Korupcia ako dôsledok zneužitia zverenej moci je veľmi vážny morálny problém.
Aj preto je istotne správne a celkom prirodzené, ak sa spoločnosť snaží od korupcie dôsledne očisťovať. Rozširovanie vládnych opatrení zameraných na obmedzovanie korupcie však, zdá sa, nemá dostatočný efekt, pretože korupcia v spoločnosti klesá len veľmi pomalým tempom. Veľkú úlohu v tom zohráva nedostatok pochopenia neodlučiteľnej väzby korupcie na existenciu vládnych zásahov. Korupcia rastie mierou moci zverenej nad cudzím statkom a mierou identifikácie toho vlastníka, čo sú dve podstatné nevýhody štátneho vlastníctva oproti súkromnému, keďže štát ako vlastník nie je vo svojej podstate jednoznačne identifikovateľný, čím je ochudobnený o vlastnícku zodpovednosť, a celý objem svojej činnosti vykonáva práve na princípe „zverenej“ moci.
Každé počínanie človeka je vedené snahou o maximalizáciu vlastného úžitku. Štátne vlastníctvo má v porovnaní so súkromným slabšiu schopnosť kontroly i vymáhania práva, preto vytvára predpoklady pre maximalizáciu úžitku jednotlivca i prostredníctvom porušovania zmluvných vzťahov. Napríklad vtedy, ak človek, ktorému je zverená moc nad cudzím statkom (v prípade štátu napríklad daňami občanov, alebo správou ich majetku), prijme úplatok, alebo sa obohatí tým, že sa „cudzí“ (t.j. „štátny“) majetok snaží previesť na majetok vlastný (napríklad nekorektným obstarávaním alebo prijímaním menej vhodných ľudí do zamestnania). Povaha korupcie je argumentom v prospech tvrdenia, že vládne zásahy vedú k zmene preferencií občanov bez toho, aby sa zvyšoval celkový blahobyt spoločnosti.
Štát vymáha od svojich občanov dane, poplatky a iné aktíva. Ak by tieto prostriedky boli považované za dobrovoľné platby, na báze tzv. dobrovoľného zoskupenia, potom by sa výmena v tomto vzťahu vo svojej podstate nelíšila od výmeny v súkromnom sektore a na slobodnom trhu, bola by teda v zásade korektná. V tom prípade by totiž štátom ponúkané služby platiteľ slobodne „nakupoval“, podobne ako iné služby od súkromných poskytovateľov. To, že mnohé z týchto služieb sú značne „nerozumnej“ podstaty, sa napokon tiež nelíši od služieb, ktoré si kupuje od súkromných predajcov. Zároveň by nepovažoval za potrebné pátrať po tom, či niektorú časť z ceny kúpeného tovaru tvoria náklady spôsobené korupciou. Takéto prípady, ako sme už naznačili, síce jestvujú i v súkromnom sektore (napríklad u ľudí, ktorí zodpovedajú za nákupy tovaru a služieb vo veľkých firmách) a sú rovnako morálne neprípustné, ale vznikajú v dobrovoľných vzťahoch, korupcia sa v týchto prípadoch vyskytuje oveľa zriedkavejšie, je lepšie kontrolovateľná a ľahšie odhaliteľná.
Ak rešpektujeme, že vláda existuje na istej miere donútenia, potom je korupcia jasným dôkazom jej zlyhávania, a hoci existuje mnoho možností pre tlmenie korupcie, odstrániť ju možno len znižovaním jej vplyvu. To však nie je také jednoduché. V celom spektre politických prúdov a reálnych síl je väčšina presvedčená o „spoločenskej potrebe“ zabezpečovať niektoré služby prostredníctvom vlády: od totalitných a radikálne ľavicových, ktoré presadzujú zabezpečovanie čo najväčšieho objemu služieb prostredníctvom štátu (vrátane vlastníctva nehnuteľností, výrobných podnikov a iných kapitálových aktív) až po klasicky liberálne, konzervatívne a libertariánske, ktorých cieľom je účasť vlády znižovať na žiadne, alebo len veľmi obmedzené funkcie (napríklad stanovovanie základných podmienok pre kooperáciu ľudí, vymáhanie a presadzovanie práva, základná solidarita a podobne).
Akýkoľvek postoj posúvajúci úlohy vlády smerom „doľava“ naráža na zásadný problém v tom, že vlády nedisponujú dostatočnou schopnosťou obmedziť svoju angažovanosť len na reálne riziká, ale práve naopak, prejavujú tendenciu silnieť vo svojich zásahoch do slobody občanov bez najmenšieho preventívneho dôvodu. Výsledkom takýchto snáh je socializmus, ktorý v prekvitá takmer v celom súčasnom svete.
Tieto demokratické vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam, medzi ktoré patrí napríklad zverejňovanie majetku členov rodiny ústavných činiteľov. Dôsledkom toho sa medzi politikmi presadzuje falošné vedomie morálnej únosnosti „korupcie v medziach zákona“, teda nie deštrukčnej privatizácie a bezbrehého tunelovania, ale prihadzovaní vládnych zákaziek vlastnej klientele, tak typickej činnosti pre obe vlády Mikuláša Dzurindu. Zákernosť tohto vedomia spočíva v jeho zdanlivej hodnotovej neutrálnosti. Politici si totiž zľahčujú vinu krádeže známymi socialistickými argumentmi typu „vzal som mu bicykel, lebo ho viem lepšie využiť“: totiž, ak ich „spriatelená“ firma získa vládnu objednávku, ktorá jej vytvorí neúmerne vysoký zisk, alebo je táto objednávka prinajmenšom nadbytočná, spôsobí síce krádež daňovým poplatníkom, ale účel použitia verejných prostriedkov tým nijak zásadne nezhorší. Napokon, pravdepodobnosť, že prostriedky usporené poctivým politikom budú použité na efektívnejšie výdavky, je v socialistickom štáte, akým Slovensko bezpochyby je, často nižšia ako ich budúce „utopenie“ v niektorom z vládnych dotačných programov. Navyše je táto strata prostriedkov len prerozdelením (v podstate krátkodobého) úžitku v prospech politika, keďže ten korupciou získané prostriedky nezašije do periny, ale ich vráti na trh na ďalšie zhodnotenie. Vzhľadom na vyššie vzdelanie priemerného politika než – povedzme – priemerného robotníka vo vládou podporenej automobilke, je dokonca dosť pravdepodobné, že skorumpované verejné zdroje budú lepšie zhodnotené, teda vytvoria vyšší spoločenský úžitok...
V relativizácii korupcie by sme mohli ísť ešte ďalej (napríklad porovnávaním nadmerného zisku prirodzene monopolnej súkromnej firmy s nadmerným ziskom firmy, ktorá dostane vládnu objednávku), ale to sú len iluzórne poľahčujúce okolnosti, pretože korupcia je predovšetkým násilný čin – krádež – a poctivý politik by nemal kradnúť za žiadnych okolností. Tieto snahy očistiť neočistiteľné sú však ďalším argumentom v prospech tvrdenia, že najúčinnejším liekom na korupciu je odstraňovanie účasti štátu „všade tam, kde sa to dá“. Nech sú snahy vlád o zmenu preferencií občanov akokoľvek ušľachtilé, vždy so sebou nesú nárast počtu tých, čo kradnú z verejných zdrojov.
Korupcia je systémová chyba, zapísaná v technickom preukaze štátu v jeho povinnej výbave. Zaľúbenosť ľavicových politikov do moci štátu spôsobuje, že obnažený klientelizmus zabaľujú do téz o „multifunkčných hodnotách prírody“, „komplexnom riešení zamestnanosti“, či „podpore rozvojových impulzov“. Toto je však socialistický recept na usporiadanie spoločnosti, s ktorým konzervatívci nemajú nič spoločné.
Konzervativizmus nie je ideológiou ani konceptom ucelených názorov, je skôr zjednocujúcim pohľadom na dôležitosť tradičných hodnôt a vzťahov v usporiadaní spoločnosti. Konzervatívny pohľad na úlohy štátu v spoločnosti preto zväčša neposkytuje univerzálne stanoviská. Isté je, že konzervatívci vnímajú prirodzenosť, výhodnosť a nevyhnutnosť súkromného vlastníctva – v porovnaní so štátnym – ako nespochybniteľné hodnoty, ktoré je potrebné prioritne a intenzívne presadzovať. Podobne sa stavajú v prospech úzkych a striktne vymedzených kompetencií vlády a proti nadmerným a neefektívnym zásahom do slobôd jednotlivcov.
Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus sústreďuje postoj kresťanov k súkromnému vlastníctvu do tvrdenia: „Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené“. To neznamená, že súkromné vlastníctvo má byť obmedzené (alebo vytláčané) vlastníctvom štátnym, ale vytváraním takých podmienok, aby nebolo zneužívané na eskaláciu násilia voči jednotlivcom.
Mimochodom, existuje rozumnejší postoj k znižovaniu rozsahu korupcie v spoločnosti?
Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, máj 2006
Príspevky
