najchudobnejších prostredníctvom poľnohospodárskych dotácií. ... Je neakceptovateľné, aby bohaté krajiny stále dotovali poľnohospodárstvo jednou miliardou USD denne, a pripravovali tak chudobných poľnohospodárov v rozvojových krajinách odhadom o sto miliárd USD ročne.“

Britské snahy o reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky nie sú nové, ale nemožno ich považovať ani za celkom radikálne, keďže ich cieľom je skôr presun dotácií z podpory produkcie na podporu rozvoja vidieka alebo agrárneho výskumu. A zdá sa, že v tom bude mať prsty aj snaha „nebyť Francúzmi“, čo v konečnom dôsledku môže znamenať len zámer dorovnať sa k výhodám, ktoré zo systému ťažia ich susedia.

Zásahy bruselských úradníkov do agrárneho trhu svedčia v posledných mesiacoch o veľkej strate svojprávnosti: jedného dňa presadzujú ponechanie pôdy úhorom, druhý deň nie, v jeden deň podporujú biopalivá a druhý zase nie. Britské úsilie o obmedzenie dotácií farmárom je pri sledovaní šialených snáh európskych legislatívcov výbornou správou. Vďaka za ňu.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 22/2008, dňa 26. mája 2008.

FME Newsletter No. 9: Globálne otepľovanie

Oregonská petícia, Václav Klaus vo Washingtone a nový peer-rewieved článok týkajúci sa globálneho otepľovania.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

Teória environmentálnej politiky: Recyklácia odpadov je vládou vytvorený trh

Boj proti klimatickým zmenám nie je jediným z radu výrazných vládnych zásahov voči slobode podnikania, ktorými sa vlády snažia eliminovať dopady tzv. negatívnych externalít. Dávno predtým, než vlády začali donucovať producentov skleníkových plynov k znižovaniu emisií neškodného plynu, prinútili producentov odpadov platiť povinné platby za účelom zabezpečenia ďalšieho použitia odpadov. Obe vládne regulácie majú vo vzťahu k rozhodovaniu vlády viacero spoločných znakov: celosvetová kampaň, popularita, obrovské náklady celej spoločnosti, ale najmä vysoké pochybnosti o tom, či vládny zámer plní svoje ciele a či táto politika nie je v priamom rozpore s ochranou životného prostredia.

Viac tu.

.týždeň, č. 19/2008: Prečo opäť globálne otepľovanie?

V otázke slobody nie je víťazstvo nikdy definitívne naše. Možno tak by mohlo znieť spoločné krédo dvoch ročníkov súťaže Študentská esej, ktorú organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. V prípade minuloročného Odkazu Miltona Friedmana pre Slovensko sa zdá objekt témy celkom náležitý. Ekonomická sloboda zotrváva totiž podnes pod nepretržitou paľbou vládnych regulátorov a plánovačov. Ako však so slobodou súvisí téma ostatného ročníka Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty?

Zdanlivo nijako, pretože vplyv ľudskej produkcie skleníkových plynov na zmeny klímy je fyzikálny jav, ktorý už niekoľko desaťročí skúma klimatologická veda. Výsledky tohto výskumu by však nikdy neprekročili zvyčajný prah zmienky v populárno-náučných časopisoch, keby nejestvovalo čosi, čo z tejto témy robí vytvára vhodný objekt pre záujem vlád.

Jeden z najobvyklejších dôvodov vlád na zasahovanie do slobody konania ľudí vyplýva z uplatňovania preventívneho princípu ich ochrany pred nejakou hrozbou. Ak by sa téza o zmene klímy ukázala pravdivá, dozaista by to mohol byť oprávnený dôvod na zásah vlády. Je fakt, že negatívne externality (t. j. prenášanie nákladov na tretiu stranu) sa v prípade využívania ovzdušia nedarí podnes riešiť inak, ako s istou mierou vládnej regulácie. V tomto prípade však existujú téza s omnoho širším vedeckým konsenzom: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu práve skleníkových plynov nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v započítavaní uhlíkovej stopy, vo veľmi vážnych ekonomických rizikách tejto regulácie a vo „fyzickej“ nemožnosti dosiahnuť iné, ako mizivé zníženie produkcie skleníkových plynov. Preventívny princíp v tomto prípade nie je oprávneným dôvodom na zásahy vlád.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť na posilňovanie právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú legitímnu podporu. Vytvára totiž dojem, že drvivá väčšina ľudí je v tom v podstate celkom nevinne a škodcami sú len majitelia kapitálu. Hon na kapitalistov stále zaberá a pod záchranou Zeme sa skrýva hlboko nespravodlivý útok na slobodné a prosperujúce spoločenstvá. Zdá sa, že táto zelená agenda je len modifikáciou červenej.

Súťaže Študentská esej 2007 s témou Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty sa zúčastnilo 42 prác. Hodnotenie prác prebiehalo anonymne a víťazom súťaže sa stal Pavol Minárik ml., doktorand na Vysokej škole ekonomickej v Praze. Druhé miesto obsadila študentka Gymnázia Párovská z Nitry Terézia Píšiová. Porota udelila tri tretie miesta, ktoré získali študenti Právnickej fakulty UPJŠ Košice František Lipták a Ivana Krišová a študentka Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch Mária Balgová.

Ocenené eseje nájdete na webstránke KI tu.

Autor bol predsedom poroty Študentská esej 2007.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 19/2008, dňa 5. mája 2008.

Hospodárske noviny, 29.4.2008: Ako „vyčistiť“ pozemkový fond

Slovenský pozemkový fond patrí spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským vodohospodárskym podnikom do triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich štátne vlastníctvo prírodných zdrojov. Ich spoločným atribútom je veľmi nízka kontrolovateľnosť mechanizmov rozhodovania, ktorá limituje záujem médií o ne najmä na prípady, keď sa prevalí ďalší korupčný škandál.

V prípade Slovenského pozemkového fondu ide o organizáciu, ktorá rozhoduje o hospodárení s takmer štvrtinou poľnohospodárskych pôd na Slovensku. Menšiu časť ich pôsobnosti predstavujú pôdy vo vlastníctve štátu (približne 6 % poľnohospodárskych pôd v SR), ktoré fond prenajíma, predáva alebo ich odovzdáva novým majiteľom ako náhradné pozemky pri uplatňovaní reštitučných nárokov. Väčšiu časť (približne 18 %) tvoria pôdy neznámych vlastníkov, ktoré fond prenajíma na poľnohospodárske využívanie.

Status quo na SPF

Počas šestnástich rokov, ktoré uplynuli od založenia fondu, neprejavovali doterajšie vlády snahu zmeniť dve podstatné okolnosti pôsobenia fondu, ktoré ho predurčili byť ideálnym nástrojom pre "odčerpávanie" aktív štátu v prospech ľudí disponujúcich mocou nad fondom. Prvá okolnosť sa týka kontroly rozhodovania fondu.

Personálne obsadenie všetkých orgánov fondu, teda generálneho riaditeľa so správnou a dozornou radou, je totiž v politickej moci ministra pôdohospodárstva a vlády, teda pod politickou kontrolou strán, ktoré sú v čase vymenovania orgánov pri moci. Z hľadiska verejnej kontroly je veľmi dôležitá dostupnosť údajov o obsahu zmlúv. Fond od roku 2005 síce začal zverejňovať mená nájomcov pôdy, ale bez poskytnutia najdôležitejších informácií o parcelách a zmluvnej cene.

Podozrenia z korupcie na fonde zlomili politický väz ministrovi Jureňovi. Nová ministerka Zdenka Kramplová preto predložila nedávno návrh novely zákona o pozemkovom fonde. Návrh je ústretovejší k posilneniu verejnej i politickej kontroly nad fondom. Zverejňovanie obsahu všetkých zmlúv fondu o prenájme a prevode majetku fondu môže výrazne prispieť k posilneniu verejnej kontroly.

Čo s radou fondu

Problémom však ostáva mechanizmus vytvorenia novej, jedenásťčlennej rady fondu. Podľa novely v nej má šesť členov vymenovať vláda a päť Národná rada na základe pomerného zastúpenia politických strán a politických hnutí, za ktoré boli poslanci zvolení do NR SR. Z toho vyplýva, že v dozornom orgáne fondu "zostane" miesto nanajvýš pre dvoch nominantov opozície.
Novela zákona však najmä vôbec nerieši druhú, oveľa podstatnejšiu okolnosť, ktorá vytvára priestor pre korupciu a klientelizmu na fonde. Tá spočíva v súčasných pravidlách oceňovania pôd, na základe ktorých sa uzatvárajú všetky zmluvy o prenájme pôd, predaji štátnych pôd a odovzdávaní náhradných pozemkov v reštitúciách. Súčasné pravidlá oceňovania pôd sa opierajú najmä o hodnotenie produkčných charakteristík pôd, teda ich potenciálu pre poľnohospodárske využitie.

Podkladom pre takéto oceňovanie pôd sú pôdne mapy tzv. bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ), ktoré vznikli v 70. rokoch minulého storočia a stali sa základom pre určenie pevných, netrhových cien pôd v socialistickej ekonomike. Tento systém zostáva podnes základom pre určenie hodnoty pôdy.

Cena ako problém

Vysoké korupčné riziká v činnosti fondu vyplývajú z povahy úradne stanovenej ceny. Tá je totiž veľmi vzdialená od pružnej trhovej ceny, ktorú uzatvárajú medzi sebou súkromné subjekty. Rozdiel medzi trhovou a úradnou cenou pôdy je pri porovnaní údajov o priemerných trhových cenách pôdy v zelených správach a cien od fondu v priemere dvoj- až trojnásobný. Pri predajoch pôd sa tento rozdiel určuje veľmi ťažko, keďže obsah zmlúv zatiaľ nie je známy, avšak súčasný mechanizmus určenia ceny nedáva dobré predpoklady na približovanie sa k trhovým cenám. V prípade reštitúcií sú dnes známe zmluvy, v ktorých sa rozdiel medzi úradnou a trhovou cenou pozemku odhaduje až niekoľkostonásobný.

Kde sa tento cenový rozdiel "stráca"? V prípade prenájmov fond často uzatvára zmluvy na hranici najnižšej sadzby podľa vyhlášky, najmä z dôvodu "ušetrenia" výdavkov farmárov. Časť straty príjmov preto predstavuje vo svojej podstate skrytú dotáciu poľnohospodárom, ktorá ide na úkor príjmu štátu. Pre ostatnú časť straty však platí to isté, čo pre prípady predaja pôd alebo reštitúcií: súčasný stav poskytuje totiž benevolentné podmienky pre dohodnutie nízkej ceny s úradníkmi fondu netransparentným, teda korupčným a klientelistickým spôsobom.

Predpokladané príjmy fondu na najbližšie roky predstavujú v prípade prenájmov sumu 280 mil. Sk ročne, v prípade predajov pôd do 200 mil. Sk ročne. Pri odhadovanom rozdiele medzi úradnými a trhovými cenami tak úradníci na fonde môžu rozhodnúť o skrátení možných príjmov (alebo aktív) fondu v sume niekoľkých desiatok, pri predajoch a reštitučných nárokoch až stoviek miliónov korún ročne. To všetko, pochopiteľne, bez porušenia stanovených pravidiel.

Z tohto dôvodu je potrebné vytvoriť nový cenový systém, v ktorom sa cena pozemkov a od nej odvíjaných sadzieb nájomného bude približovať k reálnym trhovým predpokladom, zohľadňujúcim polohu pozemku a ďalšie faktory, ktoré rozhodujú o cene na voľnom trhu; prinajmenšom na úroveň cien, ktoré sa v súčasnosti používajú pre výpočet sadzieb dane z pozemkov. Tie sú, paradoxne, výrazne vyššie. V prípade predaja pozemkov je taktiež potrebné vo vyššej miere uplatňovať transparentnejšie metódy súťaže.

Reforma je nevyhnutná

Komplexná a systémová reforma správy štátnych pozemkov a nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov by však mala smerovať najmä k znižovaniu výmery štátom vlastnených pôd až na úroveň, ktorá je potrebná pre zabezpečenie potrieb v striktne vymedzenom verejnom záujme (diaľnice, ochrana prírody a pod.), k štrukturálnej reforme nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov (posúdeniu prevodu nakladania s týmito pozemkami na obce, avšak až po uskutočnení systémovej komunálnej reformy) a k zvýšeniu úsilia o identifikáciu vlastníckych práv k pozemkom neznámych vlastníkov v súlade s Ústavou SR (dokončenie registra obnovenej evidencie pozemkov, zverejňovanie a aktualizácia pôd nezistených vlastníkov, posúdenie prevodu vlastníctva pôd na iné aktíva).

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 29.04.2008

FME Newsletter No. 8: Ochrana zvierat, "šetrenie" zdrojmi

Žaba bez pľúc, mýtus o šetrení energiou, koľko stoja bezzásahové zóny, ochrana neprítomného dropa a odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

Organizácia na reformu: Slovenský pozemkový fond

Aké kroky je potrebné uskutočniť pre účinnú reformu Slovenského pozemkového fondu? Čítajte na mojom blogu Sme.

Teória EP: LZ Vlk - práva ľudí vs. práva zvierat

Príklad toho, keď vláda preferuje ochranu zvierat pred ochranou ľudí. Viac na mojom blogu Sme.

Sme, 26.02.2008: Ochranári dostali vládu do pasce

V období pred vstupom Slovenska do Európskej únie bolo potrebné začleniť Slovensko do európskeho systému ochrany prírody NATURA 2000, teda zaslať Bruselu úplne nový zoznam chránených území. Konkrétne išlo o chránené vtáčie územia (CHVÚ) a takzvané územia európskeho významu.

V prípade CHVÚ zveril minister László Miklós vytvorenie metodiky, podľa ktorej mali byť stanovené tieto územia, do rúk tímu ľudí pôsobiacich prevažne v mimovládnych organizáciách. Tento tím vypracoval kritériá, na základe ktorých sa až 25 percent územia Slovenska postupne dostane pod režim zákazov vykonávania niektorých činností. Je to najvyšší podiel CHVÚ zo všetkých krajín Európskej únie.

Vyplácanie náhrad je neisté

Návrh bol zaslaný a následne odsúhlasený Európskou komisiou, avšak už čoskoro sa stal terčom oprávnenej kritiky. Vlastníci lesov sú s obmedzeniami, prirodzene, nespokojní a poukazujú na riziká neschopnosti vlády vyplácať náhrady za obmedzenia bežného hospodárenia na pôde na takom veľkom území, pretože tieto záväzky si vláda neplní ani pri doterajšom systéme chránených území.

Druhý problém vyplýva z povahy samotnej metodiky, ktorou boli tieto územia vyčlenené. Tie totiž vôbec nezohľadňujú skutočnosť, či na územiach dochádza alebo môže dochádzať k poklesu populácie druhov. To by mal byť hlavný dôvod ochrany území.

Namiesto toho ochranári „odsúdili“ rozsiahle územia na základe toho, že sa na nich vyskytuje určitý podiel vtákov zo zoznamu ohrozených druhov. Kritérium ich výskytu bolo navyše stanovené tak voľne, že pod režim zákazov vykonávania rôznych činností sa dostali i biotopy s celkom nepodstatnou populáciou vtákov.

Chýbajú racionálne dôvody

Príkladom absurdnosti kritérií je odôvodnenie ochrany bučiaka nočného v CHVÚ Kráľová, ktorého hniezdna kolónia v tomto území „je jednou z posledných a najvýznamnejších na západnom Slovensku“. Zjednodušene povedané, na veľkej výmere Slovenska bude vláda obmedzovať vlastníkov lesov bez racionálnych dôvodov.

Nové vedenie ministerstva životného prostredia si tlak argumentov začína zjavne uvedomovať, preto predložilo minulý týždeň na pripomienkovanie materiál, ktorý má viesť k prehodnoteniu sústavy NATURA 2000. Problém je v tom, že napriek dobrej snahe zvrátiť ekonomické dosahy Miklósovho „rozdávania chránených území“, šance na úspech sú veľmi nízke.

Najsilnejší spôsob, ktorý uznáva Európska komisia ako dôvod na zníženie rozsahu CHVÚ, je spochybniť pôvodné vedecké kritériá pri klasifikovaní územia. Tie však opätovne vyhodnotila Štátna ochrana prírody (ŠOP) ako vedecky správne.

Voľnejšie hospodárenie

Iný výsledok sa napokon ani nedal očakávať, keďže ŠOP sa sama podieľala na vzniku metodiky a cieľom výberu území nebolo určiť miesta s klesajúcou populáciou vzácnych druhov, čo by bol prijateľný dôvod na ochranu, ale „vyrobiť“ sieť chránených území. V tomto zmysle je metodika úplne korektná.

Ochranári využili Miklósov flagrantný nezáujem o ochranu súkromného vlastníctva a dostali vládu do pasce, z ktorej sa bude ťažko vyliezať. Výmeru CHVÚ sa zmenšiť asi nepodarí, takže zostáva len zopár okrajových možností. Naprík­lad sústrediť sa na prehodnotenie miery obmedzení hospodárenia na týchto územiach.­ Samozrejme, ak to zelení lobisti vláde dovolia.

Článok bol publikovaný v denníku Sme dňa 26.02.2008