Sme, 18.6.2007: Nový skvost: VVCZKE USN SR

Chceli by ste študovať na Univerzite OSN? Vraj neviete, že taká existuje? Slovenská vláda tvrdí, že ide o prestížnu vedeckú organizáciu, ktorej pobočka sa nám v portfóliu výskumných ústavov bude určite hodiť a na jej založenie vynaložíme najbližšie tri roky 113 miliónov korún. Názov tohto pracoviska má mať podobný lesk ako dôvody jeho založenia: „Výskumné a vzdelávacie centrum pre zdravú krajinu a ekosystémy Univerzity Spojených národov v Slovenskej republike.“

Slovenské vlády sa najmä po roku 1998 snažili riešiť zložitý problém rezortných výskumných ústavov a ďalších (najmä) príspevkových organizácií ministerstiev.

V prípade výskumných ústavov bolo totiž zjavné, že ich činnosť je personálne predimenzovaná a obsahovo sa výrazne prekrýva s činnosťami viacerých výskumných pracovísk na slovenských univerzi­tách a v Slovenskej akadémii vied. Ekonomická a ideová neudržateľnosť týchto projektov neviedla síce vlády k radikálnym zmenám, istá rozpočtová reštrikcia a obsahová transformácia týchto pracovísk sa však predsa len uskutočnila.

Návrh ministerstva školstva na zriadenie nového pracoviska, ktorý je práve v pripomienkovom konaní, však ide v úplnom protismere, ešte nazad pred rok 1998. Teda nie reštrikcia kvantity a posilňovanie kvality, ale práve naopak: zakladanie nových „trafík“ s nejasným obsadením a nepotrebným obsahom. S akými dôsledkami?

Z rozpočtového hľadiska predpokladá návrh celkové vládne výdavky na vytvorenie a prevádzkovanie jedného pracovného miesta v centre v sume 2,75 milióna korún ročne (priemer za najbližšie tri roky, celkové náklady na založenie a prevádzku v rokoch 2008 - 2010 tvoria 113 mil. Sk), pričom obsahová náplň, ktorá sa má zameriavať na krajinu a jej ekosystémy, nie je vôbec nová, ale takmer totožná s predmetom činnosti už existujúceho Ústavu krajinnej ekológie SAV, ale aj viacerých univerzít na Slovensku (napríklad v Nitre a vo Zvolene).

Zdá sa, že založením VVCZKE USN SR (nevdojak sa núka slávny dialóg Lasicu so Satinským o „eMVéPePePePe“, teda „Medzinárodnom výbore pre pomoc postihnutých prievanom“), uloží vláda pod daňových poplatníkov ďalšiu zo svojich mín. Keďže jej demontáž bude veľmi ťažká (vzhľadom na zmluvný vzťah, ktorý vznikne s OSN), pôjde zrejme o mínu nášľapnú.

Článok bol prevzatý z blogu Sme a publikovaný v denníku Sme dňa 18.6.2007.

Teória environmentálnej politiky, 01: Problém externalít

Predstavte si, že ráno nastúpite do preplneného autobusu a zostane Vám miesto na státie iba pri hygienicky zanedbanom pánovi „A“, ktorý produkuje vôkol seba nepríjemný zápach. Tento človek „A“ uzavrel zmluvu s prepravcom „B“, avšak skutkový stav plnenia ich zmluvy nie je pre účel výkladu externalít podstatný, pretože je to záležitosť vzťahu „A“ a „B“.¹ Nevoňavý pán „A“ sa však stal producentom emisie – smradľavého ovzdušia, ktoré Vy, tzv. tretia strana „C“², považujete za svoje poškodenie. Pach je pre mnohých ľudí vskutku nepríjemná vec, ktorá môže „C“ viesť až k tomu, že na najbližšej zastávke vystúpi, alebo vstúpi do otvoreného verbálneho alebo až právneho konfliktu s dotyčným pánom „A“. Obe situácie spôsobia poškodenému isté dodatočné náklady alebo stratu príjmov, pričom v ekonomickej teórii sa za takéto považuje napríklad zakúpenie nového lístka na druhý spoj, ale i strata času, či psychické rozrušenie poškodeného „C“.³ Náš narušiteľ „A“ tak spôsobil nezúčastnenému spolucestujúcemu „C“ tzv. negatívnu externalitu.⁴ Teória externalít skúma prípady, v ktorých nejaké náklady alebo výnosy z aktivít sú prenášané na tzv. tretiu stranu.⁵ Tento príklad vzťahu A-B-C je často uvádzaný v rôznej ekonomickej literatúre "klasickej ekonomickej školy", nachádza sa i v učebnici Paula Heyneho a kol. The Economic Way of Thinking⁶ a poukazuje aj na to, že externality vznikajú nielen v oblasti poškodenia životného prostredia, ba dokonca to vôbec nie je výhradná doména len environmentálnej politiky.

Negatívna externalita totiž vzniká napríklad aj vtedy, keď Vaši spolupracovníci v kancelárii vedú medzi sebou hlučný rozhovor, alebo Vaša partnerka telefonuje s matkou v obývačke počas finále Ligy majstrov. Taktiež, keď si Váš sused zasadí pri plote strom, ktorý Vám cloní na hriadku zeleniny, ale aj vtedy, keď sa nejaký zelený šialenec snaží presadiť na verejnosti svoj názor na Váš majetok, v dôsledku ktorého nebudete môcť svoj strom postrekovať proti škodcom, ale ho
budete musieť nechať zhniť.

Za pozitívnu externalitu sa v ekonomickej literatúre často uvádza situácia, ak včelár svojim osadením úľov privodí vedľajší prospech pre úrodu majiteľom okolitých sadov; podobne, ak obsah nejakého duševného produktu, napríklad vynálezu alebo umeleckého diela, využívajú iné firmy vo svoj komerčný prospech (mimochodom, zásahy vlády za cieľom ochrany duševného vlastníctva považujú libertariáni za nezmyselné a ich argumenty v tejto oblasti sú podľa mňa veľmi silné).

Klasická liberálna teória zdôrazňuje, že negatívna externalita nevzniká v prípade, ak vzťah A-B nikomu tretiemu neprekáža. Predpokladom vzniku externalít sú totiž individuálne súdy, nie nejaký nejasný "kolektívny", či "verejný" názor na to, čo je dobré a čo nie. Práve tým sa výrazne odlišuje od veľkej časti environmentálnych aktivistov, ktorí sa kladú do pozície nositeľov nejasného "verejného" názoru napríklad na spôsob hospodárenia v Kôprovej doline, či na "optimálny" (v skutočnosti len ich) rozsah štátom chránených území. To znamená, že ak sadza z popolčekov z neďalekej továrne nikomu na okolí neprekáža (teda majiteľ továrne uzavrel s "poškodenými" dobrovoľnú dohodu alebo súdom vynútené riešenie, napríklad finančnú kompenzáciu, alebo osadenie filtrov), znečistenie ovzdušia v tomto prípade neexistuje, pretože neexistuje legitímny subjekt, ktorý by mal právo toto poškodenie posúdiť.

K poskytnutiu širšieho obrazu o problematike externalít ešte zopár subjektívnych poznámok, v ktorých reagujem na mnohé, neustále opakované a neodôvodnené tézy, s ktorými sa stretávam v diskusiách s environmentálnymi aktivistami:

1.) Obľúbená téza týchto „pocitových argumentátorov“ hovorí, že na ochranu životného prostredia sa nemožno pozerať „len ekonomicky“. Problémom externalít sa však zaoberá aj množstvo iných vedeckých odborov, akurát ich terminológia a ciele skúmania sú občas trochu odlišné. Právo sa zaoberá napríklad tzv. vecným bremenom, teda externalitou spôsobenou užívaním vlastníctva, politológia alebo historická veda skúmajú napríklad dopady riešenia vojenských konfliktov na „nezúčastnené“ strany. Riešením externalít v súvislosti s konfliktmi, v ktorých "vystupuje" životné prostredie, sa teda REÁLNE zaoberá i právo, ktoré sa vyvíja, ale aj uvedené "pododbory". Práve o ich prepojenie do "všeobecnej teórie" sa snaží inštitucionálna ekonómia. Téza zelených postráda racionálne argumenty.

2.) Environmentálni aktivisti si tiež radi "uťahujú" zo svojich oponentov kvôli ich údajnej „posadnutosti“ trhom, ktorý „nezlyháva“. Teória externalít však vychádza práve z reálnej existencie situácií, v ktorých dvaja uzavrú zmluvu a tretí z nej pociťuje ujmu/profit. Nerád by som sa „zaplietol“ do nekonečnej žabomyšej polemiky o tom, či tento fakt je alebo nie je „zlyhaním trhu“, aj bez toho je však zjavné, že táto široko rozpracovaná teória je založená práve na probléme, ktorý vzniká aj zo slobodného trhového vzťahu (pravda, Ronald Coase odhalil, že príčinou veľkej časti týchto problémov je práve neslobodný trh, ale o tom snáď inokedy). Táto téza postráda racionálne argumenty.

3.) Ľavicoví šarlatáni sa pokúšajú presvedčiť tiež verejnosť, že ochrana životného prostredia by mala mať prioritu „nad“ bežnými problémami slovenskej spoločnosti, pretože je to akýsi duchovný, „metaspoločenský“ záujem. Ako sme si však ukázali, podobné problémy externalít sa nachádzajú v rôznych oblastiach vzťahov a v skutočnosti je dosť ťažké určiť, v ktorých konfliktoch „vystupuje“ niektorá zložka životného prostredia a v ktorých nie. Táto téza podľa mňa tiež postráda racionálne argumenty.

Externality existujú a vlády cítia potrebu konať. O tom, aké závažné externality sa vyskytujú v súvislosti so životným prostredím, ako ich riešia vlády a na základe akých ekonomických téz, teórií a hypotéz (ako aj o súboji „Pigouovcov“ a „Coaseovcov“), však až niekedy nabudúce.

/Prípadná aktualizácia textu nie je vylúčená, závisí od obsahu diskusných poznámok, ako aj prípadného dopĺňania zdrojov a príkladov./

---

1 Pre tento prípad ignorujeme prípadný fakt, že zmluva obsahuje záväzok dotyčného nerušiť v autobuse okolitých spolucestujúcich svojim pachom. Mám mnoho skúseností s tým, ako radikálni
environmentalisti zvyknú v diskusiách okamžite namietať, že je to „utopistický ekonomický výmysel“, avšak tí, čo sa snažia $korektne pracovať, vedia, že veda pre „očistenie“ pokusu od vedľajších vplyvov, ktoré by mohli výsledok znehodnotiť, používa často i nereálne situácie.

2 „Tretia strana“ je považovaná za stranu, ktorá je na zmluvnom vzťahu medzi „smradľavým“ pánom a jeho prepravcom „nezúčastnená“ – pozn. aut.

3 Koniec koncov, všetky prípady sa môžu napokon prejaviť i vo finančnej ujme príjmov, či výdavkov – pozn. aut.

4 V tomto momente by som rád pozastavil tých, ktorí by radi položili správnu otázku, prečo je tá externalita negatívna a kto o tom rozhodol. Zatiaľ sa totiž nezaoberáme spôsobom rozhodovania
decízora, iba prijímame fakt, že nejaký decízor rozhodol, že v nejakom prípade došlo k vzniku „negatívnej externality“ a niekomu z účastníkov sporu prisúdil právo.

5 Pozri napr. Gene Callahan: What is an Externality?, The Free Market, August 2001

6 České vydanie: HEYNE, P. (1991), „Ekonomický styl myšlení.“ VŠE Praha. Praha, 1991

Radovan Kazda

Sme, 12.6.2007: Zonácia nič nevyrieši

Súdiac podľa charakteru množstva ohlasov a aktivít rôznych skupín slovenskej spoločnosti i na stránkach SME, so súčasným systémom ochrany prírody na Slovensku nesúhlasí vôbec nikto.

Napriek tomu však - s výnimkou vlastníkov a obhospodarova­teľov lesov (teda tých, ktorí sú na hospodárení v prírode najviac zainteresovaní) - všetci ostatní zjavne súhlasia s tým, aby vláda v tomto zlom systéme s malými zmenami pokračovala. Poriadok do ochrany prírody však môže priniesť len zásadná zmena konania vlády.

Keďže pred rokom 1989 vlády zabraňovali rozvoju súkromných trhov, bolo celkom pochopiteľné, že trh nezabezpečoval ani dopyt a ponuku neporušenej prírody. Tieto aktivity musela umelo nahrádzať vláda, ktorá zakladala chránené územia s rôznymi stupňami zákazov a obmedzení činnosti na týchto lokali­tách.

V 90. rokoch sa však na Slovensku i v Čechách začali prebúdzať súkromné občianske aktivity, reflektujúce rastúci dopyt po neporušenej prírode. Na tejto báze začali vznikať súkromné zoologické záhrady i prírodné rezervácie (typu Vlčia vo vlastníctve združenia VLK). V tomto období zároveň rástol dopyt verejnosti po „službách“ čistej prírody (i v súvislosti s rastom ich reál­nych príjmov) a v nadväznosti na recesiu ťažkého priemyslu a nárast investícií do environmentálne priaznivejších technológií rástla na Slovensku výrazne aj kvalita životného prostredia.

Dalo sa očakávať, že po tomto zistení vláda začne ustupovať z pozícií monopolného poskytova­teľa služieb v ochrane prírody, a zároveň začne znižovať v rozumnej miere rozsah „svojich“ chránených území.

Stal sa však pravý opak: vláda svoje pozície naďalej posilňovala a koná tak podnes, čoho dôsledkom je fakt, že dnes už na viac ako tretine územia Slovenska sú vlastníci a obhospodarovatelia území nútení znášať ujmy z vlád­nych obmedzení podnikania bez adekvátnej náhrady.

Z hľadiska teórie verejnej voľby je celkom nepocho­piteľné, prečo vláda naďalej simuluje dopyt po chránených územiach v takom veľkom rozsahu. Ešte horší spoločenský dopad má však skutočnosť, že vláda vytvára i ponuku chránených území, navyše tou poslednou, najextrémnejšou a najhoršou možnosťou, teda monopolnou a vnútenou správou území a „command-and-control“ zákazmi podnikania, ktorými sa dostáva až na hranicu konfliktu s ústavou.

Mechanizmy moci pritom ponúkajú množstvo jedno­duchších, spravodlivejších, účinnejších i lacnejších riešení, z ktorých mnohé sú v zahraničí overené a aplikované. Takýmito nástrojmi môžu byť napríklad podpora súkromnej správy prírodne unikátnych území, prevádzanie výkonu služieb ochrany prírody na súkromníkov, či vytvorenie agentúr ochrany prírody, ktoré budú uzatvárať s vlastníkmi zmluvy na dlhodobé ochranné hospodárenie alebo budú tieto územia v dobrovoľných zmluvných vzťa­hoch kupovať a následne efektívnymi mechanizmami spravovať.

Zonácia Vysokých Tatier je len ďalším pokusom tápajúcej vlády vytvoriť funkčný model, ktorý je vopred odsúdený na neúspech, pretože nerešpektuje nijaký zo základných predpokladov nastolenia poriadku a prirodzených vzťahov: jasne identifikované vlastnícke práva, dobrovoľnosť zmluvných vzťahov, ústretovosť k súkromným iniciatívam, ekonomická analýza nákladov a výnosov a rozpočtová udržateľnosť vládnej intervencie.

Čo však očakávať od vlády, ktorej proklamované „protrhové“ riešenie ochrany prírody je v skutočnosti len ďalším pokračovaním privilegova­ných vzťahov?

Text bol publikovaný v denníku Sme, 12.6.2007

Hospodárske noviny, 6.6.2007: EÚ a mŕtvi na cestách

Cestná doprava je po výrobe energie druhým najväčším zdrojom skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia neváhala a urobila zásah smerom k znižovaniu emisií CO2 z nových áut predaných v únii. Hoci ešte nie jasné, akými mechanizmami sa má tento cieľ dosiahnuť, už dnes je možné diagnostikovať možné riziká tohto opatrenia.

Slobodný trh disponuje dobrou schopnosťou vyrovnávať sa s environmentálnymi nedostatkami v technológii výroby tovarov. Je jednoznačne preukázané, že v spoločnostiach s vysokou mierou slobody trhu a dobrou vymáhateľnosťou práva škodlivé emisie postupne klesajú i bez radikálnych vládnych regulácií. Napokon, i bez prísnej regulácie, klesol objem emisií CO2 na kilometer jazdy áut v rokoch 1995 – 2004 o 13 percent.

Takýto cieľ je však dvojsečnou zbraňou: má síce vplyv na zníženie produkcie škodlivých látok, zároveň však spôsobuje, že si ho musia „kúpiť“ spotrebitelia. Ide totiž o typickú tzv. triangulárnu reguláciu vlády, teda vynucovanie peňažnej výmeny medzi výrobcom auta a jeho kupujúcim. Keďže je uplatnená na všetkých výrobcov, náklady na technologické dosiahnutie zníženia produkcie CO2 sa prejavia v cene automobilov - o niekoľko stoviek až tisícok eur.

Na spochybnenie tohto nástroja by stačilo povedať, že je reguláciou cien, ktorá spomaľuje výkonnosť ekonomiky. Čo navyše však môže priniesť v tomto konkrétnom prípade? Z hľadiska ľudského správania sa odpoveď ponúka sama: ak veľká časť kupujúcich preferuje cenu automobilu pred jeho bezpečnosťou, istá časť z nich nepristúpi na zvýšenie cien a začne kupovať automobily ľahšie alebo aj so slabšou bezpečnostnou výbavou. Zraniteľnosť ľudí v takýchto automobiloch je však pri haváriách vyššia, teda sa zvýši aj pravdepodobnosť smrteľných úrazov. Ako vidíme, niektoré environmentálne opatrenia môžu mať i celkom opačný výsledok a pocítia ho najmä v chudobnejších krajinách únie.

Opatrenia vlády stanovujúce hranice produkcie majú zrozumiteľné dôvody v prípade, že (i za cenu rizika spomalenia rastu ekonomiky) definujú hranicu vážne ohrozujúcu život a zdravie človeka. Vtedy sa opatrenie snaží vykonať nápravu skôr, než ju prirodzene vykoná trh. To však, zdá sa, nie je tento prípad. Emisie skleníkových plynov nepredstavujú okamžité ohrozenie. Navyše dnes nie je dostatočne jasné, či ich ľudská produkcia nejakú hrozbu vôbec predstavuje, a ak áno, či ju toto opatrenie môže zásadne znížiť.

Zdá sa, že únii sa síce nedarí harmonizovať dane, ale stále má mnoho možností, ako nútiť ľudí, čo si majú kúpiť. Tentoraz si budeme musieť kúpiť menej oxidu uhličitého. Aj keby nás to malo stáť život.

Text bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 6.6.2007.

Hospodárske noviny, 25.4.2007: Spor o ochranu (aj Tatier)

Environmentálni občianski aktivisti vedú zápas o presadenie platných zákonov o ochrane prírody, ktorým chcú zastaviť ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách. Tatranský národný park (TANAP) dozaista patrí medzi environmentálne najvzácnejšie územia na Slovensku. Ako je teda možné, že práve tu dochádza k sporom medzi konvenčným hospodárením a ochranou prírody? Zdá sa, že úsilie aktivistov poukazuje najmä na dlhotrvajúci problém charakteru ochrany prírody na Slovensku.

Ten konflikt sa odohráva vo viacerých rovinách. Prvá vyplýva z faktu, že hospodárenie vo väčšine lesov TANAP-u robí príspevková organizácia ministerstva pôdohospodárstva, Štátne lesy TANAP-u.Teda firma, ktorej prirodzenou úlohou je hospodárska činnosť (v roku 2005 bolii tržby zo zhodnotenia produkcie a služieb až 96 % z jej príjmov). V ochrane prírody však na rovnakom území pôsobia orgány a organizácie spadajúce do kompetencie ministerstva životného prostredia, čo vytvára chaos a konflikty, ktoré sú typické pre pôsobenie vlády v týchto oblastiach. Vláda totiž nedokáže efektívne zhodnocovať zdroje, čo sa v tomto prípade prejavuje najmä jej neschopnosťou posúdiť vzácnosť jednotlivých zdrojov na tomto území.

Druhý problém spočíva v tom, že po postupnom schválení navrhovaných chránených vtáčích území v rámci sústavy NATURA 2000 bude vláda na viac ako tretine územia Slovenska zakazovať a podmienečne zakazovať vlastníkom viaceré činnosti, ktoré patria k bežnej hospodárskej praxi v lese. Podielom chránených území sa Slovensko dostane na špičku krajín sveta, pričom drvivá väčšina týchto území sa bude nachádzať práve v lesoch. Slovenská vláda tak „nakúpila“ územia, v ktorých má vlastníkom vyplácať náhrady za obmedzenia hospodárenia, tieto náhrady však nevypláca v dostatočnej miere, ale ani výške, pretože výpočet náhrad nezohľadňuje (a v istej miere ani nemôže zohľadňovať) všetky ujmy, ktoré týmito zákazmi vláda vlastníkovi spôsobí.

Čo robiť? Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika spracoval komplexný návrh stratégie reformy lesného hospodárstva. Prvým krokom je prehodnotenie celej sústavy chránených území na základe ekonomicky a environmentálne korektných kritérií, čo by malo viesť k zrušeniu sprísneného režimu na podstatnej časti územia Slovenska. Ak sa preukáže, že časť Vysokých Tatier by aj po tomto prehodnotení mala spadať do režimu určitej ochrany, potom je potrebné podriadiť správu územia tomuto zámeru.

Ak nehovoríme o progresívnych, teda ťažko presaditeľných riešeniach (vedúcich napríklad k vzniku súkromných parkov), potom vláde ostáva povinnosť zotrvať v úlohe ochrancu prírody i formou vlastníckeho a správcovského vzťahu k daným územiam. V tom prípade však vláda musí ostať rozhodným správcom najvzácnejších území, ktoré po prehodnotení zostanú, so všetkými náležitosťami. To znamená, že vzácne územia spravované štátom (netýka sa to len Štátnych lesov TANAP-u, ale najmä najväčšieho správcu lesov na Slovensku, štátneho podniku Lesy SR) by mali byť spod tejto správy vyňaté a prevedené do správy organizácie zodpovednej za ochranu vzácnych území.

Toto riešenie prinajmenšom vytvorí optimálne podmienky pre štátnu ochranu prírody. Aspoň konečne zistíme, či je štát na ochranu prírody vôbec spôsobilý.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 25.4.2007

Zahraničná politika, 1/2007: Je globálne otepľovanie hrozbou?

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.
Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.
Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.
Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika, č. 1/2007, apríl 2007.

Konzervatívne listy, 04/2007: Lesné hospodárstvo potrebuje zmenu

Les je zdrojom možností pre poskytovanie tovarov a služieb, ktoré využívajú výrobné odvetvia i široká verejnosť (domácnosti). Lesné hospodárstvo má na Slovensku tradične významné postavenie, ktoré predurčujú i prírodné podmienky krajiny. V histórii vývoja vlastníckych práv k lesom a ich užívaniu prechádzalo Slovensko zložitou cestou, ktorej smer určovali vlády najmä v záujme presadenia svojich predstáv o usporiadaní vzťahov pri poskytovaní tovarov a služieb spojených s využívaním lesov. Dlhodobé uplatňovanie vládnych pravidiel však vždy posilňuje predpoklady pre prispôsobovanie sa verejnosti platným pravidlám a „zžívanie sa“ s nimi, najmä vtedy, ak z takýchto pravidiel vyplývajú zmeny, ktoré široká verejnosť považuje za výhodné. V prípade lesného hospodárstva vytvárala vláda najmä od druhej polovice minulého storočia zásadné legislatívne zmeny, ktoré výrazným spôsobom menili a deformovali prirodzené práva všetkých účastníkov výmenných vzťahov v lesnom hospodárstve.

KI sa dlhodobo venuje i problematike environmentálnej politiky, teda analýze vládnych rozhodnutí a opatrení v tých oblastiach usporiadania spoločenských vzťahov, v ktorých dochádza ku konfliktom v súvislosti s využívaním krajiny alebo jednotlivých zložiek životného prostredia. Zo skúmania podstaty vládnych opatrení súvisiacich s využívaním lesov vyplýva, že zmeny pravidiel, ktoré sa uskutočnili v lesnom hospodárstve za ostatných osemnásť rokov, výrazne zaostávajú v liberalizácii podmienok podnikania i v presadzovaní prirodzených vlastníckych práv. I preto KI s cieľom rozšíriť poznatky v tejto oblasti a otvoriť celospoločenskú diskusiu k tomuto problému usporiadal za účasti predstaviteľov podnikateľského sektora, akademickej obce a štátnej správy v oblasti lesného hospodárstva na jeseň 2006 v Ružomberku konferenciu s názvom „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva“.

V súčasnosti, teda v čase, kedy je na stole opäť návrh novely zákona o lesoch, by sme chceli upozorniť na jeden z výstupov spomínanej konferencie. Je ním zborník príspevkov, obsahujúci textovú podobu vybraných prednášok, ktoré odzneli na konferencii. Úvodnú časť zborníka tvorí štúdia, ktorej autorom je editor publikácie a zároveň i autor tohto textu, a cieľom ktorej je poskytnúť komplexnú bázu dát a poznatkov, ktoré majú predstavovať východiská reformy lesného hospodárstva v SR. Ide o principiálne predpoklady pre zásadnú zmenu vládneho prístupu v oblasti usporiadania spoločenských vzťahov v lesnom hospodárstve. Návrh opatrení, ktoré má vláda uplatniť v reforme lesného hospodárstva, musí zohľadňovať nielen akútnosť a závažnosť konkrétnych problémov, ale i reálne možnosti vlády presadiť tieto riešenia v podmienkach zviazaných medzinárodnými dohovormi, ako aj pod tlakom verejnej mienky, ktorá vytvára mantinely pre zásadné zmeny vo vládnych prístupoch. Týmto spôsobom sme navrhli viacero „balíkov“ návrhov opatrení, ktoré majú rôznu prioritu z pozície ich presaditeľnosti (nie však ich dôležitosti).

Prvý súbor opatrení je zameraný najmä na odstránenie problémov súvisiacich s reštriktívnou kontrolou hospodárenia v lese a s daňou z pozemkov. Poznatky o legislatíve viacerých krajín Európy potvrdzujú fakt, že slovenská legislatíva určujúca obhospodarovateľom lesa viaceré povinnosti (najmä lesný hospodársky plán, lesná hospodárska evidencia a povinnosť odborného lesného hospodára), je nadmerne reštriktívna, neefektívna pre dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovuje, a spôsobujúca zároveň zbytočné zvyšovanie nákladov na hospodárenie v lese pre vlastníkov lesov (resp. pre obhospodarovateľov). V prípade dane z pozemkov ide o viacero problémov, ktoré s jej vyrubovaním súvisia: predovšetkým ide o nesystémové riešenie, ktoré vymáha daň od vybranej, špecifickej skupiny vlastníkov a podnikateľov, pričom táto daň pokrýva časť rozpočtu samospráv, teda nákladov na činnosti v prospech celého spektra oblastí, ktoré spadajú do kompetencie samospráv. Osobitným problémom je možnosť samospráv meniť sadzbu dane, čo spôsobuje deformáciu rovných podmienok podnikania v tejto oblasti, znevýhodňovanie niektorých podnikateľov voči iným. Kontrolu hospodárenia v lese navrhujeme prehodnotiť a znížiť jej intenzitu, daň z pozemkov navrhujeme zrušiť. Tento prvý súbor opatrení predstavuje riešenia, ktoré je možné zmeniť pomerne jednoduchým procesným spôsobom (najmä zmenou národnej legislatívy prostredníctvom Národnej rady SR).

Výrazne zložitejším spôsobom je možné uskutočniť ciele v druhom súbore opatrení, ktoré sú zamerané na problematiku holorubov a ochranu prírody, pretože tieto sú výrazne konfliktnými spoločenskými témami. V prípade ochrany prírody je presaditeľnosť zásadnej zmeny znížená zároveň i z dôvodu záväzkov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším podielom štátom chránených území, na ktorých podliehajú vlastníci zákazom alebo podmieneným zákazom rôznych činností. Štát však tieto zákazy „nakupuje“ bez toho, aby vlastníkom uhradil zodpovedajúcu kompenzáciu za obmedzenia, ktorá im náleží i v zmysle Ústavy SR. Fakty navyše naznačujú, že tieto obmedzenia stanovila vláda často bez racionálnych a odborne spôsobilých kritérií. Podobným spôsobom vláda určuje obmedzenia a zákazy ťažby holorubným spôsobom. Uplatňuje ich bez odborne korektných kritérií a v rozpore s praxou z veľkej časti slobodných krajín sveta, v ktorých sú tieto obmedzenia uplatňované v oveľa nižšom rozsahu a intenzite – pričom environmentálne dopady sú striktne kontrolované. Systém ochrany prírody a zákaz holorubného spôsobu ťažby je potrebné prehodnotiť a presadiť postupnú, verejnosťou i orgánmi EÚ akceptovanú zmenu smerom k uvoľneniu podmienok podnikania pre vlastníkov lesa.

Posledný, tretí súbor opatrení sa zameriava na problémy, ktorých riešenie je ťažko presaditeľné, avšak sú veľmi vážne, dôležité a je potrebné ich riešiť. Tieto problémy súvisia so štátnym vlastníctvom lesnej pôdy a s využívaním lesov verejnosťou. Štát vlastní takmer 42% lesných pozemkov (obce ďalších takmer 10%, k tomu štát užíva ďalších 17% neštátnych lesov). Najväčší štátny podnik, Lesy SR, požíva mnoho výhod, keďže vláda mu celkom iracionálne pridelila status prirodzeného monopolu a nedávno posilnila koncentráciu rozhodovania centra na úkor odštepných závodov. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu) sú Lesy SR podnikom s dlhodobo nestabilnými ekonomickými výsledkami a s neustálymi zmenami manažmentu. Vláda bráni privatizácii lesov, čo avšak treba prehodnotiť v záujme odstránenia vysokých rizík korupcie, ekonomickej nestability a zvýšenia konkurencie v tomto odvetví podnikania.Voľný vstup verejnosti do lesa a právo verejnosti na zber niektorých plodov patrí medzi najkontroverznejšie legislatívne rozhodnutia vlád. Málokto si uvedomuje, že právo voľného vstupu verejnosti do lesa – hoci jeho „zvyk“ pretrváva už od čias dávno pred komunistickým režimom – je výraznou brzdou pre skvalitnenie životného prostredia našich lesov i pre rozvoj presne tých služieb pre verejnosť, pre ktoré je tento vstup umožnený, navyše toto právo nie je v mnohých krajinách sveta právom prisúdeným verejnosti, ale práve naopak, ponechané na rozhodnutie vlastníkov lesa. Zamedzovanie vzniku voľných výmenných vzťahov má podobné dôsledky i v zbere lesných plodov, ktoré sú úžitkom zberačov bez (i na úkor) úžitku vlastníkov lesa. Tieto problémy sú však spoločensky príliš konfliktné na to, aby ich bolo možné riešiť bez širokej a dôslednej verejnej diskusie.

Konzervatívne listy, 02/2007: Mariann, dole!

Páni, to bola hra! Napínavosť, vzrušenie, fyzický kontakt, neškodné odbúravanie prirodzenej agresivity človeka, vedecký výskum. To je len malý výpočet výhod spojených s hádzaním vrecúšok mlieka. Táto detská hra poskytovala množstvo tvorivých aktivít, ale bezpochyby najobľúbenejšou z hier bola tá na vojakov s pokrikom „Jano, dole!“. Ako náboje sme používali aj iné dostupné materiály, napríklad plastelínu, strieľanú cez odskrutkované rúrky z ceruziek alebo cez trubičky „potiahnuté“ v chemickom laboratóriu. Tie však neposkytovali dostatočnú zásobu zdrojov a boli často predmetom nedôstojných prehliadok zo strany policajtov prezlečených za učiteľky. Z podobných dôvodov neboli trvalo udržateľné ani pravítkové šermiarske súboje či zákopová vojna s granátmi vo forme papierových gulí vytrhnutých zo zošitov. Hra s mliekom však bola iná paráda. Prišlo nám to ako vymodlená záležitosť. Pravidelná dodávka munície, vynikajúce alibi a faktická nemožnosť policajných záťahov. Munícia bola totiž distribuovaná každý týždeň a všetkým. Kto si vypil, vypil, kto nie, získal z kravskej snahy iný úžitok.

Detské dobrodružstvá patria k najpríjemnejším životným spomienkam, zostaňme preto ešte pri nich. Súčasťou letných panelákových hier bolo i púšťanie vrecúšok naplnených vodou zo siedmeho poschodia. Hra si vyžadovala správne načasovanie, tak, aby „bomba“ padla priamo pred nohy prichádzajúcej dámy. Výstrelom z Auróry pre zahájenie akcie bolo povestné zvolanie „Stará ide!“. Pôvab hry spočíval i v následnom úteku do skrýše, odkiaľ sa dali pozorovať následky súvisiace s prvotným nadávaním, následným vyšetrovaním a záverečnou likvidáciou škôd, zväčša na náklady poškodeného. Z hľadiska plného pôžitku to však malo jeden drobný nedostatok: voda sa veľmi rýchlo vyparí. Mlieko nie. Mlieko mizne pomalšie a zanecháva lepkavú stopu, pomocou ktorej sa dá pozorovať tvorba prirodzených koridorov migrácie spolužiakov po chodbách školy...

Veru tak: osemdesiate roky, v ktorých nám vláda rozdávala zdarma mlieko, mali svoj neskutočný pôvab. Neskoršie vlády, ktovie prečo, už podobné radovánky deťom neposkytovali. Možno im nehralo do karát, že trh si našiel iné uplatnenie mliečnych dávok, než dúfali vládni splnomocnenci. A možno na to len nemali. Našťastie, Mariann je iná. Prezieravá. Dôvtipná a kreatívna. A drží s deťmi. Pani Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zjavne pozná radosť detí z rozpľasknutého mlieka, pretože v jej Dánsku funguje „mliečny program“ už mnoho rokov. Problém je v tom, že mlieko sa dnes balí do tetrapakov a úžitok z hry tak značne poklesol.

Komisárka však našla „mliečnemu programu“ inú alternatívu: EÚ mieni rozdávať deťom do škôl zdarma ovocie a zeleninu. Podľa štatistického prieskumu totiž iba malí Gréci a Taliani jedia dostatok ovocia a zeleniny, a aj keď s nimi asi nebojujú, lebo ich nedostávajú od vlády, ale od rodičov, ktorí by ich za mrhanie potravinami asi stĺkli, pre šéfov v komisii je to postačujúci dôvod pre rozdávanie potravín.

Dobrá správa pre vás, milé deti. Pripravte si pozície. Rajčiak do ruky, Mariann sa blíži. Stará ide!

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.

Sme, 9.2.2007: Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.

Hospodárske noviny, 6.2.2007: Otepľovanie potrebujú vlády

Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby "show" okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.

Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na "výživu" politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.

Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší - teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie - sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji...

Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných "spoločenských nákladov" v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.

Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 6.2.2006