Hospodárske noviny, 24.11.2005::Simonove (a) verejné záujmy

Príspevkové organizácie (PO) spadajúce do pôsobnosti vlády a jej rezortov predstavujú výraznú výdavkovú záťaž pre verejnú správu. V mnohých prípadoch však nie je ich existencia dostatočne odôvodnená, pretože svojou činnosťou buď nahrádzajú, alebo čiastočne prekrývajú služby, ktoré vie efektívne poskytovať súkromný sektor. Navyše mnohé PO trpia na vysokú prezamestnanosť, pretrvávajúcu už z obdobia pred rokom 1989.
V snahe zefektívniť činnosť PO rozlíšením na trhových a netrhových výrobcov stanovila vláda v novom zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy (schválenom minulý rok) kritérium, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Týmto zákonom mali byť vládne rezorty prinútené zbavovať sa tých svojich inštitúcií, ktoré nie sú výhradne závislé na štátnom rozpočte.
Analýzu svojich príspevkových organizácií vykonalo i Ministerstvo pôdohospodárstva SR (MP SR), ktoré spravuje a finančne podporuje až neuveriteľných 26 (!) takýchto organizácií. Vzhľadom ku skutočnému prebytku rezortných výskumných, vzdelávacích a poradenských centier v pôsobnosti MP SR by optimálnym riešením u väčšiny z nich malo byť ich definitívne zrušenie, alebo aspoň zásadná redukcia zamestnanosti a činností, ktoré si MP SR u nich objednáva. V prípade štátneho výskumu je totiž efektívnejšie jeho zabezpečenie len prostredníctvom univerzít a Slovenskej akadémie vied, zatiaľ čo agrárne poradenstvo, ktoré je úplne zbytočnou záťažou pre vládne výdavky, dokáže plnohodnotne zabezpečiť súkromný sektor. O to nepríjemnejším prekvapením je fakt, že výsledkom analýzy zo strany MP SR je návrh na „odštátnenie“ piatich PO ich transformáciou na neziskovú organizáciu. Najväčšou zmenou však prejde len ich právna forma. Z hľadiska vládnych výdavkov totiž MP SR počíta s ponechaním pôvodnej výšky rozpočtovaného bežného transferu (vo svojom návrhu to však nazýva i „úsporou verejných zdrojov v podpoložke bežných transferov“...).
Rozhodnutie MP SR vzbudzuje rôzne podozrenia. Jedným z nich je skutočnosť, že v štádiu pripravovanej transformácie všetkých výskumných ústavov sa ministerstvo rozhodlo jednému z nich, Výskumnému ústavu potravinárskemu, „zaistiť“ týmto spôsobom ďalšiu samostatnú budúcnosť. Všetky rezortné PO, ktoré budú týmto spôsobom „pseudoodštátnené“, disponujú nehnuteľnosťami v širšom centre veľkých slovenských miest, v prípade Agroinštitútu v Nitre a Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach ide zároveň o subjekty, ktoré poskytujú rôzne služby v oblasti cestovného ruchu a kongresovej turistiky (súčasťou Agroinštitútu je veľký hotel v blízkosti najväčšieho slovenského výstaviska), teda pôsobia na konkurenčnom trhu ako vládou dotovaný subjekt. To výrazne deformuje konkurenčné prostredie.
Príspevkové organizácie, ktoré sa ministerstvo rozhodlo ponechať transformáciou pod svojim vplyvom, zamestnávajú spolu vyše 600 ľudí a budúci rok majú byť podporené vládnymi výdavkami vo výške presahujúcej sumu 140 mil. Sk. Trhová hodnota majetku, s ktorým budú podnikať títo „štátno-neštátni“ zamestnanci, činí odhadom niekoľko stoviek miliónov korún. Rozhodnutie Simonovho ministerstva ponechať navrhnuté inštitúcie vo vlastníctve a v správe štátu je neefektívnym riešením a pokračovaním socialistickej politiky predchádzajúcich ministrov. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje rôzne podozrenia z nežiadúceho lobingu štátnych úradníkov a z netransparentnosti rozhodovania verejnej správy. Návrh transformácie PO zo strany MP SR je potrebné odmietnuť.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 24.11.2005.

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.

Hospodárske noviny, 27.10.2005:Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.

Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.

Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.

Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.

Sme, 25.10.2005: Agrodotácie - morálny problém

Podnikateľské aktivity vysokých štátnych úradníkov z Ministerstva pôdohospodárstva SR odhalili ďalší morálny problém, ktorý so sebou nesie podpora poľnohospodárov z verejných financií. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon i jeho štátny tajomník Marián Radošovský sú, resp. boli v istom čase spoločníkmi firiem, ktoré poberali dotácie z verejných zdrojov. Zvrchovanú právomoc rozhodnúť o pridelení tejto podpory má však práve minister Simon. Akokoľvek transparentný by bol proces prideľovania dotácií, nemení to váhu argumentov, ktoré v rozhodovaní o etike toho, či si podnikateľ môže sám prideliť dotáciu z daní občanov, hovoria v jasný neprospech oboch vysokých štátnych úradníkov.

Už v roku 2002, keď sme sa v našom inštitúte venovali analýze rizík korupcie v agrárnej politike, poukazovali sme na fakt, že žiadne dotačné tituly nie sú automaticky nárokovateľné. Nevýrazná hranica ich "čistoty" vedie len cez porovnanie dvoch údajov: počtu firiem uchádzajúcich sa o dotácie spolu s objemom financií, ktoré požadovali, oproti tým, ktoré boli pridelené. V tomto porovnaní boli v rokoch 2000 - 2004 "najčistejšími" dotáciami tie, ktoré boli udelené na znevýhodnené oblasti. Ani tieto dotácie však neboli celkom transparentné, pretože kritériá, na základe ktorých sa mohli podnikatelia o ne uchádzať, boli dosť nepresné i manipulovateľné (najmä bonitované pôdnoekologické jednotky).

Oveľa netransparentnejšie však bolo prideľovanie dotácií na také opatrenia, možnosť spätnej kontroly ktorých bola minimálna. Týkali sa najmä podpory zúrodňovacích opatrení či ekologických programov (bez možnosti účinnej kontroly toho, čo a v akom množstve sa do pôdy naozaj dostalo), ale aj rekonštrukcie technológií, ktoré dávali priestor na rôzne netransparentné operácie. Tieto dotácie boli zároveň oveľa menej nárokovateľné, ba naopak, pri niektorých položkách išlo skôr o "výberový" spolok podnikateľov, ktorí v nich vedeli "chodiť" (napríklad zúrodnenie ťažkých pôd). Tento typ dotácií tvoril v roku 2003 najmenej 2,5 milióna korún z príjmov firmy ministra Simona, u štátneho tajomníka Radošovského najmenej jeden milión korún.

Poberanie dotácií oboma štátnymi úradníkmi nedokazuje ich úmyselné obohacovanie sa. Vysoko rizikové dotácie poberá podnes prevažná väčšina podnikateľov na pôde a objem priznaných dotácií pre oboch úradníkov sa nejaví byť výrazne vyšší (napr. v prepočte na výmeru pôdy) než pre iných podnikateľov. Taktiež je faktom, že práve Simonovo ministerstvo výrazne skvalitnilo prístup k informáciám o podnikateľoch poberajúcich dotácie a obaja úradníci svoje podnikateľské aktivity zverejnili ešte pred nástupom do funkcií. "Kauza" ministrov by preto mala byť predovšetkým kritériom pre budúcnosť. Ministrom sa nemôže stať ktokoľvek a jedným z mnohých obmedzení pre kandidátov na túto funkciu musí byť i neprepojenosť na podnikateľské prostredie, ktoré môže získavať prospech z verejných zdrojov.

Najväčšie riziká korupcie na Slovensku sa netýkajú dotácií, ktoré poberajú štátni úradníci. To je len malý zlomok zo sumy, ktorú môžu štátni úradníci získať v závetrí a nekontrolovateľne zo správy mnohomiliardového majetku, ktorý zostáva zbytočne vo vlastníctve štátu. Korupcia totiž nie je javom infikujúcim verejnú správu zvonka, ale naopak, je jedným z jej prirodzených, avšak veľmi negatívnych sprievodných znakov. Paradoxom je, že chceme odvolať ministra pre "maliny", a nie jeho neschopnosti znížiť podiel majetku štátu v obrovských štátnych podnikoch, ktoré patria pod rezort ministerstva pôdohospodárstva (najmä Lesy SR a niekoľko menších), i v desiatkach príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré sa pod jeho vedením nezefektívňujú vôbec alebo len veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že minister dokáže vylobovať pre farmárov miliardu na dotácie, ale výrazne nižšiu sumu potrebnú na veľmi dôležité urýchlenie pozemkovej reformy (prospešnej najmä pre farmárov) už nie.

Kauza ministra i jeho štátneho tajomníka zahmlieva oveľa vážnejšie dôvody na ich odvolanie.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. októbra 2005.

Sme, 21.9.2005: Dotácie a mýty agrárnikov

V roku 2006 dostanú slovenskí poľnohospodári v položke „priame platby“ od Európskej únie dotácie vo výške 35 % z čiastky, ktorá prináleží „starým“ členským krajinám EÚ, čo činí sumu 3,9 mld Sk. K tomu môžu zo štátneho rozpočtu získať ďalších 30 %. Ministerstvo financií však navrhuje doplatiť „len“ 6,9 %, čiže približne jednu miliardu korún. To spôsobilo obvyklý rozruch zo strany farmárov a prinieslo ďalšiu sériu populistických tvrdení agrárnych predstaviteľov. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon sa domnieva, že to je „politický hazard voči väčšine obyvateľov“ a predseda agrárnej komory Ivan Oravec viackrát zdôraznil, že naši poľnohospodári tým majú o jednu tretinu horšie podmienky na trhu než tí v EÚ.

Farmári v zastúpení Ivana Oravca tak vtláčajú verejnosti mýtus o tom, že priame platby sú jediným zdrojom ich príjmov. Iba v tom prípade by totiž zníženie sumy o jednu tretinu znamenalo podobné zhoršenie ich podmienok v porovnaní s EÚ. To však nie je pravda a stačí na to jednoduchý prepočet. Doplatok priamych platieb zo štátneho rozpočtu pri redukovanom návrhu ministerstva financií tvorí totiž len približne 6 % z celého dotačného balíka (0,99 z 16,9 mld Sk), pri plnom využití doplatku by išlo stále len o menej ako štvrtinu z celého objemu dotácií. Výraznú väčšinu podpory majú totiž farmári zabezpečenú priamo z EÚ prostredníctvom iných programov. Počítajme však ďalej. Celkové dotácie pre poľnohospodárov tvoria podľa štatistík OECD v krajinách EÚ v priemere menej ako tretinu ich príjmov (na Slovensku len pätinu). To len potvrdzuje známy fakt, že výrazná väčšina príjmu farmárov nepochádza z dotácií, ale najmä z predaja ich produktov a služieb na trhu. Čo z toho vyplýva? Najmä to, že suma doplatku na priame platby, kvôli ktorej sa agrárnici radikalizujú, je v skutočnosti len malou čiastkou z ich dotačných príjmov a ešte menším podielom z celkového dôchodku fariem. Jeho zrušenie nemôže byť preto zhoršením ich podmienok o tretinu, ale ani „hazardom voči obyvateľom“, ako tvrdí minister Simon.

Dotácie nie sú pre farmárov najdôležitejším príjmom. Ich príťažlivosť spôsobuje fakt, že sú trvalým a stabilným zdrojom príjmu farmárov bez ohľadu na ich podnikateľské schopnosti, cenové výkyvy na trhu, či prejavy počasia. To ich robí nadmieru atraktívnymi najmä pre neprosperujúce podniky. Je preto zvláštne, že predstavitelia samosprávy spolu s ministerstvom šíria ďalší z mýtov, podľa ktorého zníženie dotácií bude znamenať „likvidáciu slovenského pôdohospodárstva, vyľudnenie vidieka, rast nezamestnanosti a zdraženie potravín“ (MP SR). V skutočnosti sú rozdiely v hospodárskych výsledkoch jednotlivých fariem veľmi veľké a aj fakt, že v priemere najhoršie hospodária družstevné subjekty, svedčí o tom, že hospodársky výsledok fariem nesúvisí ani tak s objemom dotácií, ako s ich schopnosťou pružne reagovať na trhové ceny, diverzifikovať a stabilizovať zdroje svojich príjmov a racionalizovať výdavky. Pre ekonomicky zdravé farmy majú dotácie sporný význam, pretože udržujú na trhu aj ich slabých konkurentov, ktorí svojou produkciou tlačia ceny komodít nadol.

Fakty naznačujú, že zrušenia doplatku k priamym platbám zo štátneho rozpočtu sa netreba obávať. Príjem dotácií z EÚ farmárom každoročne rastie. Návrh ministerstva financií je síce ďaleko lepší, než požiadavky agrárnych predstaviteľov, no navrhnutá výška doplatku zo štátneho rozpočtu je alibistická. Oveľa horšie však bude, ak Mikloš v ďalšom vývoji rokovaní agrárnej lobby – ako každoročne – podľahne.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 21. septembra 2005.

HN, 6.9.2005: Neefektívne výdavky na závlahy budú pokračovať

V rokoch 1960-1990 vybudovali komunistické vlády na Slovensku rozsiahlu sieť hydromelioračných zariadení (HZ), s investíciami presahujúcimi niekoľko miliárd korún, avšak s príznačnými chybami nefunkčnej ekonomiky tej éry: ignorujúc vlastnícke vzťahy k pôde, v podmienkach kontrolovaného trhu, ktorý nepredpokladal zmeny v podnikateľských zámeroch, a s ideologickým cieľom „potravinovej bezpečnosti“, ktorý nezohľadňoval reálnu ekonomickú potrebu týchto zariadení. Po roku 1990 vlády síce naďalej deformovali hodnotu HZ verejnými výdavkami (najmä dotáciami na údržbu a závlahovú vodu), posun smerom k zreálneniu ich hodnoty však bol značný. Jeho výsledkom bolo i to, že veľká časť nepoužívaných HZ je dnes zhodnotená v zberných surovinách, alebo ako súčasť iných stavieb v ich blízkom okolí – sú rozkradnuté. To, že porevolučné vlády nevyvinuli dostatočné úsilie o zvýšenie hodnoty HZ trhovými prostriedkami, je spôsobené najmä ich neschopnosťou HZ včas odpredať, výraznejšie liberalizovať agrárny trh a vykonať rýchlu nápravu vlastníckych vzťahov.

Vo vlastníctve štátu tak ostáva podnes „horúci zemiak“ - majetok neustále strácajúci svoju hodnotu, ktorá však ešte môže činiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov korún. Vo väčšine prípadov sa nachádza na neštátnych pôdach, ba čo je horšie, v prípade melioračného detailu (najmä potrubnej siete závlah a odvodnenia) je zabudovaný priamo v takejto pôde. Tento fakt však spôsobuje vládam taký problém, že si ho posúvajú už 16 rokov, počas ktorých sa správa HZ presúvala cez štyri (!) rôzne štátne organizácie.

Problém pritom nie je neriešiteľný. Na jeho začiatku treba radikálne ukončiť dlhoročnú podporu tzv. „mimoprodukčných funkcií“ závlah: vzdať sa všetkých nezmyselných predstáv o „význame“ závlah pre tvorbu krajiny, zamestnanosť na vidieku, modernizáciu slovenského poľnohospodárstva či ochranu pred eróziou. Toto škodlivé presvedčenie viedlo a vedie k zbytočným vládnym výdavkom na závlahovú vodu pre farmárov, na údržbu HZ, i k súčasným stratám správcu vôd z úľav, ktoré farmári požívajú (čerpanie vody majú totiž zdarma). Slovensko ako štát žiadne závlahy nepotrebuje, avšak predstavitelia súčasného ministerstva pôdohospodárstva to vôbec nechápu: „sme povinní urobiť všetko preto, aby závlahy boli funkčné“ (HN, 18.8.). To je zásadný omyl. Potrebu a hodnotu závlah môžu určiť jedine tí, ktorým závlahy zvyšujú bohatstvo, teda konkrétni podnikatelia na pôde. Hydromelioračné sústavy sú majetkom, ktorého sa štát musí zbaviť prv, než neefektívne utratí ďalšie verejné zdroje – i so stratou, ktorú spôsobí bremeno nevysporiadania vlastníctva k pôde pod HZ. Melioračné detaily vybudované štátom v pôdach, ktoré mu nepatrili, by mal štát odovzdať do vlastníctva majiteľom dotyčných pôd bezodplatne. V prípade odvodnenia je napokon sporné, či tieto stavby hodnotu pôdy – v niektorých prípadoch – i nezhoršujú. Závlahový detail (t.j. závlahovú kostru) väčšinou štát našťastie nevlastní.

HZ (t.j. najmä závlahové čerpacie stanice) je potrebné predať čo najskôr a za reálnu hodnotu, ktorú určí cena na neregulovanom trhu. Vzhľadom na fluktuáciu podnikateľských subjektov v agrárnom sektore, nevysporiadanosť vlastníckych vzťahov k pôde i stratu príslušnosti výmery konkrétnych závlahových sústav k jednému podnikateľskému subjektu, je otázny záujem o kúpu HZ zo strany farmárov. Oveľa väčší záujem by sa mal očakávať od súčasných zmluvných prevádzkovateľov závlah, podnikateľov, ktorí majú s prevádzkovaním veľké skúsenosti.

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) poslalo v máji do vlády zákon o hydromelioráciách, ktorý je v priamom protismere s väčšinou spomenutých krokov k efektivite. Zákon spomaľuje privatizáciu HZ a zužuje ju len na farmárov, navyše za takých podmienok časovej a cenovej viazanosti, ktoré ich záujem značne oslabia. To vzbudzuje podozrenie zo zámeru previesť správu natrvalo na štátnu akciovú spoločnosť, ktorú má založiť zákon pre tento účel. Zákon tiež konzervuje nevysporiadané vlastnícke vzťahy verejnými výdavkami (kompenzáciami) pre majiteľov pôd a k ďalším výdavkom z verejných zdrojov povedie sťaženie možnosti zániku neefektívnych HZ.

Simonova hydromelioráčná politika pokračuje v chybách jeho predchodcov a bude viesť k ďalším zbytočným verejným výdavkom.

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe v denníku Hospodárske noviny dňa 6. septembra 2005.

Sme, 17.8.2005: (Ne)reforma rezortu životného prostredia

Systém správy starostlivosti o životné prostredie, ktorý je pod kompetenciou ministerstva životného prostredia, tvorí v súčasnosti osem príspevkových a tri rozpočtové organizácie, tri štátne podniky a nový Environmentálny fond. Dosť organizácií na to, aby po roku 1989, keď veľká časť z nich vznikla (a najmä získala množstvo úloh a kompetencií), nastalo dôsledné prehodnotenie potreby ich úloh a existencie. Časť problému otvoril nedávno Peter Straka (O čom to je štátna ochrana prírody, SME 3. 8.), ktorý sa zaoberal problémom prekrývania úloh dvoch inštitúcií, Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR) a Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP), no bez jasnejšieho stanoviska.

SAŽP pôsobí od roku 1993 a jej činnosť, v zmysle štatútu a zriaďovacej listiny, zaberajú "teoretické, koncepčné, metodické, koordinačné, dokumentografické, informačné, výchovno-vzdelávacie a propagačné" úlohy. Agentúra sa síce zaoberá množstvom rôznych úloh, ale bez integrujúceho tematického zamerania. Pozostáva totiž z desiatich centier, pričom každé sa venuje úplne odlišnej činnosti a množstvo svojich aktivít koná v spolupráci s ministerstvom a inými organizáciami rezortu. Uskutočňuje i činnosti, ktoré nesúvisia priamo so správou ochrany životného prostredia, napríklad vedecko-výskumné. Vznikajú reálne a vážne pochybnosti nad významom mnohých jej aktivít, ale najmä nad efektívnosťou udržiavania takejto samostatnej inštitúcie, ktorá hospodárila minulý rok s rozpočtom vyše 180 miliónov korún.

Štátna ochrana prírody SR, na rozdiel od SAŽP, síce je jednoznačne zameraná na správu chránených území, no i tu je problémom rozsah úloh, ktoré nie vždy priamo súvisia s predmetom činnosti (najmä výskumných a legislatívnych). Ďalším problémom je, že hoci ŠOP SR nie je inštitúciou, ktorá má rozhodovacie právomoci, slúži ako poradný orgán pre úrady životného prostredia i pre samotné ministerstvo. Štvoruholník, ktorý tvorí ministerstvo, úrady životného prostredia, SAŽP a ŠOP SR, vytvára ideálny priestor pre vznik mnohých kompetenčných sporov.

Inštitucionálna reforma sa javí byť veľkým problémom Miklósovho ministerstva. V rezorte životného prostredia totiž niet vari jedinej inštitúcie, ktorej by ministerstvo nepridávalo úlohy, ktoré jej nepatria. Typickým príkladom je výskum. Zatiaľ čo iné ministerstvá (napríklad pôdohospodárstva) vykonali správnu a rozsiahlu redukciu rezortného výskumu, Miklósove ministerstvo udržiava a rozvíja sieť vedecko-výskumných pracovísk, ktorým zadáva úlohy na objednávku - samozrejme bez žiaducej súťaže. Patrí medzi ne Výskumný ústav vodného hospodárstva i (čiastočne) Slovenský hydrometeorologický ústav. Podobným spôsobom im rozdeľuje koncepčné, metodické a legislatívne úlohy, ktoré by mali byť jednoznačnou zodpovednosťou ministerstvu priamo podriadených úradníkov. V prospech inštitucionálneho chaosu presadil minulý rok minister vznik ďalšej organizácie, Environmentálneho fondu, ktorý okrem známych korupčných rizík prerozdeľuje prostriedky, ktoré vyzbierala iná inštitúcia ministerstva: Slovenská inšpekcia životného prostredia. Nuž, a samostatnou kapitolou v rezorte životného prostredia sú tri štátne podniky, ktoré pôsobia v oblasti vodného hospodárstva, no zostávajú naďalej úplne na okraji záujmu verejnosti...

Zdá sa, že v inštitucionálnej reforme ministerstvo životného prostredia dlhodobo a systematicky presadzuje neefektívne riešenia, ktoré prechádzajú "jeho" fondmi a sieťou neprehľadných príspevkových organizácií. I to je dôvod, prečo sa Miklósov rezort dostáva do neustálych sporov s ministerstvom pôdohospodárstva i hospodárstva, ktorých činnosť so životným prostredím úzko súvisí. Možno práve nečinnosť robí z ministra i jedného z najpopulárnejších členov vlády. Neschopnosť ministerstva vykonať zásadnú reformu preto vôbec neprekvapuje. Tú zmenu však treba urobiť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. augusta 2005.

HN, 28.6.2005: Nový lesný zákon je veľký problém

Lesné, vodné a pôdne hospodárstvo disponujú veľmi rozsiahlou legislatívou, ktorá vo výraznej miere obmedzuje slobodu podnikania so zložkami životného prostredia. K presadzovaniu reštrikcií má vláda niekoľko dôvodov. Tým prvým je snaha ochrániť tých, ktorí sú poškodzovaní vedľajšími negatívnymi dôsledkami podnikania v prírode – napríklad používaním hnojív v poľnohospodárstve, vypúšťaním odpadových vôd v priemysle alebo ťažbou v lesnom hospodárstve. Tým druhým je uplatnenie rôznych foriem verejného záujmu, ktoré v lesnom hospodárstve predstavuje najmä ochrana „environmentálnej“ hodnoty lesa, umožnenie verejnosti voľne vstupovať do prírody a prijímať niektoré úžitky lesa (napríklad zberom plodov).

Dobrá legislatíva v oblasti životného prostredia však musí dodržiavať dve základné a nevyhnutné zásady. Za prvé, každé preventívne opatrenie vlády smerujúce ku administratívnej kontrole a obmedzeniam podnikania musí byť opodstatnené, racionálne zdôvodnené a uplatnené len v nevyhnutnej a efektívnej miere. A za druhé, náklady za uplatnenie verejného záujmu musí znášať ten, kto verejný záujem uplatňuje.

Problémom nového lesného zákona, ktorý vrátil prezident na opätovné prerokovanie parlamentu, je fakt, že tieto zásady nerešpektuje. Zákon pokračuje vo veľmi podobnej koncepcii kontroly, administratívneho zaťažovania a uplatňovania verejného záujmu voči podnikateľom, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Celý text zákona je mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, podrobne analyzujúcej legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v Čechách a na Slovensku. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä v povinnosti obhospodarovateľa riadiť sa lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v rozsiahlom štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti zamestnávať odborného lesného hospodára a v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Mnohé z reštrikcií uplatnených vo verejnom záujme nevychádzajú z reálnych predpokladov o tom, že by bez týchto vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie lesné zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne, čo sa prejavilo i na kalamite vo Vysokých Tatrách, ku ktorej prispel i štátom obmedzované obnovovanie štruktúry lesa intenzívnejšou ťažbou.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka je v novom zákone oveľa nižšia. V skutočnosti sa však viaceré strategické „pro-vlastnícke“ rozhodnutia vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne rozsiahle možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však prideľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o žiadostiach. V prípade lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania.

Okrem ustanovení týkajúcich sa verejného záujmu a preventívneho princípu je tu však ešte jeden závažný problém. Je ním ustanovenie, ktoré zaisťuje trvanie vlastníctva všetkých štátnych lesov a majetku tým, že zakazuje jeho prevod do súkromného vlastníctva. Týmto spôsobom sa „zabetónuje“ štátne vlastníctvo vyše 42 % lesov Slovenska. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať zrejme poistenú svoju budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto je lesný zákon veľký problém a treba ho kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 28. júna 2005.

Konzervatívne listy, 06/2005: Štát obmedzuje, vlastník platí

Legislatíva v lesnom hospodárstve býva tradične rozsiahlou agendou vplyvu vlád na podnikateľský sektor vo väčšine krajín Európy. Nie je zvláštnosťou, že podnikanie v lesnom hospodárstve, na rozdiel napríklad od podnikania na pôde, je oveľa výraznejšie obmedzované úmyslom vlády zabezpečiť rôzne formy verejného záujmu. Preto v lesnom hospodárstve pristupujú vlády k presadzovaniu rozsiahlej kontroly podnikateľov, k ich zaťaženiu širokou administratívou a k obmedzeniu ich podnikania s lesnými produktmi.

V máji tohto roku schválil parlament nový lesný zákon, ktorý pripravovalo ministerstvo pôdohospodárstva už od roku 2002. Napriek dlhej príprave a konzultáciám ministerstva s vlastníkmi však zákon pokračuje v tej koncepcii verejného záujmu, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Tvoria ho tzv. mimoprodukčné funkcie lesa: ekologické (pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická) a spoločenské (zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná). Celý text zákona je vlastne mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Hospodárenie v lese je zviazané do silných pút štátneho dirigizmu, ktorý je výrazným problémom najmä českej a slovenskej lesnej legislatívy. Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, ktorý podrobne analyzoval legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v týchto krajinách. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä vo zviazanosti zákona lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti odborného lesného hospodára, v stanovení povinností použitia geneticky vhodného reprodukčného materiálu či v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Základnou podmienkou pre presadenie akýchkoľvek vládnych zásahov by mala byť ich opodstatnenosť. Presadzovanie verejného záujmu má svoje opodstatnenie len vtedy, ak existuje dostatočne preukázaná a vysoká pravdepodobnosť, že bez týchto zásahov dôjde v dôsledku „zlyhania trhu“ k závažným škodám. Obmedzovanie podnikateľov za účelom ochrany mimoprodukčných funkcií lesa však nevychádza z reálnych predpokladov o tom, že by bez vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne. Slovensko napríklad dlhodobo nevyužíva svoj ťažobný potenciál v miere porovnateľnej s inými európskymi krajinami a trvalé poddimenzovanie ťažby, ktoré bráni potrebnej obnove štruktúry lesa, bolo jednou z príčin i minuloročnej kalamity vo Vysokých Tatrách.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka sa v novom zákone znížila. Je to však len zdanlivý dojem, pretože viaceré strategické ustanovenia sa vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne široké možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však udeľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o výnimkách. V prípade spracovania lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania. Štát tak naďalej vyžaduje od vlastníkov obmedzenia na ich vlastné náklady.

Kým vo väčšine ustanovení lesného zákona ide o nesprávne určený a vymáhaný verejný záujem, dve významné opatrenia nemajú s ním nič spoločné a idú v priamom protismere ku zvyšovaniu efektivity lesného hospodárstva. V prvom prípade si budúcu existenciu poisťuje priamo v zákone terajší Lesnícky výskumný ústav. Druhý prípad negatívneho lobingu je však oveľa závažnejší: štát si zabezpečil trvanie vlastníctva všetkých svojich lesov a majetku tým, že zakázal jeho privatizáciu. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať poistenú budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto ho treba kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005