30 januára 2009

Konzervatívne listy, 1/2009: Eurospeak a stokrát opakovaná lož (Recenzia)

Jazyk je flexibilným nástrojom dorozumievania a neustále sa vyvíja. Nové javy získavajú nové názvy a jazyk sa postupne obohacuje pojmami, o ktorých existencii ešte pár rokov predtým nemal nikto ani poňatia. História však pozná i množstvo prípadov pomenovaní, ktoré sa stali súčasťou bežného slovníka bez toho, aby ich význam dokázal vôbec niekto vysvetliť. Vzišli z moci, ktorá pre rast svojich kompetencií potrebuje nové témy. A postupne sa stali silným nástrojom pre obmedzovanie slobody ľudí.

Osobitý slovník „vznešených“ pojmov je typický najmä pre vlády, ktoré buď neoplývajú legitimitou, alebo nepodliehajú dostatočnej kontrole moci. Skúsenosť však nasvedčuje, že sprevádza prakticky každú vládu, ktorá disponuje verejnými zdrojmi a má moc požadovať od verejnosti ich ďalšie vymáhanie. Český poslanec Európskeho parlamentu Hynek Fajmon (ODS) sa v útlej knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve CDK v roku 2008, pokúsil načrieť do truhlice európskych ľavicových pojmov. Zameriava sa na osemnásť vybraných „zľudovelých“ hesiel, ktoré spája spoločný osud. Predstavujú nielen akéhosi styčného dôstojníka medzi európskymi úradníkmi a verejnosťou, ale zároveň sú dôležitým nástrojom pre presadzovanie nových pravidiel: sú axiómou, ktorá „legitimizuje“ štátnym úradníkom zmysel ich práce, sú predmetom konferencií, školení a verejných diskusií, súčasťou slávnostných príhovorov politikov, ale aj štandardou na vlajke socialistov a ľavicových liberálov, ktorí zápasia o „nový charakter“ Európy.

Vyrovnane...

Fajmonov výber, ktorý prv vychádzal v sérii článkov v Revue Politika, predstavuje brilantnú ukážku najvážnejších rizík, ktoré hrozia od pokračovania snáh o posilňovanie európskej integrácie. Pod záštitou proklamovanej rovnosti sa totiž vo všetkých prípadoch skrýva útok na slobodu: či už osobnú (diskriminácia, ľudské práva, mierová politika a mierové hnutia, občianska spoločnosť, rodová rovnosť, rovnosť a rovnostárstvo) alebo ekonomickú (európsky sociálny model, GMO, globalizácia, globálne otepľovanie, obnoviteľné zdroje energie, ochrana a ochranárstvo, princíp predbežnej opatrnosti, sociálno-ekologické trhové hospodárstvo, sociálny dialóg, sociálna spravodlivosť, spravodlivý obchod, trvalo udržateľný rozvoj).

Za týmito pojmami a politikami možno odhaliť dva zjavné ciele. Prvým je vytvorenie nového európskeho práva. Spadajú pod neho prakticky všetky rovnostárske ideológie. Uplatňovanie tejto politiky v praxi však vedie k tomu, čo odhaľuje i Fajmon: k vládou vynútenej diskriminácii tých, ktorí pôvodne ťažili z „prirodzených“ výhod (Fajmon upozorňuje i na to, že „prirodzená“ výhoda sa napríklad pri rozdieloch pohlaví dá len ťažko určiť, keďže každému pohlaviu vyplývajú rôzne výhody). Inou metódou „odstraňovania diskriminácie“ sú megalomanské projekty z financií daňovníkov, ktorých výsledky bývajú obvykle veľmi pochybné. Účinným pomocníkom pre šírenie nového práva je tiež „občiansko-združenizmus“, teda vládou podporovaná spoluúčasť tretieho sektora na priamom výkone moci. Je pochopiteľné, že preferovanou skupinou sú združenia šíriace ľavicovú rovnostársku agendu.

Druhým cieľom týchto politík je zjednotenie práv pre celú Európsku úniu. Týka sa napríklad trestu smrti, či zahraničnej politiky (Fajmon uvádza známy prípad amerického radaru v ČR). Násilné zjednocovanie názorov krajín, ktoré majú veľmi odlišný historický vývoj i náboženské korene, na vzťahy s inými krajinami, vedie k zbytočným pnutiam a často i k masovému odporu verejnosti.

...opatrne...

Nie je prekvapením, že najvýznamnejšia časť ľavicových pojmov v autorovom výbere – až sedem pojmov – súvisí s environmentálnou politikou, pretože tá patrí medzi najrýchlejšie rastúce politické agendy v Európskej únii. S nadľahčením môžeme povedať, že odkedy úradníci „objavili“ stúpajúci záujem verejnosti o prísnejšie riešenie dopadov ľudskej činnosti na okolie, obkrútila sa európska politika okolo novej ekologickej modly: princípu predbežnej opatrnosti.

Princíp predbežnej opatrnosti, ktorému český europoslanec venuje samostatnú kapitolu, nemá jasnú definíciu. Práve preto ním možno „odôvodniť“ akúkoľvek reguláciu trhu. Preventívny princíp pomáha budovať spoločnosť, v ktorej žiadna ľudská činnosť nebude môcť existovať bez kontroly vládnych úradníkov. V prípade environmentálnej politiky sa pritom celkom opomína bumerangový efekt regulácií na kvalitu života ľudí: každé sprísnenie ekologických limitov pre výrobu nejakého produktu totiž zvyšuje jeho cenu a tým ho robí menej dostupným pre širokú verejnosť. Typickým príkladom bola masívna podpora EÚ v prospech pestovania biopalív až dovtedy, kým aj predstavitelia únie museli priznať, že táto politika vedie k drancovaniu pôdy a zdražovaniu potravín. Hynek Fajmon sa venuje aj inej, veľmi podobnej situácii: princíp predbežnej opatrnosti totiž viedol úniu k zarytému odporu voči pestovaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO). Únia tým vlastne bráni dostupnosti lacných potravín na európsky trh, čím nielen priamo škodí obyvateľom únie, ale odmietaním obchodovania s GMO proti pravidlám WTO otvára i fronty v obchodnej vojne s producentmi GM potravín (posledný prípad viedol k colnej odvete USA pre francúzsky syr).

...a udržateľne...

Vo Fajmonovom výbere nechýba odkaz na energetickú politiku únie, najmä na podporu obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa ukrýva i pod bezkonkurenčne najznámejším z bezobsažných pojmov – trvalo udržateľným rozvojom (sustainability). Energetickej politike však právom patrí i samostatná kapitola: chaotické vajatanie únie v otázke jadrovej energetiky a pestovania biomasy si zaslúžia pozornosť, pretože odhaľujú bizarnosť eurospeaku v jeho najčistejšej podobe. Trvalo udržateľný rozvoj nemá obsah, takže nemožno podľa neho určiť, ktorá energia je alebo nie je „udržateľná“. Európski politici sa však o to tvrdošijne pokúšajú ďalej...

Asi jediným z absentujúcich pojmov vo Fajmonovom „ekologickom“ slovníku je recyklácia odpadov, kvôli ktorej únia vynútila vznik obrovského, neprirodzeného a neefektívneho trhu s použitými materiálmi. To je tak trochu škoda. Recyklácia je totiž typickým produktom trvalej udržateľnosti, ktorej koncept vychádza z pokrútenej predstavy o vyčerpateľnosti zdrojov Zeme. Poznatky ekonómie totiž tieto obavy dávno vyvrátili: cena surovín pružne reaguje na zvyšujúcu vzácnosť zdrojov a preukázateľne urýchľuje rozvoj nových technológií získavania zdrojov a využívania ich ekologických alternatív. Fyzické vyčerpanie zdrojov preto reálne nehrozí.

...pod ochranou úradníka

Kniha Hynka Fajmona nemá ambíciu priniesť veľa nových informácií pre tých, ktorí sa dobre pohybujú v dominantných témach európskej politiky. Slovník je však bravúrne ľahkým čítaním, obsahovo prehľadným a informačne nabitým vstupom do problematiky, určeným najmä pre širokú verejnosť, ktorá z dôvodu „deficitu demokracie“ v únii často málo reaguje na hrozby nových tém na európskej politickej scéne.

Eurospeak je mocná propagandistická zbraň a vyhovuje jej každý impulz pre šírenie strachu zo slobody. V čase finančnej krízy je verejnosť skôr ochotná podľahnúť ilúzii o tom, že sloboda človeka vedie ku zlu a preto potrebuje prísnu kontrolu „dobrého“ vládneho úradníka. Historická skúsenosť je však neúprosná: ak ľudstvo stráca vieru v slobodu a zodpovednosť jednotlivca, lož netreba opakovať ani desaťkrát.

Autor je analytikom KI pre environmentálnu politiku.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2009.

Knihu Hynka Fajmona Slovníček evropských levicových pojmů, ktorú vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury v Brne v roku 2008, si môžete objednať tu.

12 januára 2009

Pri čítaní európskej stratégie podpory biopalív

Ľavičiar: Nasýťme chudobných rybami.
Pravičiar: Naučme chudobných chytať ryby.
Ľudomilný pravičiar: Naučme chudobných chytať rentu.

.

04 novembra 2008

Sme, 4.11.2008: V kauze skládky víťazia úradníci

Pezinská skládka, ale napríklad aj Tichá a Kôprová dolina sú dôkazom, aký chaos vytvára štát, keď 18 rokov odkladá reformu pravidiel stavebného a územného konania.

Článok vyšiel v denníku Sme, 4.11.2008, tu.

24 októbra 2008

Nicolasov majsterštych

Nič nepoteší priaznivcov ľahkého fatalizmu viac ako ukážka grandiózneho výprasku pre osádzačov búst v priamom prenose. Päťadvadsať pre tých, ktorí sú skalopevne presvedčení o nekonečnej vzdialenosti medzi víťazstvom a pádom, hrdinom a zbabelcom, vrahom a záchrancom života.

Týmto ľuďom zrejme podnes chýba mamin prsník, preto sa túžobne obracajú na každého, kto by mohol byť ich novým gerojom. Viem si preto predstaviť, aké zdesenie v ich radoch muselo nastať, keď im mamina Nicolas namiesto životodarného mliečka pustila studenú sprchu: ste už veľkí, tak sa naučte podľa toho žiť. A ak to bez hrdinu nedokážete, choďte si ho hľadať inde.

Vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa tento rozhovor s Nicolasom Wintonom z jeho životopisu akosi "vytratil". Nečudoval by som sa, ak by sa ho podaktorí snažili dostať z hlavy. Raz darmo, vo svete, v ktorom hrdinstvo a podlosť nie sú následkom príčiny, ale vlastného rozhodnutia, sú jeho odpovede politicky nadmieru nekorektné.

Ako taký výprask vyzerá v praxi?

Otázka: „Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.“
Odpoveď: „Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval.

Otázka: "Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?"
Odpoveď: "To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt. Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší."

Otázka: „Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?“
Odpoveď: „Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“

Otázka: „Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?“
Odpoveď: „Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.

Otázka: „V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?“
Odpoveď: „Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“

Otázka: „Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentu o vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?“
Odpoveď: „Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.“

Otázka: "Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?"
Odpoveď: „Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“

Čo sa mňa týka, cez víkend má byť poriadne sychravo. Úplne najradšej by som sedel vedľa pána Nicolasa na pohovke a sledoval s ním Premier League.



23 októbra 2008

Preferencie v guliach ukryté

Poučenie z krízového vývoja, ktorý doviedol ODS ku krajskému volebnému výprasku, je celkom jasné: preferencie sú ukryté v guliach. Kto ich nemá, ten ich nemá.

Doplňme do textu mená figúrok z našej pravice a komentár ku krajským voľbám 2009 je na svete:

Co říkáte výsledku voleb? Jak se vám líbí oranžová republika?

Upřímně řečeno, čekal jsem něco takového. Spíš mě notně překvapilo, že se ještě najde 20-30% elektorátu ochotného volit ODS. Nezdá se mi to málo, naopak, zdá se mi to být kurva hodně, s ohledem na to, jak dalece se tato strana pod vedením takových veličin jako Topolánek + Dalík, Tluchoř a Langer zpronevěřila svým slibům, zezelenala a zrudla. Dlouhodobě nejde vyžít z loga, ani z Klausova kníru, taky nejde vyházet ze strany tvůrce programu, program samotný proměnit v hajzlpapír, ty, co na to poukazují, prohlásit za demagogy a ještě se u toho tvářit jako mistr světa. Taky je možné najmout P.R. experty a provozovat další a další "vysvětlovací kampaně" na vymývání mozků, kolik ODS koupila hasičských stříkaček, jenže občan není zas tak úplně pitomý, vidí a slyší. Paroubek by měl křupanovi z Valašska koupit čokoládu nebo tak něco, protože mu zajistil volební vítězství, o kterým by i s jeho velkým mozkem a prostřeleným Kočkou v pozadí ani nesnilo. (link)

.

04 októbra 2008

Anketa: Prečo má byť Starý most kultúrnou pamiatkou?

Trápim sa svojim žalostným deficitom vkusu, ale nemôžem si pomôcť. Bratislavský Starý most nepovažujem za ktovieako starú, ani peknú, ani architektonicky unikátnu stavbu. Podobné mosty odiera naša čachtická strela celé desaťročia a doposiaľ nikoho nenapadlo zaraďovať tieto (inak pekné) úžitkové predmety ku kultúrnym pamiatkam. Názor na problém, či má alebo nemá byť bratislavský Starý most kultúrnou pamiatkou, však tento týždeň vyjadrili aj iní občania. Majú na to právo. Ešte spravodlivejšie by však bolo, ak by sa k nemu mohli vyjadriť všetci obyvatelia Bratislavy, alebo aj celého Slovenska. Navrhujem preto usporiadanie minireferenda s dvoma anketovými otázkami a niekoľkými možnosťami odpovedí. Som presvedčený, že tie by riešenie problému mohli posunúť výrazne ďalej. Tu sú.

Otázka č. 1: Prečo má byť Starý most uznaný za kultúrnu pamiatku?
  1. je pekný
  2. je tak škaredý, až je pekný
  3. bol postavený ako provizórna vojenská stavba a ešte nepadol
  4. bráni škodlivému importu maďarskej kultúry loďami
  5. vyzerá ako mosty vo vidieckej krajine, takže vidláci sa v Blave môžu cítiť ako doma
  6. vyzerá ako mosty vo vidieckej krajine, takže blaváci sa môžu cítiť ako na chalupe u svojho deda
  7. je dosť hrdzavý, takže je asi starý
  8. piliere ľavého brehu majú 118 rokov a zvyšok mostu má 63 rokov, takže je asi starý
  9. niektoré mosty vyzerajú inak ako tento
  10. stál pri ňom cisár Franz
  11. most budovali špičkoví nemeckí zajatci pod láskavým dohľadom vojaka Sergeja, ktorý na Slovensku nikoho neznásilnil
  12. keď zbúrajú tento most, tak nový postavia developerské svine
  13. fandím Slovanu, do Petržalky ani koňmo
  14. petržalčanky sú naduté hače
  15. páči sa mi
  16. páči sa profesorovi Hubovi z Geografického ústavu SAV
Otázka č. 2: Kto má určovať kritériá pre zaradenie stavby medzi kultúrne pamiatky v tzv. verejnom záujme?
  1. ja
  2. profesor Huba z Geografického ústavu SAV
  3. každý, kto vie zvolať tlačovú konferenciu
  4. pamiatkový úrad
  5. pamiatkový úrad, ale len v okrese Stropkov
  6. blbá otázka, verejný záujem je predsa boľševická páka na páchanie násilia na súkromnom vlastníctve
  7. nikto, lebo kritériá robia poriadok a v našom štáte musí zostať bordel

03 októbra 2008

Aj by som v nej ostal, ale už ma nechcela

Unikátnu kampaň za zotrvanie svojich klientov zvolila tohto roku moja (teraz už bývalá) poisťovňa Všeobecná zdravotná poisťovňa. Po dvanástich rokoch od údajného neuhradenia dvoch platieb (z roku 1996, v čase od skončenia vysokej školy po môj nástup do prvého zamestnania) sa rozhodli tieto platby vymáhať. Pravdupovediac, nemám ani tušku, či som tie platby vtedy uhradil alebo nie. To však nie je podstatné, pretože archivovať si tieto údaje 12 rokov snáď naozaj nemusím.

Podstatné je, že u mňa skončili. Odteraz som v súkromnej.




15 septembra 2008

Položte mi vertikálnu otázku

"Pri definovaní stratégie v NSRR bolo potrebné zamerať sa aj na riešenie horizontálnych otázok. Tie si totiž vyžadujú osobitný prístup a pozornosť."



"Zmyslom každej z horizontálnych priorít je zabezpečiť dosiahnutie pre ňu definovaného cieľa, ktorý sa týka viacerých priorít NSRR. Nemôže byť teda zabezpečený len prostredníctvom jedného operačného programu, ale vyžaduje si koordinovaný prístup pretínajúci viaceré špecifické priority, resp. projekty."

Zdroj: HP NSRRSR, MVRRSR




04 septembra 2008

Chrbet ako ostatní

Keď nastupujúci minister životného prostredia Ján Chrbet priznal, že o ekológii veľa nevie, v ankete SME (14. 8.) túto skutočnosť ostro odsúdili dvaja z piatich dopytovaných. Obaja sú profesormi v prírodných vedách: známy environmentálny aktivista Mikuláš Huba a bývalý minister životného prostredia László Miklós. Obaja sú zjavne presvedčení, že znalosť odboru, ktorého sa týka správa vecí verejných, by mala byť prvoradou podmienkou pre nástup do riadiacej funkcie.

Toto však nie je správny spôsob hodnotenia Chrbetových šancí na úspech. Riaditeľmi priemyselných podnikov obvykle nebývajú inžinieri, ale najmä absolventi obchodných škôl, ekonómovia a právnici. Výsledkom bohato živeného mýtu o „dobrom ekológovi“ na poste ministra životného prostredia je tragický stav environmentálnej politiky na Slovensku, ktorý sa každým rokom prehlbuje.
.
.
.
Čítajte viac v Sme (link)

25 augusta 2008

Konzervatívne listy, č. 7-8/2008: Pravica a ochrana životného prostredia

Spoločenské chvenie, ktoré sa zjavilo v priemyselnej revolúcii, v prudkom zvyšovaní počtu obyvateľov na Zemi a v nevídanom raste bohatstva národov, viedlo tiež ku vzniku nečakaných konfliktov o využitie „kolektívnych“ prírodných zdrojov. Dovtedajšie právo, založené na riešení konfliktov v podmienkach dobre identifikovaných súkromných vlastníctiev, však tieto spory nebolo schopné riešiť. Preto bolo celkom pochopiteľné, že vláda vytvorila systém, ktorý rozdelil jednotlivým užívateľom prírodných zdrojov konkrétnu mieru práv, limitov a povinností.

Takto vznikol i aparát úradníkov, ktorí podnes rozdávajú a kontrolujú príkazy, zákazy a obmedzenia vo využívaní krajiny. Zdá sa, že v názoroch na riešenie sporov o „kolektívne“ (alebo tiež verejné) statky by nemal existovať zásadný rozpor ideí, lenže ani tento konflikt nemožno vyňať z odvekej rozpravy o tom, ktoré konanie je správne a či si nesprávne konanie zaslúži kompenzáciu, izoláciu alebo trest. Pravica má preto veľké možnosti (a povinnosť) ponúknuť lepšiu alternatívu ochrany životného prostredia.

Kolektívne zdroje

Konflikt priemyselnej revolúcie spočíval vo vzniku nečakaného náporu na využitie prírodných zdrojov. Typickým príkladom je obyčajná rieka: pred niekoľkými storočiami postačovala rieka odvádzať a čistiť odpadové komunálne vody, ako aj kryť potreby ľudí, ktorí z nej čerpali vodu na závlahy, chov rýb či iný úžitok. Na prelome 19. a 20. storočia však túto istú vodu začali využívať aj veľké priemyselné podniky, drobné manufaktúry, elektrárne, či turistické centrá, pričom zároveň rástol počet obyvateľov, ktorí ju využívali. Každý z užívateľov mal inú požiadavku na kvalitu vody a každý zároveň spôsoboval svojim znečistením škodu ľudom, ktorí žili na nižšej časti toku. Právo, ktoré sa celé stáročia vyvíjalo a vedelo vysporiadať s konfliktmi na úrovni dobre identifikovaného vlastníctva, však bolo v tomto prípade zrazu bezmocné. Prečo? Práve preto, lebo k povrchovým a podzemným vodám, podobne i k ovzdušiu, ale aj k migrujúcim zvieratám – teda ku všetkému, čo je v prirodzenom „samovoľnom“ pohybe – nemožno tak ľahko určiť vlastnícke práva. Napriek tomu existuje viacero možností pre zabezpečenie kvalitnejšej starostlivosti o jednotlivé zložky životného prostredia.

Súkromné vlastníctvo

Principiálnym východiskom tzv. pravicových (klasicky liberálnych a konzervatívnych) prúdov je dôsledná obrana súkromného vlastníctva. Výhody súkromného vlastníctva pred kolektívnym pri využívaní prírodných zdrojov sú po tristných skúsenostiach s krachom komunistického experimentu dnes už nespochybniteľné (dôležité argumenty v prospech súkromného vlastníctva poskytuje i Garrett Hardin v zásadnej eseji klasickej liberálnej ekonómie „Tragédia obecnej pastviny“).

Prvá otázka teda znie: Sú všetky verejné statky prirodzene verejné? Zdá sa, že to nie je celkom tak. Vývoj technológií dnes rozširuje možnosti identifikácie pôvodcu znečistenia (napríklad „sfarbením“ vody či ovzdušia alebo dôsledným monitoringom), teda istej miery „zosúkromnenia“ verejného statku. Vládni byrokrati dnes rozširujú ľavicový svet obrovských štátnych environmentálnych agentúr a ministerstiev životného prostredia, avšak veľmi neradi sa vzdávajú („ich“) štátneho vlastníctva kolektívnych statkov. V neochote riešiť problém preto naň radšej nabaľujú ďalšie zákazy a obmedzenia.

Verejné statky

Aj keby sme pochybovali o úspešnosti konceptu privatizácie kolektívnych statkov, ešte vždy existuje alternatíva k súčasnému trendu centralizovanej formy štátneho vlastníctva. Typickým príkladom je súčasná správa povrchových vôd na Slovensku: zabezpečuje ju centralizovaný a monopolný štátny podnik, ktorý je financovaný nespravodlivým systémom vymáhania poplatkov, s neprehľadným hospodárením, s miliardovými finančnými tokmi, navyše v súčasnosti v úplnom područí jednej vládnej politickej strany. Komplexná reforma smerujúca k silnejšej spoluúčasti (v tomto prípade transparentnejšej) decentralizovanej štátnej správy, prípadne čiastočnej privatizácii služieb, však nie je pre zaužívané ľavicové praktiky obcovania so štátom to pravé.

Štátne vlastníctvo

Napokon tu ostáva najväčší podiel ľavicových omylov, ktoré spôsobujú závažné škody na životnom prostredí ľudí. Ja ním štátne vlastníctvo prírodných zdrojov, ktoré nemajú povahu „prirodzeného“ kolektívneho statku. V prípade Slovenska štát vlastní a spravuje viac ako 60 percent lesnej pôdy (lesov), nakladá so štvrtinou poľnohospodárskych pôd, vlastní všetko nerastné bohatstvo a je takmer monopolným správcom chránených prírodných území. To spôsobuje množstvo zbytočných a nezmyselných konfliktov o využitie krajiny. V prípade ochrany prírody štát (svojimi reguláciami) „nakupuje“ chránené územia bez reálnej potreby a bez zabezpečenia serióznej ochrany najvzácnejších území. Nebezpečné skládky odpadov sa nachádzajú najmä na štátnych pôdach transformovaných (a následne skrachovaných) družstiev, na okrajoch štátnych lesov a v štátom vlastnených vodných tokoch.

Vytvárane trhov vo „verejnom záujme“

Mohli by sme sa venovať ešte množstvu nezmyselných vládnych regulácií a spôsobov určovania práva (vychádzajúcich napríklad z vágnej predstavy vlády o tom, že súkromné podnikanie spôsobuje ľuďom ujmy), nemožno však nespomenúť vládny koncept tzv. „verejného záujmu“, ktorý v podstate zakrýva snahu vlády o vytvorenie trhov, ktoré bude následne ovládať. Najväčším podnikateľom v krajine býva obvykle práve vláda. Ona prerozdeľuje dominantnú časť domáceho produktu, ona vytvára nové trhy, posilňujúce jej postavenie. V prípade „ochrany životného prostredia“ vláda vytvára obrovské štátne fondy z prostriedkov súkromných poplatníkov (napríklad Recyklačný fond, či Environmentálny fond), ktoré „rozdávajú“ štátne zákazky súkromným (často „spriateleným“) firmám. Recyklačný trh a trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov sú zase príkladom neprirodzených trhov, založených na nejasnom a neodôvodnenom koncepte verejného záujmu. Toto je dôsledok ľavicového vnímania úloh vlády.

Hlboká erózia

Environmentálna politika v jej súčasnom prevedení svedčí o hlbokej erózii snahy vlád o riešenie problémov s využívaním krajiny. V demokratickom svete neexistuje jednoduchšia príležitosť ako posilniť úlohu vlády, než presvedčiť verejnosť o tom, že existuje nová „environmentálna“ hrozba, ktorú môže vyriešiť iba ďalšia vládna kontrola trhu. Svedčí o tom i urputná snaha vlád zotrvávať na pozícii boja proti klimatickej zmene, pričom dôkazná podstata stojí v podstate na hlinených nohách a možnosti riešenia z pozície vlády sú ekonomicky zásadne spochybnené. Nedôvera v súkromné vlastníctvo a v schopnosť prirodzeného trhu riešiť väčšinu environmentálnych problémov umožňuje ďalšie cynické rozhodnutia vlády, ktorá vždy vycíti, ak môže ešte viac rozšíriť pole svojej pôsobnosti. Výsledkom tohto úsilia je neustále rastúci aparát úradníkov „životného prostredia“ a čoraz oklieštené práva vlastníkov na slobodné užívanie svojho vlastníctva.

Súkromné vlastníctvo nie je riešením, ale nevyhnutnou podmienkou pre riešenie problémov s využívaním krajiny. Akákoľvek snaha obísť túto historickú skúsenosť je cestou k ďalšiemu nevoľníctvu. Nie je to dosť významná téma pre pravicu?

Článok bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, č. 07-08/2008 (link)