Kauza "Strom na Hlavnom námestí": Zbytočná regulácia, zlá obhajoba

Majiteľ domu na Matúšovej ulici v Bratislave vraj vlastnil vo svojej záhrade strom, ktorý sa rozhodol vyrúbať. Environmentálnym aktivistom sa to však nepáči. Kto je v práve? Pokus o hľadanie odpovede sa nachádza na mojom blogu Sme.

Konzervatívne listy, č. 10/2007: Otázniky nad recykláciou odpadov

Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.

V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15 %. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.

Nastúpený trend

Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.

Kde sa stala chyba?

Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.

Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.

V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.

V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.

Zásahy vlády

Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.

Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.

Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007.

Článok vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy, október 2007.

impulz, č. 3/2007: Nepríjemná pravda o Al Goreovi

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gorea však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (v českom vydaní Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý získal tohto roku Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gorea všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roku pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Vatikánsky Pontifical Council for Justice and Peace (organizácia založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizoval v apríli tohto roku medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonio Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za príčinu globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % - pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti, ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo, o čom sa nemá pochybovať. Pretože ak by to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Ak by totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.
Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gorea pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Goreovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú naskrz očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu demokratického politika Gorea. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Al opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní...
Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje politikovi Alovi Goreovi.Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov.

Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Článok vyšiel v revue Impulz, č. 3/2007

Sme, 27.9.2007: Ad: Prezident ako atrakcia (26. 9.)

Ak máme zhrnúť výhrady Luboša Palatu k prejavu Václava Klausa na pôde OSN (24. 8. 2007) do jedného posolstva, potom je ním zásadný autorov nesúhlas s Klausovým neúnavným postojom politického solitéra k riešeniu „problémov“ klimatických zmien. Akú silu však majú argumenty, pre ktoré českého prezidenta tak odvážne „častuje“?

O vedeckých hypotézach

Napriek tomu, že človek intenzívne produkuje skleníkové plyny už viac ako 150 rokov a korelácia ich obsahu v atmosfére s jej teplotou je známa viac ako 100 rokov, ešte pred 40 rokmi tomuto príspevku človeka nevenovali vedci takmer žiadnu pozornosť. Naopak, v 70. rokoch bolo publikovaných viacero vedeckých článkov, ktoré reflektovali pozorovaný trend ochladzovania planéty a predpovedali i návrat do doby ľadovej.

Hoci podiel človekom produkovaných skleníkových ply­nov v atmosfére je extrémne nízky a tvorí ročne menej ako 0,3 percenta, v 80. rokoch začalo rásť presvedčenie vedcov o tom, že práve tento „neprirodzený príspevok“ nedokáže globálny ekosystém Zeme dostatočne rýchlo spracovať a hromadí sa v atmosfére. To podľa nich spôsobuje dlhodobo nezvratné otepľovanie planéty. Vedecké hypotézy majú právo byť i takto ťažko pochopiteľné, zvláštne však bolo, že práve táto si získala okamžitú podporu v OSN.

OSN totiž od počiatku roz­dú­chavala vedecký záujem o tému, ktorá vyhovuje totalitným kritikom Západu, ako sa ukázalo i pri niektorých prejavoch na ostatnej konferencii. Z iniciatívy OSN vznikol i strategický mienkotvorný projekt Medzivládneho panelu o klimatickej zmene a konferencia „Summit Zeme“, ktorá viedla k prijatiu Kjótskeho protokolu obmedzujúceho predovšetkým slobodné krajiny.

Václav Klaus je renomovaný ekonóm, ktorý prednáša na významných vedeckých konferenciách a je autorom mnohých odborných a vedeckých publikácií. Na preštudovanie základných faktov o mechanizme vzniku „globálno-otepľovacej“ politickej agendy a o argumentačnej báze klimatológov presvedčených o vplyve človeka na globálne otepľovanie však netreba byť ani Klausom. Stačí na to len neustupovať z dôslednosti argumentácie, ktorá prináleží bežnej vedeckej praxi.

Vedecká zručnosť Klausa

Václav Klaus sa vo svojom vystúpení v OSN dozaista zachoval ako solitér, ale nepo­prel svoju vedeckú zručnosť v spochybňovaní zjavne pochybných téz. Klaus predložil len tie najznámejšie pochybnosti k teórii klimatickej zmeny, týkajúce sa zásadných nedostatkov v získavaní a vyhodnocovaní dát a nevedeckého prístupu k určeniu kauzálnosti viacerých javov. Klausova agenda je však predovšetkým ekonomická a v nej preukázateľne odhaľuje neefektívnosť súčasných snáh o redukovanie produkcie skleníkových plynov. S týmto názorom sa napokon stotožňuje i významná časť ekonómov.

Pre Luboša Palatu je zjavne neprijateľné, ak politik malej stredoeurópskej krajiny prezentuje vo svete menšinový názor, ktorý je podľa neho nesprávny. K dôkazom jeho nesprávnosti však okrem poukázania na menšinovú vedeckú podporu nepriložil nijaké iné fakty. To je veľmi málo.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 27.9.2007

GW Science: Pochybnosti o ľudskom vplyve na zmeny klímy

V roku 2004 publikovala historička vedy Naomi Oreskes v prestížnom časopise Science výsledky štúdie, v ktorej sledovala vedecké články zaoberajúce sa klimatickými zmenami v „peer-review“ časopisoch a hodnotila ich podľa toho, do akej miery sa stotožňujú s výrokom: "Tvrdenie IPCC, že väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov je pravdepodobne spôsobená rastom koncentrácie skleníkových plynov, presne reflektuje súčasnú mienku vedeckej komunity v tomto probléme.“ (link) Táto hypotéza bola testovaná v 928 abstraktoch publikovaných vo vedeckých časopisoch v rokoch 1993-2003. Výsledok bol zjavný: až tri štvrtiny článkov sa v zásade stotožňovali so stanovenou hypotézou, štvrtina sa venovala metodológii alebo paleoklimatológii a žiaden článok nebol v rozpore s touto hypotézou.

Tohto roku však prevzal Oreskesovej metodiku hodnotenia Klaus-Martin Schulte a s využitím tej istej databázy časopisov zhodnotil vedecké články publikované od roku 2004 do februára 2007. Výsledky jeho práce boli prijaté na publikovanie v Energy and Environment (link) a pred dvomi týždňami o nich informoval vo svojom článku DailyTech. (link) Výsledok: iba 7 % článkov potvrdzuje konsenzus explicitne a spolu s implicitnými súhlasmi ide o 45 % článkov. Väčšina príspevkov má buď neutrálny postoj (48 %), alebo konsenzus zamieta (6 %).

Viac informácií v mojom článku na blogu Sme (link)

.týždeň, 29/2007: Koľko treba národných parkov?

Rozruch okolo najnovších počinov vlády v súvislosti s ochranou prírody na Slovensku naznačuje, že sa opäť bude riešiť otázka, aká výmera národných parkov má byť pre Slovensko „tak akurát“.
Predchádzajúce vlády zastávali názor, že toto „optimálne“ číslo by malo byť čo najvyššie, preto po roku 1990 výrazne rástol počet národných parkov. Súčasná vláda dáva najavo, že by ich malo byť menej a navrhuje ich redukciu. Osobnosť slovenského environmentálneho hnutia Mikuláš Huba by azda súhlasil aj so súčasným počtom parkov (Sme, 22. 6. 2007), naopak developeri by si vedeli predstaviť svoj život i bez nich. Všetci pritom proklamujú spoločný cieľ: kvalitné životné prostredie a jeho efektívnu ochranu. Ako sa v tej šlamastike vyznať? Nahliadnime na problém z pohľadu tých, ktorí sa zaoberajú ľudským konaním.

Neoddeliteľným atribútom každej modernej spoločnosti je pôsobenie a výrazný vplyv takzvaných elít (nazývame tak intelektuálov, lídrov či osobnosti), ktoré sa pokúšajú hľadať a analyzovať spoločné znaky jedincov žijúcich v ich civilizačnom priestore a na ich základe dedukovať akési „kolektívne“ etické normy. Tie sa následne snažia presadiť vo verejnej politike a v právnej sústave dotyčného spoločenstva. Jednou z takýchto etických noriem je takzvaný verejný záujem, ktorý sa v našej legislatívnej sústave objavuje napríklad v lesnom zákone, definovaný „ekologickými“ a „spoločenskými“ funkciami lesa.

.„duchovný“ rozmer prírody

V ekonomickej terminológii títo ľudia vychádzajú v podstate z predpokladu, že existuje istá „neúžitková“ hodnota objektu ich záujmu (napríklad umenia alebo prírody), ktorá nie je merateľná trhovou cenou, ale má hodnotu aj „sama osebe“, alebo aj „z dobrého pocitu“ ľudí z jej existencie. V agende životného prostredia sú tieto „hodnoty“ (takzvané pozitívne externality) jedným z pilierov argumentácie environmentálnych aktivistov. Tí sa veľmi často uspokojujú s faktom, že takáto hod- nota existuje, ale nevedia ju kvantifikovať (napríklad Mikuláš Huba v článku pre Sme nazýva prírodu „rodinným striebrom“, ale bez pokusu o zistenie hodnoty toho striebra). Problém tejto „pocitovej argumentácie“ totiž nastáva v aplikačnej rovine: ak teda príroda nie je „dostatočne“ zhodnotená cenou na slobodnom trhu, potom by zjavne mala existovať „vyššia inštancia“, obvykle štát, ktorý by mal vytvoriť regulačný mechanizmus, akým by sa cena prírody dostala na požadovanú „optimálnu“ úroveň. A tu nastáva problém, ktorý objasňuje i praktickú neschopnosť určiť takúto „hodnotu“ prírody: trhová cena býva totiž obvykle jediný merateľný údaj o preferenciách ľudí, pretože tieto preferencie sú demonštrované uskutočnenou výmenou. Zvyšné vstupy do výsledného „modelu“, ktoré by ho mali doplniť „duchovným rozmerom“ prírody, sú tak len dusením prázdnej panvice, o ktorej iba predpokladáme, že je v nej nejaká zelenina. Mnohí „mainstreamoví“ ekonómovia sa snažia simulovať demonštrované preferencie vytvorením mechanizmu podmieneného hodnotenia „čo by bolo, keby bolo“, teda zjednodušene „koľko korún by náš národ (región, občania štátu či príslušníci západnej civilizácie) bol ochotný venovať na zakúpenie národného parku“. Týmto spôsobom však vzniká model, ktorý je „nakŕmený“ z veľkej časti len pocitmi tých, ktorí model koncipujú. Faktom je, že vlády takéto „hodnotové modely“ vytvárajú veľmi často a v širokej miere: odôvodňujú to najmä ich (ako sa pokúsim ukázať, iracionálnou) obavou z toho, že niektoré entity by bez tejto vládou určenej hodnoty mali takú nízku cenu, že by došlo k ich nezvratnej deštrukcii. To ich vedie k regulácii slobodného trhu napríklad v životnom prostredí, v kultúre či v zdravotníctve.

.prečo nie trh?

Vráťme sa však k národným parkom. Dostávame sa totiž k podstatnej otázke: Ak necháme neporušenú prírodu zhodnotiť „iba“ trhovou cenou, aké môžeme mať reálne očakávania, že nastane naozaj rozvrat, teda pokles výmery neporušenej prírody a populácie niektorých strategických druhov až na nulu? Ekonómovia prírodných zdrojov sa touto otázkou veľmi intenzívne zaoberajú a tvrdia, že táto situácia je veľmi málo pravdepodobná, pokiaľ sú splnené podmienky na prirodzené pôsobenie trhu: najmä dobre identifikované vlastnícke práva, čo najnižšie transakčné náklady (najmä ľahká vymáhateľnosť práva) a procesne kvalitný spôsob stanovovania práva. Túto problematiku vynikajúco rozpracoval držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. V prípade snahy o zachovanie území neporušenej prírody sa zdá dôkazná podstata celkom nepriestrelná: nielen v modernom západnom svete, ale aj v takzvaných rozvojových krajinách, v ktorých je ľuďom aspoň čiastočne umožnené demonštrovať svoje preferencie k divokej prírode vznikajú súkromné prírodné rezervácie na základe výrazne trhových vzťahov (zakúpenie a správa území zo súkromných fondov, zbierok alebo iniciatív veľkých súkromných sponzorov, ako aj vyberanie vstupného do rezervácií). Napokon, na Slovensku vznikla i napriek obrovskej ponuke vládou manažovaných chránených území súkromná rezervácia Vlčia. Podobné očakávania môžeme mať i v prípade tazvaných ohrozených druhov, tu sa však treba najprv zbaviť neodôvodnenej hystérie z faktu, že niektoré druhy vymierajú prirodzene (ekosystémy ich „nepotrebujú“) a vymretie iných prirodzene pružné ekosystémy „zvládnu“, tak ako sa vyrovnali napríklad s vymretím dinosaurov.

.realita, nie ideál

Environmentálni aktivisti radi namietajú proti environmentálnym ekonómom, že takýto model funguje iba v stanovených „ideálnych“ podmienkach dobrej a štíhlej vlády, ktoré však neexistujú, a iba niektoré vyspelé krajiny sa k nim trochu blížia. Nikto to nepopiera, ale to predsa nie je dôvod pre posilňovanie vládnych regulácií, ale práve naopak. V Severnej Kórei, v krajine s totálnou agresiou a dominanciou vlády, by za snahu demonštrovať preferencie k neporušenej prírode zrejme každého zavreli na mnoho rokov do väzenia, navyše je tamojší ľud zbedačený do tej miery, že tieto preferencie sú u neho veľmi nízke (čo je, mimochodom, dôkazom toho, že neporušená príroda má oveľa nižšiu osobnú hodnotu, než akú naznačujú radikálni environmentalisti). Vo veľkej časti sveta sú miestne politické elity tak výrazne prepojené na štátne vlastníctvo prírodných zdrojov a obchodovanie s nimi, že získanie takýchto zdrojov pre divokú prírodu by si vyžadovalo príliš vysoké transakčné náklady vrátane morálnych, lebo bez podplácania úradníkov sa tam veľa vecí nepohne.

.vysoké Tatry

V diskusiách na Changenete zaznieva často pochybnosť environmentalistov aj voči „hladkosti“ priebehu transformácie ochrany prírody na trhové podmienky, pretože ľudia sú nedokonalí, nemajú dostatočné príjmy a „darcovské návyky“ na nákup súkromných rezervácií, navyše slovenskí developeri sú vraj „hladní po okamžitom zisku“. V poriadku, všeobecná teória sa overuje v extrémnych prípadoch, preto si položme otázku, čo môžeme reálne očakávať od „nespútaného“ trhového procesu napríklad v environmentálne vzácnych Vysokých Tatrách. Pri súčasnom príjme obyvateľstva môžeme očakávať, že spočiatku by na území Tatier rástol dopyt najmä po iných úžitkoch, ktoré Tatry poskytujú – najmä po lyžovaní, konvenčnej rekreácii a turistike pre solventných zákazníkov, a tie by bezpochyby zvýšili narušenosť prírodného prostredia Tatier. Ekonómovia prírodných zdrojov však poukazujú na to, že po istej hranici výrazne klesá „zisk“ (nazývajú ho aj marginálnym úžitkom) z každého nového hotela, čo je spôsobené rastom nákladov na výstavbu v menej dostupných terénoch, „vyčerpanosťou“ počtu solventných zákazníkov, ako aj hroziacim poklesom dopytu zákazníkov po území, ktoré je preplnené turistami. Obsadenosť Tatier turistami sa tak dostane do prirodzene rovnovážneho stavu, ktorý zrejme bude vyšší, než súčasný stav, ale oveľa nižší než katastrofické scenáre environmentalistov. Mnohí ekonómovia taktiež zdôrazňujú, že spolu s rastom príjmov obyvateľstva sa zvyšuje i dopyt verejnosti po divokej prírode, čo vytvára priestor na budúce demonštrovanie „environmentálnych“ preferencií a ďalšie zlepšovanie prostredia. Démonizácia developerov navyše tiež nie je celkom namieste, pretože existuje dosť príkladov toho, že aj korporatívne spoločenstvá (teda veľké firmy s ťažko identifikovanou vlastníckou štruktúrou) považujú za výhodné komunikovať s miestnymi občanmi, aktivistami a samosprávou a reflektovať niektoré ich požiadavky.

.možnosť nezvratnosti

Môže teda nastať v trhových podmienkach aspoň nejaký nezvratný jav? Pri poznaní týchto súvislostí je málo pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k vyhynutiu napríklad kamzíkov alebo iných špecifických druhov. Znížme tú pravdepodobnosť o očakávaný dopyt po fakultatívnych výletoch na pozorovanie kamzíkov v divokej prírode zo strany ruských návštevníčok s deťmi, ako aj o nie celkom ideálne, ale pomerne nízkonákladové (teda realizovateľné) dočasné presunutie niektorých živočíšnych druhov na iné svahy a do iného prostredia. Aj tak však ostáva malé riziko, ktoré ponecháva otázku otvorenú.

.čo robiť?

Nech mi je dovolené považovať dve odpovede za rozumné. Prvá: ak sa toto mizivé riziko naplní, treba akceptovať „národnú črtu“, ktorou je naša neschopnosť preukázať svoje preferencie k prírode vo Vysokých Tatrách súkromnou zbierkou na zakúpenie aspoň najvzácnejšieho jadra Tatier. Druhá odpoveď znie, že v týchto hraničných situáciách môžeme akceptovať úlohu vlády, ktorá bude monitorovať populácie druhov a uskutoční i zásah do vlastníckych práv, ak bude nad všetku rozumnú pochybnosť jasné, že iba tento zásah ohrozené druhy ochráni. Je to malá a efektívna úloha vlády. Vráťme sa však do „euroreality“ a ústavnej reality, ktoré ponúkajú len málo možností na znižovanie úloh vlády, takže ponúkajú len niekoľko menej zlých riešení. Reálne a lepšie možnosti vlády sú napríklad: uskutočniť analýzu rozpočtových možností získania a spravovania vlastníctva týchto území a ich následné získanie (no nie vyvlastňovaním, ale kúpou v dobrovoľných výmenných vzťahoch); presunutie správy týchto vzácnych území do súkromných rúk alebo vytvorenie vládnych agentúr s vysokým stupňom nezávislosti, ktoré budú uzatvárať striktne viazané zmluvy; podporovanie vzniku súkromných iniciatív.

.environmentalisti a trh

Skúsenosti z pôsobenia vlád poskytujú množstvo dôkazov o tom, že vlády s výrazným vplyvom na vlastníctvo, podnikanie, jurisdikciu a slobodnú občiansku spoločnosť prejavujú aj pri prísnych environmentálnych limitoch oveľa slabšiu schopnosť zabezpečiť účinnú ochranu prírody než vlády so striktne vymedzenými funkciami na poli prevencie, kontroly a vymáhania práva. Ak toto presaditeľné riešenie poznáme (navyše s obrovskou úsporou verejných financií!), prečo potom environmentalisti tak nástojčivo obhajujú zonáciu Tatier a súčasný stav v ochrane území, v ktorom bude už čoskoro viac ako na tretine území Slovenska (vo veľkej väčšine slovenských lesov) vláda brániť vlastníkom uplatňovať vlastné podnikateľské preferencie? Ťažko nájsť presnejšiu odpoveď ako tú, ktorá odhaľuje ich nedôveru v trh a slobodu ľudí.

.odpoveď

Aká je teda odpoveď na otázku v názve článku? „Tak akurát“ národných parkov by malo byť čo najmenej a čo najprísnejšie chránených, teda presne naopak, než je dnes. Snahou vlády by však malo byť najmä uvoľňovanie priestoru na súkromné iniciatívy. „Tak akurát“ súkromných prírodných rezervácií je v skutočnosti toľko, koľko si ľudia demonštrovane žiadajú. Túto hodnotu trh ustavične mení, presne tak, ako sa menia preferencie ľudí. V rastúcej slovenskej ekonomike sa však vytráca dôvod na obavu, že by tieto preferencie ľudí mali zmiznúť. Prečo sa tí, ktorí stoja o prírodné hodnoty slovenskej krajiny, tak veľmi boja trhu?

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 29/2007

Sme, 18.6.2007: Nový skvost: VVCZKE USN SR

Chceli by ste študovať na Univerzite OSN? Vraj neviete, že taká existuje? Slovenská vláda tvrdí, že ide o prestížnu vedeckú organizáciu, ktorej pobočka sa nám v portfóliu výskumných ústavov bude určite hodiť a na jej založenie vynaložíme najbližšie tri roky 113 miliónov korún. Názov tohto pracoviska má mať podobný lesk ako dôvody jeho založenia: „Výskumné a vzdelávacie centrum pre zdravú krajinu a ekosystémy Univerzity Spojených národov v Slovenskej republike.“

Slovenské vlády sa najmä po roku 1998 snažili riešiť zložitý problém rezortných výskumných ústavov a ďalších (najmä) príspevkových organizácií ministerstiev.

V prípade výskumných ústavov bolo totiž zjavné, že ich činnosť je personálne predimenzovaná a obsahovo sa výrazne prekrýva s činnosťami viacerých výskumných pracovísk na slovenských univerzi­tách a v Slovenskej akadémii vied. Ekonomická a ideová neudržateľnosť týchto projektov neviedla síce vlády k radikálnym zmenám, istá rozpočtová reštrikcia a obsahová transformácia týchto pracovísk sa však predsa len uskutočnila.

Návrh ministerstva školstva na zriadenie nového pracoviska, ktorý je práve v pripomienkovom konaní, však ide v úplnom protismere, ešte nazad pred rok 1998. Teda nie reštrikcia kvantity a posilňovanie kvality, ale práve naopak: zakladanie nových „trafík“ s nejasným obsadením a nepotrebným obsahom. S akými dôsledkami?

Z rozpočtového hľadiska predpokladá návrh celkové vládne výdavky na vytvorenie a prevádzkovanie jedného pracovného miesta v centre v sume 2,75 milióna korún ročne (priemer za najbližšie tri roky, celkové náklady na založenie a prevádzku v rokoch 2008 - 2010 tvoria 113 mil. Sk), pričom obsahová náplň, ktorá sa má zameriavať na krajinu a jej ekosystémy, nie je vôbec nová, ale takmer totožná s predmetom činnosti už existujúceho Ústavu krajinnej ekológie SAV, ale aj viacerých univerzít na Slovensku (napríklad v Nitre a vo Zvolene).

Zdá sa, že založením VVCZKE USN SR (nevdojak sa núka slávny dialóg Lasicu so Satinským o „eMVéPePePePe“, teda „Medzinárodnom výbore pre pomoc postihnutých prievanom“), uloží vláda pod daňových poplatníkov ďalšiu zo svojich mín. Keďže jej demontáž bude veľmi ťažká (vzhľadom na zmluvný vzťah, ktorý vznikne s OSN), pôjde zrejme o mínu nášľapnú.

Článok bol prevzatý z blogu Sme a publikovaný v denníku Sme dňa 18.6.2007.

Teória environmentálnej politiky, 01: Problém externalít

Predstavte si, že ráno nastúpite do preplneného autobusu a zostane Vám miesto na státie iba pri hygienicky zanedbanom pánovi „A“, ktorý produkuje vôkol seba nepríjemný zápach. Tento človek „A“ uzavrel zmluvu s prepravcom „B“, avšak skutkový stav plnenia ich zmluvy nie je pre účel výkladu externalít podstatný, pretože je to záležitosť vzťahu „A“ a „B“.¹ Nevoňavý pán „A“ sa však stal producentom emisie – smradľavého ovzdušia, ktoré Vy, tzv. tretia strana „C“², považujete za svoje poškodenie. Pach je pre mnohých ľudí vskutku nepríjemná vec, ktorá môže „C“ viesť až k tomu, že na najbližšej zastávke vystúpi, alebo vstúpi do otvoreného verbálneho alebo až právneho konfliktu s dotyčným pánom „A“. Obe situácie spôsobia poškodenému isté dodatočné náklady alebo stratu príjmov, pričom v ekonomickej teórii sa za takéto považuje napríklad zakúpenie nového lístka na druhý spoj, ale i strata času, či psychické rozrušenie poškodeného „C“.³ Náš narušiteľ „A“ tak spôsobil nezúčastnenému spolucestujúcemu „C“ tzv. negatívnu externalitu.⁴ Teória externalít skúma prípady, v ktorých nejaké náklady alebo výnosy z aktivít sú prenášané na tzv. tretiu stranu.⁵ Tento príklad vzťahu A-B-C je často uvádzaný v rôznej ekonomickej literatúre "klasickej ekonomickej školy", nachádza sa i v učebnici Paula Heyneho a kol. The Economic Way of Thinking⁶ a poukazuje aj na to, že externality vznikajú nielen v oblasti poškodenia životného prostredia, ba dokonca to vôbec nie je výhradná doména len environmentálnej politiky.

Negatívna externalita totiž vzniká napríklad aj vtedy, keď Vaši spolupracovníci v kancelárii vedú medzi sebou hlučný rozhovor, alebo Vaša partnerka telefonuje s matkou v obývačke počas finále Ligy majstrov. Taktiež, keď si Váš sused zasadí pri plote strom, ktorý Vám cloní na hriadku zeleniny, ale aj vtedy, keď sa nejaký zelený šialenec snaží presadiť na verejnosti svoj názor na Váš majetok, v dôsledku ktorého nebudete môcť svoj strom postrekovať proti škodcom, ale ho
budete musieť nechať zhniť.

Za pozitívnu externalitu sa v ekonomickej literatúre často uvádza situácia, ak včelár svojim osadením úľov privodí vedľajší prospech pre úrodu majiteľom okolitých sadov; podobne, ak obsah nejakého duševného produktu, napríklad vynálezu alebo umeleckého diela, využívajú iné firmy vo svoj komerčný prospech (mimochodom, zásahy vlády za cieľom ochrany duševného vlastníctva považujú libertariáni za nezmyselné a ich argumenty v tejto oblasti sú podľa mňa veľmi silné).

Klasická liberálna teória zdôrazňuje, že negatívna externalita nevzniká v prípade, ak vzťah A-B nikomu tretiemu neprekáža. Predpokladom vzniku externalít sú totiž individuálne súdy, nie nejaký nejasný "kolektívny", či "verejný" názor na to, čo je dobré a čo nie. Práve tým sa výrazne odlišuje od veľkej časti environmentálnych aktivistov, ktorí sa kladú do pozície nositeľov nejasného "verejného" názoru napríklad na spôsob hospodárenia v Kôprovej doline, či na "optimálny" (v skutočnosti len ich) rozsah štátom chránených území. To znamená, že ak sadza z popolčekov z neďalekej továrne nikomu na okolí neprekáža (teda majiteľ továrne uzavrel s "poškodenými" dobrovoľnú dohodu alebo súdom vynútené riešenie, napríklad finančnú kompenzáciu, alebo osadenie filtrov), znečistenie ovzdušia v tomto prípade neexistuje, pretože neexistuje legitímny subjekt, ktorý by mal právo toto poškodenie posúdiť.

K poskytnutiu širšieho obrazu o problematike externalít ešte zopár subjektívnych poznámok, v ktorých reagujem na mnohé, neustále opakované a neodôvodnené tézy, s ktorými sa stretávam v diskusiách s environmentálnymi aktivistami:

1.) Obľúbená téza týchto „pocitových argumentátorov“ hovorí, že na ochranu životného prostredia sa nemožno pozerať „len ekonomicky“. Problémom externalít sa však zaoberá aj množstvo iných vedeckých odborov, akurát ich terminológia a ciele skúmania sú občas trochu odlišné. Právo sa zaoberá napríklad tzv. vecným bremenom, teda externalitou spôsobenou užívaním vlastníctva, politológia alebo historická veda skúmajú napríklad dopady riešenia vojenských konfliktov na „nezúčastnené“ strany. Riešením externalít v súvislosti s konfliktmi, v ktorých "vystupuje" životné prostredie, sa teda REÁLNE zaoberá i právo, ktoré sa vyvíja, ale aj uvedené "pododbory". Práve o ich prepojenie do "všeobecnej teórie" sa snaží inštitucionálna ekonómia. Téza zelených postráda racionálne argumenty.

2.) Environmentálni aktivisti si tiež radi "uťahujú" zo svojich oponentov kvôli ich údajnej „posadnutosti“ trhom, ktorý „nezlyháva“. Teória externalít však vychádza práve z reálnej existencie situácií, v ktorých dvaja uzavrú zmluvu a tretí z nej pociťuje ujmu/profit. Nerád by som sa „zaplietol“ do nekonečnej žabomyšej polemiky o tom, či tento fakt je alebo nie je „zlyhaním trhu“, aj bez toho je však zjavné, že táto široko rozpracovaná teória je založená práve na probléme, ktorý vzniká aj zo slobodného trhového vzťahu (pravda, Ronald Coase odhalil, že príčinou veľkej časti týchto problémov je práve neslobodný trh, ale o tom snáď inokedy). Táto téza postráda racionálne argumenty.

3.) Ľavicoví šarlatáni sa pokúšajú presvedčiť tiež verejnosť, že ochrana životného prostredia by mala mať prioritu „nad“ bežnými problémami slovenskej spoločnosti, pretože je to akýsi duchovný, „metaspoločenský“ záujem. Ako sme si však ukázali, podobné problémy externalít sa nachádzajú v rôznych oblastiach vzťahov a v skutočnosti je dosť ťažké určiť, v ktorých konfliktoch „vystupuje“ niektorá zložka životného prostredia a v ktorých nie. Táto téza podľa mňa tiež postráda racionálne argumenty.

Externality existujú a vlády cítia potrebu konať. O tom, aké závažné externality sa vyskytujú v súvislosti so životným prostredím, ako ich riešia vlády a na základe akých ekonomických téz, teórií a hypotéz (ako aj o súboji „Pigouovcov“ a „Coaseovcov“), však až niekedy nabudúce.

/Prípadná aktualizácia textu nie je vylúčená, závisí od obsahu diskusných poznámok, ako aj prípadného dopĺňania zdrojov a príkladov./

---

1 Pre tento prípad ignorujeme prípadný fakt, že zmluva obsahuje záväzok dotyčného nerušiť v autobuse okolitých spolucestujúcich svojim pachom. Mám mnoho skúseností s tým, ako radikálni
environmentalisti zvyknú v diskusiách okamžite namietať, že je to „utopistický ekonomický výmysel“, avšak tí, čo sa snažia $korektne pracovať, vedia, že veda pre „očistenie“ pokusu od vedľajších vplyvov, ktoré by mohli výsledok znehodnotiť, používa často i nereálne situácie.

2 „Tretia strana“ je považovaná za stranu, ktorá je na zmluvnom vzťahu medzi „smradľavým“ pánom a jeho prepravcom „nezúčastnená“ – pozn. aut.

3 Koniec koncov, všetky prípady sa môžu napokon prejaviť i vo finančnej ujme príjmov, či výdavkov – pozn. aut.

4 V tomto momente by som rád pozastavil tých, ktorí by radi položili správnu otázku, prečo je tá externalita negatívna a kto o tom rozhodol. Zatiaľ sa totiž nezaoberáme spôsobom rozhodovania
decízora, iba prijímame fakt, že nejaký decízor rozhodol, že v nejakom prípade došlo k vzniku „negatívnej externality“ a niekomu z účastníkov sporu prisúdil právo.

5 Pozri napr. Gene Callahan: What is an Externality?, The Free Market, August 2001

6 České vydanie: HEYNE, P. (1991), „Ekonomický styl myšlení.“ VŠE Praha. Praha, 1991

Radovan Kazda

Sme, 12.6.2007: Zonácia nič nevyrieši

Súdiac podľa charakteru množstva ohlasov a aktivít rôznych skupín slovenskej spoločnosti i na stránkach SME, so súčasným systémom ochrany prírody na Slovensku nesúhlasí vôbec nikto.

Napriek tomu však - s výnimkou vlastníkov a obhospodarova­teľov lesov (teda tých, ktorí sú na hospodárení v prírode najviac zainteresovaní) - všetci ostatní zjavne súhlasia s tým, aby vláda v tomto zlom systéme s malými zmenami pokračovala. Poriadok do ochrany prírody však môže priniesť len zásadná zmena konania vlády.

Keďže pred rokom 1989 vlády zabraňovali rozvoju súkromných trhov, bolo celkom pochopiteľné, že trh nezabezpečoval ani dopyt a ponuku neporušenej prírody. Tieto aktivity musela umelo nahrádzať vláda, ktorá zakladala chránené územia s rôznymi stupňami zákazov a obmedzení činnosti na týchto lokali­tách.

V 90. rokoch sa však na Slovensku i v Čechách začali prebúdzať súkromné občianske aktivity, reflektujúce rastúci dopyt po neporušenej prírode. Na tejto báze začali vznikať súkromné zoologické záhrady i prírodné rezervácie (typu Vlčia vo vlastníctve združenia VLK). V tomto období zároveň rástol dopyt verejnosti po „službách“ čistej prírody (i v súvislosti s rastom ich reál­nych príjmov) a v nadväznosti na recesiu ťažkého priemyslu a nárast investícií do environmentálne priaznivejších technológií rástla na Slovensku výrazne aj kvalita životného prostredia.

Dalo sa očakávať, že po tomto zistení vláda začne ustupovať z pozícií monopolného poskytova­teľa služieb v ochrane prírody, a zároveň začne znižovať v rozumnej miere rozsah „svojich“ chránených území.

Stal sa však pravý opak: vláda svoje pozície naďalej posilňovala a koná tak podnes, čoho dôsledkom je fakt, že dnes už na viac ako tretine územia Slovenska sú vlastníci a obhospodarovatelia území nútení znášať ujmy z vlád­nych obmedzení podnikania bez adekvátnej náhrady.

Z hľadiska teórie verejnej voľby je celkom nepocho­piteľné, prečo vláda naďalej simuluje dopyt po chránených územiach v takom veľkom rozsahu. Ešte horší spoločenský dopad má však skutočnosť, že vláda vytvára i ponuku chránených území, navyše tou poslednou, najextrémnejšou a najhoršou možnosťou, teda monopolnou a vnútenou správou území a „command-and-control“ zákazmi podnikania, ktorými sa dostáva až na hranicu konfliktu s ústavou.

Mechanizmy moci pritom ponúkajú množstvo jedno­duchších, spravodlivejších, účinnejších i lacnejších riešení, z ktorých mnohé sú v zahraničí overené a aplikované. Takýmito nástrojmi môžu byť napríklad podpora súkromnej správy prírodne unikátnych území, prevádzanie výkonu služieb ochrany prírody na súkromníkov, či vytvorenie agentúr ochrany prírody, ktoré budú uzatvárať s vlastníkmi zmluvy na dlhodobé ochranné hospodárenie alebo budú tieto územia v dobrovoľných zmluvných vzťa­hoch kupovať a následne efektívnymi mechanizmami spravovať.

Zonácia Vysokých Tatier je len ďalším pokusom tápajúcej vlády vytvoriť funkčný model, ktorý je vopred odsúdený na neúspech, pretože nerešpektuje nijaký zo základných predpokladov nastolenia poriadku a prirodzených vzťahov: jasne identifikované vlastnícke práva, dobrovoľnosť zmluvných vzťahov, ústretovosť k súkromným iniciatívam, ekonomická analýza nákladov a výnosov a rozpočtová udržateľnosť vládnej intervencie.

Čo však očakávať od vlády, ktorej proklamované „protrhové“ riešenie ochrany prírody je v skutočnosti len ďalším pokračovaním privilegova­ných vzťahov?

Text bol publikovaný v denníku Sme, 12.6.2007

Hospodárske noviny, 6.6.2007: EÚ a mŕtvi na cestách

Cestná doprava je po výrobe energie druhým najväčším zdrojom skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia neváhala a urobila zásah smerom k znižovaniu emisií CO2 z nových áut predaných v únii. Hoci ešte nie jasné, akými mechanizmami sa má tento cieľ dosiahnuť, už dnes je možné diagnostikovať možné riziká tohto opatrenia.

Slobodný trh disponuje dobrou schopnosťou vyrovnávať sa s environmentálnymi nedostatkami v technológii výroby tovarov. Je jednoznačne preukázané, že v spoločnostiach s vysokou mierou slobody trhu a dobrou vymáhateľnosťou práva škodlivé emisie postupne klesajú i bez radikálnych vládnych regulácií. Napokon, i bez prísnej regulácie, klesol objem emisií CO2 na kilometer jazdy áut v rokoch 1995 – 2004 o 13 percent.

Takýto cieľ je však dvojsečnou zbraňou: má síce vplyv na zníženie produkcie škodlivých látok, zároveň však spôsobuje, že si ho musia „kúpiť“ spotrebitelia. Ide totiž o typickú tzv. triangulárnu reguláciu vlády, teda vynucovanie peňažnej výmeny medzi výrobcom auta a jeho kupujúcim. Keďže je uplatnená na všetkých výrobcov, náklady na technologické dosiahnutie zníženia produkcie CO2 sa prejavia v cene automobilov - o niekoľko stoviek až tisícok eur.

Na spochybnenie tohto nástroja by stačilo povedať, že je reguláciou cien, ktorá spomaľuje výkonnosť ekonomiky. Čo navyše však môže priniesť v tomto konkrétnom prípade? Z hľadiska ľudského správania sa odpoveď ponúka sama: ak veľká časť kupujúcich preferuje cenu automobilu pred jeho bezpečnosťou, istá časť z nich nepristúpi na zvýšenie cien a začne kupovať automobily ľahšie alebo aj so slabšou bezpečnostnou výbavou. Zraniteľnosť ľudí v takýchto automobiloch je však pri haváriách vyššia, teda sa zvýši aj pravdepodobnosť smrteľných úrazov. Ako vidíme, niektoré environmentálne opatrenia môžu mať i celkom opačný výsledok a pocítia ho najmä v chudobnejších krajinách únie.

Opatrenia vlády stanovujúce hranice produkcie majú zrozumiteľné dôvody v prípade, že (i za cenu rizika spomalenia rastu ekonomiky) definujú hranicu vážne ohrozujúcu život a zdravie človeka. Vtedy sa opatrenie snaží vykonať nápravu skôr, než ju prirodzene vykoná trh. To však, zdá sa, nie je tento prípad. Emisie skleníkových plynov nepredstavujú okamžité ohrozenie. Navyše dnes nie je dostatočne jasné, či ich ľudská produkcia nejakú hrozbu vôbec predstavuje, a ak áno, či ju toto opatrenie môže zásadne znížiť.

Zdá sa, že únii sa síce nedarí harmonizovať dane, ale stále má mnoho možností, ako nútiť ľudí, čo si majú kúpiť. Tentoraz si budeme musieť kúpiť menej oxidu uhličitého. Aj keby nás to malo stáť život.

Text bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 6.6.2007.