Spoločenské chvenie, ktoré sa zjavilo v priemyselnej revolúcii, v prudkom zvyšovaní počtu obyvateľov na Zemi a v nevídanom raste bohatstva národov, viedlo tiež ku vzniku nečakaných konfliktov o využitie „kolektívnych“ prírodných zdrojov. Dovtedajšie právo, založené na riešení konfliktov v podmienkach dobre identifikovaných súkromných vlastníctiev, však tieto spory nebolo schopné riešiť. Preto bolo celkom pochopiteľné, že vláda vytvorila systém, ktorý rozdelil jednotlivým užívateľom prírodných zdrojov konkrétnu mieru práv, limitov a povinností.
Takto vznikol i aparát úradníkov, ktorí podnes rozdávajú a kontrolujú príkazy, zákazy a obmedzenia vo využívaní krajiny. Zdá sa, že v názoroch na riešenie sporov o „kolektívne“ (alebo tiež verejné) statky by nemal existovať zásadný rozpor ideí, lenže ani tento konflikt nemožno vyňať z odvekej rozpravy o tom, ktoré konanie je správne a či si nesprávne konanie zaslúži kompenzáciu, izoláciu alebo trest. Pravica má preto veľké možnosti (a povinnosť) ponúknuť lepšiu alternatívu ochrany životného prostredia.
Kolektívne zdroje
Konflikt priemyselnej revolúcie spočíval vo vzniku nečakaného náporu na využitie prírodných zdrojov. Typickým príkladom je obyčajná rieka: pred niekoľkými storočiami postačovala rieka odvádzať a čistiť odpadové komunálne vody, ako aj kryť potreby ľudí, ktorí z nej čerpali vodu na závlahy, chov rýb či iný úžitok. Na prelome 19. a 20. storočia však túto istú vodu začali využívať aj veľké priemyselné podniky, drobné manufaktúry, elektrárne, či turistické centrá, pričom zároveň rástol počet obyvateľov, ktorí ju využívali. Každý z užívateľov mal inú požiadavku na kvalitu vody a každý zároveň spôsoboval svojim znečistením škodu ľudom, ktorí žili na nižšej časti toku. Právo, ktoré sa celé stáročia vyvíjalo a vedelo vysporiadať s konfliktmi na úrovni dobre identifikovaného vlastníctva, však bolo v tomto prípade zrazu bezmocné. Prečo? Práve preto, lebo k povrchovým a podzemným vodám, podobne i k ovzdušiu, ale aj k migrujúcim zvieratám – teda ku všetkému, čo je v prirodzenom „samovoľnom“ pohybe – nemožno tak ľahko určiť vlastnícke práva. Napriek tomu existuje viacero možností pre zabezpečenie kvalitnejšej starostlivosti o jednotlivé zložky životného prostredia.
Súkromné vlastníctvo
Principiálnym východiskom tzv. pravicových (klasicky liberálnych a konzervatívnych) prúdov je dôsledná obrana súkromného vlastníctva. Výhody súkromného vlastníctva pred kolektívnym pri využívaní prírodných zdrojov sú po tristných skúsenostiach s krachom komunistického experimentu dnes už nespochybniteľné (dôležité argumenty v prospech súkromného vlastníctva poskytuje i Garrett Hardin v zásadnej eseji klasickej liberálnej ekonómie „Tragédia obecnej pastviny“).
Prvá otázka teda znie: Sú všetky verejné statky prirodzene verejné? Zdá sa, že to nie je celkom tak. Vývoj technológií dnes rozširuje možnosti identifikácie pôvodcu znečistenia (napríklad „sfarbením“ vody či ovzdušia alebo dôsledným monitoringom), teda istej miery „zosúkromnenia“ verejného statku. Vládni byrokrati dnes rozširujú ľavicový svet obrovských štátnych environmentálnych agentúr a ministerstiev životného prostredia, avšak veľmi neradi sa vzdávajú („ich“) štátneho vlastníctva kolektívnych statkov. V neochote riešiť problém preto naň radšej nabaľujú ďalšie zákazy a obmedzenia.
Verejné statky
Aj keby sme pochybovali o úspešnosti konceptu privatizácie kolektívnych statkov, ešte vždy existuje alternatíva k súčasnému trendu centralizovanej formy štátneho vlastníctva. Typickým príkladom je súčasná správa povrchových vôd na Slovensku: zabezpečuje ju centralizovaný a monopolný štátny podnik, ktorý je financovaný nespravodlivým systémom vymáhania poplatkov, s neprehľadným hospodárením, s miliardovými finančnými tokmi, navyše v súčasnosti v úplnom područí jednej vládnej politickej strany. Komplexná reforma smerujúca k silnejšej spoluúčasti (v tomto prípade transparentnejšej) decentralizovanej štátnej správy, prípadne čiastočnej privatizácii služieb, však nie je pre zaužívané ľavicové praktiky obcovania so štátom to pravé.
Štátne vlastníctvo
Napokon tu ostáva najväčší podiel ľavicových omylov, ktoré spôsobujú závažné škody na životnom prostredí ľudí. Ja ním štátne vlastníctvo prírodných zdrojov, ktoré nemajú povahu „prirodzeného“ kolektívneho statku. V prípade Slovenska štát vlastní a spravuje viac ako 60 percent lesnej pôdy (lesov), nakladá so štvrtinou poľnohospodárskych pôd, vlastní všetko nerastné bohatstvo a je takmer monopolným správcom chránených prírodných území. To spôsobuje množstvo zbytočných a nezmyselných konfliktov o využitie krajiny. V prípade ochrany prírody štát (svojimi reguláciami) „nakupuje“ chránené územia bez reálnej potreby a bez zabezpečenia serióznej ochrany najvzácnejších území. Nebezpečné skládky odpadov sa nachádzajú najmä na štátnych pôdach transformovaných (a následne skrachovaných) družstiev, na okrajoch štátnych lesov a v štátom vlastnených vodných tokoch.
Vytvárane trhov vo „verejnom záujme“
Mohli by sme sa venovať ešte množstvu nezmyselných vládnych regulácií a spôsobov určovania práva (vychádzajúcich napríklad z vágnej predstavy vlády o tom, že súkromné podnikanie spôsobuje ľuďom ujmy), nemožno však nespomenúť vládny koncept tzv. „verejného záujmu“, ktorý v podstate zakrýva snahu vlády o vytvorenie trhov, ktoré bude následne ovládať. Najväčším podnikateľom v krajine býva obvykle práve vláda. Ona prerozdeľuje dominantnú časť domáceho produktu, ona vytvára nové trhy, posilňujúce jej postavenie. V prípade „ochrany životného prostredia“ vláda vytvára obrovské štátne fondy z prostriedkov súkromných poplatníkov (napríklad Recyklačný fond, či Environmentálny fond), ktoré „rozdávajú“ štátne zákazky súkromným (často „spriateleným“) firmám. Recyklačný trh a trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov sú zase príkladom neprirodzených trhov, založených na nejasnom a neodôvodnenom koncepte verejného záujmu. Toto je dôsledok ľavicového vnímania úloh vlády.
Hlboká erózia
Environmentálna politika v jej súčasnom prevedení svedčí o hlbokej erózii snahy vlád o riešenie problémov s využívaním krajiny. V demokratickom svete neexistuje jednoduchšia príležitosť ako posilniť úlohu vlády, než presvedčiť verejnosť o tom, že existuje nová „environmentálna“ hrozba, ktorú môže vyriešiť iba ďalšia vládna kontrola trhu. Svedčí o tom i urputná snaha vlád zotrvávať na pozícii boja proti klimatickej zmene, pričom dôkazná podstata stojí v podstate na hlinených nohách a možnosti riešenia z pozície vlády sú ekonomicky zásadne spochybnené. Nedôvera v súkromné vlastníctvo a v schopnosť prirodzeného trhu riešiť väčšinu environmentálnych problémov umožňuje ďalšie cynické rozhodnutia vlády, ktorá vždy vycíti, ak môže ešte viac rozšíriť pole svojej pôsobnosti. Výsledkom tohto úsilia je neustále rastúci aparát úradníkov „životného prostredia“ a čoraz oklieštené práva vlastníkov na slobodné užívanie svojho vlastníctva.
Súkromné vlastníctvo nie je riešením, ale nevyhnutnou podmienkou pre riešenie problémov s využívaním krajiny. Akákoľvek snaha obísť túto historickú skúsenosť je cestou k ďalšiemu nevoľníctvu. Nie je to dosť významná téma pre pravicu?
Článok bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, č. 07-08/2008 (link)
Príspevky
