Konzervatívne listy, 5/2005: Miklósove rozmarné fondy

Ministerstvo životného prostredia (MŽP) zverejnilo minulý mesiac vyhlášku, ktorou sa vykonáva zákon o Environmentálnom fonde (EF). Pripomeňme si niektoré fakty. V roku 2001 presadila vláda, ktorej členom bol i súčasný minister životného prostredia László Miklós, zrušenie desiatich štátnych fondov, vrátane Štátneho fondu životného prostredia (ŠFŽP). Viedla k tomu racionálna snaha o väčšiu kontrolu a transparentnosť nakladania s prostriedkami fondov, predovšetkým fakt, že „v rámci urýchlenia ozdravenia celého sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti štátu za schodok verejných financií, je nevyhnutné dostať pod kontrolu centra aj oblasť štátnych fondov“ (podľa dôvodovej správy k zákonu). Napokon, v prípade ŠFŽP konštatovala „negatívne ekonomické dôsledky nakladania s prostriedkami fondu“ napríklad i Zelená správa za rok 1999.

V protismere k zrušeniu fondov však v tom čase Miklós presadil založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojho vzniku stretával s výraznou kritikou podnikateľov i tretieho sektora. Zásadným problémom fondu je, že ako „neštátny“ subjekt zhromažďuje poplatky „štátom“ stanovených povinných platcov, pričom kontrola platenia je veľmi nedôsledná (odhady hovoria o 30-60 % tých subjektov, ktoré neplatia, hoci by mali), spôsob prerozdeľovania týchto projektov je mimoriadne netransparentný a v mnohých prípadoch existujú reálne pochybnosti, či dotácia za proklamovaným účelom „podpory zberu, zhodnotenia a spracovania odpadov“ nie je len transferom, ktorý prináša komerčný prospech vybraným podnikateľom.

O tri roky neskôr minister presadil cez parlament založenie EF, ktorý prevzal väčšinu slabín pôvodného ŠFŽP. Fond je vyňatý spod kontroly, ktorej podlieha hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Vzhľadom na jeho právnu subjektivitu je dosť pravdepodobné, že náklady na správu fondu budú vyššie ako v predchádzajúcej správe pod MŽP (prostredníctvom Programu realizácie environmentálnych opatrení). Navyše, prostriedky fondu, ktoré sa v určitý rok nevyčerpajú, ostávajú teraz vo fonde a nie je možné využiť ich na iné účely. Ďalšie straty príjmov financií vo verejnej správe možno predpokladať v benevolentnej úverovej politike fondu. Dôvodová správa k zákonu o EF pritom argumentuje celkom nekorektne: podľa nej došlo znížením rozpočtu kapitoly MŽP v roku 2004 k redukcii podpory environmentálnych projektov, a tým „k zániku prakticky jediného národného zdroja podpory environmentálnych projektov“. To všetko v čase, kedy verejné výdavky do oblasti ŽP rapídne rastú, aj vďaka príjmu zo štrukturálnych fondov EÚ - v roku 2005 má ísť o nárast takmer o 66 % (Návrh východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2005 až
2007)...

Prostriedky ŠFŽP a následných inštitúcií sú väčšinovo využívané na investície vo vodnom hospodárstve, predovšetkým na rekonštrukcie kanalizácie a výstavbu čistiarní odpadových vôd. V roku 2004 bolo na tieto účely rozdelených vyše 746 mil. Sk, čo pri žiadostiach vo výške takmer 8 mld Sk vyvoláva veľmi vysoký tlak na transparentnosť rozhodovania kompetentných úradníkov. Zákon o EF, ale ani jeho vykonávacia vyhláška, ba ani štatút fondu (ktorý k tomu zaväzuje zákon) pritom žiadnym spôsobom nedefinujú mechanizmus menovania Rady fondu ani posudzovania projektov tohto najdôležitejšieho poradného orgánu ministra.

Miklósove fondy sú podpornou barlou, ktorá má nahrádzať neschopnosť ministerstva posilniť trhové princípy v manažmente životného prostredia, najmä vo vodnom a odpadovom hospodárstve. V tomto ponímaní ide „sociálnu podporu“, ktorá sa síce javí ako potrebná, ale iba za daného stavu, ktorý MŽP zámerne udržuje. Súčasný systém sa vystavuje korupcii dobrovoľne a ústretovo.
Ak by sme mali žmúriť oči nad korupciou, ktorej sa v tomto prípade dá vyhnúť neposiľovaním neefektívnej vlády, potom v spore o Environmentálny fond radšej zostaneme tými, ktorých sociologička Zuzana Kusá považuje za „rozhorčených mládežníkov z think-tankov, čo tvrdia, že je to posilňovanie zlého štátu“.
Environmentálny a Recyklačný fond treba čo najskôr zrušiť.

Článok bol publikovaný v v Konzervatívnych listoch, č. 5/2005

Konzervatívne listy, 3/2005: Životné prostredie a verejné záujmy

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo návrh lesného zákona, ktorý obmedzuje podnikateľské slobody vlastníkov lesov. Ministerstvo životného prostredia redukovalo slovenským firmám kvóty na produkciu oxidu uhličitého, sokoliarom zakázalo chovať hybridné sokoly a lesníkom v Tatrách udržať hodnotu ich lesa chemickým postrekom. To je len zopár príkladov z ostatného obdobia, ktoré z dôvodu verejného záujmu o kvalitné životné prostredie spôsobili jednoznačné poškodenie práv vlastníkov.

Verejný záujem v ochrane životného prostredia (ŽP) je v súčasnosti spoločensky takmer všeobecne akceptovaným princípom i napriek tomu, že zahŕňa veľmi širokú a rôznorodú sadu záujmov. Najčastejšie ide o záujmy o ochranu tzv. mimoprodukčných (“netrhových”) funkcií prírody. Verejný záujem o ochranu ŽP prenikol spoločenským vedomím do tej miery, že sa mnohokrát už vopred a bez zvažovania ignorujú akékoľvek pochybnosti nad jeho oprávnenosťou.

Vari najproblematickejším smerom sa uberá vnímanie mimoprodukčnej funkcie prírody, ktorá je údajne vzácna “sama pre seba”. Má ísť ochranu tých živých zložiek prírody, ktoré sa ”nemôžu brániť” voči ľudskej činnosti. Väčšinou sa hovorí o “právach” zvierat alebo o zachovaní biodiverzity. Je to však záujem s vnútorným protirečením. Žiadna zo zložiek ŽP nemôže mať právo, pretože nedisponuje takým vedomím, ktorému by bolo možné právo prisúdiť - s výnimkou ľudskej noosféry. Tento pohľad (tak typický pre mnohých environmentálnych aktivistov) vtláča ľuďom pocit viny z vlastnej existencie, pocit, že človek je “omyl prírody” a ”chyba vo vzorke počestných prírodných druhov”. ”Práva zvierat” navrhovali radikálni ekológovia ustanoviť aj v európskej ústave. Aj vo výnimočnom prípade, akým je napríklad ochrana zvierat pred nešetrným zaobchádzaním (kde zdanlivo ide o práva zvierat), však ide najmä o zváženie jednotlivých aspektov morálky človeka.

Množstvo spoločenských sporov v ochrane ŽP vzniká pri presadzovaní verejného záujmu o zdravé, celoplošné a všeobecne dostupné životné prostredie. Ak však napríklad vláda v záujme využívania “rekreačnej funkcie lesa” umožňuje ľuďom voľný vstup do prírody, obmedzuje pritom vlastníkov v užívaní ich vlastníctva bez toho, aby väčšinu nákladov na dosiahnutie týchto zámerov preniesla z poškodených vlastníkov na seba. To je navyše dosť kontraproduktívne konanie, ktoré spôsobuje majetkové i environmentálne škody, pretože nevyrovnané vzťahy medzi podnikateľmi, občanmi a regulujúcim štátnym aparátom vedú k demotivácii vlastníkov vychádzať v ústrety ochrane prírody, nehovoriac o tom, že človek, ktorý si nie je vedomý nákladov, ktoré s jeho pobytom v prírode súvisia, nespráva sa v prírode dostatočne zodpovedne. Vláda v tomto prípade zasahuje nadmerne a “ťarbavo”, pretože dopyt po pohybe v prírode existuje a dokáže byť trhom zhodnotený. Tento mechanizmus by sa mal aspoň čiastočne preniesť do celého systému ochrany prírody.

Ideologicky najspornejšou mimoprodukčnou funkciou prírody je jej „environmentálna hodnota“, ktorá vedie k snahe vlády o zabránenie poškodenia “environmentálne cenných” častí prírody vlastníkmi, ktorí by túto funkciu nepovažovali za hodnotnejšiu než jej “trhové” využitie – napríklad, ak sa podnikateľ rozhodne ťažiť nerast na unikátnom tatranskom končiari. Problém by asi nebol tak ťažko riešiteľný, ak by naša spoločnosť disponovala oveľa liberálnejším trhovým prostredím s dobrou vymožiteľnosťou práva a s existenciou jasne identifikovaných vlastníckych vzťahov. V takýchto podmienkach by sa totiž “environmentálna hodnota” územia aspoň približovala k trhovej hodnote nerastu, keďže náklady na ťažbu – akokoľvek zvláštne nám to pripadá – sa zvyšujú i nesúhlasom poškodených okolitých vlastníkov (napríklad s hlukom z ťažby a s prejazdami ťažkých mechanizmov), ale i tlakom “environmentálne cítiacej” verejnosti.

Problém je v tom, že Slovensko nedisponuje takýmto legislatívnym prostredím, ale práve naopak: nízkou vymáhateľnosťou práva, stále vysokou korupciou a často sporným rozhodovaním súdov v prípade presadzovania vlastníckych práv. Tie, navyše, nie sú dostatočne identifikované, keďže štát vlastní všetky vody, ovzdušie, nerastné bohatstvo, veľkú časť pôdy i lesov – príznačne práve tie zložky prírody, ktoré sú environmentálne najohrozenejšie. Štát nie je prirodzeným vlastníkom a vládni úradníci, ktorí simulujú vlastníkov, nemôžu mať k zvereným statkom prirodzený vzťah. Paradoxne sme tak odkázaní na rozrastanie bludného kruhu štátneho dirigizmu, v ktorom štát musí kontrolovať štát.

Ochrana životného prostredia by preto nemala ležať na presadzovaní nejasných a často sporných údajných verejných záujmov, ale najmä v posiľovaní tradičných spoločenských vzťahov: liberalizácie obchodu a podnikania a v posiľovaní súkromného vlastníctva, vrátane práva a vymáhania práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými vedľajšími účinkami podnikania.

To neznamená zrušenie úlohy štátu v ochrane životného prostredia, ale jej zefektívnenie a zmenu priorít environmentálnej politiky. Schopnosť jasne identifikovaných vlastníkov nájsť hranicu svojich práv a dohodnúť sa totiž dokáže vyriešiť väčšinu environmentálnych problémov súčasnosti.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 3/2005

Sme, 17.3.2005: Envirorezort ignoruje práva vlastníkov

Spoločnosť U. S. Steel Košice sa cíti byť nespravodlivo poškodená prístupom Európskej komisie a Ministerstva životného prostredia SR po tom, čo im bolo znížené množstvo pridelených kvót emisií oxidu uhličitého o 8 percent oproti pôvodnému návrhu. Žaloba U. S. Steel voči ministerstvu na Najvyššom súde SR a podobný právny úkon voči Európskej komisii sa zdajú byť logickým vyústením nespokojnosti mnohých producentov tzv. skleníkových plynov u nás.

U. S. Steel Košice patrí medzi najmodernejšie podniky na Slovensku a podľa správy TASR preinvestovala spoločnosť do environmentálnych projektov od roku 2000 vyše 5 miliárd korún. Rozsah investícií smerujúcich k environmentálnemu skvalitňovaniu výroby ocenil viackrát i minister životného prostredia László Miklós, či už pri nedávnej návšteve v spoločnosti, alebo udelením ceny za starostlivosť o životné prostredie v minulom roku. V rozpore s tým ministerstvo akceptovalo reštriktívne opatrenie EK, ktoré podľa U. S. Steel prinesie nárast ich nákladov o 1 miliardu korún ročne, ktoré budú musieť použiť na nákup kvót od iných subjektov. I keď by Miklósova pochybnosť nad odhadom nákladov, ktoré prezentuje U. S. Steel, bola opodstatnená, hľadanie pravého vinníka v tomto spore nebude až také ťažké. Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov vychádza z vedecky nejednoznačných argumentov o škodlivosti plynov na klímu Zeme. Tie viedli k prijatiu Kjótskeho protokolu, ktorý bude pravdepodobne neúčinný, keďže ho neprijali USA a neovplyvňuje významne ani produkciu plynov v hospodársky prudko rastúcich krajinách sveta. Samotný systém obchodovania s kvótami pritom nemotivuje producentov na environmentálne investície do tej miery, v akej vytvára "sociálny biznis" s kvótami. V tomto prípade totiž Európska komisia vytvorila a ministerstvo rozdalo firmám fiktívne aktíva - kvóty, ktoré však v praxi budú musieť kupovať najmä silné a zdravé firmy od tých, ktoré majú horšie hospodárske (a nadväzne i environmentálne) výsledky. Systém je chybný a vytvára obmedzenia práv podnikateľov na užívanie svojho vlastníctva. O to dôraznejší mal byť postoj ministerstva voči byrokracii euroúradníkov.

Zo správy ministerstva životného prostredia o postupe pri príprave národného alokačného plánu vyplýva, že ku zníženiu kvót oproti pôvodnému plánu nedošlo na základe jasne stanovených kritérií, ale kompromisom, ktorý vzišiel z rokovaní ministerstva s komisiou, "handlovaním" medzi odlišnými spôsobmi zisťovania celkového množstva emisií zo strany ministerstva a Európskej komisie. Navyše, po kompromisnom znížení kvót sa ministerstvo s týmto rozhodnutím zjavne uspokojilo a nevznieslo žiadnu ďalšiu pripomienku. Zdá sa byť jasné, že ministerstvo v tomto prípade rokovalo nedôrazne. Napokon, pri obhajovaní súkromných vlastníkov ministerstvo už zopár podobných vlastných gólov "vyrobilo" (napríklad pri schvaľovaní rozsiahlych chránených území v systéme NATURA 2000).

Základnou úlohou ministerstva má byť posilňovanie a vymáhanie práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými účinkami podnikania. Nesmie to však robiť ignoranciou voči základnému právu vlastníkov nakladať slobodne a zodpovedne so svojím majetkom. Vo svojom základnom poslaní ministerstvo zlyháva.

Všetko nasvedčuje tomu, že nespokojnosť U. S. Steel je v tomto prípade opodstatnená.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. marca 2005.

Konzervatívne listy, 2/2005: Pracovať alebo chrániť?

V júli minulého roku schválila vláda materiál s názvom „Analýza vplyvov legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu“. Štúdia, ktorej autorom bolo ministerstva hospodárstva (MH), sa následne dostala pod paľbu kritiky najmä environmentálnych mimovládnych združení. Tie, okrem množstva ľavicových ideologických výhrad, kritizovali oprávnene faktografickú nepresnosť a odbornú „nedotiahnutosť“ materiálu. Napriek tomu bola analýza cenná najmä z dôvodu otvorenia dlhodobého problému sporu ochrany prírody s podnikaním v chránených územiach práve z pozície ekonomiky a rozvoja podnikania.

V nadväznosti na dokument vypracovalo MH z poverenia vlády materiál s názvom „Návrh systémových opatrení na riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia“, ktorý vláda schválila vo februári tohto roku. Materiál navrhuje sedem opatrení, z ktorých štyri najvýznamnejšie sa týkajú spoločného problému: požadujú zásadné „prehodnotiť počet a súčasné hranice všetkých národných parkov a chránených krajinných území na Slovensku so zámerom upraviť stupne ochrany prírody s cieľom prísne chrániť iba skutočne významné územia a znížiť stupeň ochrany v urbanizovaných územiach“.

Ochrana prírody na Slovensku po roku 1989 pokračovala v koncepcii vedúcej k systematickému rozširovaniu počtu chránených území a intenzity ich ochrany, naviazanej na široký vykonávací aparát s kompetenciami udeľovať výnimky. Týmto spôsobom sa rozvinul neefektívny a korumpovateľný systém, v ktorom podnikatelia a vlastníci území boli obmedzovaní rozhodovaním úradov životného prostredia, zároveň však boli vystavení i pokušeniu korupcie, ktorá im mohla „prinavrátiť“ ich prirodzené právo nakladať s vlastným majetkom bez zbytočných regulácií. Tento trend environmentálnej politiky išiel v priamom protismere s novou situáciou po roku 1989, v ktorej bolo prinavrátené vlastníctvo veľkej časti území pôvodným (a predané novým) vlastníkom. Ich vlastníctvo je podľa ústavy totiž možné obmedziť „iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“. Štát si však povinnosť náhrad za obmedzenia v bežnom hospodárení voči vlastníkom podnes neplní, nehovoriac o tom, že ministerstvo životného prostredia predkladalo a predkladá nové ochranné opatrenia na základe nesprávnych kritérií potreby ochrany a predovšetkým bez dôkladnej ekonomickej analýzy nákladov takýchto opatrení. Prehodnotenie systému ochrany životného prostredia s ohľadom na nové vlastnícke nároky tak na Slovensko ešte len čaká.

Systémové opatrenia ministerstva hospodárstva sa opierajú o návrh zonácie chránených území, ktorý pripravuje na schválenie environmentálny rezort ako dôsledok jeho vlastného zváženia neúnosného stavu regulácií v ochrane životného prostredia. Systém spočíva v tom, že v chránených územiach má vzniknúť niekoľko zón s rôznymi stupňami regulácií, čo by malo riešiť niektoré dlhoročné konflikty obcí, vlastníkov a podnikateľov so súčasným systémom. Problém je, že nový systém v reflektovaní reálnych potrieb a možností ochrany prírody neprináša výrazné zlepšenie. Tieto skutočnosti si malo MH uvedomiť a navrhnúť riešenie, ktoré by požadovalo prehodnotiť súčasný i navrhovaný nový systém ochrany.

Návrh MH otvoril a pokúša sa riešiť problém, ktorému sa Slovensko doposiaľ „úspešne“ vyhýbalo: ten spočíva v zistení, že každý verejný záujem, i ten environmentálny, je rozsiahlym výdavkom štátu, ale najmä nákladom a ušlým príjmom pre tých, ktorí v dôsledku politiky „chorej“ v základoch trpia ujmu. Nastolenie problému zo strany ministerstva hospodárstva preto nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Veľkou škodou však je, že navrhnuté riešenie zastalo na ceste k racionálnej ochrane prírody len v polovici.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 2/2005

HN, 3.2.2005: Preventívne bez sokolov

Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.

V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.

V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.

Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.

V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.

Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.

Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005

Konzervatívne listy, 1/2005: Ľudia áno, psy áno. Sokoly nie?

V decembri minulého roka schválila vláda SR zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Zákon predstavuje normu, ktorá zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad len vedenie evidencie živočíchov a rastlín požaduje oveľa viac informácií, než sa vyžaduje u evidencie občanov) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov. Typickým príkladom pokrivenia spravodlivosti je i nerovný prístup k ich vlastníctvu. Niektoré podmienky vlastnenia a transportu týchto exemplárov sa totiž nevzťahujú na špeciálnu kategóriu “vedci” (a vedecké inštitúcie), teda pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí s desaťročnou praxou v odbore. Vedeckou inštitúciou pritom môže byť akákoľvek právnická osoba, ktorá má v zriaďovacej listine alebo v štatúte uvedenú vedeckú činnosť...

Vykonávanie niektorých ustanovení tohto zákona upravuje vyhláška, ktorá bola na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Presunutie veľmi dôležitých podrobností evidencie a držby organizmov na vykonávaciu vyhlášku naznačuje snahu ministerstva životného prostredia presadiť svoj pohľad na problém. Okrem množstva zbytočných regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých.

Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré navyše nepožaduje ani európska legislatíva, ostro namietajú zástupcovia záujmových združení sokoliarov, poľovníkov, chovateľov ohrozených druhov i ministerstvo pôdohospodárstva. Argumenty nesúhlasiacich združení sú pritom presvedčivé a veľmi jasné. Návrh totiž vychádza len z hypotetického predpokladu, že neúmyselný únik niektorého z dovezených hybridov môže ohroziť pôvodný genofond populácií, čo by mohlo negatívne ovplyvniť štruktúru, reprodukčné schopnosti a mať za následok nepriaznivý stav populácie pôvodných druhov. Veľmi podobným spôsobom odmieta zákaz držby aj ministerstvo pôdohospodárstva.

Ochrancovia prírody na ministerstve považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”. V skutočnosti však hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom a vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly štátu. Podľa sokoliarov totiž aj v divo žijúcich populáciách je miešanie jedincov, plemien a druhov úplne samozrejmé, takže génový fond sa musí vždy považovať za dynamický faktor v mnohých smeroch alebo aj za “mixovací hrniec”. Hybridy sokolov sú uvádzané ako bežný a prirodzený jav i v mnohých vedeckých štúdiách.

Veľké množstvo rastlinných druhov v našom okolí tvoria hybridy a nepovažuje sa to za závažnú environmentálnu ujmu. Stovky opustených hybridných psov sa objavujú na našich uliciach a tisíce podobných strážia obydlia ľudí na Slovensku. Ani v tomto prípade nemajú “psíčkári” zďaleka také obmedzenia a povinnosti ako sokoliari. V prípade “hybridných” foriem človeka (teda “rasovo zmiešaných” ľudí) je to dokonca – a celkom správne – považované za prirodzený jav a tí, ktorí by zákaz miešania rás požadovali, by sa zrejme vystavili hrozbe trestného stíhania za šírenie rasovej nenávisti. Prečo potom hybridy sokola považujú štátni byrokrati za problém?

Zdá sa, že hlavný problém spočíva v extrémizácii pohľadov na ochranu prírody zo strany environmentálneho establishmentu na Slovensku. Ten celkom bezdôvodne zavádza neefektívnu reguláciu v chove, dovoze a vývoze voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Toto však už nie je pohľad západnej civilizácie založenej na kresťansko-judaistických tradíciách, v ktorej má byť človek slobodným a zodpovedným správcom prírody, ale pohľad ľavice, v ktorej vnímaní je človek nežiadúci živel v prírode a nepriateľ životného prostredia, ktorému je potrebné mnoho činností zakázať. V tomto prípade na to doplatila historická, kultúrna a prospešná tradícia sokoliarstva, ale i chovu mnohých ďalších živočíchov. Čo bude ďalej?

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 1/2005

Týždeň, 1/2005: Kjótsky bič na slobodu

Keď ľavica zistila, že jej experiment sociálnej spravodlivosti zničil milióny ľudských životov, hľadala iný dôvod na kritiku kapitalizmu. Na jej šťastie objavila globálne ekologické problémy.
Osemdesiate roky minulého storočia. Práve v období definitívneho pádu komunizmu v Európe sa začala v medzinárodnom dianí presadzovať vedecká téma globálnej klimatickej zmeny, ktorá bola od počiatku interpretovaná najmä ako dôsledok priemyselnej činnosti človeka vo vyspelých krajinách sveta. Globálne ekologické problémy v tom čase už neboli úplne novou témou. Podľa štúdie Adama J. Liebermana a Simony C. Kwon z nezávislého Amerického výboru pre vedu a zdravie, už od 50-tych rokov minulého storočia sa na medzinárodnej úrovni objavovali stále nové „ekologické drámy“ sveta, ktoré prezentovali používanie mnohých látok typu DDT, dusičnanov, azbestov, kávy či mobilných telefónov v katastrofických súvislostiach. Ako sa neskôr ukázalo, negatívny dôsledok používania týchto látok bol mnohokrát výrazne prehnaný a v zásade oveľa menej škodlivý než význam ich prospechu pre kvalitu života ľudí.

V príbehu „katastrofy“ klimatických zmien hrá svoju chronicky známu úlohu Organizácia spojených národov (OSN). Téma klimatických zmien začala totiž mohutnieť práve vtedy, keď si toto zoskupenie krajín, z ktorých väčšina má zásadné problémy s dodržiavaním základných ľudských práv, začalo „pribaľovať“ svoje kompetencie v skúmaní problému a v snahách o jeho riešenie. V roku 1988 bol z iniciatívy OSN a Svetovej meteorologickej organizácie založený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC). Tento spolok vládami nominovaných vedcov sa už čoskoro stal absolútne dominantnou platformou pre interpretáciu problému a navrhovanie jeho riešení. Následne bola už v roku 1992 na konferencii OSN o životnom prostredí v Rio de Janeiro prijatá Rámcová dohoda o klimatickej zmene, ktorej účastníci v roku 1997 uzavreli k tejto dohode tzv. Kjótsky protokol. Ním sa zaviazali podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu tzv. skleníkových plynov.

Kjótsky protokol sa stal celosvetovou témou a politickým fenoménom, ktorý mohol byť presvedčivým dôkazom o potrebe vlád a nadnárodných inštitúcií pri riešení tzv. „zlyhaní trhu“, teda takých dôsledkov trhovej výmeny, ktoré spôsobujú ťažko predvídateľné a „trhom nepostihnuteľné“ vedľajšie škody pre množstvo ľudí. Protokol by však musel spĺňať to, čo sa od riešení globálnych ekologických problémov musí nevyhnutne požadovať. To znamená, že existuje všeobecný vedecký konsenzus o existencii problému, zhoda o ekonomicky reálnych možnostiach a účinkoch jeho riešenia a všeobecný súhlas slobodných krajín s navrhnutým riešením.

V prípade Kjótskeho protokolu však máme veľa dôvodov domnievať sa, že nielenže nie je reálnym riešením vážnej hrozby, ale že je i priamym útokom na podstatu slobodnej spoločnosti.

.nezhoríme (asi)
Ak hodnotíme problém z európskej strany Atlantiku, zdá sa byť rozhodnutie o redukcii skleníkových plynov celkom logickým riešením a každý, kto správnosť protokolu spochybňuje, je považovaný takmer za blázna. Faktom však je, že už v čase schvaľovania Kjótskeho protokolu existovala výrazná vedecká opozícia voči tvrdeniam, že človek svojou činnosťou spôsobuje katastrofické globálne otepľovanie. Lipská deklarácia, Heidelberská výzva a Oregonská petícia (píše o nich František Šebej v tomto čísle .týždňa), podpísané tisícami špičkových vedcov, sú toho dostatočným dôkazom. Súčasťou Oregonskej petície je i sprievodný list profesora Fredericka Seitza, bývalého prezidenta Národnej akadémie vied USA, v ktorom tvrdí, že Kjótsky protokol je postavený na chybných ideách a existujúce vedecké poznatky nepoukazujú na škodlivosť spaľovacieho procesu zo strany človeka. Naopak, rastúci obsah oxidu uhličitého je podľa neho najmä environmentálne prospešný.

.opatrný ústup
Renomovaný atmosférický fyzik S. Fred Singer už v roku 1999 opisoval, akým spôsobom sa postupne menili a „zjemňovali“ pôvodne katastrofické predpovede správ IPCC, čo sa deje podnes. V prípade týchto správ však treba povedať, že mediálnou bombou sa stávajú najmä ich veľmi zjednodušené a málo presné výstupy, ktoré sa poskytujú médiám. Podľa nedávnej štúdie amerického Media Research Center poskytujú nevyvážené spravodajstvo o Kjótskom protokole všetky významné celoplošné káblové stanice, najväčšmi však NBC. Mimochodom, ešte v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia bola teplota na severnej pologuli chladnejšia než v predchádzajúcich dekádach, na základe čoho bola jednou z obľúbených tém vtedajších médií blížiaca sa doba ľadová...

O nejasnosti existencie, príčin a dôsledkov klimatických zmien, ako aj o zbytočnosti a nezmyselnosti Kjótskeho protokolu bolo a je najmä v USA publikovaných nespočetné množstvo serióznych vedeckých štúdií. Vedecký nesúhlas silnie s tým, ako pribúda počet pochybovačov nad jednotlivými tézami problému globálneho otepľovania: teda, či globálne otepľovanie ako klimatický jav vôbec jestvuje (napríklad niektoré balónové a satelitné pozorovania tvrdia opak), ak áno, či je spôsobený činnosťou človeka, ak áno, či je to jav negatívny, a ak áno, či je v ekonomických možnostiach civilizácie tento jav redukovať. Pri posledných „ak“ je odborná opozícia už taká výrazná, že nemožno Kjóto vnímať ako dokument vychádzajúci z vedeckých poznatkov.

.prestieraná zhoda
„Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín, je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky ako vedecky“, vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, ktorý v roku 2001 vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Samotný Kjótsky protokol má totiž obrovské množstvo zásadných nedostatkov: okrem vedeckej nejasnosti dôvodov, prečo vznikol, je pozoruhodné najmä jeho politické riešenie, ktoré sa síce dotýka najvýznamnejších producentov CO2 (samozrejme, najmä USA), ale vôbec nereflektuje napríklad producentov oveľa radikálnejšieho skleníkového plynu metánu. Metán totiž produkujú svojou poľnohospodárskou produkciou i menej rozvinuté (zväčša neslobodné) krajiny. Protokol vôbec nerešpektuje ani skutočnosť, že prírodné dispozície USA a ďalších „obvinených“ krajín (najmä svojou rozlohou lesov) umožňujú výraznú redukciu plynov, ktoré vyprodukujú. S. Fred Singer poukazuje i na to, že protokol zaväzuje k zásadnému zníženiu emisií CO2 len v prípade krajín, ktorých potenciál ďalšieho rastu produkcie je veľmi nízky. K rozvojovým krajinám s vysokým potenciálnym rastom, akými sú Čína či India, je zhovievavý. Aký zmysel však má „trestať“ úspešných len na základe toho, že boli skôr úspešní? O nezmyselnosti protokolu nepochyboval ešte prednedávnom ani prezident Ruska Putin, pokým nezistil, že na obchodovaní s emisiami môže jeho krajina získať nemalé príjmy i politické výhody. Ako dôvažok pochybností nad zmyslom protokolu jestvujú štúdie viacerých vedcov (napríklad Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, či Patricka J. Michaelsa z univerzity vo Virginii), ktoré hovoria o očakávanom „ochladení“ planéty v dôsledku protokolu nižšom než 0,1 stupňa Celzia, teda takmer na úrovni štatistickej chyby... To všetko na úkor ušlého príjmu z produkcie (zatiaľ) neškodného plynu, ktorý má USA spôsobiť ročne škodu vyše 400 miliárd dolárov, nehovoriac o stratách výkonnosti americkej ekonomiky v dôsledku obchodovania s týmito „emisiami“. Preto sa USA (ale ani iné krajiny, napríklad Austrália) podnes k protokolu nepripojili.

Nech vnímame problematiku klimatických zmien akokoľvek seriózne, zdá sa, akoby jej dôsledok – Kjótsky protokol – zvestoval na pozadí úplne iné posolstvo: vy, ktorí ste ekonomickou slobodou a dodržiavaním ľudských práv dosiahli úspech, musíte trpieť. V tomto prípade naozaj nemožno nevidieť neschopnosť niektorých krajín vyrovnať sa hospodársky s USA inak než brzdením ich rozvoja. Práve preto rokovala už pred tromi rokmi o spoločnom postupe pri presadzovaní protokolu Európska únia (ekonomicky zaostávajúca za USA) s Čínou, ktorá navyše ignoruje i základné ľudské práva.

.zdroje totality
Zdá sa, že globálne ekologické problémy sú ďalším pokračovaním ľavicového pohonu na kapitalizmus po tom, čo zlyhal ich projekt sociálnej spravodlivosti. Podobnosť oboch vízií je veľmi príznačná, keďže obe búšia na takmer totožné miesto „zlyhávania“ trhu: „sociálna spravodlivosť“ kritizuje nerovnomerné prerozdeľovanie bohatstva a noví environmentálni „vizionári“ nerovnomernú produkciu plynu, ktorá je základným predpokladom tvorby bohatstva. Problém je v tom, že toto nepopiera takmer nikto: ani konzervatívci, ba ani teoretici ekonomického liberalizmu. Tí však, na rozdiel od ľavice, považujú slobodný trh za najlepší predpoklad pre morálne rozhodovanie sa človeka a najvážnejšie riziká, ktoré sloboda prináša, riešia úzkou a jasne vymedzenou úlohou vlády.

.proti slobode
Už druhé desaťročie masíruje tému globálneho otepľovania mašinéria štátom platených vedcov a byrokratov štátnych a nadnárodných inštitúcií. Títo ľudia podľahli zložitosti a nejasnosti vedeckého problému, ktorý sa odrazu začal navíjať typickým lavínovým pohybom, napríklad cez dobre platené rámcové programy Európskej únie (tie sú, mimochodom, vypisované nie s cieľom zistiť problém, ale majú riešiť už jeho účinky a možnosti riešenia), ale najmä skrze OSN. Tá si založila vlastnú inštitúciu, ktorá iniciovala vlastné medzištátne dohovory. Na ne si naviazala vlastné každoročné stretnutia účastníkov dohovoru, ktorých cieľom je stanovovať obmedzenia pre vlastníkov súkromných statkov.

Považovať týchto ľudí za zarytých nepriateľov Ameriky by nebolo celkom presné. Sú produktom ľavicového pustošenia, ktoré zatiaľ nezasiahlo Ameriku do gigantických európskych rozmerov len preto, lebo tá je postavená na pevných vlastníckych základoch. Platí to však iba čiastočne, lebo aj americká akademická obec, intelektuáli či celebrity zo showbiznisu, rovnako ako dominantná časť médií podľahli mámeniu environmentalistického radikalizmu a túžbe zachraňovať svet pred kapitalizmom.

Ľavica nemá rešpekt k súkromnému vlastníctvu vo svojej mentálnej výbave. Je to horizont, ktorý nevidí, preto jej ľudia nemajú problém bezdôvodne obmedzovať právo kohokoľvek, kto prostredníctvom svojho vlastníctva znásobuje svoje bohatstvo.

Globálne otepľovanie je dobrým dôvodom na obmedzovanie slobody a ďalším dôvodom, aby Amerika bola ostatnému svetu tŕňom v oku.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 1/2005

Konzervatívne listy, 12/2004: Kjóto a veľké dôsledky „malého“ omylu

Európska komisia (EK) odsúhlasila pridelenie emisných kvót oxidu uhličitého (CO2) pre producentov na Slovensku. Neakceptovala však pôvodný návrh Slovenskej republiky, ale návrh znížený o 14 % objemu emisií. Ten vznikol ako kompromis medzi EK a SR, ktorá navrhla kvótu podľa inej metodiky EÚ. Návrh schválený EK sa vzápätí stretol s výrazným nesúhlasom najväčších producentov tohto skleníkového plynu, predovšetkým U.S. Steelu a výrobcov cementu a vápna.

Systém obchodovania s kvótami emisií tzv. „skleníkových plynov“ vznikol ako dôsledok zdanlivo pochopiteľného, „environmentálneho“ rozhodnutia Európskej únie, ktorá prijala a začala legislatívne aplikovať Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru o zmene klímy, avšak bez ohľadu na absenciu výraznejšieho vedeckého konsenzu o príčinách klimatických zmien, ako aj na skutočnosť, že účinok protokolu je spochybnený najmä nepripojením sa k nemu zo strany najväčšieho producenta skleníkových plynov USA. Bez rozsiahleho vedeckého konsenzu nie je možné považovať produkciu CO2 ani za „vedľajší účinok“ (externalitu), ktorého dopady by bolo potrebné regulovať.

Nepochopiteľné rozhodnutie EÚ viedlo k vzniku smernice, ktorá požaduje od členských štátov zavedenie systému obchodovania s kvótami podľa národných alokačných plánov. Spôsob, akým EK vyjednáva výsledné hodnoty plánu („konsenzom“ dvoch rôznych metodík výpočtu), nielenže svedčí o výraznej nejasnosti a nepotrebnosti systému stanovovania kritérií, ale načrtáva i iné smerovanie dôvodov zavedenia systému. Tie naznačuje materiál vlády SR tvrdením, že „požiadavku na zníženie celkového množstva uplatňuje EK na väčšinu predložených plánov, pretože pri nadmernom množstve kvót v systéme by obchodovanie s emisiami ako ekonomický nástroj znižovania emisií nebolo účinné.“ Akoby primárnou snahou opatrenia nebolo znížiť produkciu emisií (ak je kvót na zníženie emisií dostatok, prečo ich počet znižovať?), ale zaviesť obchodovanie s touto nezvyčajnou komoditou. Jeho reálny dôsledok síce môže znížiť produkciu CO2 (otázny však ostáva dôvod, prečo znižovať), ale učiní to spôsobom, ktorý pripomína akýsi „sociálny biznis“. Je totiž veľmi pravdepodobné, že z obchodu nebudú profitovať primárne tie firmy, ktoré investujú do ekologických technológií výroby, ale najmä tie, ktorých výroba bude v recesii a ktoré si konzultáciami s MŽP vyjednali ekonomicky výhodnejšie kvóty. To všetko na náklady prosperujúcich podnikov, pre ktorých je vzniknutý náklad len ďalšou daňou za úspech, ktorou ich zaťažuje štát (nehovoriac o nákladoch na podávanie žiadostí o kvóty, na vedenie emisnej agendy atď.).

Ťažko pochopiteľný je celý systém kritérií, na základe ktorých boli určované emisné kvóty pre jednotlivé firmy v alokačnom pláne. Tie boli určené na základe individuálnych rokovaní s Ministerstvom životného prostredia SR (MŽP SR), pričom podniky predložili „údaje o vývoji emisií za ostatné roky, spôsob výpočtu (podľa návrhu EK), plánovaný budúci rozvoj a jeho východiská a predpokladané zdôvodnené emisie CO2 na obdobie 2005 – 2007.“ Z hľadiska transparentnosti prideľovania kvót sú individuálne konzultácie s MŽP SR pomerne neštandardným správaním, navyše, kritériá nezohľadňujú ani to, či podniky majú zastaranú alebo špičkovú technológiu zameranú na ochranu životného prostredia.

Zavedenie systému obchodovania s emisiami je ďalším z environmentálne motivovaných opatrení štátu, ktorému chýba racionálne zdôvodnenie a ekonomické porovnanie nákladov a výnosov. Producenti CO2 sú zaťažení nezmyselnou európskou reguláciou, ktorej možnosti zrušenia sú minimálne.
MŽP by malo vyvinúť maximálne úsilie aspoň o elimináciu súčasného rozhodnutia Komisie a o čo najspravodlivejšie rozdelenie kvót producentom.

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2004

Týždeň, 52/2004: Mýty tatranské

„Nepokradneš!“, povedal Boh, a aby postoju k súkromnému vlastníctvu pridal dôraz, vzápätí dodal: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Význam jeho varovania však odhalil až socializmus...

V novembri sa Slovenskom prehnala víchrica a nebyť toho, že postihla Vysoké Tatry, asi by i napriek mimoriadnym škodám nespôsobila príliš veľký rozruch. Napokon, kalamity spôsobené silným vetrom sú pomerne bežným javom. Tohto roku spôsobil obrovské škody v lete v okolí Trenčína, týždeň pred Tatrami vyčíňal na viacerých miestach naraz a v inkriminovanom čase spôsobil podobnú kalamitu v rôznych častiach Slovenska. Zdá sa však, akoby Vysoké Tatry mali v sebe niečo navyše, akúsi pridanú hodnotu, s ktorou sa „národne“ identifikujeme a považujeme ju za časť svojho duševného vlastníctva. Zneužívanie tejto priazne však môže spôsobiť i oveľa horšiu kalamitu.

„Ochrana“ Tatier

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším zásahom štátu na poli ochrany území u nás. Systém ochrany prírody u nás funguje tak, že štát zákonom stanoví územia, na ktorých vnúti vlastníkom lesov obmedzený režim hospodárenia. Štátny orgán ochrany prírody má široké kompetencie a prísny dohľad nad množstvom základných potrieb hospodárenia v lese. V bežných slovenských lesoch sa hospodári podľa tzv. lesných hospodárskych plánov (LHP), ktoré na základe už i tak striktných environmentálnych kritérií určujú program a spôsob ťažby dreva v lese na najbližšie roky. Tvorba LHP vychádza zo špeciálnej slovenskej metodiky tvorby. Je to často kritizovaný, zbytočne prísny, ale zväčša únosný systém, ktorý najmä zabezpečuje výnosy z ťažby i veľmi potrebnú obnovu lesa. V „chránených“ územiach (akým je i TANAP) však schvaľovanie a realizácia LHP podlieha neustálemu dohľadu orgánu ochrany prírody. V prípade Vysokých Tatier tak LHP systematicky redukoval objem ťažby hlboko pod reálne potreby obnovy lesa, teda pod ročný prírastok drevnej hmoty. Správa TANAP-u, ktorá je štátnym orgánom ochrany prírody, povoľovala najmä odpratávanie kalamitného dreva. Zdá sa, že štátna ochrany prírody v tomto prípade výrazným spôsobom spomalila obnovný proces v tatranských lesoch, takže pôvodný „smrekový koncept“ prestarnutého lesa nemohol byť nahradený zdravším lesom, ktorý by novembrovú víchricu prežil s menšími ujmami. O sporoch medzi štátnou Správou TANAP-u a správcom štátnych lesov v TANAP-e (v tomto prípade „vlastníkom“ lesov) svedčí i fakt, že iba mesiac pred tatranskou kalamitou agentúru SITA informoval riaditeľ štátnych lesov Peter Líška o katastrofickom stave lesov vo Vysokých a Belianskych Tatrách, kde je po napadnutí lykožrútom asi 250 000 smrekov, čo predstavuje približne 900 hektárov lesa. Podľa neho je to dôsledok tvrdého uplatňovania piateho stupňa ochrany na území, ktorý trvá už od minulého roku, kvôli čomu sa piaty stupeň ochrany sa stal "semeniskom" škodcov. „Niekto tomu hovorí nový prístup k ochrane prírody, ale podľa nás ide o experiment hraničiaci s hazardom.“ Orgány ochrany prírody podľa P. Líšku uplatňovali maximálne lehoty pri rozhodovaní o výnimkách, teda 60 až 90 dní. Za ten čas, podľa Líšku, z jedného odumretého stromu vyletí dozretý hmyz, ktorý napadne ďalších päť až osem stromov...

Hoci analýza dopadu víchrice na jednotlivé druhy porastov zatiaľ nebola zatiaľ nikým zverejnená, tieto informácie naznačujú, že sa môže preukázať i priamy negatívny vplyv ochrany prírody na odolnosť porastov voči vetru. V prípade Vysokých Tatier sa totiž stalo to, čo predpovedali niektorí lesníci už dávno predtým: príroda si prirodzene vyťažila to, čo mal s oveľa vyšším výnosom vyťažiť človek.

Naša príroda?

Existuje veľa dôvodov pre tvrdenie, že štátni ochrancovia prírody na Slovensku sa správajú ako majitelia chránených území a sú v dlhodobom konflikte s právami skutočných vlastníkov. Štátna moc od roku 1990 zákonmi pravidelne získava nové chránené územia, na ktorých chce realizovať svoju víziu o prírodných hodnotách a verejnoprospešných funkciách prírody. Získava ich spôsobom, ktorý je podobný vyvlastneniu časti práv vlastníkov území. Spolu s navrhovanou sústavou NATURA 2000 tvoria v súčasnosti tieto územia už vyše 30 % z výmery Slovenska. Vlastníci, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia na týchto územiach, majú nárok na finančnú kompenzáciu podľa viacerých zákonov, vrátane Ústavy SR a zákona o ochrane prírody. Štát si však tieto povinnosti neplní, ba čo viac, veľmi ľahko sa ich zbavuje „nenápadným“ vsúvaním podmienok nárokov na kompenzácie cez novely zákonov. Tak sa v novele zákona o vodách na jar tohto roku objavilo ustanovenie týkajúce sa iného zákona (o ochrane prírody), podľa ktorého nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania neplatí na časti ochranných lesov (v zmysle lesníckej klasifikácie lesov). Podobne je v prvom návrhu nového zákona o lesoch z dielne ministerstva pôdohospodárstva ustanovený zákaz privatizácie štátnych lesov, hoci súkromné vlastníctvo veľmi významne posiľuje predpoklady na efektívne hospodárenie v lesoch.

Na systéme ochrany prírody je sporných množstvo ďalších paradoxov. Schvaľovaním nových chránených území a zvyšovaním intenzity ich ochrany sme sa dostali medzi krajiny s najvyšším podielom takýchto území na svete. Reálnosť ich potreby však ministerstvo životného prostredia nemá ekonomicky ani environmentálne zdôvodnenú, nakoľko tá má zmysel len vtedy, ak prírodne cenné územie prejavuje tendenciu poklesu kvality. Za ostatných pätnásť rokov však u nás došlo k veľmi výraznému zlepšeniu kvality životného prostredia, merateľného takmer vo všetkých ukazovateľoch (ovzdušie, voda, pôda, biosféra, odpadové hospodárstvo atď.). Kvalita našich lesov a životného prostredia je veľmi pozitívne hodnotená i vo viacerých porovnávacích štúdiách (napríklad podľa Indexu environmentálnej udržateľnosti ESI a podľa správy WWF European Forest Scorecards). Aký má potom zmysel sprísňovanie podmienok podnikania v prírode, ktorej kvalita sa zlepšuje prirodzeným vývojom?

Podobným paradoxom sú pretrvávajúce marxistické pohľady na verejnoprospešné funkcie lesa, na základe ktorých je ľuďom povolené vstupovať do súkromných lesov a zbierať pre vlastnú potrebu lesné plody, huby a drobné na zemi ležiace drevo. „Všeobecné“ vlastníctvo lesa je v našom vedomí uložené veľmi hlboko a má negatívny vplyv napríklad i na vznik nelegálnych skládok na okrajoch lesa. Okrem toho, drevo na kúrenie a predaj lesných plodov a húb je tiež príjmom pre isté skupiny ľudí. Ich náklady by mali zahrňovať nielen prácu spojenú s ich získavaním, ale i samotné užívanie cudzieho lesa. Dodajme len, že prvý návrh nového lesného zákona, ktorý zverejnilo ministerstvo pôdohospodárstva, má v tomto zmysle ešte výraznejší diskriminačný charakter voči vlastníkovi, než ten pôvodný, socialistický.

Úloha štátu

Ak teda štát nemá byť obmedzovateľom vlastníckych práv, do akej miery má do celého procesu vstupovať? Kde sú hranice kontroly štátu nad pôsobením vlastníckych práv? A vôbec – má povinnosť niečo v lesnom hospodárstve i v celom manažmente životného prostredia regulovať?

Tieto otázky sú veľmi bolestivým miestom západnej civilizácie a centrom vari najčastejších porážok neľavicových prúdov. Medzi príčiny tohto stavu treba započítať nevyjasnenosť pozícií pravice, príťažlivosť katastrofických teórií pre verejnosť, strach politických elít z nezmyselných obvinení z ľahkovážnosti voči prírode, ale i vyprázdnenosť ideového sveta ľavice, ktorá cez hollywoodsku produkciu útočí na ľahko zraniteľné miesta človeka (nie náhodou sa jednou z jej hlavných tém stáva prírodná katastrofa a jej hlavný vinník, „kapitalista-znečisťovateľ“). Dôsledkom strachu zo zneužitia vlastníctva je niekoľko stoviek environmentálnych noriem na úrovni Európskej únie a mnoho desiatok na úrovni Slovenska, ktoré zvyšujú byrokratickú kontrolu a obmedzovanie vlastníctva zo strany štátu.

Úlohu štátu v probléme Vysokých Tatier zjavne preceňuje vláda, ktorá ustanovením Výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier prejavuje záujem “riešiť“ územie napriek tomu, že rozhodovať majú predovšetkým podriadené štátne orgány s jasne definovanými kompetenciami a vedením, ktoré nesie zodpovednosť. Vláda môže meniť legislatívu, ale k tomu nepotrebuje inštitút „vládno-samosprávneho“ výboru.

O nesprávnom vnímaní úlohy štátu zo strany množstva slovenských elít svedčí ich spoločná výzva, ktorá požaduje riešenie problému na úrovni odborníkov a širokej verejnosti. O osude Vysokých Tatier totiž musia v súlade s platnými zákonmi (napríklad o hospodárení v lese a v TANAP-e) rozhodovať výhradne ich vlastníci. Štát, ak chce prezentovať vlastné koncepcie, musí vystupovať ako jeden z partnerov. O koncepčných predstavách vlády však musia rozhodovať práve politické elity, ktoré majú jasnú legitimitu rozhodovania, na základe podkladov, ktoré im pripraví vlastný tím odborníkov.

Presnú odpoveď na otázku úlohy štátu v manažmente prírody zatiaľ Slovensko nepozná, keďže jeho racionálnejšiu víziu doposiaľ u nás nik nepredložil. Odpovede na základné otázky sú však celkom jednoznačné: štát musí vycúvať z neúmerne prísnych obmedzení vlastníckych práv a z obrovského množstva nezmyselných kompetencií, ktoré si v tejto oblasti pridelil. V prípade lesného hospodárstva je potrebné liberalizovať spôsob hospodárenia v lesoch, privatizovať štátne lesy, prehodnotiť systém tvorby a schvaľovania lesných hospodárskych plánov a obmedziť vplyv štátu v krajinnom plánovaní. Systém ochrany prírody v jeho súčasnej podobe je potrebné zrušiť. Štát nemá dobré predpoklady na to, aby vedel správne posúdiť nároky obyvateľov na verejnoprospešné funkcie prírodného prostredia. Ak chce napriek tomu do tohto priestoru vstupovať, musí byť serióznym obchodným partnerom s vlastníkmi týchto území. K tomu však potrebuje rešpektovať svoje základné ekonomické možnosti. V prípade kalamity vo Vysokých Tatrách je potrebné, aby na hospodárenie v lesoch nebol vyvíjaný tlak štátnej ochranárskej lobby. Vyťaženie kalamitného dreva môže výrazným spôsobom a bez výdavkov z verejných financií zvýšiť zamestnanosť a ekonomickú výkonnosť regiónu.

Tatry pozbavené mýtov o nepostrádateľnej úlohe štátu majú šancu stať sa skutočným národným bohatstvom.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 52/2004

Konzervatívne listy, 11/2004: Problém Davida Byrna

Nakoľko sa boj proti fajčiarom nezdá byť Európskej komisii dostatočne dôrazný, zverejnil komisár David Byrne návrhy na grafické stvárnenie škodlivosti fajčenia na obaly od cigariet. Dizajnu škatuliek by mali dominovať fotografie rakovinových pľúc, pažeráka a ústnej dutiny, ale i „menej drastické“ zábery na mŕtvolu v márnici, či zadymený detský plod.

Zámer Davida Byrna má dozaista ušľachtilý i pragmatický pôvod, napokon, upozorňovať na riziká používania tohoto výrobku priamo na jeho obale je výhodné najmä odvtedy, čo sú americkí producenti tabaku nútení platiť odškodnenia spotrebiteľom za ich vlastnú nerozvážnosť. Celý problém má však jeden háčik. Zatiaľ čo alarmujúci nápis, hoci aj neúmerne veľký, možno s istou dávkou nevkusu považovať za súčasť návodu na použitie, obrázok zhubného nádoru v pokročilom štádiu na škatuľke od cigariet má najmä odstrašujúci charakter. Ba čo viac, bude to snáď prvý prípad v dejinách obchodu, kedy cieľom reklamného dizajnu nebude dopyt po výrobku zvýšiť, ale práve naopak.

Nech hľadíme na dôvody existencie dopytu po tabaku akokoľvek kriticky, vdychovanie tabakového dymu je nespochybniteľnou kultúrnou tradíciou našej civilizácie, tak ako konzumácia podobne škodlivého alkoholu či lahôdok z údeného mäsa. Tie však ostávajú bez postihu. Je veľmi ťažké odhadnúť, aký podiel fajčiarov sa po tejto kampani odnaučí fajčiť bez toho, aby začali užívať inú drogu alebo získali inú závislosť. Tento aspekt je pre komisára EÚ evidentne nepodstatný.

Zdá sa, že problém regulácie škodlivých prvkov spoločnosti prerástol Davidovi Byrnovi cez hlavu. Teraz, keď sme pripustili úlohu spoločenstva, aby nútilo výrobcov zhoršovať vzhľad ich výrobkov, môžeme pokračovať tým, že ich prinútime „prismradiť“ tabak osobitou arómou, napríklad pachom spálenej pneumatiky, či zhoreného ľudského mäsa.

Otázne ostáva, do akej miery spadá tento postup pod základný účel európskej integrácie liberalizovať obchod a zjednodušiť pravidlá výmeny. S týmto nemá problém David Byrne ani Európska únia.

S takouto úniou však máme problém my.
■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 11/2004