Sme, 30.11.2009: Climategate mašinériou nezatrasie

Veľmi pochybujem o tom, že by kauza „Climategate“, ktorá sa prehnala zahraničnými médiami v ostatných dňoch, mohla zatriasť politikou znižovania produkcie skleníkových plynov (viac o kauze napr. tu). Na túto pochybnosť totiž existuje hneď niekoľko dôvodov.

Na riziká dôveryhodnosti vedeckých výstupov, ak sa bádanie realizuje v podmienkach masívnej vládnej kampane, pod gigantickou administratívou a vládnymi dotáciámi do výskumu a biznisu, upozorňujú totiž viacerí vedci už mnoho rokov. Nikdy to však nemalo dopad na rozbehnutú regulačnú politiku. Najnovším takýmto prípadom je zverejnenie časti emailovej korešpondencie renomovaných klimatológov, „alarmistov“ globálneho otepľovania. Kauzu dnes prezentujú média pod označením „Climategate“. Z nej vyplýva podozrenie, že niektoré závery vedeckého bádania vznikali „prikreslením“ neexistujúcich údajov do výstupov, tak, aby vyhovovali klimatickým regulátorom. Tento fakt síce nemusí znamenať popretie hypotézy o zmene klímy, avšak na závažné procesné pochybenia v hodnotení pozorovaných klimatických javov, napríklad pri tvorbe správ IPCC, upozorňovali viacerí vedci už dávno. Nehovoriac o tom, že veľmi podobnému obvineniu z falšovania údajov v teplotných radoch čelí v týchto dňoch i novozélandský vládny výskumný inštitút NIWA.

Druhým dôvodom je masívna podpora vládnych regulácií zo strany verejnosti. Boj proti globálnemu otepľovaniu sa za dve desaťročia od svojho vzniku stal do takej miery rešpektovanou a závažnou politickou agendou, že na potvrdzovanie tézy o vplyve človeka na globálne otepľovanie už vôbec nie je odkázaný. Celkom postačuje, že existuje veľký (iracionálny) dopyt verejnosti po téme. Je to niečo podobné, ako keď vláda podporuje niektorý okrajový šport, napríklad vodný slalom. Nie je to nijako užitočná alebo inak prospešná činnosť. Je to len veľmi drahá hračka, ktorú reálne vykonáva zopár ľudí. Predsa však veľa ľudí chce, aby ju vláda podporovala. „Uhlíková agenda“ má navyše silných podporovateľov: je poháňaná významnou časťou občianskej spoločnosti, masou vládnych zamestnancov a uhlíkovým biznisom. Toto klimatické šarlatánstvo sa šíri už i na školách, takže o dorast budúcich „spasiteľov sveta“ je dostatočne postarané.

Tretím dôvodom, pre ktorý už zrejme nebude možné zastaviť drastické vládne výdaje na nezmyselnú agendu, je práve tlak „dobývačov renty“, ktorí neustále bombardujú vládu s novými návrhmi opatrení. V máji tohto roku sa v Kodani uskutočnil „predkodaňský“ summit lídrov v klimatickom biznise za účasti významných politických autorít. Drvivú väčšinu panelistov tvorili zástupcovia spoločností, ktoré vznikli z vládnych zásahov voči trhu s energiami a z regulácií produkcie skleníkových plynov. Panelové diskusie patrili k tomu najnechutnejšiemu, čo sa dá na týchto akciách zažiť: lídri biznisu s pátosom záchrancov planéty požadovali od vlád, aby ešte viac podporovali ich podnikateľský zámer...

O týždeň začne v Kodani klimatický summit OSN (UNFCCC), ktorý má ambíciu stať sa udalosťou roka. Regulácie emisií skleníkových plynov sú vlakom, ktorý nemôže zastaviť ani presvedčivý dôkaz o tom, že ľudia nemajú na zmeny klímy významný vplyv. Po Kodani by malo byť zjavné, že ľudia budú za energie platiť ešte viac a celkom zbytočne, že chudobní budú chudobnejší a bohatí bohatší. Otázkou ostáva, či finančná kríza aspoň pribrzdí výdavkovú rozšafnosť niektorých krajín.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 30. novembra 2009.

blog.trend.sk: Ako prerozdeľuje Recyklačný fond?

Recyklačný fond rozdeľuje podľa zákona, ale veľmi neefektívne.

Takto možno zhrnúť názory na činnosť fondu zo strany veľkej časti výrobcov a dovozcov tovarov (napr. tu a tu), médií (napr. tu), ale aj politikov (napr. tu). Dôvodom je spôsob riadenia a kontroly fondu, ktorý mu bol zo zákona určený. Ten mu nedával a nedáva dobré predpoklady pre transparentné a efektívne prerozdeľovanie (viac som sa téme venoval tu). Keďže činnosť fondu nepodlieha kontrole Najvyššieho kontrolného úradu ani Slovenskej inšpekcie životného prostredia, ba ani správnemu konaniu, je dosť ťažké získať predstavu o tom, čo v prípade fondu naozaj znamená „neefektívne prerozdeľovanie“.

Aby sme túto predstavu získali, pokúsme sa o rekonštrukciu jedného z nedávnych prípadov.

"Pridelená" konferencia

V parlamentnej rozprave k novele zákona o odpadoch v júni tohto roku navrhol bývalý minister životného prostredia László Miklós, aby Ministerstvo životného prostredia SR (MŽP) zorganizovalo konferenciu o problémoch systému separovaného zberu a recyklácie odpadov a odpadov z obalov v Slovenskej republike. Parlament tento návrh podporil drvivou väčšinou poslancov koalície i opozície. Čo však nasledovalo potom? Mnoho nepochopiteľných rozhodnutí ministerstva, ale najmä Recyklačného fondu. Na ich konci je schválená žiadosť o dotáciu, ktorá nesie veľa príznakov mrhania s prostriedkami fondu.

Po prvé: Rozhodnutie MŽP o spôsobe financovania konferencie

MŽP má široké skúsenosti s organizovaním konferencií vo vlastnej réžii, najmä prostredníctvom svojich rozpočtových a príspevkových organizácií. Určite to nemožno považovať za efektívne riešenie, nakoľko na trhu je konkurencia množstva poskytovateľov takýchto služieb, ktorí by v súťaži mohli stlačiť cenu za uskutočnenie konferencie výrazne nadol. Tentoraz však ministerstvo neuskutočnilo súťaž a nerozhodlo ani o poverení pre vlastnú organizačnú zložku. Ministerstvo využilo uznesenie parlamentu, ktoré mu poskytlo možnosť preniesť túto finančnú záťaž (spôsobenú nerozvážnosťou poslancov) na Recyklačný fond. Ten návrh prekvapujúco akceptoval.

Po druhé: Súhlas RF s návrhom MŽP

V odpovedi na žiadosť o informáciu MŽP uviedlo, že „na základe uznesenia NR SR sa uskutočnilo rokovanie medzi MŽP SR a vedením Recyklačného fondu, kde bola dohodnutá spolupráca pri finančnom a organizačnom zabezpečení konferencie, pričom RF na seba prevzal finančné zabezpečenie konferencie“. Recyklačný fond však nie je subjektom, ktorý podlieha ministerstvu a jeho úlohou rozhodne nie je preberať záväzky ministerstva. Fond má prijímať žiadosti, o ktorých kvalite má následne rozhodnúť správna rada fondu. V tomto prípade však fond vopred rozhodol, že schváli projekt na konkrétny účel „objednaný“ ministerstvom. Isteže je teoreticky možné, že by správna rada mohla predloženú žiadosť nechváliť, ak by bola nekvalitná, ale položme si otázku: môžeme o tom uvažovať reálne, ak vieme, že na prevzatí financovania (navyše v časovej tiesni, keďže konferencia sa podľa uznesenia parlamentu mala uskutočniť do 30. septembra) sa predtým dohodol s ministerstvom? Fond svojou dohodou s ministerstvom vedome oslabil nezávislosť rozhodovania správnej rady, pretože ho dostal pod tieseň času i spomínanej „dohody“. Na ňu nemal vôbec pristupovať, pretože tá je v rozpore s princípom nezávislého rozhodovania správnej rady.

Po tretie: Schválenie dotácie

Dohodou s Recyklačným fondom tak ministerstvo objavilo spôsob, akým môže parlamentom zadanú úlohu „vybaviť“ bez verejného obstarávania a bez vlastných nákladov. Fond totiž neobstaráva konkrétne projekty, ale rozhoduje o žiadostiach, ktoré obdrží. Konečne sa tak v príbehu môže „zjaviť“ žiadateľ, ktorý o túto dotáciu požiada a dotáciu, na rozdiel od iných prípadov, bude mať istú.

V tomto prípade sa “neočakávaným” žiadateľom stala fyzická osoba Elga Brogyányová – UNIKA, ktorá, akokoľvek bizarne to znie, podala na nezávislý fond žiadosť o poskytnutie dotácie na zrealizovanie konferencie, ktorú parlament uložil zorganizovať ministerstvu. Na základe koho rozhodnutia sa táto objednávka parlamentu „dostala“ práve k Elge Brogványovej? Kto ju tým poveril? Mohol si žiadosť na tú istú konferenciu podať i niekto iný? To sa nedozvieme, nakoľko zákon zrejme nebol porušený a z informácií, ktoré máme od ministerstva i Recyklačného fondu, vyplýva len to, že sa obaja odpovedi vyhýbajú a svorne odkazujú na kompetencie fondu (tu a tu).

Po štvrté: Výška dotácie

Pri poznaní spôsobu, akým sa „víťazným žiadateľom“ stal vopred určený podnikateľ, nemožno sa čudovať ani podivuhodnej výške udelenej dotácie. Elga Brogványová – UNIKA získala na zorganizovanie dvojdňovej konferencie od fondu až 30 tisíc EUR, teda takmer 904 tisíc SKK. Škoda, že sa tejto príležitosti získať lukratívne peniaze z fondu nedostalo viacerým podnikateľom na trhu s konferenciami. Ešte väčšia škoda je, že sa fond neporadil s tými, ktorí takéto akcie organizujú. Len pre porovnanie: keďže tiež patrím k tým, ktorí organizujú konferencie (aj o odpadoch) a zostavujem ich rozpočet, vrátane konferencií, ktoré mali veľmi podobnú štruktúru a rozsah ako tá, na ktorú bola schválená dotácia, dovoľujem si ponúknuť čitateľom triezvy odhad, že aj pri ľahkom nadhodnotení výdavkov bolo možné túto konferenciu zorganizovať s nákladmi menšími ako je polovica schválenej dotácie, pri nezmenenej kvalite a rozsahu služieb. V odhade sa opieram aj o osobné poznatky z účasti na dotyčnej konferencii.

Treba veriť, že Recyklačný fond zverejní podrobné zúčtovanie projektu. Som presvedčený, že to nebude príjemné čítanie. Naznačuje to i fakt, že prostriedky fond zmluvne viazal na rozpočet, ktorý bol zostavený v jednej veľmi jednoduchej tabuľke, obsahujúcej len dve (!) rozpočtové sumy. A aký rozpočet bol v samotnej žiadosti? To nevieme, fond to totiž odmieta zverejniť.

Za pozornosť stojí i fakt, že fond rozpočtoval konferenciu aj zo zdrojov sektorov, ktoré s obsahom konferencie nemali vôbec nič spoločné (napríklad zo sektoru vozidiel či opotrebovaných pneumatík), takže minul poplatky výrobcov a dovozcov týchto komodít celkom nelegitímne. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že správna rada schválila žiadateľke vyššiu sumu, než sama požadovala…

Summa summarum

László Miklós inicioval rozhodnutie parlamentu o tom, aby ministerstvo zorganizovalo konferenciu o odpadoch s obsahom „ušitým“ pre poslancov výboru pre životné prostredie. Na konferenciu však prišiel sám, aj to len na prvú časť programu prvého dňa.

Správna rada Recyklačného fondu sa dobrovoľne vzdala nezávislosti v rozhodovaní o časti prostriedkov fondu a pridelila prostriedky na zrealizovanie akcie v sume, ktorá mohla byť oveľa nižšia. Podľa odhadov uvedených v tomto článku Recyklačný fond zrejme pripravil platcov do fondu svojim legálnym, ale neefektívnym použitím prostriedkov, prinajmenšom o sumu vo výške 15 tisíc EUR (450 tisíc SKK).

Článok bol uverejnený dňa 12. októbra 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.

Konzervatívne listy, 07-08/2009: Recyklačný fond to má zrátané

Jedno sa zakladateľom Recyklačného fondu musí uznať. V roku 2001 sa im podaril priam husársky kúsok – zabezpečiť zhodnocovanie odpadov spôsobom, ktorý je vo svete unikátom. Vytvorili systém, ktorý je síce extrémne drahý, slabo kontrolovateľný a s vysokým rizikom korupcie, ale zato permanentne zlyhávajúci a v plnení cieľov hlboko podpriemerný.

Recyklačný fond je výstavným pomníkom fušerstva dlhoročného (a dnes už našťastie bývalého) ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa. Nie je to mienené ako lacný bonmot: vďaka vysokým poplatkom, ktoré prinútil platiť podnikateľov do Recyklačného fondu (RF), tu dnes máme spracovateľský priemysel, ktorý možno prirovnať k takým relikviám socializmu, akými sú zakonzervované závlahové sústavy. Tie stáli milióny československých korún, viaceré z nich však boli využité len minimálne alebo vôbec.

Po rokoch blahobytu začali fondu vysychať príjmy, preto nečudo, že si jeho predstavitelia u poslancov súčasnej koalície „zariadili“ zmenu zákona o odpadoch, ktorá by fondu mala zabezpečiť nové dane od občanov. Prezidentovo veto však vystavilo poslancov k urobeniu „reparátu“.

Ako sa však taký reparát robí? Možno tak, že sa pozrieme na pomerne krátku históriu politiky zhodnocovania odpadov na Slovensku. Keď vláda zakladala neprirodzený trh zhodnocovania odpadov, mala predovšetkým vytvoriť motivačné nástroje pre všetkých účastníkov materiálového toku tak, aby sa na ňom zúčastňovali, a zároveň vytvoriť trh, ktorý bude fungovať s nízkymi nákladmi (tzn. najmä so širokým konkurenčným prostredím spracovateľov a s prehľadným tokom financovania zhodnocovania odpadov tak, aby sme ho vedeli zhodnotiť), a zároveň zhodnocovať odpad na úrovni najnižšieho limitu zhodnotenia, ktorý je stanovený európskou legislatívou, keďže každý kilogram navyše zaťažuje výdavky podnikateľov i spotrebiteľov.

O tom, že sa to Lászlóvi Miklósovi nepodarilo, svedčí hneď niekoľko faktov.

Po prvé: zhodnocovanie odpadu má na Slovensku veľmi neprehľadné a zložité financovanie. Pri pátraní po otázke koľko celý systém stojí totiž čoskoro zistíme, že na zhodnotenie odpadov prispieva občan minimálne šesťkrát:

1.) v cene výrobku, v ktorej je zahrnutý poplatok výrobcu a dovozcu pre RF;
2.) v cene výrobku, v ktorej sú zahrnuté náklady kolektívnych systémov na zhodnotenie odpadu;
3.) v cene služieb, v ktorej sú zahrnuté poplatky do Environmentálneho fondu;
4.) v poplatku za komunálny odpad;
5.) v dani z príjmu, ktorej časť sa stáva príjmom obcí transferom od štátu v rámci fiškálnej decentralizácie, pričom obce z nich následne vykrývajú podstatnú časť výdavkov, vrátane tých na odpadové hospodárstvo;
6.) v daniach, ktoré občan odvádza štátu, ktorý časť posiela ako svoj príspevok do spoločného rozpočtu EÚ, ktorého nemalá časť sa stroví prostredníctvom štrukturálnych fondov EÚ, a to i na projekty v odpadovom hospodárstve.

Po druhé: zatiaľ čo prirodzenou snahou kolektívnych systémov je zhodnocovať čo najlacnejšie, v prípade Recyklačného fondu to neplatí, nakoľko je to štátom založená organizácia, ktorá nepodniká so svojim aktívami, ale s aktívami, ktoré dostáva pravidelne zo zákona od podnikateľov. Pochybnosti nad tým, či fond prispieva k budovaniu lacného a efektívneho trhu, zvyšujú i ďalšie skutočnosti: činnosť fondu nepodlieha ani kontrole Najvyššieho kontrolného úradu SR ani kontrole Slovenskej inšpekcie životného prostredia, nepodlieha správnemu konaniu a nepodlieha povinnosti plniť recyklačné limity. Naše skúsenosti s odmietaním poskytnutia i základných informácií zo strany fondu navyše svedčia o veľmi slabej možnosti jeho verejnej kontroly.

Po tretie: ceny za spracovanie (napríklad elektroodpadu) sú na Slovensku v porovnaní so susednými krajinami veľmi vysoké, čo naznačuje, že trh u nás nie je dostatočne široký, ale práve naopak, zúžený až k miestami takmer monopolnému postaveniu niektorých spracovateľov na trhu. To všetko s veľkým prispením štátom založeného fondu, ktorý to všetko v podstate riadil. Výsledok? Celú polovicu všetkých doteraz udelených dotácií z fondu dostalo len 20 slovenských firiem.

Ak si položíme otázku, či môže byť systém zhodnocovania odpadov na Slovensku efektívnejší i bez existencie Recyklačného fondu, potom vyššie spomenuté súvislosti naznačujú, že určite áno. Dokonca možno očakávať, že systém zhodnocovania odpadov bez akýchkoľvek platieb do RF by si vyžadoval zvýšenie výdavkov podnikateľov len v miere, ktorá by bola oveľa nižšia, ako sú ich momentálne povinnosti voči fondu – takže celý systém by bol oveľa lacnejší.

V odbornej verejnosti dnes nájdete len málokoho, kto by podporoval zotrvanie Recyklačného fondu v systéme financovania odpadového hospodárstva na Slovensku. Nenájdete však takmer nikoho, kto by podporoval navrhované zvyšovanie výdavkov fondu. Snáď s výnimkou klientov a predstaviteľov samotného fondu, ktorého príjmy na vlastnú správu (najmä mzdy) sú „čistou náhodou“ priamoúmerne závislé práve od výšky celkových príjmov.

Nevídane rýchly spôsob, akým sa Recyklačnému fondu podarilo presadiť novelu zákona o odpadoch, nasvedčuje, že to jeho predstavitelia majú dobre zrátané. Ako by im to mali zrátať v parlamentnom reparáte poslanci? Škrtnutie pozmeňovacích návrhov zo strany fondu by bolo v prospech občanov. Odpadové hospodárstvo si i beztak vyžaduje podstatnejšie systémové zmeny.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2009.

Videokomentár: Štátne lesy - začarovaný kruh

Radovan Kazda komentuje situáciu po odchode generálneho riaditeľa Štátnych lesov Jozefa Minďáša, ktorý sa svojej funkcie vzdal po tlaku zamestnancov. Tí už pred časom upozornili na klientelistické praktiky pri riadení tohto podniku. Takisto podali aj trestné oznámenie pre trestný čin nehospodárneho nakladania s majetkom štátu a v oznámení uviedli 27 prípadov prenajímania poľovných revírov, predajov nehnuteľného majetku, zmlúv na poskytovanie služieb aj predajov dreva, pri ktorých majú podozrenie z trestnej činnosti. Nový riaditeľ, ktorý nastúpi po Minďášovi to bude mať ťažké. „O tom, či mu rodina Mečiarovcov dovolí normálne fungovať, možno iba špekulovať“ hovorí aj v aktuálnom vydaní časopisu .týždeň Gabriel Beer.

Videokomentár tu: http://www.tyzden.sk/rozhovory-dna/r-kazda-statne-lesy-zacarovany-kruh.html

blog.sme.sk: Kto visí na šnúrke od gatí Recyklačného fondu?

Recyklačný fond v ostatných dňoch predviedol unikátny precedens v histórii Slovenska: toto servisné pracovisko, ktoré by sa v procese tvorby práva malo vyjadrovať maximálne k technickým záležitostiam vykonania novej regulácie, našlo odvahu celkom otvorene, priamo a s náležitým „piár“ presadiť zavedenie novej dane pre občanov a podnikateľov. ...

Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 3. júla 2009 a je dostupný tu.

blog.trend.sk: Zákon o odpadoch: Smutné dobrodružstvo dobývania renty

Ďalšie deformácie trhu v zákone o odpadoch

Pozmeňovací návrh Recyklačného fondu v parlamentom prerokovávanej novele zákona o odpadoch, ktorým sa zaoberal predchádzajúci text, nie je jediným návrhom, ktorý bol k novele dodaný. Pozrime sa na ďalší návrh Recyklačného fondu a na jednu súčasnú reguláciu, ktorá zbytočne predražuje ceny pri nakladaní s odpadmi.

Odpad nie je tovar?

Jedným zo súčasných ustanovení zákona je regulácia, podľa ktorej sa nebezpečný odpad musí spracovávať prednostne na Slovensku a len v prípade, že také kapacity u nás nie sú, môže byť zhodnotený v inej krajine Európskej únie. Toto obmedzenie je zjavne (a celkom zámerne) diskriminačné voči spracovateľským kapacitám v iných krajinách únie i napriek tomu, že voľný pohyb tovarov patrí k jej základným pilierom. Podľa právnej analýzy spracovanej pre IT Asociáciu Slovenska sa v prípade nebezpečného odpadu môže preprava obmedziť len na odôvodniteľné prípady rizika poškodenia životného prostredia. Tieto však vo väčšine prípadov môžeme považovať za zanedbateľné, keďže ide o prevoz tovaru v podmienkach prísnych environmentálnych noriem spoločenstva (environmentálne riziká napokon nie sú ani argumentmi ministerstva pre zachovanie opatrenia), nehovoriac o tom, že prepraviť nebezpečný odpad ku spracovateľovi pár kilometrov za hranice namiesto jeho vozenia k najbližšiemu spracovateľovi na Slovensku má často zjavné environmentálne výhody. Na pozadí problému vystupuje opäť Recyklačný fond (RF). Mechanizmus „budovania spracovateľských kapacít“, ktorý mu bol určený ministerstvom, je náchylný viesť k tomu, že na trhu spracovateľov odpadu vzniká menej firiem než by tomu bolo vtedy, ak by sa trh vyvíjal len od dopytu držiteľov odpadov (v niektorých segmentoch dnes existuje na slovenskom trhu len jediný spracovateľ). Tým fond posilnil vplyv slovenských spracovateľov na určovanie cien za spracovanie odpadov. V súčasnosti platné opatrenie tak reálne zvyšuje predpoklad, že ceny za zhodnotenie nebezpečného odpadu sú vyššie, než by tomu mohlo byť v konkurenčnejšom prostredí trhu Európskej únie. Pozmeňovací návrh k novele zákona, ktorého cieľom má byť deregulácia dovozu a vývozu, ministerstvo životného prostredia neodporúča schváliť, na obhajobu súčasného stavu argumentuje jeho nesúladom návrhu s „plánom“ odpadového hospodárstva. Ten však neurčuje a ani nemôže určovať, ktorý spracovateľ má odpad spracovať.

Príspevky obciam: viac, ale bez záruky

Kríza trhu druhotných surovín v ostatných mesiacoch viedla ministerstvo k rozhodnutiu presadiť v novele zákona opatrenie, podľa ktorého by mal Recyklačný fond začať viac podporovať separáciu zberu v obciach než budovať spracovateľské kapacity. V rozhodnutí možno zohrával svoju úlohu i fakt, že počas siedmich rokov pôsobenia Recyklačného fondu postupne klesala potreba podpory budovania ďalšieho spracovateľského priemyslu. V legislatívnom návrhu sa to premietlo do opatrenia, podľa ktorého príjmy všeobecného sektora fondu, z ktorého sú vyplácané príspevky obciam, by mali vzrásť z 12 % na 25 % zo všetkých príjmov fondu od výrobcov a dovozcov. Proklamovaný cieľ ministerstva však nevyznieva celkom presvedčivo. Podľa údajov z výročných správ a internetovej stránky Recyklačného fondu totiž vyplýva, že v rokoch 2003-2008 bolo na príspevkoch do fondov RF vybratých takmer 4 mld. Sk, zatiaľ čo vyplatené nárokovateľné príspevky obciam zo všeobecného sektora činili len 260 mil. Sk, teda 6,53 % z možných 12 %, čo je len niečo viac ako polovica z možnej sumy, ktorá mohla byť určená obciam na podporu separácie odpadov.

Problémom uvedeného návrhu je i skutočnosť, že prispievateľom do všeobecného sektora sú i producenti odpadov, ktorí nemajú s komunálnym odpadom nič spoločné. Týka sa to najmä výrobcov a dovozcov vozidiel, ktorí tak celkom nespravodlivo musia prispievať na zhodnocovanie odpadu, ktorý sami neprodukujú (podrobnejšie tu).

Vie ZMOS, čo presadzuje?

Očakávania, že by Recyklačný fond obciam začal skutočne vyplácať vyšší príspevok, spochybňuje pozmeňovací návrh zo strany RF, „vďaka“ ktorému sa fondu otvárajú možnosti pre vyplácanie obligatórneho príspevku nielen obciam, ale i spracovateľom odpadu. Paradoxom tohto návrhu je, že ho spolu s fondom predložilo i Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré vo fonde zastupuje podpredsedníčka správnej rady Viera Krakovská. Návrh totiž mení i podmienky nárokovateľnosti vyplácania obligatórnych príspevkov pre obce a mestá, pričom ich podmieňuje uzavretím zmluvy fondu s prevádzkovateľom zariadenia na materiálové zhodnocovanie odpadov alebo zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov. Navyše z návrhu vyplýva, že nárokovateľnosť na príspevok by sa už netýkala len obcí, ale aj recyklátorov. Nejasné znenie návrhu umožňuje i ten výklad, že prakticky by to mohlo viesť k obmedzeniu obligatórnych príspevkov pre tie obce, ktoré budú zhodnocovať odpad prostredníctvom prevádzkovateľov zariadení, ktoré nemajú zmluvu s Recyklačným fondom. Toto opatrenie by mohlo zásadne zvýšiť riziko vyplácania príspevkov len pre fondom preferované obce, alebo pre obce, ktoré sa podriadia fondom preferovanému spôsobu zhodnocovania odpadov. Okrem toho (aj podľa názoru ministerstva, ktoré s návrhom nesúhlasí) by na základe tohto ustanovenia obce stratili priamy nárok na vyššie uvedený príspevok (podrobnejšie tu). Fond by týmto opatrením mohol získať významné rozhodovacie právomoci nielen nad prerozdeľovaním veľkej časti finančných prostriedkov fondu, ale aj pri monopolizácii spracovateľského priemyslu v SR.

RF je nesystémový prvok

Recyklačný fond sa počas siedmich rokoch činnosti ukázal byť dosť málo spoľahlivým nástrojom pre podporu separácie odpadu v obciach, nakoľko významnú časť príspevkov zo všeobecného fondu transferoval napríklad na spolufinancovanie projektov z iných sektorov alebo na projekty (aj) vlastnej prezentácie v médiách (prílohy denníkov a časopisov, televízne relácie). Keďže primárny účel jeho založenia, ktorým bola podpora vybudovania recyklačného priemyslu, je už splnený, cieľom zásadnej novely zákona by malo byť zrušenie fondu a vytvorenie nového nástroja na podporu separácie odpadov v obciach na súkromnej báze, bez zakladania štátnych podporných fondov.

Deregulovať sa dá

Odpadová politika vlád a medzinárodných spoločenstiev viedla k založeniu trhu s odpadom na zhodnotenie, ktorý by bez rozsiahlych regulácií vlád nevznikol. Tento proces je vzhľadom na jeho širokú podporu verejnosťou nezastaviteľný, ale to nie je dôvod pre to, aby legitimizoval vládu k presadzovaniu opatrení, ktoré predražujú odpad tak pre výrobcu, ako aj pre spotrebiteľov. Trh s odpadmi v SR je týmito nežiaducimi reguláciami v súčasnosti výrazne zaťažený.

Schvaľovanie súčasnej novely zákona o odpadoch je ďalším smutným príbehom „dobývania renty“ zo strany štátnych úradníkov a tých, ktorí profitujú z väzieb na úradníkov a na vládou podporované nástroje odpadového hospodárstva. Prvou dobrou možnosťou, ako prispieť k vzniku fungujúceho systému zhodnocovania odpadov s nízkymi cenami, je podporiť len tie návrhy, ktoré podporujú liberalizáciu trhu s odpadmi, znižovanie neefektívnych výdavkov a trhovo konformnejšie prístupy k regulovanému trhu s odpadmi.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 23. júna 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.

Dosiahne Recyklačný fond prvenstvo v znásilnení zákona?

Celá vec sa udiala tak rýchlo, že ašpiruje na prekonanie slovenského rekordu v rýchlosti uzákonenia závažného pozmeňovacieho návrhu k novej norme: bez riadneho pripomienkového konania, bez akejkoľvek snahy konzultovať návrh s odbornou verejnosťou, v úplnom protismere k princípom pluralitnej slobodnej spoločnosti. Štátom založenému Recyklačnému fondu (RF) dlhodobo klesajú príjmy a možno práve preto sa rozhodol presadiť si nové povinné platby do svojej pokladnice. A nie malé – odhadom ide o niekoľko desiatok miliónov EUR ročne.

Iba minulý týždeň v piatok sa objavila na verejnosti informácia, že Recyklačný fond spolu so Združením miest a obcí Slovenska plánuje na rokovaní NR SR o novele zákona o odpadoch predložiť svoj vlastný pozmeňovací návrh zásadného dopadu, podľa ktorého sa novými povinnými platcami do Recyklačného fondu stanú výrobcovia a dovozcovia obalov, výrobcovia svetelných zdrojov a výrobcovia elektrozariadení, z ktorých odpad bude elektroodpadom z domácností. Podľa posledných správ by dnes, teda po štyroch pracovných dňoch od prvého zverejnenia návrhu, mal byť návrh definitívne odsúhlasený Národnou radou SR.

RF ako dôsledok zlyhania vlády

Recyklačný fond vznikol v roku 2002 ako výsledok snahy vlády podporiť rozbehnutie trhu zhodnocovania odpadov, čo vyplývalo i z povinností Slovenska ako adepta na vstup do Európskej únie. Ministerstvo životného prostredia však vtedy uskutočnilo veľmi nešťastné riešenie: namiesto prevzatia osvedčených modelov sa vybralo vlastnou, „slovenskou“ cestou, ktorá v celkovom riešení nemá vo svete obdobu. Podobne ako v iných krajinách síce umožnilo súkromným spoločnostiam plniť recyklačné limity prostredníctvom vlastných „fondov“, ktoré si samy založili (tzv. kolektívnych systémov), avšak tie sa vzťahovali len na niektoré druhy odpadov. Najmä však založilo paralelný Recyklačný fond, ktorý mal sústreďovať povinné platby od výrobcov alebo dovozcov niektorých druhov odpadov (resp. výrobkov, z ktorých po použití vzniká odpad – napríklad pneumatík, opotrebovaných olejov, batérií a akumulátorov) a platby od tých výrobcov a dovozcov, ktorí nemali záujem zabezpečovať svoje recyklačné limity prostredníctvom kolektívnych systémov.

RF deformuje konkurenčné prostredie

Paradoxom Recyklačného fondu je, že nenesie a ani nikdy neniesol žiadnu zodpovednosť za plnenie limitov zhodnotenia odpadov, takže platcovia do fondu tým nie sú zodpovednosti za mieru zhodnotenia odpadov zbavení. RF má totiž zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov len podporovať. Takže fond namiesto toho, aby z vybratých prostriedkov dôsledne podporoval materiálový tok ku konečnému spracovaniu – tým, že by dotáciami dorovnával cenu k prvotným surovinám – sústredil sa najmä na rozdávanie stámiliónových dotácií pre súkromné firmy, ktoré podnikali v spracovateľskom priemysle. O deštrukcii zdravého konkurenčného prostredia, ktoré tým fond spôsobil, by sme mohli diskutovať mnoho hodín. Zopár čísiel však môže naznačiť podstatu problému. Z údajov RF o dotáciách za celé doterajšie obdobie vyplýva, že podnes o dotáciu žiadalo viac ako 440 fyzických a právnických osôb, podpora bola uznaná len viac ako 280 z nich. Z tohto počtu podporených firiem však len 20 firiem s najvýraznejšou podporou z fondu získalo viac ako polovicu (!) všetkých rozdelených prostriedkov, teda viac ako 53 mil. EUR (1,6 mld. Sk). Napríklad v sektore starých vozidiel získal spracovateľ, ktorý má tretinový podiel na trhu, až 57% zo všetkých dotácií pridelených spracovateľom vozidiel.

Pre podrobnejšie zhodnotenie účelnosti vynaložených dotácií z fondu by bolo potrebné podrobne zhodnotiť obsah každej zmluvy, ale to nie je z hľadiska hodnotenia súčasného návrhu Recyklačného fondu vôbec dôležité. Fond sa do budovania spracovateľských kapacít cez priamu podporu podnikateľov nemal nikdy púšťať, pretože trh zdeformoval a podporou dominantných hráčov na trhu zhodnocovanie odpadu predražil. Spracovateľské kapacity by vyrástli i bez priamej podpory fondu (navyše lacnejšie a vo väčšom počte), ak by boli ponechané do kompetencií obcí, resp. výrobcov a dovozcov tovarov a materiálov, z ktorých vznikajú odpady.

RF a hľadanie renty

V súčasnosti nemá zmysel podporovať spracovateľské kapacity na Slovensku, pretože tie sú už dobre rozvinuté. Podľa nového znenia zákona o odpadoch by síce mal vzrásť podiel podpory z RF v prospech obcí, tá však naďalej bude predstavovať iba štvrtinu z celkového objemu výdavkov fondu. Z ostatných príjmov bude fond naďalej podporovať rozvoj kapacít, ktoré pre plnenie limitov vôbec nepotrebujeme. Dôsledkom toho bude, že z poplatkov, ktoré odvedú firmy na Slovensku (a nepriamo slovenskí spotrebitelia), sa nebude podporovať plnenie limitov, ale vznik firiem, ktoré budú dovážať na spracovanie odpad zo zahraničia.

Návrh Recyklačného fondu by podľa odhadov dotknutých platcov mal navýšiť jeho ročný rozpočet rámcovo až o 49 mil. EUR (takmer 1,5 mld. Sk, viac tu a tu). Pôjde o celkom nezmyselný a zbytočný povinný výdavok pre veľkú časť slovenských podnikateľov a nemožno si robiť ani najmenšie ilúzie o tom, že sa táto regulácia nepremietne v cene tovarov alebo v úsporných opatreniach postinutých firiem, ktoré povedú k znižovaniu počtu pracovných miest.

A to už nevravíme o etickej rovine návrhu Recyklačného fondu. V tomto prípade sme svedkami toho, že štátom založená organizácia nemá najmenší problém obchádzať pripomienkové konanie s návrhom, ktorý má pre ňu vymôcť od vybranej skupiny novú, veľmi vysokú a celkom zbytočnú daň. Zdá sa, že objavujeme ďalšiu podobu arogantnosti moci.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 18. júna 2009 na blogu KIosk a nachádza sa tu.

TV SME: Obchod s emisiami vykazuje znaky korupcie

Argumenty Ivana Štulajtera s analytikom KI Radovanom Kazdom.

Aké je politické pozadie predaja emisných kreditov? Prečo sa vlastne predáva "teplý vzduch"? Načo sú emisie spoločnosti Interblue Group?

Na tému divokého predaja emisných kreditov hovorí Ivan Štulajter s analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Radovanom Kazdom.

blog.sme.sk: Lesy SR: Fico, rovní a rovnejší

Štát nie je dojná krava“, zahlásil premiér Robert Fico iba pár dní po tom, čo nechal štátnu kravu podojiť európskymi automobilkami. Jeho kritika bola namierená voči štátnemu podniku Lesy SR, hoci to bol práve minister pôdohospodárstva jeho vlády, ktorý nedávno odmietol plán úsporných opatrení tohto gigantického štátneho podniku. A aby neracionálnych rozhodnutí zo strany premiéra nebolo dosť, štátne lesy si napokon na svoje od štátu i tak prídu. Neštátne nie.

...

Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 4. mája 2009 a je dostupný tu.

Konzervatívne listy, 04/2009: Je prosperita zlučiteľná s environmentálnou politikou?

Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré je ideovým predchodcom dnešnej Európskej únie (EÚ), bolo založené za účelom rozvoja vzájomného obchodu európskych krajín, dohodou o voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Sledujúc túto európsku politiku päť desaťročí od prijatia Rímskych zmlúv nemožno nevidieť, ako sa ekonomická sloboda vytráca spomedzi jej základných pilierov.

Nemožno tiež nevidieť, ako sa obyvateľ EÚ stáva vazalom vládou vynútených výdavkov. Nemožno si tiež nevšimnúť, že sa tak deje pod vlajkou nového, „zeleného“ práva.

Regulácie a výdavky

Environmentálnu reguláciu zavádza vláda, ktorá v ňou proklamovanom verejnom záujme rozdelí nové práva a povinnosti. Hoci vývoj environmentálneho práva vzniká často aj ako reakcia na dopyt verejnosti, mnohokrát môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Environmentálne právo totiž obvykle rozdeľuje občanov na dve skupiny: tých, ktorým sa zhorší ich blahobyt, a tých, ktorí z neho budú profitovať. Na strane poškodených sú občania, ktorí musia znášať nové a často veľmi vysoké povinné platby. Sú to výdavky, ktorých čiastočnú prospešnosť si občania uvedomujú, avšak mnohí z nich by ich radi investovali inak. Na profitujúcej strane sú firmy, ktoré sú dodávateľmi nových tovarov a služieb, ktoré boli novou environmentálnou reguláciou zavedené.

Isteže, je dôležité, aby vznikali i nové opatrenia v preventívnom princípe alebo v snahe zabrániť vedľajším dopadom činnosti človeka v prírode, avšak tieto opatrenia sú vládami veľmi často uplatňované bez racionálneho zdôvodnenia, s príliš vysokými nákladmi vzhľadom na očakávaný úžitok, s bujnením korupcie, s deštrukciou strednej vrstvy a s inými, nepriamymi dopadmi na obyvateľov.

Prípadové štúdie

Dve strategické environmentálne politiky EÚ sa týkajú zhodnocovania odpadov a boja proti emisiám skleníkových plynov. Obe proklamujú svoju vysokú spoločenskú dôležitosť: kým v prvom prípade je ňou ochrana obyvateľov pred „škodlivým“ skládkovaním odpadu, cieľom druhej je ochrana pred „škodami“ spôsobenými globálnym otepľovaním. Nové environmentálne právo, ktoré vzniklo výrokom vlády, však zároveň zvýšilo výdavky verejnosti.

Recyklácia odpadov je nákladnejší spôsob nakladania s odpadmi ako jeho zneškodňovanie skládkovaním. Výsledok oboch procesov je rovnaký: „zbavenie sa“ odpadu. Ako však motivovať ľudí k tomu, aby vynaložili viac peňazí na niečo, čo je možné docieliť s nižšími nákladmi? Vláda na to používa rôzne spôsoby: predovšetkým zavedie povinnosť platieb do systému, čo je vo svojej podstate nová environmentálna daň. Týmito platcami sú síce najmä dovozcovia a producenti tovarov, z ktorých vznikajú odpady, ale ich náklady sa prenášajú do ceny výrobkov a služieb, ktoré v konečnom dôsledku platí spotrebiteľ, teda občan. Navyše toto opatrenie síce spustí proces zhodnocovania, avšak naďalej naráža na veľmi vážne prekážky: napríklad ako vytvoriť také pravidlá, aby niektorý z účastníkov celého procesu, ktorý vedie k zhodnoteniu odpadov, nemusel vykrývať deficit z iných zdrojov (to sa dnes týka najmä obcí), alebo naopak, aby nebol z rozhodnutia vlády vysoko profitujúci. Ďalší problém nastáva napríklad pri prudkej zmene cien prvotných a druhotných surovín, ktorý môže trh zhodnocovania odpadov celkom zmraziť. Vláde tak neostane iná možnosť, iba zaviesť ďalšie povinné platby alebo dotácie.

Podobným prípadom je vládna regulácia, ktorou sa zaviedol trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov: pre firmy „vyrábajúce“ oxid uhličitý (ide prakticky o každú väčšiu výrobnú prevádzku) znamená zavedenie regulácie zvýšenie ich nákladov, avšak tie sa opäť zohľadnia v cene pre spotrebiteľa. Profitujú z toho firmy podnikajúce v konzultačnej činnosti alebo v obchodovaní s kvótami. Nehovoriac o tisíckach úradníkov, ktorých zamestnáva „vykonávanie politiky“.

Sloboda a prosperita

Environmentálne regulácie sú módnym trendom prosperujúcej západnej civilizácie. Jej obyvatelia sú dostatočne kúpyschopní, takže si to nenápadné plazivé ukrajovanie z ich príjmov ani veľmi nevšimnú. Vlády tak majú voľné ruky v zavádzaní regulovaných trhov, ktorými vytvoria vrstvu privilegovaných skupín. Prehlbovanie sociálnych rozdielov je dôsledkom ekonomického socializmu, ktorý bol charakteristický aj pre hospodársku politiku komunistických vlád.

Regulácie s mierou

Takmer každá trhová výmena nesie so sebou i negatívne dopady na tých, ktorí sa jej nezúčastňujú. Je správne, ak dopady, ktoré sú naozaj závažné a opodstatnené, rieši vláda novým určením práva. Tento fakt však nemožno zneužívať na to, aby vláda svojvoľne drancovala ľudí. Povinné „environmentálne“ výdavky domácností majú oveľa bližšie k paušálnej platbe (na obyvateľa) ako k podielovej dani. To znamená, že na tieto regulácie doplácajú najväčšmi práve najchudobnejší obyvatelia.

Ťahúňom zavádzania environmentálnych regulácií je EÚ, ktorá ich „šije“ pre ekonomicky silné obyvateľstvo. Nerobme si ilúzie: zdôrazňovať vážne vedecké pochybnosti nad príčinami vzniku recyklačnej a karbónovej politiky únie už nemá veľký zmysel, keďže gigantická regulačná lavína už padá a strháva základy slobodnej spoločnosti. Reálnejším cieľom je snažiť sa udržať environmentálne regulácie v hraniciach toho, čo aspoň trochu prospeje, ale zásadne nepoškodí. Ide o to, aby sme v bezchybnom životnom prostredí raz nezhynuli od hladu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.