Zaznie potlesk. Krojované dievčatká odovzdávajú ministrom veľké marcipánové srdcia. Vzápätí sa ozve heligón a deti zdravia účastníkov konferencie krátkym pásmom ľudových piesní a tancov. Potom nám premietnu anketu. Žiaci základnej školy v nej ministrovi životného prostredia odkazujú, aby chránil prírodu, ale najmä, aby neinvestoval do zbraní, ale do ochrany životného prostredia. Publikum je rozohriate, nastáva správna chvíľa na vystúpenia ministrov. Dozvedáme sa, že všetko je vlastne fajn: všetci sa usilujú o ochranu životného prostredia, pracujú koncepčne, systematicky, zápasia s problémami. Potlesk. Krátky čas vyhradený na diskusiu je celkom zbytočný, pretože nikto sa na nič nepýta. Ministri opúšťajú sálu so spokojným výrazom na tvári.
Všetko by bolo fajn, keby sa minulotýždňová smolenická konferencia „10 rokov po Riu“ konala 10 rokov pred Riom. V roku 2002 by sa však na špičkovom podujatí Slovenskej akadémie vied očakávala predsa len vyššia dávka plurality a kritiky zo strany odbornej obce. Prítomnosť Lászlóa Miklósa síce naznačovala, že by mohol využiť príležitosť a zhodnotiť uplatňovanie dokumentov z Rio de Janeira v našej krajine. Dokonca, že by na vedeckej pôde mohol aj analyzovať činnosť rezortu počas svojho funkčného obdobia. Namiesto toho bolo počuť len zopár nesúvislých spomienok na konferenciu v Riu a niekoľko predsavzatí do nejasnej budúcnosti. Od ministra Magvašiho sa až toľko neočakávalo. Jeho tragikomické tápanie pri hľadaní súvislostí medzi chudobou a ochranou životného prostredia nebolo nijakým prekvapením. Záverečné slová „ako politika“ napokon odhalili i pravý zmysel jeho prítomnosti.
Aj ďalší priebeh podujatia bol pozoruhodný. Zástupca druhej najväčšej cirkvi na Slovensku spomínal na nedávne stretnutie cirkevných predstaviteľov v Bielorusku, kde mali možnosť oboznámiť sa s katastrofou jadrovej elektrárne v Černobyli ako dôsledku spupnosti ľudského umu. A práve z Bieloruska (sic!) rozoslali cirkevní predstavitelia listy americkým kolegom so žiadosťou o nátlak na ich prezidenta v súvislosti s odmietnutím Kjótskych protokolov. Prečo podobný list nezaslali i miestnemu súdruhovi prezidentovi v súvislosti s jeho totalitnými praktikami, čo bol, mimochodom, aj pravý dôvod vzniku černobyľskej katastrofy? Prejav zástupcu najväčšej slovenskej cirkvi až taký výnimočný nebol. Jeho interpretácia environmentálnych problémov sa opierala o alibistické globálne témy. Zaujímavý bol naopak príspevok vedca a ekoaktivistu Mikuláša Hubu. Vystúpenie k problematike tretieho sektora bolo oživením, keďže sa nevyhol ohlásenému hodnoteniu environmentálnych mimovládnych organizácií. Problémom Hubu je, že obhajuje tretí sektor ako celok a vníma ho skôr ako apoštolskú činnosť než ako silu, ktorá je rozvrstvená v celom politickom spektre.
Strategická časť konferencie, ktorá mala zhodnotiť vývoj manažmentu životného prostredia na Slovensku po roku 1992, sa stala fórom banalít a dobre utajovaných problémov. Možno vývin podujatia nemrzel tých, ktorým účastnícky poplatok uhradili ich štátni zamestnávatelia. Pre vývoj environmentálnej otázky je však škoda, že fórum odborníkov nahradila hra na otrepané frázy. Zásadné prejavy účastníkov tak pripomínali skôr brazílsky karneval než vecnú diskusiu.
Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 19/2002 (9.5.2002)
pred 8 hodinami
Príspevky
