Rozruch okolo najnovších počinov vlády v súvislosti s ochranou prírody na Slovensku naznačuje, že sa opäť bude riešiť otázka, aká výmera národných parkov má byť pre Slovensko „tak akurát“.
Predchádzajúce vlády zastávali názor, že toto „optimálne“ číslo by malo byť čo najvyššie, preto po roku 1990 výrazne rástol počet národných parkov. Súčasná vláda dáva najavo, že by ich malo byť menej a navrhuje ich redukciu. Osobnosť slovenského environmentálneho hnutia Mikuláš Huba by azda súhlasil aj so súčasným počtom parkov (Sme, 22. 6. 2007), naopak developeri by si vedeli predstaviť svoj život i bez nich. Všetci pritom proklamujú spoločný cieľ: kvalitné životné prostredie a jeho efektívnu ochranu. Ako sa v tej šlamastike vyznať? Nahliadnime na problém z pohľadu tých, ktorí sa zaoberajú ľudským konaním.
Neoddeliteľným atribútom každej modernej spoločnosti je pôsobenie a výrazný vplyv takzvaných elít (nazývame tak intelektuálov, lídrov či osobnosti), ktoré sa pokúšajú hľadať a analyzovať spoločné znaky jedincov žijúcich v ich civilizačnom priestore a na ich základe dedukovať akési „kolektívne“ etické normy. Tie sa následne snažia presadiť vo verejnej politike a v právnej sústave dotyčného spoločenstva. Jednou z takýchto etických noriem je takzvaný verejný záujem, ktorý sa v našej legislatívnej sústave objavuje napríklad v lesnom zákone, definovaný „ekologickými“ a „spoločenskými“ funkciami lesa.
.„duchovný“ rozmer prírody
V ekonomickej terminológii títo ľudia vychádzajú v podstate z predpokladu, že existuje istá „neúžitková“ hodnota objektu ich záujmu (napríklad umenia alebo prírody), ktorá nie je merateľná trhovou cenou, ale má hodnotu aj „sama osebe“, alebo aj „z dobrého pocitu“ ľudí z jej existencie. V agende životného prostredia sú tieto „hodnoty“ (takzvané pozitívne externality) jedným z pilierov argumentácie environmentálnych aktivistov. Tí sa veľmi často uspokojujú s faktom, že takáto hod- nota existuje, ale nevedia ju kvantifikovať (napríklad Mikuláš Huba v článku pre Sme nazýva prírodu „rodinným striebrom“, ale bez pokusu o zistenie hodnoty toho striebra). Problém tejto „pocitovej argumentácie“ totiž nastáva v aplikačnej rovine: ak teda príroda nie je „dostatočne“ zhodnotená cenou na slobodnom trhu, potom by zjavne mala existovať „vyššia inštancia“, obvykle štát, ktorý by mal vytvoriť regulačný mechanizmus, akým by sa cena prírody dostala na požadovanú „optimálnu“ úroveň. A tu nastáva problém, ktorý objasňuje i praktickú neschopnosť určiť takúto „hodnotu“ prírody: trhová cena býva totiž obvykle jediný merateľný údaj o preferenciách ľudí, pretože tieto preferencie sú demonštrované uskutočnenou výmenou. Zvyšné vstupy do výsledného „modelu“, ktoré by ho mali doplniť „duchovným rozmerom“ prírody, sú tak len dusením prázdnej panvice, o ktorej iba predpokladáme, že je v nej nejaká zelenina. Mnohí „mainstreamoví“ ekonómovia sa snažia simulovať demonštrované preferencie vytvorením mechanizmu podmieneného hodnotenia „čo by bolo, keby bolo“, teda zjednodušene „koľko korún by náš národ (región, občania štátu či príslušníci západnej civilizácie) bol ochotný venovať na zakúpenie národného parku“. Týmto spôsobom však vzniká model, ktorý je „nakŕmený“ z veľkej časti len pocitmi tých, ktorí model koncipujú. Faktom je, že vlády takéto „hodnotové modely“ vytvárajú veľmi často a v širokej miere: odôvodňujú to najmä ich (ako sa pokúsim ukázať, iracionálnou) obavou z toho, že niektoré entity by bez tejto vládou určenej hodnoty mali takú nízku cenu, že by došlo k ich nezvratnej deštrukcii. To ich vedie k regulácii slobodného trhu napríklad v životnom prostredí, v kultúre či v zdravotníctve.
.prečo nie trh?
Vráťme sa však k národným parkom. Dostávame sa totiž k podstatnej otázke: Ak necháme neporušenú prírodu zhodnotiť „iba“ trhovou cenou, aké môžeme mať reálne očakávania, že nastane naozaj rozvrat, teda pokles výmery neporušenej prírody a populácie niektorých strategických druhov až na nulu? Ekonómovia prírodných zdrojov sa touto otázkou veľmi intenzívne zaoberajú a tvrdia, že táto situácia je veľmi málo pravdepodobná, pokiaľ sú splnené podmienky na prirodzené pôsobenie trhu: najmä dobre identifikované vlastnícke práva, čo najnižšie transakčné náklady (najmä ľahká vymáhateľnosť práva) a procesne kvalitný spôsob stanovovania práva. Túto problematiku vynikajúco rozpracoval držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. V prípade snahy o zachovanie území neporušenej prírody sa zdá dôkazná podstata celkom nepriestrelná: nielen v modernom západnom svete, ale aj v takzvaných rozvojových krajinách, v ktorých je ľuďom aspoň čiastočne umožnené demonštrovať svoje preferencie k divokej prírode vznikajú súkromné prírodné rezervácie na základe výrazne trhových vzťahov (zakúpenie a správa území zo súkromných fondov, zbierok alebo iniciatív veľkých súkromných sponzorov, ako aj vyberanie vstupného do rezervácií). Napokon, na Slovensku vznikla i napriek obrovskej ponuke vládou manažovaných chránených území súkromná rezervácia Vlčia. Podobné očakávania môžeme mať i v prípade tazvaných ohrozených druhov, tu sa však treba najprv zbaviť neodôvodnenej hystérie z faktu, že niektoré druhy vymierajú prirodzene (ekosystémy ich „nepotrebujú“) a vymretie iných prirodzene pružné ekosystémy „zvládnu“, tak ako sa vyrovnali napríklad s vymretím dinosaurov.
.realita, nie ideál
Environmentálni aktivisti radi namietajú proti environmentálnym ekonómom, že takýto model funguje iba v stanovených „ideálnych“ podmienkach dobrej a štíhlej vlády, ktoré však neexistujú, a iba niektoré vyspelé krajiny sa k nim trochu blížia. Nikto to nepopiera, ale to predsa nie je dôvod pre posilňovanie vládnych regulácií, ale práve naopak. V Severnej Kórei, v krajine s totálnou agresiou a dominanciou vlády, by za snahu demonštrovať preferencie k neporušenej prírode zrejme každého zavreli na mnoho rokov do väzenia, navyše je tamojší ľud zbedačený do tej miery, že tieto preferencie sú u neho veľmi nízke (čo je, mimochodom, dôkazom toho, že neporušená príroda má oveľa nižšiu osobnú hodnotu, než akú naznačujú radikálni environmentalisti). Vo veľkej časti sveta sú miestne politické elity tak výrazne prepojené na štátne vlastníctvo prírodných zdrojov a obchodovanie s nimi, že získanie takýchto zdrojov pre divokú prírodu by si vyžadovalo príliš vysoké transakčné náklady vrátane morálnych, lebo bez podplácania úradníkov sa tam veľa vecí nepohne.
.vysoké Tatry
V diskusiách na Changenete zaznieva často pochybnosť environmentalistov aj voči „hladkosti“ priebehu transformácie ochrany prírody na trhové podmienky, pretože ľudia sú nedokonalí, nemajú dostatočné príjmy a „darcovské návyky“ na nákup súkromných rezervácií, navyše slovenskí developeri sú vraj „hladní po okamžitom zisku“. V poriadku, všeobecná teória sa overuje v extrémnych prípadoch, preto si položme otázku, čo môžeme reálne očakávať od „nespútaného“ trhového procesu napríklad v environmentálne vzácnych Vysokých Tatrách. Pri súčasnom príjme obyvateľstva môžeme očakávať, že spočiatku by na území Tatier rástol dopyt najmä po iných úžitkoch, ktoré Tatry poskytujú – najmä po lyžovaní, konvenčnej rekreácii a turistike pre solventných zákazníkov, a tie by bezpochyby zvýšili narušenosť prírodného prostredia Tatier. Ekonómovia prírodných zdrojov však poukazujú na to, že po istej hranici výrazne klesá „zisk“ (nazývajú ho aj marginálnym úžitkom) z každého nového hotela, čo je spôsobené rastom nákladov na výstavbu v menej dostupných terénoch, „vyčerpanosťou“ počtu solventných zákazníkov, ako aj hroziacim poklesom dopytu zákazníkov po území, ktoré je preplnené turistami. Obsadenosť Tatier turistami sa tak dostane do prirodzene rovnovážneho stavu, ktorý zrejme bude vyšší, než súčasný stav, ale oveľa nižší než katastrofické scenáre environmentalistov. Mnohí ekonómovia taktiež zdôrazňujú, že spolu s rastom príjmov obyvateľstva sa zvyšuje i dopyt verejnosti po divokej prírode, čo vytvára priestor na budúce demonštrovanie „environmentálnych“ preferencií a ďalšie zlepšovanie prostredia. Démonizácia developerov navyše tiež nie je celkom namieste, pretože existuje dosť príkladov toho, že aj korporatívne spoločenstvá (teda veľké firmy s ťažko identifikovanou vlastníckou štruktúrou) považujú za výhodné komunikovať s miestnymi občanmi, aktivistami a samosprávou a reflektovať niektoré ich požiadavky.
.možnosť nezvratnosti
Môže teda nastať v trhových podmienkach aspoň nejaký nezvratný jav? Pri poznaní týchto súvislostí je málo pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k vyhynutiu napríklad kamzíkov alebo iných špecifických druhov. Znížme tú pravdepodobnosť o očakávaný dopyt po fakultatívnych výletoch na pozorovanie kamzíkov v divokej prírode zo strany ruských návštevníčok s deťmi, ako aj o nie celkom ideálne, ale pomerne nízkonákladové (teda realizovateľné) dočasné presunutie niektorých živočíšnych druhov na iné svahy a do iného prostredia. Aj tak však ostáva malé riziko, ktoré ponecháva otázku otvorenú.
.čo robiť?
Nech mi je dovolené považovať dve odpovede za rozumné. Prvá: ak sa toto mizivé riziko naplní, treba akceptovať „národnú črtu“, ktorou je naša neschopnosť preukázať svoje preferencie k prírode vo Vysokých Tatrách súkromnou zbierkou na zakúpenie aspoň najvzácnejšieho jadra Tatier. Druhá odpoveď znie, že v týchto hraničných situáciách môžeme akceptovať úlohu vlády, ktorá bude monitorovať populácie druhov a uskutoční i zásah do vlastníckych práv, ak bude nad všetku rozumnú pochybnosť jasné, že iba tento zásah ohrozené druhy ochráni. Je to malá a efektívna úloha vlády. Vráťme sa však do „euroreality“ a ústavnej reality, ktoré ponúkajú len málo možností na znižovanie úloh vlády, takže ponúkajú len niekoľko menej zlých riešení. Reálne a lepšie možnosti vlády sú napríklad: uskutočniť analýzu rozpočtových možností získania a spravovania vlastníctva týchto území a ich následné získanie (no nie vyvlastňovaním, ale kúpou v dobrovoľných výmenných vzťahoch); presunutie správy týchto vzácnych území do súkromných rúk alebo vytvorenie vládnych agentúr s vysokým stupňom nezávislosti, ktoré budú uzatvárať striktne viazané zmluvy; podporovanie vzniku súkromných iniciatív.
.environmentalisti a trh
Skúsenosti z pôsobenia vlád poskytujú množstvo dôkazov o tom, že vlády s výrazným vplyvom na vlastníctvo, podnikanie, jurisdikciu a slobodnú občiansku spoločnosť prejavujú aj pri prísnych environmentálnych limitoch oveľa slabšiu schopnosť zabezpečiť účinnú ochranu prírody než vlády so striktne vymedzenými funkciami na poli prevencie, kontroly a vymáhania práva. Ak toto presaditeľné riešenie poznáme (navyše s obrovskou úsporou verejných financií!), prečo potom environmentalisti tak nástojčivo obhajujú zonáciu Tatier a súčasný stav v ochrane území, v ktorom bude už čoskoro viac ako na tretine území Slovenska (vo veľkej väčšine slovenských lesov) vláda brániť vlastníkom uplatňovať vlastné podnikateľské preferencie? Ťažko nájsť presnejšiu odpoveď ako tú, ktorá odhaľuje ich nedôveru v trh a slobodu ľudí.
.odpoveď
Aká je teda odpoveď na otázku v názve článku? „Tak akurát“ národných parkov by malo byť čo najmenej a čo najprísnejšie chránených, teda presne naopak, než je dnes. Snahou vlády by však malo byť najmä uvoľňovanie priestoru na súkromné iniciatívy. „Tak akurát“ súkromných prírodných rezervácií je v skutočnosti toľko, koľko si ľudia demonštrovane žiadajú. Túto hodnotu trh ustavične mení, presne tak, ako sa menia preferencie ľudí. V rastúcej slovenskej ekonomike sa však vytráca dôvod na obavu, že by tieto preferencie ľudí mali zmiznúť. Prečo sa tí, ktorí stoja o prírodné hodnoty slovenskej krajiny, tak veľmi boja trhu?
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 29/2007
Príspevky
