/Variácie na argumentačnú tému/
„Svet šalie. Ľudstvo sa bezcieľne potĺka časom a pôsobí dojmom, že jestvuje už len zo zotrvačnosti. Vývin sa redukoval na plynutie kalendára. Sme svedkami dejín bez udalostí, vývoja bez pokroku, hrdinstiev bez hrdinov, lásky bez vášne. Šíri sa skepsa, všeobecná nedôvera, vytráca sa viera v základné hodnoty. Ľudia sú ponížení na konzumentov a producentov. V skutočnosti ani veľmi nevnímajú, že ich pohltil systém, ktorý sami vytvorili.“[1]
Mediálne známy slovenský ekoaktivista napísal knihu. Časti z nej publikoval ako článok a použil v nich tvrdé slová v ešte tvrdších súvislostiach. Aj iní ekológovia bijú na poplach. Zverejňujú sa katastrofické scenáre otepľovania, havárií jadrových elektrární, hynúcich lesov a blížiaceho sa kolapsu hospodárenia s vodou. Niektorí obviňujú spoločnosť z nemorálnej konzumácie zvierat, iní bojkotujú jej prirodzený poriadok. Slovenské médiá varujú pre životným štýlom západnej civilizácie, ktorej hrozí samozničenie. Tento strach sa podvedome prenáša i na nás: zrazu sami cítime, že s klímou niečo nie je v poriadku a ani tá dedinská zabíjačka v nás už nevyvoláva také spontánne nadšenie. Bojíme sa posledného súdu a práve strach nás nášho triezveho súdu zbavuje. Keďže strach je prekročením obozretnosti tým najnesprávnejším smerom, až príliš často zatemňuje schopnosť triezvej úvahy, takže strácame mieru pre spozorovanie skutočnej váhy argumentov, ktoré ho vzbudzujú.
Trampoty so strednou vrstvou
Keby pán Tocqueville mohol navštíviť Slovensko dnešných čias, určite by nás povzbudil. Kto iný, ako pozorný kritik demokracie, by našiel pochopenie pre naše trápenie so slobodnou spoločnosťou, v ktorej verejnosť bez odporu prijíma všetky lži a pretvárky, servírované médiami, čo sa slobodu so zodpovednosťou ešte nenaučili spájať. Odborníci vravia,že nám chýba stredná vrstva, ktorá je obdarená schopnosťou rozlíšiť základné pravdy od klamstiev, elementárnu slušnosť od evidentnej zvrátenosti. V dnešnom stave spoločnosti je citeľný práve nedostatok poctivej argumentácie a slovenská verejnosť sa akosi pričasto necháva unášať demagógiou na úkor triezvych a vecných úvah. Informácie o životnom prostredí sú priam ukážkovým príkladom.
Účel svätí prostriedky
Tak, ako ďaleko je pravda od lži, existuje i medzi týmito pólmi široký priestor pre odlišnú mieru serióznosti vo vzťahu k pravde. V informáciách o životnom prostredí môžeme v zásade rozlíšiť niekoľko stupňov demagógie, podľa toho, ktorá skupina verejnosti je terčom jej argumentácie.
Najnižší stupeň serióznosti charakterizujú správy, ktorých publicita prilieha zvyčajne médiám menšieho, regionálneho významu, prípadne sú určené pre úzko zameranú skupinu ľudí. Tieto texty nesú typické znaky snahy o "filozofický" rozmer, bez nároku na poctivú argumentáciu a hľadanie logických súvislostí a už vôbec nie na podloženie argumentov serióznymi údajmi. Primárnym cieľom výpovede sa tak stáva prezentácia síce naivných, no o to hrôzostrašnejších teórií a sebabičujúcich posolstiev (viď citát).
Druhú skupinu informácií tvoria tie, ktoré síce podkladajú svoju argumentáciu faktografickými údajmi, ich hodnota však zvyčajne nesie punc nepravdy. Takýchto prípadov tiež nebýva mnoho; z najznámejších môžeme spomenúť médiami preferovanú teóriu o vysušovaní slovenskej krajiny, v ktorej podkladoch sa nachádzajú aj informácie o klesajúcom, 33 % podiele výmery lesa (v skutočnosti je jeho výmera cez 41 % a stabilne rastie), 40 % odvodnení pôd (18 %, z toho len približne polovica je funkčná), či 65 % podiele eróznych pôd (55 %, navyše v rôznych stupňoch potenciálneho ohrozenia)[2], ako aj mnoho výpočtov, ktoré chybujú v základných matematických postupoch.[3]
Najrozšírenejšou metódou mystifikácie verejnosti o reáliách životného prostredia a environmentálneho rozhodovania je však úmyselná nedôslednosť. Nastáva v situácii, kedy účel posväcuje neférové prostriedky. V takomto prípade sa síce argumentácia opiera o seriózne fakty, no spôsob ich interpretácie je zámerne prekrútený, s výhradným použitím informácií, ktoré slúžia v prospech predkladanej ideovej koncepcie.
Keďže tento typ demagogickej argumentácie je na súčasnom slovenskom trhu environmentálnych tém výrazne dominantný, je potrebné naň prihliadnuť bližšie.
Metodika blufu
Najrozšírenejší spôsob účinnej mediálnej prezentácie je postavený na výstižných heslách: krátkych a ľahko zrozumiteľných informáciách, podaných v zmysle známej reklamnej metódy AIDA; teda attention-interest-desire-action. Pilotné heslá sú tvorené stručnou číselnou, alebo slovnou informáciou, vyňatou z kontextu širokých odborných poznatkov o zmieňovanej téme. Ich účinok je obdivuhodný.
Známy slovenský vedec a ekoaktivista Mikuláš Huba cituje údaj, ktorý už dávnejšie prenikol do školských osnov i médií ako vážny odborný argument. Ide o údajný "200-300 miliardový environmentálny dlh" Slovenska[4], ktorý je potrebné investovať do ochrany životného prostredia tak, aby sa dosiahol určitý "ideálny" stav. A práve v tom je problém. "200-300 miliardový environmentálny dlh" je istotne veľmi pôsobivé číslo, neexistuje však k nemu žiadna podloženosť striktne vymedzenou referenčnou rovinou, ba ani porovnanie so stavom takýchto "environmentálnych dlhov" v moderných, environmentálne vyspelých krajinách. Poctivý analytik by sa okamžite pozastavil aj nad ďalšími skutočnosťami: za prvé, že číslo 300 je o celých 50 % vyššie než 200 (ktorý štatistik by si dovolil vypustiť odhad s tak obrovským rozsahom pravdepodobnosti?), a za druhé, že rozdiel medzi spodnou a hornou hranicou odhadu je až 100 miliárd korún (veď „zopár“ korún zmizne vo vreckách ekoinvestorov celkom poľahky, však?). Trpkou pravdou sa tak stáva zistenie, že za touto často citovanou informáciou vlastne vôbec nič nestojí, že to číslo je len živnou pôdou pre vznik korupcie, vynára sa z úplnej tmy a v tme aj končí.
Veľmi významná skupina svetových environmentálnych mýtov operuje s údajom, koľko ľudských životov konkrétne ekologické opatrenie zachráni, prípadne o koľko vzrastie priemerná dĺžka života obyvateľstva jeho realizáciou. Takto priehľadne podaná informácia vzbudzuje dojem, že každé zmieňované ekologické opatrenie je správne, nevyhnutne dôležité a jeho nerealizácia môže ohroziť životy ľudí. Téza by bola v poriadku, keby sa opäť raz nemystifikovala verejnosť tým najobvyklejším spôsobom: vytŕhaním z kontextu, nepoužitím porovnávacích kritérií a údajov, zamlčaním dôležitých protiargumentov. V prípade "predĺženia života" totiž väčšina argumentujúcich neuvádza okolnosti, ktoré zásadne menia obsah vyňatej informácie.
Prvým je fakt, že priemerná dĺžka života obyvateľstva rastie takmer vo všetkých krajinách sveta úplne prirodzene, bez ohľadu na stupeň environmentálneho poriadku štátu, čo súvisí s napredovaním vedy, aplikáciou jej poznatkov v praxi a celkovým trendom rastu životnej úrovne ľudstva. Mnohokrát sa stáva, že ako argument pre rozhodnutie v prospech ekologického opatrenia je použitá taká hodnota potenciálne predĺžených ľudských životov, ktorá sa v skutočnosti vôbec nelíši od hodnoty prirodzeného rastu priemernej dĺžky života.
Druhou skutočnosťou je fakt, že priemerná dĺžka života veľmi úzko súvisí s mierou politickej a ekonomickej slobody krajiny. V porovnaní tohoto kritéria je rozdiel medzi krajinami slobodnými a totalitnými viac než markantný. Realita je nekompromisná: ľavicové reštriktívne opatrenia voči hospodárskemu rastu síce prinášajú krátkodobý a okamžitý efekt, z dlhodobého hľadiska však brzdia rýchly rozvoj nových, modernejších a kvalitu života zlepšujúcich produktov a technológií. Ako vyplýva zo štúdie The Heritage Foundation, v ktorej je porovnávaný index ekonomickej slobody štátov s indexom trvalej udržateľnosti ich životného prostredia, existuje medzi nimi preukazateľná, priamoúmerná závislosť v prospech krajín s vysokou mierou ekonomickej slobody.[5]
Priority
Vari najvýznamnejšia okolnosť, ktorá je v ekologickej argumetácii často obchádzaná, sa týka stanovenia priorít ochrany životného prostredia. Treba si uvedomiť, že každé reštriktívne ekologické opatrenie je spojené s úbytkom určitého objemu peňazí, buď vo forme priamej investície štátu, alebo zníženým príjmom verejných financií ako dôsledku tlmenia pulzu ekonomiky. Táto suma finančných prostriedkov však môže byť využitá oveľa efektívnejšie. Typickým domácim príkladom je rastúci počet chránených území a sprísňovanie režimu ich ochrany. Hľadať zmysel týchto opatrení je zbytočnou stratou času. Už dávnejšie patríme ku krajinám s najvyšším podielom chránených území na svete. Stupňovanie regulačných opatrení sa deje v čase, kedy zaznamenávame rapídny pokles produkcie emisií poškodzujúcich dotyčné územia. Toto opatrenie však predovšetkým výrazne sťažuje podmienky pôsobenia priemyslu a poľnohospodárstva, brzdí rozvoj agroturizmu a cestovného ruchu, čo núti postihnutých podnikateľov znižovať objem výroby a zamestnanosť. To vedie priamo k poklesu kvality života postihnutého obyvateľstva. Takéto opatrenia nevedú k očakávaným environmentálnym zlepšeniam, ale najmä k bujneniu korupcie štátnych úradníkov, ktorí majú právo udeľovať výnimky a povolenia. Svojimi dôsledkami sú zásahmi protiekologickými, pretože ohrozujú ekonomickú výkonnosť regiónov, ktorá je elementárnou podmienkou ochrany životného prostredia.
Centralisticky plánovaná ochrana území je typickým príkladom nesprávne stanovených priorít ochrany životného prostredia. Predstavuje neúnosnú a zbytočnú stratu financií: či už potenciálnych, vyplývajúcich z nezáujmu investorov o chránené regióny, alebo celkom konkrétnych, ktoré sú spojené s nákladmi na rozsiahle geodetické a kartografické práce, preznačenie hraníc a spracovanie nového programu starostlivosti. V reálnom odhade nejde o žiadnu malú sumu: sú to milióny (potenciálne miliardy) korún, ktoré sa síce považujú za vklad k zlepšeniu kvality nášho života, no v skutočnosti pôsobia celkom kontraproduktívne. K efektívnemu využitiu týchto prostriedkov a k záchrane tisícov ľudských životov by však viedla zmena priorít ich investovania. V zdravotníctve zakúpením moderných diagnostických a liečebných prístrojov, v polícii efektívnou ochranou obyvateľstva pred zločinom, alebo v školstve skvalitnením pedagogickej práce, ktorá vedie k mladých ľudí k zodpovednosti za vlastné konanie. Stanovenie priorít by malo byť neoddeliteľnou súčasťou zložitého politického rozhodovania. Jeho absenciou rastú podmienky pre vznik poloprávd o ochrane životného prostredia.
Slovenské prostredie
Pravde bližšou informáciou o slovenskom životnom prostredí je konštatovanie, že nemá globálny ekologický problém. Životné prostredie nedosahuje v žiadnej časti Slovenska taký stupeň poškodenia, ktorý by štatisticky významne vplýval na dĺžku a kvalitu života obyvateľstva. Takmer všetky serióznejšie problémy sú prevažne lokálneho charakteru a väčšina z nich pretrváva ako pozostatok komunistickej industriálnej éry. Ide najmä o kontamináciu pôd v okolí priemyselných podnikov, nevyhovujúcu kvalitu povrchových a podzemných vôd, znečistenie vzduchu v dôsledku kombinácie nevhodne umiestnených priemyselných zón v oblastiach s vysokou hustotou obyvateľstva. Najvýznamnejšie slovenské problémy spočívajú najmä vo vysokom podiele neodkanalizovaných obcí, pomerne nízkom počte obyvateľov napojených na verejnú vodovodnú sieť a veľkom počte nelegálnych, či neštandardných skládok odpadu. Tieto problémy vykazujú v štatistickom zhodnotení výrazné zaostávanie Slovenska za vyspelými krajinami sveta.
EMVO
Napriek naliehavosti zmieňovaných problémov je pozoruhodné, v akej nízkej miere nachádzajú svoj priestor v médiách. Súkromné médiá dlhodobo preferujú príťažlivejšie témy, predkladané najmä environmentálnymi mimovládnymi organizáciami (EMVO), pričom táto tendencia sa prejavuje po roku 1998 i vo verejno-právnych inštutúciách. Zdá sa, že cesta bičovania na „globálne“ témy (klimatické zmeny, jadrová energetika, konzumná spoločnosť, klčovanie lesov, globalizácia), ktoré sú väčšinou neopodstatnené a najmä zo slovenského hľadiska celkom nedôležité, ostáva naďalej schodnejším, i keď menej zodpovedným spôsobom získavania vplyvu a finančných príjmov zo strany EMVO. Faktom je, že veľká väčšina projektov predkladaných grantovým organizáciam na Slovensku obchádza závažné environmentálne problémy tým, že sa zameriava na menej konfliktné témy, akými sú ekovzdelávanie verejnosti či ochrana živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré sa ocitnú v lokálnom ohrození výskytu (netreba pritom zabudnúť, že mnohé druhy sa vytrácajú alebo premiestňujú úplne prirodzeným, teda nie antopogénne ovplyvneným vývojom). Náhradou za reálne problémy je tak prezentácia tém, ktoré síce majú tendenciu vyzerať naliehavo a v rozsiahlych rozmeroch, sú však väčšinou obsahovo nejasné, vedecky nepodložené a vedené na nízkej argumentačnej úrovni. Samozrejme, nebolo by správne vyvyšovať štátom riadený výskum nad výsledky práce EMVO: ten je na rozdiel od EMVO pomalý, nepružný, často podlieha tendencii presadzovať kolosálne a menej moderné, čiže drahšie a neekologické riešenia, z ktorých majú prospech najmä silné ekonomické lobistické skupiny a skorumpovaní štátni úradníci. Váhu ich argumentom však dodáva oveľa vyšší stupeň zodpovednosti, ktorou sú jeho nositelia viazaní, čo je veľkou nevýhodou práve argumentácie zo strany EMVO. Týmto spôsobom sa EMVO ocitajú v pozícii dominantného zdroja nedôveryhodných informácií.
Pozoruhodným zistením je i ďalšia skutočnosť. V európskych pomeroch patríme ku krajinám s vysoko prírodným charakterom krajiny, veľmi nízkym podielom urbáneho obyvateľstva a zastavaných plôch a rozsiahlou ochranou environmentálne cenných území. Z týchto pozícií sme krajinou s nízkym stupňom environmentálneho ohrozenia. Napriek tomu sme v roku 1995 preukazovali vysoko nadpriemerný podiel pracovníkov v environmentálne orientovaných MVO v pomere ku všetkým zamestnancom v neziskovom sektore, v porovnaní s okolitými i vyspelými krajinami sveta.[6]
Vysoký podiel environmentálne orientovaných združení sa však neprejavuje ich adekvátnou participáciou na štrukurálnych fondoch Európskej únie. Slovensko je známe svojou neschopnosťou pripraviť kvalitné projekty cez agentúry SAPARD a ISPA, ako aj cez rámcové vedecké programy EÚ, kde patríme k najslabším čerpateľom prostriedkov.
Existujú i príklady pozitívneho vplyvu EMVO na ochranu životného prostredia. Tá je zameraná predovšetkým na ochranu ľudských práv v súvislosti s praktickými environmentálnymi problémami. Na kurze environmentálnej ekonómie a politiky v Nitre v roku 1997 uskutočnili profesori z americkej Cornell univesity prednášku na tému funkcie mimovládnych organizácií v ochrane životného prostredia. Vrcholom lekcie bola ukážka prieskumu o kvalite pitnej vody v konkrétnom americkom okrese, realizovaná miestnou mimovládnou organizáciou. Príťažlivé anketové brožúry boli distribuované priamo do schránok obyvateľstva, ich vyplnenie bolo vhodne motivované a výstupy z ankety sa stali podkladom pre vznik politického nátlaku, vedúceho k zlepšeniu kvality vôd na cielenom území. Takáto spolupráca s občanmi pri riešení ich problémov patrí u nás naďalej skôr k okrajovým aktivitám EMVO. Z činností, ktoré túto bariéru sporadicky prelamujú, možno vyzdvihnúť aktivity na poli ochrany ľudských práv realizované Centrom pre podporu miestneho aktivizmu, alebo úsilie o dodržiavanie zákona o odpadoch zo strany Dubnickej environmentálnej skupiny. Oba prípady sa spájajú s advokátskou kanceláriou (prvého slovenského ombudsmana? – prosím doplniť) J.Hrubalu.
Voľba informácií
Pravdivosť zverejňovaných informácií a snaha o dôslednosť ich interpretácie ostáva výraznou slabinou médií i po dvanástich rokoch transformácie Slovenska na otvorenú spoločnosť. Čiastočnou príčinou tohoto stavu je obmedzený počet ľudských zdrojov, schopných hodnotiť a realizovať reformu jednotlivých odvetví slovenského hospodárstva. Situáciu negatívne ovplyvňuje aj skutočnosť, že v environmentálnej výchove na školách prevládajú socialistické koncepcie ochrany životného prostredia, ktoré obhajujú centralistické princípy v environmentálnom manažmente a povyšujú ochranu životného prostredia na akýsi „nadodvetvový“ spoločenský problém. Filozofické podhubie týchto pricípov sa opiera o široké spektrum téz, ktoré vtláčajú verejnosti presvedčenie o potrebe vytvorenia „nového človeka“, teda spoločnosti, ktorá žije v utopickej harmónii s prírodou a ktorá netúži zasahovať do prírodného prostredia.
Ilúzie o nastolení dokonalých spoločností boli tragickým experimentom dvadsiateho storočia. Cenou za dnešnú slobodu musí byť nepretržitá ostražitosť pred všetkými informáciami, ktoré majú charakter lží, poloprávd a falošných interpretácií.
[1] Chmelár, E.: Rozprava o zjednotení ľudstva. ChangeNet, 17.12.2001. http://www.changenet.sk/spravy/print.asp?smid=4993&mid=29
[2] Kravčík, M.: Voda pre tretie tisícročie. MVO Ľudia a voda, 2000.
[3] Kazda, R.: Neubližujme vode ani rozumu. Domino Fórum, 3.8.2000.
[4] Huba, M.: Čo môže Slovensko ponúknuť Európskej únii? Changenet, 28.05.2001.
[5] Eiras, A. – Schaefer, B.: Trade: The best way to protect the environment. The Heritage Foundation Backrounder, 1480, 27.09.2001
[6] Kol. aut.: Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie. Príloha 5, s.283. Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 2000.
Vyšlo v mesačníku OS, č. 10/2002
pred 11 hodinami
Príspevky
