Sme, 9.2.2007: Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.

Hospodárske noviny, 6.2.2007: Otepľovanie potrebujú vlády

Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby "show" okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.

Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na "výživu" politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.

Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší - teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie - sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji...

Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných "spoločenských nákladov" v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.

Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 6.2.2006

Hospodárske noviny, 1.2.2007:Kapustné hlavy pre školy

Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, na margo zverejneného návrhu reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky týkajúcej sa ovocia a zeleniny vyhlásila : "Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dennú spotrebu ovocia a zeleniny v dávke minimálne 400 gramov. Iba dve krajiny - Grécko a Taliansko - to dosahujú. Myslím si, že je to neuveriteľné a musíme niečo urobiť, aby sme to zmenili."

Návrh komisie, podľa ktorého má únia uhrádzať farmárom v plnej výške časť produkcie ovocia a zeleniny, ktorá bude distribuovaná školám, nemocniciam alebo väzniciam, nie je z hľadiska politických nástrojov vlád veľmi inovatívny. Snaha vlád o bezodplatné zabezpečovanie niektorých tovarov a služieb pre širokú verejnosť patrí k tradičnému talónu ľavicových politických prúdov. Napokon, vo "verejnom záujme" umožňujú i dnes mnohé demokratické vlády napríklad voľný vstup verejnosti do lesov či "bezplatné" štúdium na vysokých školách - teda opatrenia, ktoré rozhodne nepatria medzi prirodzené úlohy vlád. V prípade rozdávania "zdraviu prospešných" potravín uskutočnila podobný pokus v tzv. mliečnom programe, teda bezodplatnej distribúcii mlieka deťom na základných školách, i komunistická vláda v Československu v 80. rokoch, ale i britská labouristická vláda v 70. rokoch minulého storočia.

O príčinách pomerne skorého zrušenia komunistického "mliečneho programu" asi nenájdeme veľa informácií, avšak stačí nebyť ekonomicky naivný, aby sme pochopili, že zrejme neboli veľmi odlišné od rozhodnutia britskej vlády, ktoré iniciovala Margaret Thatcherová, vtedy ešte ministerka školstva (za čo si v médiách vyslúžila hanlivú prezývku "Thatcher - Milk Snatcher"). Tieto dotačné programy tvoria totiž príliš veľkú výdavkovú záťaž pre verejné financie a ich dôsledok má viac populistický význam ako reálny efekt na zdravie detí.

Tí, čo zažili 80. roky na základných školách, si isto spomenú na neuveriteľné mrhanie mliekom, ktoré bolo porozlievané azda po všetkých kútoch školy. To bol totiž typický dôsledok cenovej regulácie, teda snahy vlády presadzovať jej predstavu o "správnej" hranici ponuky a dopytu po nejakom tovare. Ekonomická veda však mala v tomto smere už vtedy jasné poznatky: ak vlády začnú preferovať plánovanie a regulácie cien pred ponechaním tejto činnosti na pôsobenie slobodného trhu, dôsledkom bude buď nedostatok tovaru (vtedajšie bicykle, banány či toaletný papier), alebo jeho veľký prebytok ("komunistické" mlieko, ale aj súčasný európsky trh zaplavený nadbytkom predotovaného cukru). Rozhodnutie toryovcov spred tridsiatich rokov, v čase britskej hospodárskej recesie, bolo postavené na racionálnych ekonomických argumentoch.

V súvislosti s uvedením návrhu reformy predviedla Mariann Fischerová-Boelová rétoriku až príliš pripomínajúcu éru plnú "lojality", "plánovania", "potreby koordinácie", a sociálneho cítenia voči farmárom, ktorí sú "pod tlakom konkurencie". Komisárka zjavne nechápe, že jej riešenie povedie k mrhaniu potravinami, ktoré nebude nikto chcieť. Zodpovednosť voči svojmu zdraviu sa totiž nedá vnútiť európskou reguláciou, ale práve naopak, posilnením slobody voľby.

Návrh reformy je preto amorálny, škodlivý a hlúpy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 1.2.2007.

Hospodárske noviny, 7.12.2006:Korupcia pozemkového fondu

Poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina predložili návrh zákona, ktorý má zmeniť spôsob vymenovania správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu (SPF). Táto činnosť bola doteraz v kompetencii vlády, avšak po schválení novely príslušného zákona má najvyššie orgány fondu vymenovať výhradne minister pôdohospodárstva, ktorým je v súčasnosti Miroslav Jureňa (taktiež za ĽS-HZDS). V čom je problém tohto návrhu?

SPF je inštitúcia, ktorá spravuje štátnu pôdu a nakladá s pôdou nezistených vlastníkov. V roku 2005 prenajímala štátnu pôdu na výmere tvoriacej takmer 7,5 percenta poľnohospodárskej pôdy, pôdu nezistených vlastníkov na rozlohe takmer štvrtiny z celej výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Príjem z tohto prenájmu v roku 2005 presiahol 300 miliónov korún, príjem z predaja štátnej pôdy bol takmer 125 miliónov korún. Ak by štátna pôda mohla byť obchodovateľná v širšej miere než je dnes (to je však viazané na politickú vôľu vlády prestať brániť predaju štátnej pôdy občanom), príjem z jej predaja by pri trhových cenách podľa našich prepočtov výrazne presiahol hranicu 10 mld. Sk. V hodnote aktív tak patrí SPF medzi najväčšie "podniky" na Slovensku.

SPF nie je súkromným vlastníkom pôdy a nedisponuje teda "vnútornou predispozíciou" stanovovať trhovú cenu, preto je transparentnosť jeho pôsobenia v trhovom priestore prenájmov a predajov pôdy mimoriadne ohrozená. Účinný spôsob, akým je možné aspoň výraznejšie eliminovať riziká korupcie v hospodárení s majetkom takej obrovskej hodnoty, spočíva v nájdení mechanizmu, ktorým by bolo vedenie SPF oddelené od vplyvu vysokých úradníkov verejnej správy a pridružené pod vplyv organizácií, ktoré budú mať lepšie predpoklady na to, aby hospodárenie fondu "strážili".

Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu), nie je dokonca vôbec potrebné a ani žiaduce, aby vymenovanie jeho vedenia bolo v kompetencii ministra pôdohospodárstva alebo vlády. Túto úlohu by pokojne mohla prevziať komisia zástupcov zväčša mimovládnych odborných, profesijných a záujmových združení. To, že doteraz túto činnosť robila vláda, bolo podobne zlé riešenie. Aj v dôsledku toho sa po každej zmene politických síl menilo vedenie fondu a ešte nie tak dávno prenikali na verejnosť informácie napríklad o podivných výletoch zamestnancov fondu na Ďaleký východ. Zvýšenie koncentrácie moci nad fondom do rúk jediného ministra však riziká netransparentného hospodárenia fondu ešte zvýšia.

Návrh poslancov ĽS-HZDS na posilnenie kompetencií ministra pôdohospodárstva pripomína "opatrenia" rezortných ministrov Petra Baca (ĽS-HZDS) a Pavla Koncoša (SDĽ) pri vymenovaniach úradníkov, ktorí rozhodovali o udeľovaní dotácií poľnohospodárom v rokoch 1994 - 2002. I Vtedy o nich rozhodoval minister pôdohospodárstva. Ich dôsledkom boli rozsiahle zistenia kontrolných orgánov o "šafárení" s dotáciami v rezorte. Bez ohľadu na výsledok návrhu poslancov za HZDS sa zdá, akoby v istých postupoch boli predstavitelia tejto strany nepoučiteľní.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 7. decembra 2006

Konzervatívne listy, 2006/10:Východiská reformy lesného hospodárstva

S istou dávkou pragmatizmu by sme po zistení faktu, že slovenské lesné hospodárstvo (LH) sa má na tvorbe hrubého domáceho produktu podiel len 0,54 % (rok 2005, Ministerstvo pôdohospodárstva SR), mohli celý lesný sektor ponechať v stave, v akom je, aj keby bol zaťažený nadmernými reguláciami, nejasným, no o to glorifikovanejším verejným záujmom, či rozsiahlou vládnou kontrolou a zákazmi. Na Slovensku však rastie dopyt po drevnej hmote: či už v nábytkárskom, ale najmä celulózo-papierenskom priemysle, ktorý v posledných rokoch vykazuje solídny rast, alebo priamo v domácnostiach, ktoré začínajú čoraz živšie reagovať na zmenu cien energetických substitútov. Toto je dobrá príležitosť pre rast ponuky, ktorú zabezpečuje lesné hospodárstvo, tradičný a prirodzený zdroj podnikania na vidieku. Takúto príležitosť by mala vláda využiť a uvoľniť možnosti pre podnikanie v LH do tej miery, ktorá nezvýši riziká vzniku negatívnych externalít. Veľa faktov totiž nasvedčuje tomu, že skutočná liberalizácia podmienok podnikania v LH po roku 1989 ešte nenastala.

1. Štátne vlastníctvo a správa lesov.

Každá vláda, ktorá proklamuje svoj zámer „zabezpečiť neprivatizovateľnosť lesného majetku vo vlastníctve štátu“ (Programové vyhlásenie vlády, 2006), by mala byť schopná a povinná preukázať tie ukazovatele, ktoré podľa nej dokáže efektívnejšie zabezpečovať štátne vlastníctvo. Ekonomická výkonnosť, kvalitné životné prostredie, ponuka služieb verejnosti alebo služby iným podnikateľským subjektom (napríklad poľovníkom) však takýmito kritériami buď nie sú, alebo sú pre nedostatok porovnávacích údajov ťažko hodnotiteľné.

V prospech štátneho vlastníctva a správy lesov sa zvyknú prikladať tézy o ich tradícii, o lepšom technologickej či vzdelanostnej „výbave“ štátnych lesov. To je však pravda len v miere vnímania niekoľkých desaťročí. Ďaleko dlhšiu tradíciu i väčší plošný rozsah malo na Slovensku práve vlastníctvo neštátne a v podmienkach slobodného trhu je požičanie alebo podielové vlastníctvo technológií otázkou jednoduchého výmenného vzťahu a spontánnej koordinácie. Iste, „dohnať zameškané“ vo vlastníckom vzťahu k lesu si žiada svoj čas a ak existujú problémy, ktoré spôsobujú práve neštátni vlastníci, netreba ich bagatelizovať. Lenže neštátne vlastníctvo – na rozdiel od štátneho a centralizovaného – je prirodzené. Neštátne vlastníctvo má ďaleko lepšie predpoklady pre to, aby si budovalo dlhodobé partnerské vzťahy s odberateľmi jej produktov, aby znižovalo riziká vzniku negatívnych externalít, aby hospodárilo efektívne a prehľadne, aby rozširovalo svoje portfólio služieb (i pre verejnosť) a aby dôvodom pre výmenu vrcholového manažmentu firmy nebola len zmena jej vlastníka (v prípade štátneho vlastníctva sa tak u nás deje pri každej zmene vlády). Navyše miera korumpovania neštátnych vlastníkov (teda získavania nemorálnych výhod z výmenného vzťahu) je v porovnaní s chronicky známym a rozsiahlym korumpovaním správcov rôzneho štátneho majetku takmer zanedbateľná.

Ktoré ukazovatele štátnej správy a vlastníctva sú teda o toľko lepšie, že premôžu zmienené výhody vlastníctva neštátneho? Slovenské vlády na ne odpoveď zatiaľ nedali.

2. Regulácie podnikania.

Slovenská a česká legislatíva patria z pozície záväznosti lesnej legislatívy k najregulatívnejším v porovnaní s viacerými vyspelými krajinami Európy (výstupy známej štúdie Jiřího Olivu venovanej tejto téme sme publikovali i v zborníku KI). Napriek tomu, že vlády mnohých krajín EÚ nezaväzujú podnikateľov povinnosťou odbornej správy lesov, spracovávania lesných hospodárskych plánov, obmedzenia holorubov a mnohých kontrolných a preventívnych vládnych opatrení, kvalita ich lesov a ekonomická výkonnosť LH sú na vyššej úrovni než u nás.

Výrazné riziká pre slobodu podnikania prináša aplikácia sústavy chránených území NATURA 2000 v slovenských podmienkach, predovšetkým chránených vtáčích území, ktoré stanovujú striktné zákazy pre vykonávanie mnohých súčastí štandardnej lesohospodárskej činnosti. Navyše, tieto územia „nakupuje“ vláda často bez adekvátneho jednania so všetkými vlastníkmi dotknutých lesov a bez ich súhlasu. Ďalšie obmedzenia súvisia s možnosťou delimitácie lesného pôdneho fondu a zákazom obchodovania s lesnými pozemkami vo vlastníctve štátu.

Štátne vlastníctvo lesných pozemkov a nadmerné regulácie podnikania sú zbytočnými vládnymi krokmi, ktoré brzdia rozvoj lesného hospodárstva na Slovensku. Intervenčné zásahy vlády spôsobujú podnikateľom nielen zvyšovanie ich nákladov (napríklad administratívnych), ale najmä znižovanie ich potenciálnych príjmov. Presnú ekonomickú kvantifikáciu dopadov vláda nepozná a ani nie je možné ju získať s dostatočnou presnosťou. O tom dôležitejšie je prehodnotiť reálnu potrebu každého preventívneho opatrenia, ktoré vláda uplatňuje v lesnej politike.

Liberalizácie lesného hospodárstva sa netreba báť.

Text je zhustenou verziou autorovej prednášky na konferencii KI „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva v SR“, Ružomberok, 7.11.2006, celá štúdia bude publikovaná v zborníku príspevkov z konferencie.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, október 2006.

.týždeň, č. 40/2006:Radikálni environmentalisti

Čaká nás hladomor a boj o vodu. Pandémie, špina, vojny. Poškodené zdravie, impotencia a skracovanie dĺžky života. A čo je najhoršie: odcudzenie sa prírode a strata lásky medzi ľuďmi. Vitajte vo svete radikálnych environmentalistov.

Väčšina z nás sa už určite stretla s náboženskými fanatikmi, ktorí – postávajúc po uliciach, či obchádzajúc naše príbytky – chrlia zo seba učenie o blížiacom sa konci sveta, nabádajú ľudí na „prebudenie sa“ a na zmenu ich správania. Radikálni environmentalisti v tomto nie sú veľmi odlišní: aj oni upozorňujú na svet rútiaci sa ku katastrofe (globálnej ekologickej kríze), aj oni presadzujú zmenu správania ľudí („zvnútra“, ale aj vládnymi zásahmi) a ani oni k svojej argumentácii nepotrebujú reálne fakty. Radikálny environmentalizmus je ideológiou, ktorá podkopáva samotné základy našej civilizácie.

.ideové základy

Úvahy o blížiacom sa kolapse civilizácie neboli vždy doménou radikálnych environmentalistov. Politickí ekonómovia ich predkladali už pred viac ako dvomi storočiami. Najvýznamnejším ekonómom prírodných zdrojov v 18. storočí bol reverend Thomas Robert Malthus, profesor politickej ekonómie, pochádzajúci z dobre situovanej rodiny (priateľmi jeho otca boli napríklad filozof David Hume či Jean-Jacques Rousseau).

Malthus vydal v roku 1798 Esej o princípoch populácie, v ktorej poukazoval na rozpor medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým rastom prostriedkov na jej obživu. Podľa tejto štúdie mala v polovici 19. storočia nastať globálna kríza zdrojov s následkom hladomoru. Hoci už čoskoro sa ukázali Malthusove predpovede ako nepravdivé, začiatkom devätnásteho storočia publikoval iný významný ekonóm David Ricardo prácu, ktorá poukazovala na podobný problém v súvislosti s produkčnou degradáciou poľnohospodárskej pôdy pri jej využívaní. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa problematike spotreby zdrojov venoval Harold Hotelling, ktorý v roku 1930 sformuloval tézu o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, pričom navrhol manažment optimalizácie spotreby „konečných“ zdrojov.

.súčasnosť

Akýkoľvek oprávnený mohol byť vedecký objekt skúmania i osobná starosť ekonómov o problém znižovania objemu „fyzicky obmedzených“ zdrojov, vývoj v druhej polovici dvadsiateho storočia ich obavy spoľahlivo vyvrátil. To, čo sa udialo v posledných desaťročiach (v širšom meradle sa však deje v dejinách nepretržite), je totiž na prvý pohľad nepochopiteľné i šokujúce: zatiaľ čo rýchlo rastie počet obyvateľov na Zemi a s ním i objem „spotrebovaných“ surovín, cena týchto surovín neustále klesá. Pokles ceny prírodných zdrojov (očistený o infláciu a vládne zásahy do cien) nemôže byť totiž zapríčinený ničím iným než znížením ich vzácnosti, teda zmenou ich ponuky alebo dopytu. Keďže dopyt po surovinách celkovo rastie, znamená to, že rastie i objem ich spotreby. Tak sa dostávame k príčinám poklesu ceny. Prvou z nich je, že mnohé zo surovín sú nahrádzané rôznymi lacnejšími substitútmi (napríklad drevné palivo zemným plynom), čo „odľahčuje“ záujem o ne.

Oveľa dôležitejším faktorom však je, že technologický rozvoj umožňuje nachádzať a čerpať stále z väčšieho počtu ložísk týchto surovín. To znamená, že objem „dostupných“ zdrojov – paradoxne – neustále rastie. Doposiaľ nedocenený prínos pre ekonómiu prírodných zdrojov priniesla rakúska ekonomická škola a jej zistenia, že práve slobodný trh – teda nie socialistický, založený na regulácii cien surovín – dokáže optimalizovať alokáciu zdrojov. V celej histórii ľudstva sa totiž využitie zdrojov mení tak, že hneď ako stúpne cena konkrétnej suroviny, zvyšuje sa pravdepodobnosť jej nahradenia lacnejšou surovinou (menej vzácnou). V praxi to znamená, že v podstate žiaden zdroj nie je vyčerpateľný, pretože v istom momente sa dopyt po ňom začne zásadne znižovať, dokonca sa môže úplne stratiť.

V ekonómii prírodných zdrojov sa najvýraznejším pokračovateľom tradícií klasického ekonomického liberalizmu stal Julian L. Simon. Vo svojej práci Ultimate Resource II (jej preklad vyšiel nedávno v češtine) predložil množstvo dôkazov o dlhodobom poklese cien a raste zásob strategických surovín v 20. storočí. Mimochodom, práve Simon bol v roku 1980 autorom legendárnej stávky s biológom a svetovo známym „katastrofológom“ Paulom Ehrlichom. Simon sa stavil, že cena piatich Ehrlichom ľubovoľne vybraných prírodných zdrojov bude o desať rokov nižšia – teda stanú sa menej vzácnymi. Zlé jazyky tvrdia, že Paul sa po vyhodnotení stávky k plateniu veľmi nemal...

.prečo to tak je?

Iste je zaujímavá otázka, prečo toľkí skvelí ekonómovia verili jednému z najrozšírenejších environmentálnych mýtov súčasnosti, teda téze o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. V zásade to má tri príčiny:

1. Zlá definícia zásob prírodného zdroja. V minulosti sa pri odhade zdrojov uplatňoval jednoduchý „inžiniersky“ výpočet, teda vydelenie odhadu takzvaných preverených zdrojov ich ročnou spotrebou. Takýto prístup však nemohol brať do úvahy schopnosť človeka získavať zdroje s oveľa vyšš mi nákladmi ťažby, teda pri výrazne vyššej cene. Napríklad problém pitnej vody v Afrike nespočíva v jej „nedostupnosti“ (voda tvorí totiž až 70 percent povrchu Zeme), ale v nákladnosti jej „ťažby“ a prepravy ku koncovému spotrebiteľovi.

2. Nepochopenie schopností ľudského poznania. Prognózy spotreby zdrojov zlyhávajú na nemožnosti odhadnúť technologický rozvoj, teda schopnosť ľudského umu nachádzať nové spôsoby ťažby, alebo tvoriť a využívať nové suroviny ako aj zefektívňovať ich použitie. To sa pred 200 rokmi nedalo veľmi očakávať. Nebyť technologického rozvoja poľnohospodárstva, pri dnešnom stave populácie by výmera pôdy mohla byť naozaj fyzicky „nedostačujúca“ na pokrytie ponuky. V súčasnosti však máme problém úplne opačný: Európska únia rozdáva peniaze poľnohospodárom, ktorých produkty už nikto nepotrebuje, len preto, lebo si úradníci myslia, že je dobré udržať ich produkciu...

3. Nepochopenie povahy a podstaty prírodných zdrojov. Prírodné zdroje sú samy osebe (bez prítomnosti človeka) bezcenné. Jediným skutočne vzácnym zdrojom je človek, ktorý prisudzuje niektorým zdrojom hodnotu – iba pre neho majú cenu. Ropa bola tisíce rokov zbytočnou a škodlivou látkou a po jej požití dochli na arabských poliach hospodárske zvieratá. Iba človek z nej spravil strategickú surovinu 20. storočia.

.socializmus

Paradoxom moderného sveta je, že o čo mizivejšie je dnes postavenie malthusiánskej pozície v súčasných ekonomických smeroch, o to výraznejšie ju presadzujú radikálni environmentalisti a čoraz silnejšiu pozíciu zaberá vo verejnej mienke i v praktickej environmentálnej politike vyspelých krajín.

Demokracia je príliš zraniteľná a priľnavá k populizmu a socializmu. Vedie k snahe vlád získavať mandát širokej verejnosti na posiľovanie svojej moci práve prostredníctvom demagogického strašenia. Pozíciu radikálnych environmentalistov to len posilňuje.

.radikáli

Kto to teda sú, všetci tí Meadowsovci, Tofflerovci, Brundtlandtová, Ehrlich, Gore, Keller, ktorí zotrvávajú na prekonaných malthusiánskych pozíciách vyčerpateľnosti prírodných zdrojov a ktorí napriek tomu požívajú taký vysoký spoločenský kredit či priamo výkonnú moc? Kto sú organizácie ako Greenpeace, BirdLife International, Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) či Spoločnosť na ochranu vtákov, ktoré majú taký vplyv na politické rozhodovanie, že dokážu presadiť tvrdé a zbytočné sankcie proti vlastníctvu? Spoločným znakom týchto ľudí je, že zväčša nie sú ekonómovia a/alebo nepoužívajú korektné argumentačné postupy. Drvivú väčšinu z nich tvoria ľudia z prostredia prírodných a humanitných odborov (ekológia, biofyzika, sociológia, filozofia).

Druhým spoločným znakom je, že sa až príliš často odchyľujú od racionálnej argumentácie smerom k prezentovaniu všeobecných fráz, filozofických rozjímaní a nesúvislých, ale o to katastrofickejšie vyzerajúcich faktov. Kultovú štúdiu manželov Meadowsovcov Limity rastu postihla prakticky okamžite po jej vydaní rozsiahla a zdrvujúca odborná kritika (o štyri roky neskôr sa od nej dištancovali dokonca aj ich „patróni“ z Rímskeho klubu), práce Tofflerovcov pripomínajú skôr rétorické cvičenia komunistov z 50. rokov a Brundtlandtovej koncept „udržateľného rozvoja“ je formulačne taký nejasný, že z neho nie je možné vôbec nič odvodiť. U nás sa množstvo prác Mikuláša Hubu zameriava predovšetkým na publikovanie údajov o rastúcej spotrebe zdrojov, teda „malthusiánskych“ informácií, ktoré sú z hľadiska hodnotenia stavu a možností zlepšovania kvality životného prostredia úplne bezcenné.

Tretím spoločným znakom radikálnych environmentalistov je skutočnosť, že všetci priamo či nepriamo podporujú vládne zásahy do podnikateľských slobôd a vlastníckych práv. Medzi radikálmi ťažko nájdete niekoho, kto by presadzoval trhovo konformné nástroje ochrany životného prostredia, založené na posilňovaní vlastníctva a presadzovaní a vymáhaní prirodzených práv. Radikálni environmentalisti sú zväčša extrémni socialisti, presvedčení o tom, že svet sa rúti do globálnej ekologickej katastrofy, ktorú spôsobili kartely a korporácie, teda dravý kapitalizmus. Podľa ich presvedčenia a videnia sveta má štát oveľa lepšie predpoklady na garantovanie kvalitného životného prostredia než práca súkromných vlastníkov.

Štvrtý spoločný znak radikálnych environmentalistov spočíva v ich pohľade na spotrebovávanie zdrojov, ktoré považujú za nespochybniteľné zlo. Tento pohľad však nie je pohľadom na svet z pozície Roberta Malthusa, teda z pozície človeka, ale z pozície prírodného zdroja, respektíve, ich pohľadom na to, čo si asi myslí prírodný zdroj o svojom spotrebovávaní. Lenže to už nie je svet ľudí – jediných živých organizmov, ktoré prešli prahom reflexie, teda obdarených schopnosťou uvedomovať si vlastné konanie a jeho dôsledky.

.namiesto záveru

O pohnútkach radikálnych environmentalistov nevieme veľa. Mnohí z nich sú možno len ekonomicky nevzdelaní, iní možno slepo veria v posvätnosť štátnej moci a ďalší sú len detinsky vystrašení z faktu, že na svete sú i ľudia, ktorí zlyhávajú. No mnoho je i takých, ktorí už objavili obzor moci, čo sa im šírením demagógie strachu vynára. Dnes ovládajú environmentálnu politiku Európskej únie a zdatne prenikajú systémom vlády v USA.

Radikálni environmentalisti sú nenápadní nepriatelia slobody.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 40, 3.10.2006

Konzervatívne listy, 09/2006: Robert a dialektika cien

Človek by neveril, aká napínavá a vnútorne rozorvaná bytosť môže byť cena. Teda, aby sme boli presní: nie akákoľvek cena, ale cena regulovaná. Cena neregulovaná má totiž na verejnosti svoj rešpekt a trvalú spoločenskú hodnotu, pretože s ňou musia byť spokojní všetci – na rozdiel do ceny regulovanej, s ktorou nemusí byť spokojný nikto.

Napríklad cena benzínu, čo je nejakých štyridsať korún za liter. Jej rozorvanosť spočíva v tom, že sa v nej bijú tri znepriatelené strany. Najväčší diel, takmer polovicu z celej sumy, tvoria poctivé, charakterovo sympatické koruny, ktoré odvádzame štátu. Nie preto, že by mal štát nejaké náklady s výrobou či predajom benzínu koncovému spotrebiteľovi, ba ani preto nie, aby sa – nedajbože – štát na našich korunách obohatil. Štát si ich berie preto, lebo ich potrebuje na užitočné účely. Napríklad na dotácie poľnohospodárom. Navyše, ako vieme, benzín je vo svojej podstate nežiadúca látka, ktorá poškodzuje okolie. A preto je dobré, vravia vlády, aby sme benzínu míňali čo najmenej. A preto je vraj dobré, aby cena benzínu bola oveľa vyššia, než by bola bez vládnej regulácie.

Potom je tu druhá časť ceny, ktorá tvorí veľkú väčšinu z tej druhej polovice. Náklady na zakúpenie a dovoz ropy. Tieto peniaze už nevyzerajú ktovieako sympaticky. Vraj so okolo nich točia rôzne nespoľahlivé kádre, „týpkovia“ s kalašnikovmi a tak. Lenže – čo nás do toho? My sme predsa národ holubičí a nebudeme si robiť ťažkú hlavu z toho, od koho čo kupujeme. Ešte by sa mohli prestať s nami kamarátiť.

Nuž, a napokon je tu najmenší diel, sotva päť korún, zdanlivo sumička. Tá však patrí... ako to nazvať... skrátka monopolom. Ba čo viac, monopolom maďarským. Treba povedať, že tieto peniaze im nedávame preto, že by nás do toho nútili, alebo že by sa – nedajbože – chceli na nás obohatiť. Z ropy vyrábajú benzín. Isto však chápete, že je rozdiel medzi tým, ak vláda zo svojho „dobrého“ dielu obdaruje našich farmárov za to, že nechajú pôdu úhorom, a situáciou, keď si človek pracujúci v nejakej monopolnej firme kúpi zo svojho „zlého“ dielu od nášho farmára nejaký produkt. Ako vraví náš Robert, zderstvo monopolov nemôžeme pripustiť.

Dialektika ceny ostáva málo skúmanou v časoch, v ktorých sa vláda nestará aspoň do toho, kto má aký príjem. Iné je, keď sa celej veci chopia socialisti, ktorí chcú všetkým dobre. Tí naši sa rozhodli, že najväčší diel z ceny benzínu – teda ten, ktorý môžu oni sami a veľmi jednoducho zmenšiť tým, že nebudú míňať tam, kde to nie je potrebné – zmenšovať netreba. Tvrdia, že vysoká cena benzínu je dobrá pre náš ľud a jeho životné prostredie. Títo istí ľudia však zároveň tvrdia, že vysoká cena benzínu nie je dobrá pre náš ľud a že je potrebné znížiť ju o pár halierov, o ktoré vraj nás zdiera monopol. Takto nám v jednej cene benzínu vznikli hneď ceny tri: tá najväčšia je dobrá a mala by byť čo najväčšia, o tú druhú sa nestaráme a tá tretia, najmenšia, tá by mala byť čo najmenšia. Celkovo však cena musí klesnúť – pre náš ľud – a zároveň stúpnuť – opäť pre náš ľud.

Zdá sa Vám to príliš ťažké na pochopenie? Nuž, zhrňme si to ešte raz. Presne tak, ako v Jožovi Rážovi môže byť naraz „áno“ i „nie“, tak i v Robertovom presvedčení môže byť vysoká cena benzínu súčasne dobrá i zlá a dobrá cena benzínu vysoká i nízka zároveň. Alebo, ak chcete: komu ako a od koho koľko. Ak vám ešte nedošlo, kto tu koho ťahá za nos, potom vám ostáva už len to Orwellovské: dva a dva sú tri. Alebo aj päť.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, 2006/09

Hospodárske noviny, 20.9.2006:Prechádzka lesom a právo

Tri správy tohto leta zvýraznili problém, ktorému sme sa doteraz nevenovali. Podľa prvej štátne vojenské lesy sa rozhodli postaviť okolo svojho pozemku na Záhorí plot. Podľa druhej zamestnáva veľká a prosperujúca súkromná firma na východnom Slovensku Rómov zberom húb z okolitých lesov. Treťou správou je rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého je prevod vlastníctva pozemkov neznámych vlastníkov na štát v rozpore s ústavou.

Čo majú tieto správy spoločné? Je ním zásadný konflikt o podstatu vlastníckeho práva k pôde na Slovensku. Rozhodnutie ÚS patrí totiž v oblasti zásahov vlád do vlastníckych práv k pôde skôr k výnimočným prípadom, ktoré sa stali objektom jeho skúmania. Zdá sa, že nemalú úlohu v tom zohráva i fakt, že ústava neposkytuje dostatočnú ochranu pred zlým uplatnením „verejného záujmu“, teda vládnymi obmedzeniami vlastníctva pozemkov. Podľa ústavy je totiž vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Jednoznačnú definíciu toho, čo je „nevyhnutná miera“ a čo „verejný záujem“, však neobsahuje nielen ústava, ale ani žiadna iná právna norma.

Medzi spoločenské a ekologické „funkcie“ lesa patrí i voľný vstup a užívanie niektorých produktov lesa verejnosťou. Voľný vstup do lesa je možno „historickou“, ale stále len nežiaducou reguláciou vlády, ktorá zvýhodňuje jednu skupinu občanov – tých, ktorí les nevlastnia – oproti druhej, ktorá les vlastní. Navyše tento stav zhoršuje i environmentálnu kvalitu lesov.

Istotne nie je ľahké akceptovať skutočnosť, že k prirodzeným právam vlastníka patrí i možnosť ohradiť si svoj pozemok plotom, aj spoplatňovať zber húb, či dokonca samotný vstup do lesa. Ešte bolestivejšie musí byť prijatie faktu, že vláda svojimi neefektívnymi obmedzeniami prirodzených práv vlastníkov neprispieva k zachovaniu mimoprodukčných funkcií lesa, ale práve naopak, ich rozvoj spomaľuje. Túto diskusiu však už treba začať a problém riešiť. Voľný vstup verejnosti do lesa je totiž ukážkovým príkladom zlyhania vlád, ktoré sa rozhodli odobrať časť práv majiteľov pozemkov bez racionálneho dôvodu, ba čo viac, neplatiť im za túto svoju „avantúru“ ani korunu.

Autori:
Juraj Vanko, Radovan Kazda

Text vyšiel v denníku Hospodárske noviny dňa 20.9.2006

Sme, 19.9.2006: Zber húb patrí na trh, neznevýhodňujme vlastníkov lesa

Začiatok hubárskej sezóny a konflikt obyvateľov Záhoria nespokojných s ohradením okolitých vojenských lesov plotom zvýšili pozornosť verejnosti o problematiku vlastníckych práv k lesným pozemkom. Vlastníci lesov nechcú púšťať hubárov do lesa (SME, 5. 9.), pretože to považujú za zásah do ich súkromného majetku. Verejnosť však považuje vstup do lesa za svoje prirodzené právo.

Lesné pozemky sú nehnuteľnosťou, majú svojho vlastníka a z hľadiska ochrany vlastníctva by mali byť rovnocenné s vlastníctvom porovnateľných nehnuteľností. Lenže nie je to tak. To, že nemáme právo voľne vstupovať do cu­dzích nehnuteľností, akými sú súkromné domy a byty, fabriky či poľnohospodárske pozemky bez súhlasu ich majiteľa, považujeme za celkom prirodzené, rovnako ako fakt, že nemôžeme voľne užívať niektorú súčasť tohto cu­dzieho majetku. Takéto právo nám napokon neprisudzuje ani žiadna právna norma. Jedinú výnimku tvoria práve lesné pozemky. Lesný zákon totiž priamo definuje právo verejnosti vstupovať na väčšinu lesných pozemkov a zbierať niektoré ich plody.

Historická tradícia

Prečo je to tak? Istotne v tom zohráva svoju úlohu historická tradícia i veľká rozšírenosť vlastníctva lesov zo strany štátu, obcí a čiastočne i urbariátu. Najmä však desaťročia komunistických vlád priviedli verejnosť k falošnému vedomiu kolektívneho vlastníctva. Súčasné vlády preto pragmaticky ponechávajú tieto obmedzenia vlastníctva „v prospech väčšiny“ a udržiavajú tak stav, ktorý má množstvo negatívnych dosahov.

Nadmerné obmedzenia vlády znižujú záväzok vlastníka k zodpovednej starostlivosti o svoj majetok. Vláda mu bráni efektívne zhodnocovať vzácny zdroj, ktorým disponuje. Pomýlený prístup vlády k vlastníctvu lesa sa prejavuje negatívne i na vzťahu verejnosti k lesom: tie sa vo zvýšenej miere stávajú ložiskom nelegálnych skládok odpadu, objektom nekontrolovateľných krádeží dreva, pytliactva a podpaľačstva z ned­banlivosti. Drancovanie lesov s nepria­mou podporou vlády, podľa ktorej mimoprodukčné funkcie lesa „prináležia“ verejnosti, má negatívny vplyv i na zamestnanosť a tvorbu kapitálu na vidieku, keďže znižuje predpoklady na rôzne využitie zdrojov, ktoré les poskytuje.

Je pochopiteľné, že verejnosť na Záhorí je nespokojná stratou možnosti zbierať huby, pretože im prináša úžitok, podobne ako iné lesné statky, ktoré vláda naďalej berie vlastníkom a rozdáva voľne všetkým občanom: či už vo forme rek­reácie alebo zdroja tepelnej energie.

Znevýhodňovanie vlastníkov

Takýto úžitok, či sa to niekomu páči, alebo nie, je však len vládnym zvýhod­ňovaním nevlastníkov lesa oproti ich vlastníkom. Obavy verejnosti zo straty možností užívania lesa sú navyše celkom neopodstatnené. Ak totiž existuje dopyt po niektorom „produkte“ lesa (napríklad zbere húb), splnený je základný predpoklad na vznik výmeny na slobodnom trhu.

Ministerstvo životného prostredia na svojej tlačovej konferencii (8. 9. 2006 – pozn. aut.) potvrdilo záujem udržiavať nežiaduci koncept vládnych obmedzení vlastníctva lesa i naďalej. Vzhľadom na poslanie ministerstva je to vskutku nepochopiteľné, pretože tým bude i naďalej brzdiť rýchlejší rast kvality prírodného prostredia na Slovensku. Socializ­mus naše problémy len zhorší.

Ak máme skutočný záujem o kvalitné životné prostredie, hospodársky rozvoj a rast zamestnanosti na vidieku, potom je zber húb potrebné ponechať na pôsobenie slobodného trhu, podobne ako iné lesné statky. Vieme, že neviditeľná ruka trhu to dokáže.

Text bol publikovaný v Sme, 19.9.2006

Revue Politika, 6-7/2006: Perspektívy slovenského vidieka

Slovensko je ešte stále skôr vidieckou krajinou. Patrí medzi málo urbanizované štáty Európy, podiel obyvateľstva bývajúceho v mestách dosahuje len 56 percent. Sídelná štruktúra SR je výrazne rozdrobená. Z 2891 obcí krajiny tvoria tzv. malé obce (s menej než 1000 obyvateľmi) až 67 percent, obýva ich však len 16 percent celkovej populácie krajiny.

Podľa indikátora vidieckosti krajiny, ktorý používa pre medzinárodné porovnávania OECD (za vidiecke sa považujú tie obce, v ktorých hustota zaľudnenia nepresahuje 100 obyvateľov na km2), tvorí vidiek takmer 80 percent územia SR a obýva ho takmer tretina celkovej populácie. Podľa tejto metodiky sa k okresom s podielom obyvateľstva žijúceho vo vidieckych obciach vyšším ako 50 percent radí až 39 z celkového počtu 79 okresov SR. V týchto regiónoch „s výrazne vidieckym charakterom“ žije pritom takmer polovica slovenskej populácie.

Vidiecky charakter krajiny, s množstvom vzácnych prírodných zdrojov, poskytuje dobrý potenciál pre hospodársky rast vidieka najmä v špecifických odvetviach podnikania, zameraných na cestovný ruch, agroturistiku, poľnohospodárstvo, či lesné hospodárstvo. Bariérou rozvoja slovenského vidieka je však zlá organizovanosť decentralizovanej vlády a jej neschopnosť opustiť mnohé svoje zásahy do slobodného trhu.

1. ROZDROBENOSŤ VIDIEKA

Typickým prejavom pôsobenia komunistických vlád v rokoch 1948-1989 bola centralizácia a koncentrácia moci, teda postupné presmerovanie vlády na neefektívne, centrálne a direktívne riadenie. Tieto prejavy našli svoj odraz i v zmene počtu vidieckych obcí. Počas tohto obdobia dominovali procesy integrácie obcí ako súčasť „socialistickej prestavby“ sídelnej štruktúry krajiny. Za celé obdobie 1948-1989 sa tak zredukoval počet obcí takmer o 20 percent. Často doslova násilné procesy zlučovania obcí boli najintenzívnejšie v 70. rokoch 20. storočia. Prevládali najmä procesy pričleňovania obcí v suburbánnych zónach k mestám či zlučovania dvoch vidieckych obcí. Negatívom pôsobenia totalitného režimu bolo tiež odstránenie obecných samospráv, ktoré majú lepšie predpoklady pre efektívnejší výkon viacerých kompetencií vlády, a ich nahradenie hierarchickým systémom národných výborov ako orgánov komunistickej strany a jej moci v území.

Väčšina zlúčených obcí nikdy nestratila svoju identitu, čo sa potvrdilo hneď po páde komunizmu, kedy sa opätovným ustanovením samosprávy na úrovni obcí v roku 1990 začali naprávať tiež krivdy spôsobené v minulosti a dochádzalo k „navráteniu do pôvodnému stavu“ i v sídelnej štruktúre vidieka. Začiatkom 90. rokov boli procesy dezintegrácie obcí najvýraznejšie. V ďalšom období sa situácia stabilizovala, avšak počet obcí neustále rástol na súčasných 2891, čo predstavuje nárast o vyše 7 percent oproti stavu v roku 1989. Akokoľvek dôležité je vnímať proces dezintegrácie obcí v historických súvislostiach ako prejav prirodzenej vôle obyvateľov a lokálnej demokracie bezprostredne nadväzujúcej na predchádzajúce obdobie neslobody, z hľadiska efektívneho výkonu moci vedú tieto procesy vo všeobecnosti k zhoršeniu podmienok pre rozvoj obcí. V tomto probléme sa stretávajú slabé stránky povahy lokálnej demokracie, všeobecnej vlády i charakteru verejných výdavkov. Občania (často oprávnene) pociťujú preferovanie neefektívnych verejných výdavkov do tých častí obce, o ktoré prejavuje záujem legitímne zvolená väčšina poslancov. To ich vedie k snahe o odčlenenie sa z pôvodnej sídelnej štruktúry. Následne však narážajú na problém zvýšenia podielu výdavkov na správu menšej obce, keďže základné výdavky na výkon samosprávy sú do istej miery paušálne bez ohľadu na veľkosť obce.

Snahou dobrej vlády by malo byť dodržiavanie troch základných princípov: za prvé, znižovanie svojho vplyvu v oblastiach, kde nie je potrebná, za druhé, zvyšovanie účinnosti svojho prirodzeného pôsobenia (napríklad decentralizáciou), a za tretie, znižovanie výdavkov z verejných zdrojov i priamych výdavkov verejnosti v súvislosti s pôsobením vlády. Vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002-2006 síce rozbehla proces decentralizácie verejnej správy a na obce prešli stovky kompetencií, podnes však nebola uskutočnená komunálna reforma, teda proces združovania obcí za účelom znižovania nákladov na výkon moci.

Pre optimálne a efektívne fungovanie samosprávy a pre životaschopnosť obcí je dôležitá ich veľkosť v zmysle počtu obyvateľov. Schopnosť poskytovať verejné služby samosprávou je určovaná i výškou a skladbou ich rozpočtu. V malých obciach však tvoria takmer polovicu rozpočtu výdavky na správu (na chod obecného úradu, platy starostu, miestnych poslancov), z čoho vyplýva, že tieto obce majú obmedzené kapitálové výdavky, teda nie sú schopné investovať do svojho rozvoja a majú problém financovať ostatné samosprávne funkcie. Výraznú položku výdavkov obcí v súčasnosti tvoria personálne výdavky – priemerne takmer 21 percent z celkových výdavkov. Malé obce majú logicky značne vyššie jednotkové náklady na administratívu (v prepočte na obyvateľa), než populačne početnejšie obce. Riadenie obcí by sa preto malo zefektívniť a prispôsobiť zmeneným podmienkam prebiehajúcej transformácie spoločnosti.

Napriek tomu, že obce majú zo zákona možnosť spájať sa za účelom spoločného výkonu kompetencií do tzv. spoločných obecných úradov (na spôsob obcí s rozšírenou pôsobnosťou v ČR), z vyššie uvedených dôvodov ju nevyužívajú dostatočne, hoci by spoločným výkonom svojich funkcií ušetrili a kvalita poskytovaných služieb občanovi by sa zvýšila. Hlavným kameňom úrazu je dobrovoľnosť zriaďovania spoločných obecných úradov.

Nielen úspešné dokončenie reformy verejnej správy, ale i budúca podoba vidieka závisí práve od uskutočnenia komunálnej reformy. Jej cieľom by malo byť vytvorenie takej samosprávy na úrovni obcí, ktorá by bola reálne schopná plniť si svoje funkcie – teda spoluvytvárať na území svojej pôsobnosti podmienky pre rozvoj obce v súlade so zverenými kompetenciami a príslušnými verejnými financiami. Podobné problémy riešili v nedávnej minulosti viaceré krajiny Západu, kde sa procesom municipalizácie výrazne znížil počet malých obcí a stabilizovali sa vidiecke sídla. Dnešných takmer 3000 samostatných samospráv obcí by bolo možné zredukovať na približne 300 samospráv mikroregiónov, ktoré by v prirodzených spádových územiach združovali dnešné obce. Odsúvanie tohto problému nie je riešením a malé obce nechráni, ale naopak, predlžuje ich agóniu a paradoxne mnohé z nich približuje k faktickému zániku a vymiznutiu z mapy Slovenska.

2. POTENCIÁL VIDIEKA

Predpoklady pre zvyšovanie hospodárskeho rastu vidieka sú podobne ako v urbánnej krajine do veľkej miery závislé od schopnosti vlády opustiť svoje deštrukčné praktiky zasahovania do slobody trhovej výmeny. Tento prístup by sa vo „vidieckej politike“ mal premietať i do špecifík, ktoré sú pre vidiek charakteristické: slabšej úrovne ľudských zdrojov a infraštruktúry.

Ľudské zdroje a zamestnanosť

Napriek zlepšenej sociálnej politike vlády v rokoch 2002-2006, ktorá znížila bariéry pre zamestnávanie i samotnú motiváciu obyvateľov zamestnať sa, táto politika pôsobí naďalej demotivačne pre dopyt i ponuku práce na vidieku. Možnosti zamestnať sa v zahraničí po vstupe do Európskej únie vyúsťujú do zvýšeného odchodu mladých ľudí z vidieka, zároveň sa znižuje pôrodnosť a narastá podiel starších obyvateľov. Z mnohých obcí sa stávajú pomaly, ale isto vymierajúce skanzeny. A to doslova, hovoria o tom i údaje o priemernom veku domov a o úrovni a kvalite bývania.

Najvyšší počet živonarodených detí v pomere k počtu obyvateľov zaznamenávame v obciach kategórie 2000-4999 obyvateľov. V obciach, ktoré patria do vyšších veľkostných kategórií, kde dominujú mestské sídla (len 11 vidieckych obcí v SR má viac než 5000 obyvateľov), dochádza k postupnému znižovaniu úrovne ukazovateľa živorodenosti, najnižšia je vo veľkomestách. Zároveň však dochádza k znižovaniu živorodenosti i opačným smerom, teda v menších vidieckych obciach s počtom obyvateľov nižším než 2000. Dlhodobo nižšia úroveň pôrodnosti v malých obciach odráža i tak, že podiel predproduktívnej zložky obyvateľstva (menej než 15 rokov) sa neustále znižuje, čo bude mať v budúcnosti negatívny vplyv na reprodukčný potenciál. Správanie populácií malých obcí sa tak podobá viac na vzorce typické pre mestské obyvateľstvo, hoci toto nevyplýva z podobnosti životného štýlu, ale práve z rozdielnosti životných podmienok. Malé obce nie sú schopné zabezpečiť pre svojich občanov podmienky pre potrebný životný štandard.

Ekonomická sila vidieckych regiónov v porovnaní s mestskými je nižšia, čo je vidieť i na základe podielu počtu podnikateľov – fyzických osôb na 100 obyvateľov v ekonomicky aktívnom veku v mestských regiónoch. V roku 2003 pripadlo v mestských regiónoch na 100 osôb v ekonomicky aktívnom veku takmer 17 podnikateľov, na vidieku to bolo len necelých 12 podnikateľov. Podobne existujú medzi mestskými a vidieckymi regiónmi i rozdiely v úrovni nezamestnanosti, pričom vidiecke regióny dosahujú vyše dvojnásobnú úroveň nezamestnanosti v porovnaní s mestskými. Nezamestnanosť je počas roka ovplyvnená sezónnym charakterom niektorých odvetví typických pre vidiek, či už je to poľnohospodárstvo, lesníctvo, stavebníctvo alebo služby súvisiace s cestovným ruchom.

Infraštruktúra

Osobitnou bariérou rozvoja slovenského vidieka je neschopnosť vlády vnášať trhovo konformné mechanizmy v prospech urýchlenia budovania dopravnej infraštruktúry, predovšetkým skvalitňovania cestnej siete súkromným sektorom. Typickým dôsledkom neschopnosti vlády stanovovať lepšie preferencie je budovanie a modernizácia paralelnej automobilovej a železničnej dopravy z verejných zdrojov vo vládou vybraných regiónoch, ktoré ide na úkor iných regiónov.

Pôdohospodárstvo

Tradičným výrobným odvetvím slovenského vidieka je poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. V štruktúre národného hospodárstva vykazujú všetky odvetvia pôdohospodárstva z dlhodobého hľadiska trend mierne slabnúceho postavenia, čo súvisí najmä s rýchlejším rastom iných odvetví hospodárstva SR. Podiel poľnohospodárstva na hrubom domácom produkte (HDP) bol v roku 2004 4,70 percent. Podiel výroby potravín, nápojov a tabaku na hrubom domácom produkte bol 0,94 percent, podiel lesného hospodárstva 0,54 percent. Veľmi podobný podiel si udržiava pôdohospodárstvo i na celkovej zamestnanosti v SR. Tieto údaje však neposkytujú veľmi presnú informáciu o sile tohto odvetvia na Slovensku, najmä však nie na vidieku, kde má oveľa významnejšiu pozíciu. Pretrvávajúci vysoký podiel družstevnej formy podnikania na pôde (takmer 49 percent z celkovej výmery fariem) a s ňou súvisiacich „zvykových“ spôsobov hospodárenia, ktoré „obchádzajú“ merateľnú štatistiku o HDP (napríklad nezdaňované sezónne práce, odmeňovanie v naturáliách a podobne) taktiež zvyšuje reálny podiel pôdohospodárstva v národnom hospodárstve. Ďalším nezanedbateľným faktorom je pretrvávajúci tradičný model samozásobovania vidieckeho obyvateľstva (výroba potravín pre vlastnú potrebu) i tzv. polosamozásobovania. V roku 2001 obhospodarovali neregistrované polosamozásobiteľské farmy 2,5 percent poľnohospodárskej pôdy v SR.

Podobne ako v iných krajinách východného bloku i na Slovensku udržovali komunistické vlády v rokoch 1948-1989 poľnohospodárstvo v stave privilegovaného odvetvia. Systém dotácií a cenových intervencií poskytoval vo svojej podstate obyvateľom vidieka stabilné sociálne dávky, ktorými vlády udržovali ich zamestnanosť. Z hľadiska vládnych regulácií podnikania na pôde sa však veľmi podobným spôsobom vyvíjala i európska spoločná poľnohospodárska politika (CAP), ktorú „zdedila“ i Európska únia.

Binárne a triangulárne intervencie vlád v ekonomike (dotácie, cenové intervencie, clá, zvýhodnené daňové sadzby atď.) majú pre rozvoj vidieka známe a veľmi závažné dôsledky najmä v tom, že menia preferencie ľudí smerom k pôde ako výrobnému faktoru pred ich prirodzenou alokáciou do iných odvetví (napríklad do cestovného ruchu). Akokoľvek hrozivé sú i ďalšie dôsledky deformovaného agrárneho trhového prostredia na rozvoj podnikania na vidieku (demotivácia podnikateľov k súťaživosti, korupcia, či preferovanie privilegovanej skupiny podnikateľov), sú podobné pre celý priestor podliehajúci pod CAP. Pozrime sa preto bližšie na špecifické problémy Slovenska.

Prvý z nich je dostupnosť pôdy ako výrobného faktora. Vlastníctvo pôdy na Slovensku je v dôsledku tzv. „uhorského systému dedenia“ veľmi rozdrobené a v dôsledku 40-ročnej kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá popretŕhala vlastnícke väzby k pôde, i do veľkej miery neidentifikované. Priemerná veľkosť parcely predstavuje 0,45 hektára s počtom spoluvlastníkov 12-15 na jednu parcelu. Vlastníkov parciel je spolu približne 2 milióny. Z celkovej výmery 2,4 mil. ha poľnohospodárskej pôdy je len 52 percent evidovaných na listoch vlastníctva (43,2 percent je vo vlastníctve fyzických osôb, 4,5 percent právnických osôb a 4 percentá vo vlastníctve štátu). Z celkovej výmery lesnej pôdy (takmer 40 percent územia SR) je na listoch vlastníctva evidovaných len 64 percent pôdy (vo vlastníctve štátu 27,3 percent). Pôdu nezistených vlastníkov a štátnu pôdu spravuje Slovenský pozemkový fond.

Slovenské vlády neprejavujú záujem o uvoľnenie trhu s pôdou. Tvorba registra obnovenej evidencie pozemkov, ktorý je základným predpokladom pre identifikáciu vlastníctva k pôde, napreduje veľmi pomaly a bez výraznejšej snahy vlády o jej urýchlenie. Definitívna registrácia vlastníckych práv k pozemkom by mala byť ukončená až v roku 2010. Štátno-zamestnávateľská lobby v Slovenskom pozemkovom fonde si udržiava status organizácie, ktorá predáva štátnu poľnohospodársku pôdu len obmedzenej skupine podnikateľov a za veľmi špecifických podmienok, pričom ostatným pôdu len prenajíma. V riešení identifikácie vlastníctva pôd neznámych vlastníkov vláda v roku 2000 učinila rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 zároveň rozhodla o následnom prevode vlastníctva týchto (už „zoštátnených“) pôd na obce. To však spôsobí len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva, navyše nebude smerovať k priamej privatizácii pôd, ale zvýši riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť v budúcnosti rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli roku 2005 pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.

Druhý problém sa týka dostupnosti vlastníctva lesných pozemkov. Správcovia štátnych lesov – Štátny podnik Lesy SR a menšie Štátne lesy TANAP-u – obhospodarujú viac ako 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, ako aj ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila záujem štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Zákonom zadefinovala Lesy SR ako prirodzený monopol, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Podobnú legislatívnu zábranu presadilo ministerstvo pôdohospodárstva aj minulý rok do nového lesného zákona. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím ministerstva je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. Lesom SR navyše Protimonopolný úrad „priklepol“ zvýšenie podielu obchodovania s drevom na centrálnej úrovni. Blokovanie trhu s lesnými pozemkami, ako aj monopolizácia a centralizácia veľkého štátneho podniku, ktorý ovláda väčšinu trhu s drevom na Slovensku, výrazne zvyšujú riziká pre dlhodobú stagnáciu tohto pre vidiek významného odvetvia.

Tretí problém, ktorý obmedzuje predovšetkým rozvoj lesného hospodárstva a cestovného ruchu na vidieku, sa týka regulácií v ochrane prírody. Naklonenosť verejnej mienky k potrebe prísnejšej ochrany prírody, ktorá vznikla v dôsledku deštrukčného pôsobenia komunistických vlád na životné prostredie, viedla paradoxne po roku 1989 k zosilňovaniu vplyvu vlády na vidieku. Stalo sa to vyhlasovaním chránených území, ktorým si vláda vytvorila neprirodzené právo vtláčať vlastníkom vlastné preferencie o spôsobe hospodárenia na konkrétnom území. Vlády vytvorili veľmi rozsiahlu a neprehľadnú zónu chránených území, na ktorých presadzujú výrazné obmedzenia v užívaní vlastníctva.

Týmto spôsobom vzniklo viacero formálnych typov ochrany, na ktorých uplatňuje vláda štyri stupne intenzity regulácií. K nim pribudla vstupom do EÚ sústava NATURA 2000, zahrňujúca chránené vtáčie územia (CHVÚ) a územia európskeho významu (ÚEV). Tieto obmedzenia sa týkajú viac ako 30 percent územia SR, najmä však vidieckej a lesnej krajiny. V porovnaní podielu území NATURA 2000 na Slovensku (11,7 percent ÚEV a 25,2 percent CHVÚ) s hospodársky vyspelými krajinami sveta patrí Slovensko ku krajinám s rozsahom aj intenzitou najvýraznejšie regulovanou ochranou prírody.

Podpora EÚ

Štátna politika v oblasti vidieka v zásade len kopíruje jej európsku „matku“. V Národnom strategickom pláne rozvoja vidieka SR na roky 2007-2013 vláda SR vymedzuje za globálny cieľ „Multifunkčné poľnohospodárstvo, potravinárstvo, lesníctvo a udržateľný rozvoj vidieka“. Tento plán predpokladá štandardné mechanizmy etatistických zásahov do slobodného trhu najmä prostredníctvom dotácií do vládou preferovaných sektorov. Európske plánovanie je však len zúfalou snahou byrokratov zmeniť procesy, ktoré (nielen) na slovenskom vidieku prirodzene prebiehajú a majú svoj odraz v migrácii rurálnej populácie za prácou a kvalitnejšími službami smerom do miest či ich blízkeho okolia. Podporou aktivít, ktoré nie sú schopné prežiť v konkurencii na trhu, bude štát ďalej len umelo udržiavať vidiek v stave závislosti od externej pomoci z eurofondov a ďalších štátnych subvencií.

3. ZÁVER

Slovenský vidiek disponuje dobrými predpokladmi pre svoj budúci hospodársky rast. To, či sa mu podarí svoj potenciál naplniť, závisí však aj od schopnosti vlády ustúpiť z pozícií a činností, ktorými brzdí jeho rozvoj. Naznačili sme hlavné princípy, ktorými je potrebné sa riadiť: sú nimi komunálna reforma zameraná najmä na zníženie neefektívnych vládnych výdavkov na vlastnú činnosť, uvoľnenie trhu s pozemkami a znižovanie neefektívnych regulácií podnikania v prírode a so zložkami životného prostredia, ktoré nevedú k zlepšovaniu kvality prírodného prostredia, ale práve naopak: k demotivácii vlastníkov zodpovedne spravovať svoj majetok.

Štát by mal opustiť svoju nepriateľskú pozíciu voči občanom a ustúpiť z pozície vlastníka výrobných faktorov. Slovenský vidiek je zviazaný s prírodou, ktorá má množstvo vzácnych zdrojov a disponuje preto obrovským potenciálom pre rast blahobytu vidieckeho obyvateľstva. Otázne je, či štát túto šancu nepremrhá.

Autori: Radovan Kazda a Dušan Sloboda

Článok bol publikovaný v Revue Politika 6-7/2006 - mesačníku pre politiku a kultúru, ktorý vydáva Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK) v Brne.