Domino Fórum, 13/2002:Kjótsky model slovenskej pravice

/O veľkosti veľkých a malosti malých/

Existujú aj jednoduchšie rozhodovania, než bolo to, pred ktorým stáli poslanci Senátu amerického Kongresu dňa 25. júla 1997. V ten deň mali vyjadriť stanovisko k textu protokolu o klimatickej zmene, ktorého schválenie sa plánovalo na decembrové zasadnutie Konferencie účastníkov rámcového dohovoru v japonskom meste Kjóto. Skúsme si priblížiť okolnosti ich rozhodnutia, ktoré v nasledujúcich mesiacoch spôsobilo nevídaný rozruch na medzinárodnej scéne.

Rok 1997 bol deviatym rokom existencie Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), inak váženého medzinárodného projektu, ustanoveného za účelom analýzy vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu. Jeho priebežné výstupy boli v zásade nemenné: prikláňali sa k teórii negatívneho ľudského vplyvu na globálne otepľovanie a k návrhom radikálnych obmedzení produkcie tzv. skleníkových plynov. Téma katastrofálneho oteplenia zažívala v tých časoch mediálny ošiaľ. Očakávalo sa, že USA, ktoré sa pripojili k Rámcovej dohode OSN o klimatickej zmene z v roku 1992, budú naďalej podporovať ideu, ktorej trend diktoval práve IPCC. V tom období však už bola známa aj odvrátená stránka takto účelovo zostaveného kolektívu vedcov, a to tendencia panelu "prifarbovať" vedecké poznatky za účelom udržania problému na scéne globálnych tém, ako aj fakt, že z iných významných vedeckých fór prenikali štúdie, ktoré vnímali význam vplyvu človeka na globálne otepľovanie v oveľa triezvejších kontúrach. Americkí senátori tak stáli pred dilemou, ktorému zdroju informácií dôverovať viac. Presadiť riešenie problému, ktorého hrozba bola prinajmenšom pochybná, alebo zachovať rozvahu, nepoškodzovať obyvateľov zbytočnými hospodárskymi sankciami a vystaviť sa tým osočovaniu médií a enviro-propagandy.

Nebol to však jediný a zďaleka nie najdôležitejší politický súboj. Ten ďalší sa odohrával na scéne lobistických skupín. Zatiaľ čo významné environmentálne organizácie podporované Al Goreovou administratívou bili na poplach pred hrozbou možného kolapsu životného prostredia, energetický lobing zastupujúci producentov emisií argumentoval ťažkosťami vyplývajúcimi z pripojenia sa k zmluve: hospodárskou recesiou, ktorá vedie k nezamestnanosti, zhoršovaniu kvality života a reálnej environmentálnej ujme. V tomto prípade sa malo rozhodnúť medzi verejnosťou preferovaným riešením, ktorého dôsledky by však oslabili pozíciu slobodnej mocnosti sveta, a riešením neobľúbeným, spôsobujúcim rastúcu nenávisť ostatného sveta voči USA.

Na medzinárodnej scéne boli Spojené štáty vystavené tlaku Európy a totalitných mocností. Čelili nebezpečentvu ďalšieho zhoršovania vzťahov s ich najbližšími spojencami. Motiváčné pozadie Európy však nebolo možné nevidieť: Európa za USA hospodársky dlhodobo zaostávala a preto nepohrdla možnosťou pribrzdiť svojho najväčšieho konkurenta aj za cenu vyjednávania spoločného postupu s totalitným svetom.

Kongresmani vážne vnímali skutočnosť, že Spojené štáty sú dlhodobo najväčším producentom skleníkových plynov na svete, ale ani existencia presvedčivejších dôkazov by ich rozhodovanie zrejme neovplyvnila. V tomto prípade totiž rozhodol najvážnejší argument: Zatiaľ čo rast produkcie skleníkových plynov v USA postupne klesá, iným veľkým a nevyspelým štátom (napr. Indii a Číne), u ktorých sa v najbližších rokoch očakáva prudký rast emisií, z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne významné povinnosti. Odhalil sa tak pravý účel kjótskeho protokolu. Jeho cieľom nebola ani tak eliminácia globálneho otepľovania, ako oslabenie najväčšieho nepriateľa totality. Amerika totiž až príliš dobre pozná charakter dohôd kjótskeho typu, ktoré sú obhajované mentorujúcimi predstaviteľmi tyranského sveta, za tichej podpory konkurentov na slobodnom trhu.

Výsledok bol šokujúco jednoznačný. Senátori rozhodli o negatívnom stanovisku ku kjótskemu protokolu v pomere hlasov 95-0. Tak presvedčivé víťazstvo viery nad strachom bolo aj v štandardných amerických pomeroch nezvyčajné. O štyri roky neskôr vydal prezident Bush pokyn na definitívne odmietnutie účasti USA na protokoloch.

Príbeh viery končí pri bráne slovenského parlamentu. Ku pochybnému projektu z Kjóta sa minulý týždeň pripojilo 112 zo 116 slovenských poslancov; napriek tomu, že na rozdiel od kongresmanov sa nachádzali v oveľa jednoduchšej situácii.

Slovensko je 190 krát menšou krajinou než USA, s počtom obyvateľov nepresahujúcim rozsah väčšieho amerického mesta. Na rozhodnutí našich poslancov neleží váha zákonodarného zboru svetovej veľmoci. Vo svetovom meradle patríme medzi minoritných producentov skleníkových plynov (0,2%), pričom vysoký podiel lesa (41%) nás stavia do polohy popredných „recyklátorov“ CO2 na svete. Rafinovaný útok na svedomie je trápny aj z iných pozícií. Kjótsky protokol nie je riešením proti globálnemu otepľovaniu a po odstúpení USA má mizivý účinok. Slovensko je štátom, ktorý hospodársky zaostáva nielen za vyspelými krajinami sveta, ale i za svojimi najbližšími susedmi. Záväzok zníženia produkcie skleníkových plynov o 8% do roku 2008-2012 negatívne ovplyvní zamestnanosť v regiónoch a celkovú výkonnosť našej ekonomiky. Slovensko si nemôže dovoliť brzdenie svojho hospodárskeho rastu v miere, akú nám určuje protokol z Kjóta. Všetky seriózne argumenty hovoria v prospech zamietnutia ratifikácie protokolu. Výsledkom je však pravý opak.

Ktože to znovu poškodil slovenskú ekonomiku? Kto sa blysol provinčnou neznalosťou konzervatívnej, ale aj liberálnej pravicovej agendy? Kto je najslabší? Už ich vidíme: sú tam aj všetci poslanci strán „napravo od stredu“ – teda SDKÚ, SMK, KDH, ale aj „rýdzo pravicovej“ Demokratickej strany (pravda, okrem Jána Langoša, ktorý opäť raz zachráňuje imidž strane, s ktorou nesúhlasí). V našom parlamente sa napokon neudialo nič nové. S výnimkou štyroch poslancov (Tatár, Šebej, Langoš a ľavičiar Šipoš) ho navštívil obvyklý strach.

Všetci sa boja ohlasu médií, ktoré by ich s bulvárnosťou sebe vlastnou rozvláčili ako "nepriateľov životného prostredia", napriek tomu, že práve ich súčasné rozhodnutie poškodí ekonomický rast i ekologickú stabilitu krajiny. Všetci majú strach z reakcie Európskej únie, lebo k integračnému úsiliu si zvykli pristupovať oveľa viac v obave z neprijatia, než z pozície obojstrannej zmluvnej výhodnosti. Čo je však najhoršie, s blížiacimi sa voľbami pramení najväčší strach v možnej nepriazni voličov, ktorú si týmto krokom môžu privodiť.

Slovenskí zákonodarcovia boli v neporovnateľne ľahšej situácii, než americkí senátori v roku 1997. Nebránilo im to však preukázať rovnakú mieru odvahy a viery vo vlastné presvedčenie, presne rovnakú vôlu obhajovať záujmy občanov. Nebránilo im to prejaviť svoj nesúhlas s ratifikáciou dokumentu, ktorého jediným výsledkom je potupná porážka slobody v boji s neslobodou. Ale už sme si zvykli.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 13/2002