Aké je politické pozadie predaja emisných kreditov? Prečo sa vlastne predáva "teplý vzduch"? Načo sú emisie spoločnosti Interblue Group?
Na tému divokého predaja emisných kreditov hovorí Ivan Štulajter s analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Radovanom Kazdom.
...
Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 4. mája 2009 a je dostupný tu.
Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré je ideovým predchodcom dnešnej Európskej únie (EÚ), bolo založené za účelom rozvoja vzájomného obchodu európskych krajín, dohodou o voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Sledujúc túto európsku politiku päť desaťročí od prijatia Rímskych zmlúv nemožno nevidieť, ako sa ekonomická sloboda vytráca spomedzi jej základných pilierov.
Nemožno tiež nevidieť, ako sa obyvateľ EÚ stáva vazalom vládou vynútených výdavkov. Nemožno si tiež nevšimnúť, že sa tak deje pod vlajkou nového, „zeleného“ práva.
Regulácie a výdavky
Environmentálnu reguláciu zavádza vláda, ktorá v ňou proklamovanom verejnom záujme rozdelí nové práva a povinnosti. Hoci vývoj environmentálneho práva vzniká často aj ako reakcia na dopyt verejnosti, mnohokrát môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Environmentálne právo totiž obvykle rozdeľuje občanov na dve skupiny: tých, ktorým sa zhorší ich blahobyt, a tých, ktorí z neho budú profitovať. Na strane poškodených sú občania, ktorí musia znášať nové a často veľmi vysoké povinné platby. Sú to výdavky, ktorých čiastočnú prospešnosť si občania uvedomujú, avšak mnohí z nich by ich radi investovali inak. Na profitujúcej strane sú firmy, ktoré sú dodávateľmi nových tovarov a služieb, ktoré boli novou environmentálnou reguláciou zavedené.
Isteže, je dôležité, aby vznikali i nové opatrenia v preventívnom princípe alebo v snahe zabrániť vedľajším dopadom činnosti človeka v prírode, avšak tieto opatrenia sú vládami veľmi často uplatňované bez racionálneho zdôvodnenia, s príliš vysokými nákladmi vzhľadom na očakávaný úžitok, s bujnením korupcie, s deštrukciou strednej vrstvy a s inými, nepriamymi dopadmi na obyvateľov.
Prípadové štúdie
Dve strategické environmentálne politiky EÚ sa týkajú zhodnocovania odpadov a boja proti emisiám skleníkových plynov. Obe proklamujú svoju vysokú spoločenskú dôležitosť: kým v prvom prípade je ňou ochrana obyvateľov pred „škodlivým“ skládkovaním odpadu, cieľom druhej je ochrana pred „škodami“ spôsobenými globálnym otepľovaním. Nové environmentálne právo, ktoré vzniklo výrokom vlády, však zároveň zvýšilo výdavky verejnosti.
Recyklácia odpadov je nákladnejší spôsob nakladania s odpadmi ako jeho zneškodňovanie skládkovaním. Výsledok oboch procesov je rovnaký: „zbavenie sa“ odpadu. Ako však motivovať ľudí k tomu, aby vynaložili viac peňazí na niečo, čo je možné docieliť s nižšími nákladmi? Vláda na to používa rôzne spôsoby: predovšetkým zavedie povinnosť platieb do systému, čo je vo svojej podstate nová environmentálna daň. Týmito platcami sú síce najmä dovozcovia a producenti tovarov, z ktorých vznikajú odpady, ale ich náklady sa prenášajú do ceny výrobkov a služieb, ktoré v konečnom dôsledku platí spotrebiteľ, teda občan. Navyše toto opatrenie síce spustí proces zhodnocovania, avšak naďalej naráža na veľmi vážne prekážky: napríklad ako vytvoriť také pravidlá, aby niektorý z účastníkov celého procesu, ktorý vedie k zhodnoteniu odpadov, nemusel vykrývať deficit z iných zdrojov (to sa dnes týka najmä obcí), alebo naopak, aby nebol z rozhodnutia vlády vysoko profitujúci. Ďalší problém nastáva napríklad pri prudkej zmene cien prvotných a druhotných surovín, ktorý môže trh zhodnocovania odpadov celkom zmraziť. Vláde tak neostane iná možnosť, iba zaviesť ďalšie povinné platby alebo dotácie.
Podobným prípadom je vládna regulácia, ktorou sa zaviedol trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov: pre firmy „vyrábajúce“ oxid uhličitý (ide prakticky o každú väčšiu výrobnú prevádzku) znamená zavedenie regulácie zvýšenie ich nákladov, avšak tie sa opäť zohľadnia v cene pre spotrebiteľa. Profitujú z toho firmy podnikajúce v konzultačnej činnosti alebo v obchodovaní s kvótami. Nehovoriac o tisíckach úradníkov, ktorých zamestnáva „vykonávanie politiky“.
Sloboda a prosperita
Environmentálne regulácie sú módnym trendom prosperujúcej západnej civilizácie. Jej obyvatelia sú dostatočne kúpyschopní, takže si to nenápadné plazivé ukrajovanie z ich príjmov ani veľmi nevšimnú. Vlády tak majú voľné ruky v zavádzaní regulovaných trhov, ktorými vytvoria vrstvu privilegovaných skupín. Prehlbovanie sociálnych rozdielov je dôsledkom ekonomického socializmu, ktorý bol charakteristický aj pre hospodársku politiku komunistických vlád.
Regulácie s mierou
Takmer každá trhová výmena nesie so sebou i negatívne dopady na tých, ktorí sa jej nezúčastňujú. Je správne, ak dopady, ktoré sú naozaj závažné a opodstatnené, rieši vláda novým určením práva. Tento fakt však nemožno zneužívať na to, aby vláda svojvoľne drancovala ľudí. Povinné „environmentálne“ výdavky domácností majú oveľa bližšie k paušálnej platbe (na obyvateľa) ako k podielovej dani. To znamená, že na tieto regulácie doplácajú najväčšmi práve najchudobnejší obyvatelia.
Ťahúňom zavádzania environmentálnych regulácií je EÚ, ktorá ich „šije“ pre ekonomicky silné obyvateľstvo. Nerobme si ilúzie: zdôrazňovať vážne vedecké pochybnosti nad príčinami vzniku recyklačnej a karbónovej politiky únie už nemá veľký zmysel, keďže gigantická regulačná lavína už padá a strháva základy slobodnej spoločnosti. Reálnejším cieľom je snažiť sa udržať environmentálne regulácie v hraniciach toho, čo aspoň trochu prospeje, ale zásadne nepoškodí. Ide o to, aby sme v bezchybnom životnom prostredí raz nezhynuli od hladu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.
Keby sme nežili v krajine, v ktorej to s politickou korektnosťou preháňa už aj parlamentná pravica, povedal by som, že mi je veľmi ľúto, že šesť mladých Rómov muselo znášať šikanu zo strany košických policajtov. Povedal by som však zároveň aj to, že mi je smutno zo spoločnosti, ktorá sa hrá na prázdne gestá o výmene kádrov a predstiera obrovskú zásadovosť spôsobom, ktorý im je preferenčne užitočný. A vôbec by som sa nebál povedať i niekoľko slov na férovú obhajobu vinníkov. Lenže v takej krajine žijeme, preto budem ticho i ja.
O vine
Od počiatku je onen nechutný skutok policajtov prezentovaný médiami v náležitej dramatizácii, teda prirovnávaním ich činu k „esesáckym praktikám“ (link), „besniacim policajtom“ (link), „brutálnemu šikanovaniu“ (link) či „mučeniu“ (link). Pripusťme novinárom právo prifarbovať skutkovú podstatu činu podobnými výrazmi, ak majú pocit, že píšu pre bulvár. Celkom príznačné však je, že sa ani nepokúsili vysvetliť, o čo v kauze ide: že v tom čine policajtov sa premieta aj ich snaha vychovávať mladých "spratkov" - primitívnou metódou, ktorá však na Slovensku vôbec nie je výnimočná; že sú to radoví policajti, ktorí si zjavne potrebovali nájsť obeť, aby sa mohli „ukojiť“ aspoň z nejakého pocitu moci (pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím: veľmi podobným syndrómom trpia napríklad nižší štátni úradníci alebo sprievodcovia vo vlaku). A áno, je v nich aj kus nenávisti voči rase, s ktorou sa pri nepríjemných stretoch stretávajú v oveľa vyššej miere ako s tou „ich“.
Zdá sa, že niekto tu má v otázke viny celkom jasno, lenže takéto zjednodušenie odhaľuje neschopnosť vnímať oba skutky ako logický dôsledok toho, čo sa na východnom Slovensku deje. A týka sa to aj parlamentnej pravice, ktorá opäť raz nereaguje, alebo prezentuje povrchné, „politicky korektné“ postoje. Škoda, že nie sú schopní pripustiť zložitejší pohľad na problém. Ak by boli, mohli si konečne prisvojiť naspäť agendu, ktorá im patrí, ale ju už mnoho rokov ponechávajú – paradoxne – boľševikom.
Odvolávacia hra
SDKÚ a s ňou viacero občianskych združení a nadácií totiž kauzu okamžite zbagatelizovali na primitívne vytĺkanie politického kapitálu, požiadavkou odvolať Packu a Kaliňáka (link, link). Toť vsjo. Všetka česť Danielovi Lipšicovi, ktorý na túto odvolávaciu hru nepristúpil (link). Odvolávanie ministrov za skutky, za ktoré môžu len veľmi formálne a celkom nepriamo, má totiž možno pozitívny dopad z hľadiska preukazovania mravného kódexu spoločnosti (v tomto celkom súhlasím s Robertom Mistríkom (link)), ale z podobnej pozície sa zjavuje ďaleko väčší problém: ukazuje totiž ľuďom, že vyhadzovanie ľudí pre niečo, za čo reálne nezodpovedajú, je v podstate správna vec. „Profesionálni odvolávači“ tak ľuďom pripomínajú mizerných podnikateľov, ktorí sa svojich zamestnancov zbavujú pre fiktívne príčiny. Nehovoriac o tom, že takéto konanie podporuje v ľuďoch neférovú neúctu k verejnej službe, čo len prispieva k tomu, aby sa aj policajti správali v službe nemorálne.
SDKÚ si skrátka „odfajkla“ svoju opozičnú agendu a ostatná časť parlamentnej pravice sa na problém vykašľala úplne.
Prázdna slama
Keby som si nechcel zachovať politický kapitál, povedal by som, že svet nie je čiernobiely, tak, ako nie je čierny ani úbohý Jacek, zákerný vrah, a celkom bieli nie sú ani jeho vrahovia, cnostní vykladači zákona. Povedal by som, že Kieslowski by nemal problém ukázať obe strany zločinu, teda i to, že obeťami toho ponižovania boli detskí zlodeji, vlastne skupina zorganizovaných zlodejov, ktorí navyše pri lúpeži zranili dôchodkyňu. Povedal by som však aj to, že výchova ponižovaním je odporná, škodlivá a nesmierne hlúpa, ale má v ľuďoch hlboko zakorenenú tradíciu a podobne ako v prípade otroctva v USA potrvá liečba veľmi dlho. Vyjadril by som aj vôľu, aby títo zženštilí bratislavskí humanisti navštívili raz východné Slovensko, nech vidia, ako vyzerá strach vyjsť na ulicu, a nech si zájdu aj do rómskej osady, aby si konečne všimli, že Slovensko leží na obrovskej časovanej bombe, ktorou je život desiatok tisíc ľudí bez možnosti úniku z nalinkovaného zločinu.
Keby dnes naši pseudo-pravičiari neboli zaslepení vytĺkaním prázdnej slamy, mohli už dávno získať slušný kredit. Stačilo povedať málo: košickí policajti sú vinní a zaslúžia si prísny trest, ale podobné činy nezastavíme nekonečnou výmenou kádrov a vykrikovaním, kto všetko má odstúpiť. Košická kauza je prejavom problému, ktorý je oveľa vážnejší. Väčšina občanov dnes totiž komentuje kauzu celkom inak. Napríklad, že tí košickí policajti sú naozaj sprostí, keď pri tom vyťahovali kameru. Ohavný skutok týchto príslušníkov je totiž zvrátenou, ale celkom vysvetliteľnou reakciou na to, čo sa na „rómskom“ Slovensku deje.
A mohli pri tej príležitosti navrhnúť riešenia, ktoré snáď majú.
Kto však nájde odvahu chytať horúce hnedé uhlie?
"Celoroční antropogenní produkce oxidu uhličitého představuje 1 % toho, co za půl roku vydýchá pouze malý hmyz. Výpočet je bez dýchání bakterií, bez většího hmyzu a živočichů větších jak větší hmyz." (link)
Osobitý slovník „vznešených“ pojmov je typický najmä pre vlády, ktoré buď neoplývajú legitimitou, alebo nepodliehajú dostatočnej kontrole moci. Skúsenosť však nasvedčuje, že sprevádza prakticky každú vládu, ktorá disponuje verejnými zdrojmi a má moc požadovať od verejnosti ich ďalšie vymáhanie. Český poslanec Európskeho parlamentu Hynek Fajmon (ODS) sa v útlej knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve CDK v roku 2008, pokúsil načrieť do truhlice európskych ľavicových pojmov. Zameriava sa na osemnásť vybraných „zľudovelých“ hesiel, ktoré spája spoločný osud. Predstavujú nielen akéhosi styčného dôstojníka medzi európskymi úradníkmi a verejnosťou, ale zároveň sú dôležitým nástrojom pre presadzovanie nových pravidiel: sú axiómou, ktorá „legitimizuje“ štátnym úradníkom zmysel ich práce, sú predmetom konferencií, školení a verejných diskusií, súčasťou slávnostných príhovorov politikov, ale aj štandardou na vlajke socialistov a ľavicových liberálov, ktorí zápasia o „nový charakter“ Európy.
Vyrovnane...
Fajmonov výber, ktorý prv vychádzal v sérii článkov v Revue Politika, predstavuje brilantnú ukážku najvážnejších rizík, ktoré hrozia od pokračovania snáh o posilňovanie európskej integrácie. Pod záštitou proklamovanej rovnosti sa totiž vo všetkých prípadoch skrýva útok na slobodu: či už osobnú (diskriminácia, ľudské práva, mierová politika a mierové hnutia, občianska spoločnosť, rodová rovnosť, rovnosť a rovnostárstvo) alebo ekonomickú (európsky sociálny model, GMO, globalizácia, globálne otepľovanie, obnoviteľné zdroje energie, ochrana a ochranárstvo, princíp predbežnej opatrnosti, sociálno-ekologické trhové hospodárstvo, sociálny dialóg, sociálna spravodlivosť, spravodlivý obchod, trvalo udržateľný rozvoj).
Za týmito pojmami a politikami možno odhaliť dva zjavné ciele. Prvým je vytvorenie nového európskeho práva. Spadajú pod neho prakticky všetky rovnostárske ideológie. Uplatňovanie tejto politiky v praxi však vedie k tomu, čo odhaľuje i Fajmon: k vládou vynútenej diskriminácii tých, ktorí pôvodne ťažili z „prirodzených“ výhod (Fajmon upozorňuje i na to, že „prirodzená“ výhoda sa napríklad pri rozdieloch pohlaví dá len ťažko určiť, keďže každému pohlaviu vyplývajú rôzne výhody). Inou metódou „odstraňovania diskriminácie“ sú megalomanské projekty z financií daňovníkov, ktorých výsledky bývajú obvykle veľmi pochybné. Účinným pomocníkom pre šírenie nového práva je tiež „občiansko-združenizmus“, teda vládou podporovaná spoluúčasť tretieho sektora na priamom výkone moci. Je pochopiteľné, že preferovanou skupinou sú združenia šíriace ľavicovú rovnostársku agendu.
Druhým cieľom týchto politík je zjednotenie práv pre celú Európsku úniu. Týka sa napríklad trestu smrti, či zahraničnej politiky (Fajmon uvádza známy prípad amerického radaru v ČR). Násilné zjednocovanie názorov krajín, ktoré majú veľmi odlišný historický vývoj i náboženské korene, na vzťahy s inými krajinami, vedie k zbytočným pnutiam a často i k masovému odporu verejnosti.
...opatrne...
Nie je prekvapením, že najvýznamnejšia časť ľavicových pojmov v autorovom výbere – až sedem pojmov – súvisí s environmentálnou politikou, pretože tá patrí medzi najrýchlejšie rastúce politické agendy v Európskej únii. S nadľahčením môžeme povedať, že odkedy úradníci „objavili“ stúpajúci záujem verejnosti o prísnejšie riešenie dopadov ľudskej činnosti na okolie, obkrútila sa európska politika okolo novej ekologickej modly: princípu predbežnej opatrnosti.
Princíp predbežnej opatrnosti, ktorému český europoslanec venuje samostatnú kapitolu, nemá jasnú definíciu. Práve preto ním možno „odôvodniť“ akúkoľvek reguláciu trhu. Preventívny princíp pomáha budovať spoločnosť, v ktorej žiadna ľudská činnosť nebude môcť existovať bez kontroly vládnych úradníkov. V prípade environmentálnej politiky sa pritom celkom opomína bumerangový efekt regulácií na kvalitu života ľudí: každé sprísnenie ekologických limitov pre výrobu nejakého produktu totiž zvyšuje jeho cenu a tým ho robí menej dostupným pre širokú verejnosť. Typickým príkladom bola masívna podpora EÚ v prospech pestovania biopalív až dovtedy, kým aj predstavitelia únie museli priznať, že táto politika vedie k drancovaniu pôdy a zdražovaniu potravín. Hynek Fajmon sa venuje aj inej, veľmi podobnej situácii: princíp predbežnej opatrnosti totiž viedol úniu k zarytému odporu voči pestovaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO). Únia tým vlastne bráni dostupnosti lacných potravín na európsky trh, čím nielen priamo škodí obyvateľom únie, ale odmietaním obchodovania s GMO proti pravidlám WTO otvára i fronty v obchodnej vojne s producentmi GM potravín (posledný prípad viedol k colnej odvete USA pre francúzsky syr).
...a udržateľne...
Vo Fajmonovom výbere nechýba odkaz na energetickú politiku únie, najmä na podporu obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa ukrýva i pod bezkonkurenčne najznámejším z bezobsažných pojmov – trvalo udržateľným rozvojom (sustainability). Energetickej politike však právom patrí i samostatná kapitola: chaotické vajatanie únie v otázke jadrovej energetiky a pestovania biomasy si zaslúžia pozornosť, pretože odhaľujú bizarnosť eurospeaku v jeho najčistejšej podobe. Trvalo udržateľný rozvoj nemá obsah, takže nemožno podľa neho určiť, ktorá energia je alebo nie je „udržateľná“. Európski politici sa však o to tvrdošijne pokúšajú ďalej...
Asi jediným z absentujúcich pojmov vo Fajmonovom „ekologickom“ slovníku je recyklácia odpadov, kvôli ktorej únia vynútila vznik obrovského, neprirodzeného a neefektívneho trhu s použitými materiálmi. To je tak trochu škoda. Recyklácia je totiž typickým produktom trvalej udržateľnosti, ktorej koncept vychádza z pokrútenej predstavy o vyčerpateľnosti zdrojov Zeme. Poznatky ekonómie totiž tieto obavy dávno vyvrátili: cena surovín pružne reaguje na zvyšujúcu vzácnosť zdrojov a preukázateľne urýchľuje rozvoj nových technológií získavania zdrojov a využívania ich ekologických alternatív. Fyzické vyčerpanie zdrojov preto reálne nehrozí.
...pod ochranou úradníka
Kniha Hynka Fajmona nemá ambíciu priniesť veľa nových informácií pre tých, ktorí sa dobre pohybujú v dominantných témach európskej politiky. Slovník je však bravúrne ľahkým čítaním, obsahovo prehľadným a informačne nabitým vstupom do problematiky, určeným najmä pre širokú verejnosť, ktorá z dôvodu „deficitu demokracie“ v únii často málo reaguje na hrozby nových tém na európskej politickej scéne.
Eurospeak je mocná propagandistická zbraň a vyhovuje jej každý impulz pre šírenie strachu zo slobody. V čase finančnej krízy je verejnosť skôr ochotná podľahnúť ilúzii o tom, že sloboda človeka vedie ku zlu a preto potrebuje prísnu kontrolu „dobrého“ vládneho úradníka. Historická skúsenosť je však neúprosná: ak ľudstvo stráca vieru v slobodu a zodpovednosť jednotlivca, lož netreba opakovať ani desaťkrát.
Autor je analytikom KI pre environmentálnu politiku.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2009.
Knihu Hynka Fajmona Slovníček evropských levicových pojmů, ktorú vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury v Brne v roku 2008, si môžete objednať tu.
Otázka: „Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.“
Odpoveď: „Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval.
Otázka: "Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?"
Odpoveď: "To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt. Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší."
Otázka: „Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?“
Odpoveď: „Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“
Otázka: „Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?“
Odpoveď: „Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.
Otázka: „V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?“
Odpoveď: „Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“
Otázka: „Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentu o vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?“
Odpoveď: „Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.“
Otázka: "Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?"
Odpoveď: „Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“
Príspevky
