blog.trend.sk: Zákon o odpadoch: Smutné dobrodružstvo dobývania renty

Ďalšie deformácie trhu v zákone o odpadoch

Pozmeňovací návrh Recyklačného fondu v parlamentom prerokovávanej novele zákona o odpadoch, ktorým sa zaoberal predchádzajúci text, nie je jediným návrhom, ktorý bol k novele dodaný. Pozrime sa na ďalší návrh Recyklačného fondu a na jednu súčasnú reguláciu, ktorá zbytočne predražuje ceny pri nakladaní s odpadmi.

Odpad nie je tovar?

Jedným zo súčasných ustanovení zákona je regulácia, podľa ktorej sa nebezpečný odpad musí spracovávať prednostne na Slovensku a len v prípade, že také kapacity u nás nie sú, môže byť zhodnotený v inej krajine Európskej únie. Toto obmedzenie je zjavne (a celkom zámerne) diskriminačné voči spracovateľským kapacitám v iných krajinách únie i napriek tomu, že voľný pohyb tovarov patrí k jej základným pilierom. Podľa právnej analýzy spracovanej pre IT Asociáciu Slovenska sa v prípade nebezpečného odpadu môže preprava obmedziť len na odôvodniteľné prípady rizika poškodenia životného prostredia. Tieto však vo väčšine prípadov môžeme považovať za zanedbateľné, keďže ide o prevoz tovaru v podmienkach prísnych environmentálnych noriem spoločenstva (environmentálne riziká napokon nie sú ani argumentmi ministerstva pre zachovanie opatrenia), nehovoriac o tom, že prepraviť nebezpečný odpad ku spracovateľovi pár kilometrov za hranice namiesto jeho vozenia k najbližšiemu spracovateľovi na Slovensku má často zjavné environmentálne výhody. Na pozadí problému vystupuje opäť Recyklačný fond (RF). Mechanizmus „budovania spracovateľských kapacít“, ktorý mu bol určený ministerstvom, je náchylný viesť k tomu, že na trhu spracovateľov odpadu vzniká menej firiem než by tomu bolo vtedy, ak by sa trh vyvíjal len od dopytu držiteľov odpadov (v niektorých segmentoch dnes existuje na slovenskom trhu len jediný spracovateľ). Tým fond posilnil vplyv slovenských spracovateľov na určovanie cien za spracovanie odpadov. V súčasnosti platné opatrenie tak reálne zvyšuje predpoklad, že ceny za zhodnotenie nebezpečného odpadu sú vyššie, než by tomu mohlo byť v konkurenčnejšom prostredí trhu Európskej únie. Pozmeňovací návrh k novele zákona, ktorého cieľom má byť deregulácia dovozu a vývozu, ministerstvo životného prostredia neodporúča schváliť, na obhajobu súčasného stavu argumentuje jeho nesúladom návrhu s „plánom“ odpadového hospodárstva. Ten však neurčuje a ani nemôže určovať, ktorý spracovateľ má odpad spracovať.

Príspevky obciam: viac, ale bez záruky

Kríza trhu druhotných surovín v ostatných mesiacoch viedla ministerstvo k rozhodnutiu presadiť v novele zákona opatrenie, podľa ktorého by mal Recyklačný fond začať viac podporovať separáciu zberu v obciach než budovať spracovateľské kapacity. V rozhodnutí možno zohrával svoju úlohu i fakt, že počas siedmich rokov pôsobenia Recyklačného fondu postupne klesala potreba podpory budovania ďalšieho spracovateľského priemyslu. V legislatívnom návrhu sa to premietlo do opatrenia, podľa ktorého príjmy všeobecného sektora fondu, z ktorého sú vyplácané príspevky obciam, by mali vzrásť z 12 % na 25 % zo všetkých príjmov fondu od výrobcov a dovozcov. Proklamovaný cieľ ministerstva však nevyznieva celkom presvedčivo. Podľa údajov z výročných správ a internetovej stránky Recyklačného fondu totiž vyplýva, že v rokoch 2003-2008 bolo na príspevkoch do fondov RF vybratých takmer 4 mld. Sk, zatiaľ čo vyplatené nárokovateľné príspevky obciam zo všeobecného sektora činili len 260 mil. Sk, teda 6,53 % z možných 12 %, čo je len niečo viac ako polovica z možnej sumy, ktorá mohla byť určená obciam na podporu separácie odpadov.

Problémom uvedeného návrhu je i skutočnosť, že prispievateľom do všeobecného sektora sú i producenti odpadov, ktorí nemajú s komunálnym odpadom nič spoločné. Týka sa to najmä výrobcov a dovozcov vozidiel, ktorí tak celkom nespravodlivo musia prispievať na zhodnocovanie odpadu, ktorý sami neprodukujú (podrobnejšie tu).

Vie ZMOS, čo presadzuje?

Očakávania, že by Recyklačný fond obciam začal skutočne vyplácať vyšší príspevok, spochybňuje pozmeňovací návrh zo strany RF, „vďaka“ ktorému sa fondu otvárajú možnosti pre vyplácanie obligatórneho príspevku nielen obciam, ale i spracovateľom odpadu. Paradoxom tohto návrhu je, že ho spolu s fondom predložilo i Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré vo fonde zastupuje podpredsedníčka správnej rady Viera Krakovská. Návrh totiž mení i podmienky nárokovateľnosti vyplácania obligatórnych príspevkov pre obce a mestá, pričom ich podmieňuje uzavretím zmluvy fondu s prevádzkovateľom zariadenia na materiálové zhodnocovanie odpadov alebo zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov. Navyše z návrhu vyplýva, že nárokovateľnosť na príspevok by sa už netýkala len obcí, ale aj recyklátorov. Nejasné znenie návrhu umožňuje i ten výklad, že prakticky by to mohlo viesť k obmedzeniu obligatórnych príspevkov pre tie obce, ktoré budú zhodnocovať odpad prostredníctvom prevádzkovateľov zariadení, ktoré nemajú zmluvu s Recyklačným fondom. Toto opatrenie by mohlo zásadne zvýšiť riziko vyplácania príspevkov len pre fondom preferované obce, alebo pre obce, ktoré sa podriadia fondom preferovanému spôsobu zhodnocovania odpadov. Okrem toho (aj podľa názoru ministerstva, ktoré s návrhom nesúhlasí) by na základe tohto ustanovenia obce stratili priamy nárok na vyššie uvedený príspevok (podrobnejšie tu). Fond by týmto opatrením mohol získať významné rozhodovacie právomoci nielen nad prerozdeľovaním veľkej časti finančných prostriedkov fondu, ale aj pri monopolizácii spracovateľského priemyslu v SR.

RF je nesystémový prvok

Recyklačný fond sa počas siedmich rokoch činnosti ukázal byť dosť málo spoľahlivým nástrojom pre podporu separácie odpadu v obciach, nakoľko významnú časť príspevkov zo všeobecného fondu transferoval napríklad na spolufinancovanie projektov z iných sektorov alebo na projekty (aj) vlastnej prezentácie v médiách (prílohy denníkov a časopisov, televízne relácie). Keďže primárny účel jeho založenia, ktorým bola podpora vybudovania recyklačného priemyslu, je už splnený, cieľom zásadnej novely zákona by malo byť zrušenie fondu a vytvorenie nového nástroja na podporu separácie odpadov v obciach na súkromnej báze, bez zakladania štátnych podporných fondov.

Deregulovať sa dá

Odpadová politika vlád a medzinárodných spoločenstiev viedla k založeniu trhu s odpadom na zhodnotenie, ktorý by bez rozsiahlych regulácií vlád nevznikol. Tento proces je vzhľadom na jeho širokú podporu verejnosťou nezastaviteľný, ale to nie je dôvod pre to, aby legitimizoval vládu k presadzovaniu opatrení, ktoré predražujú odpad tak pre výrobcu, ako aj pre spotrebiteľov. Trh s odpadmi v SR je týmito nežiaducimi reguláciami v súčasnosti výrazne zaťažený.

Schvaľovanie súčasnej novely zákona o odpadoch je ďalším smutným príbehom „dobývania renty“ zo strany štátnych úradníkov a tých, ktorí profitujú z väzieb na úradníkov a na vládou podporované nástroje odpadového hospodárstva. Prvou dobrou možnosťou, ako prispieť k vzniku fungujúceho systému zhodnocovania odpadov s nízkymi cenami, je podporiť len tie návrhy, ktoré podporujú liberalizáciu trhu s odpadmi, znižovanie neefektívnych výdavkov a trhovo konformnejšie prístupy k regulovanému trhu s odpadmi.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 23. júna 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.

Dosiahne Recyklačný fond prvenstvo v znásilnení zákona?

Celá vec sa udiala tak rýchlo, že ašpiruje na prekonanie slovenského rekordu v rýchlosti uzákonenia závažného pozmeňovacieho návrhu k novej norme: bez riadneho pripomienkového konania, bez akejkoľvek snahy konzultovať návrh s odbornou verejnosťou, v úplnom protismere k princípom pluralitnej slobodnej spoločnosti. Štátom založenému Recyklačnému fondu (RF) dlhodobo klesajú príjmy a možno práve preto sa rozhodol presadiť si nové povinné platby do svojej pokladnice. A nie malé – odhadom ide o niekoľko desiatok miliónov EUR ročne.

Iba minulý týždeň v piatok sa objavila na verejnosti informácia, že Recyklačný fond spolu so Združením miest a obcí Slovenska plánuje na rokovaní NR SR o novele zákona o odpadoch predložiť svoj vlastný pozmeňovací návrh zásadného dopadu, podľa ktorého sa novými povinnými platcami do Recyklačného fondu stanú výrobcovia a dovozcovia obalov, výrobcovia svetelných zdrojov a výrobcovia elektrozariadení, z ktorých odpad bude elektroodpadom z domácností. Podľa posledných správ by dnes, teda po štyroch pracovných dňoch od prvého zverejnenia návrhu, mal byť návrh definitívne odsúhlasený Národnou radou SR.

RF ako dôsledok zlyhania vlády

Recyklačný fond vznikol v roku 2002 ako výsledok snahy vlády podporiť rozbehnutie trhu zhodnocovania odpadov, čo vyplývalo i z povinností Slovenska ako adepta na vstup do Európskej únie. Ministerstvo životného prostredia však vtedy uskutočnilo veľmi nešťastné riešenie: namiesto prevzatia osvedčených modelov sa vybralo vlastnou, „slovenskou“ cestou, ktorá v celkovom riešení nemá vo svete obdobu. Podobne ako v iných krajinách síce umožnilo súkromným spoločnostiam plniť recyklačné limity prostredníctvom vlastných „fondov“, ktoré si samy založili (tzv. kolektívnych systémov), avšak tie sa vzťahovali len na niektoré druhy odpadov. Najmä však založilo paralelný Recyklačný fond, ktorý mal sústreďovať povinné platby od výrobcov alebo dovozcov niektorých druhov odpadov (resp. výrobkov, z ktorých po použití vzniká odpad – napríklad pneumatík, opotrebovaných olejov, batérií a akumulátorov) a platby od tých výrobcov a dovozcov, ktorí nemali záujem zabezpečovať svoje recyklačné limity prostredníctvom kolektívnych systémov.

RF deformuje konkurenčné prostredie

Paradoxom Recyklačného fondu je, že nenesie a ani nikdy neniesol žiadnu zodpovednosť za plnenie limitov zhodnotenia odpadov, takže platcovia do fondu tým nie sú zodpovednosti za mieru zhodnotenia odpadov zbavení. RF má totiž zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov len podporovať. Takže fond namiesto toho, aby z vybratých prostriedkov dôsledne podporoval materiálový tok ku konečnému spracovaniu – tým, že by dotáciami dorovnával cenu k prvotným surovinám – sústredil sa najmä na rozdávanie stámiliónových dotácií pre súkromné firmy, ktoré podnikali v spracovateľskom priemysle. O deštrukcii zdravého konkurenčného prostredia, ktoré tým fond spôsobil, by sme mohli diskutovať mnoho hodín. Zopár čísiel však môže naznačiť podstatu problému. Z údajov RF o dotáciách za celé doterajšie obdobie vyplýva, že podnes o dotáciu žiadalo viac ako 440 fyzických a právnických osôb, podpora bola uznaná len viac ako 280 z nich. Z tohto počtu podporených firiem však len 20 firiem s najvýraznejšou podporou z fondu získalo viac ako polovicu (!) všetkých rozdelených prostriedkov, teda viac ako 53 mil. EUR (1,6 mld. Sk). Napríklad v sektore starých vozidiel získal spracovateľ, ktorý má tretinový podiel na trhu, až 57% zo všetkých dotácií pridelených spracovateľom vozidiel.

Pre podrobnejšie zhodnotenie účelnosti vynaložených dotácií z fondu by bolo potrebné podrobne zhodnotiť obsah každej zmluvy, ale to nie je z hľadiska hodnotenia súčasného návrhu Recyklačného fondu vôbec dôležité. Fond sa do budovania spracovateľských kapacít cez priamu podporu podnikateľov nemal nikdy púšťať, pretože trh zdeformoval a podporou dominantných hráčov na trhu zhodnocovanie odpadu predražil. Spracovateľské kapacity by vyrástli i bez priamej podpory fondu (navyše lacnejšie a vo väčšom počte), ak by boli ponechané do kompetencií obcí, resp. výrobcov a dovozcov tovarov a materiálov, z ktorých vznikajú odpady.

RF a hľadanie renty

V súčasnosti nemá zmysel podporovať spracovateľské kapacity na Slovensku, pretože tie sú už dobre rozvinuté. Podľa nového znenia zákona o odpadoch by síce mal vzrásť podiel podpory z RF v prospech obcí, tá však naďalej bude predstavovať iba štvrtinu z celkového objemu výdavkov fondu. Z ostatných príjmov bude fond naďalej podporovať rozvoj kapacít, ktoré pre plnenie limitov vôbec nepotrebujeme. Dôsledkom toho bude, že z poplatkov, ktoré odvedú firmy na Slovensku (a nepriamo slovenskí spotrebitelia), sa nebude podporovať plnenie limitov, ale vznik firiem, ktoré budú dovážať na spracovanie odpad zo zahraničia.

Návrh Recyklačného fondu by podľa odhadov dotknutých platcov mal navýšiť jeho ročný rozpočet rámcovo až o 49 mil. EUR (takmer 1,5 mld. Sk, viac tu a tu). Pôjde o celkom nezmyselný a zbytočný povinný výdavok pre veľkú časť slovenských podnikateľov a nemožno si robiť ani najmenšie ilúzie o tom, že sa táto regulácia nepremietne v cene tovarov alebo v úsporných opatreniach postinutých firiem, ktoré povedú k znižovaniu počtu pracovných miest.

A to už nevravíme o etickej rovine návrhu Recyklačného fondu. V tomto prípade sme svedkami toho, že štátom založená organizácia nemá najmenší problém obchádzať pripomienkové konanie s návrhom, ktorý má pre ňu vymôcť od vybranej skupiny novú, veľmi vysokú a celkom zbytočnú daň. Zdá sa, že objavujeme ďalšiu podobu arogantnosti moci.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 18. júna 2009 na blogu KIosk a nachádza sa tu.

TV SME: Obchod s emisiami vykazuje znaky korupcie

Argumenty Ivana Štulajtera s analytikom KI Radovanom Kazdom.

Aké je politické pozadie predaja emisných kreditov? Prečo sa vlastne predáva "teplý vzduch"? Načo sú emisie spoločnosti Interblue Group?

Na tému divokého predaja emisných kreditov hovorí Ivan Štulajter s analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Radovanom Kazdom.

blog.sme.sk: Lesy SR: Fico, rovní a rovnejší

Štát nie je dojná krava“, zahlásil premiér Robert Fico iba pár dní po tom, čo nechal štátnu kravu podojiť európskymi automobilkami. Jeho kritika bola namierená voči štátnemu podniku Lesy SR, hoci to bol práve minister pôdohospodárstva jeho vlády, ktorý nedávno odmietol plán úsporných opatrení tohto gigantického štátneho podniku. A aby neracionálnych rozhodnutí zo strany premiéra nebolo dosť, štátne lesy si napokon na svoje od štátu i tak prídu. Neštátne nie.

...

Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 4. mája 2009 a je dostupný tu.

Konzervatívne listy, 04/2009: Je prosperita zlučiteľná s environmentálnou politikou?

Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré je ideovým predchodcom dnešnej Európskej únie (EÚ), bolo založené za účelom rozvoja vzájomného obchodu európskych krajín, dohodou o voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Sledujúc túto európsku politiku päť desaťročí od prijatia Rímskych zmlúv nemožno nevidieť, ako sa ekonomická sloboda vytráca spomedzi jej základných pilierov.

Nemožno tiež nevidieť, ako sa obyvateľ EÚ stáva vazalom vládou vynútených výdavkov. Nemožno si tiež nevšimnúť, že sa tak deje pod vlajkou nového, „zeleného“ práva.

Regulácie a výdavky

Environmentálnu reguláciu zavádza vláda, ktorá v ňou proklamovanom verejnom záujme rozdelí nové práva a povinnosti. Hoci vývoj environmentálneho práva vzniká často aj ako reakcia na dopyt verejnosti, mnohokrát môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Environmentálne právo totiž obvykle rozdeľuje občanov na dve skupiny: tých, ktorým sa zhorší ich blahobyt, a tých, ktorí z neho budú profitovať. Na strane poškodených sú občania, ktorí musia znášať nové a často veľmi vysoké povinné platby. Sú to výdavky, ktorých čiastočnú prospešnosť si občania uvedomujú, avšak mnohí z nich by ich radi investovali inak. Na profitujúcej strane sú firmy, ktoré sú dodávateľmi nových tovarov a služieb, ktoré boli novou environmentálnou reguláciou zavedené.

Isteže, je dôležité, aby vznikali i nové opatrenia v preventívnom princípe alebo v snahe zabrániť vedľajším dopadom činnosti človeka v prírode, avšak tieto opatrenia sú vládami veľmi často uplatňované bez racionálneho zdôvodnenia, s príliš vysokými nákladmi vzhľadom na očakávaný úžitok, s bujnením korupcie, s deštrukciou strednej vrstvy a s inými, nepriamymi dopadmi na obyvateľov.

Prípadové štúdie

Dve strategické environmentálne politiky EÚ sa týkajú zhodnocovania odpadov a boja proti emisiám skleníkových plynov. Obe proklamujú svoju vysokú spoločenskú dôležitosť: kým v prvom prípade je ňou ochrana obyvateľov pred „škodlivým“ skládkovaním odpadu, cieľom druhej je ochrana pred „škodami“ spôsobenými globálnym otepľovaním. Nové environmentálne právo, ktoré vzniklo výrokom vlády, však zároveň zvýšilo výdavky verejnosti.

Recyklácia odpadov je nákladnejší spôsob nakladania s odpadmi ako jeho zneškodňovanie skládkovaním. Výsledok oboch procesov je rovnaký: „zbavenie sa“ odpadu. Ako však motivovať ľudí k tomu, aby vynaložili viac peňazí na niečo, čo je možné docieliť s nižšími nákladmi? Vláda na to používa rôzne spôsoby: predovšetkým zavedie povinnosť platieb do systému, čo je vo svojej podstate nová environmentálna daň. Týmito platcami sú síce najmä dovozcovia a producenti tovarov, z ktorých vznikajú odpady, ale ich náklady sa prenášajú do ceny výrobkov a služieb, ktoré v konečnom dôsledku platí spotrebiteľ, teda občan. Navyše toto opatrenie síce spustí proces zhodnocovania, avšak naďalej naráža na veľmi vážne prekážky: napríklad ako vytvoriť také pravidlá, aby niektorý z účastníkov celého procesu, ktorý vedie k zhodnoteniu odpadov, nemusel vykrývať deficit z iných zdrojov (to sa dnes týka najmä obcí), alebo naopak, aby nebol z rozhodnutia vlády vysoko profitujúci. Ďalší problém nastáva napríklad pri prudkej zmene cien prvotných a druhotných surovín, ktorý môže trh zhodnocovania odpadov celkom zmraziť. Vláde tak neostane iná možnosť, iba zaviesť ďalšie povinné platby alebo dotácie.

Podobným prípadom je vládna regulácia, ktorou sa zaviedol trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov: pre firmy „vyrábajúce“ oxid uhličitý (ide prakticky o každú väčšiu výrobnú prevádzku) znamená zavedenie regulácie zvýšenie ich nákladov, avšak tie sa opäť zohľadnia v cene pre spotrebiteľa. Profitujú z toho firmy podnikajúce v konzultačnej činnosti alebo v obchodovaní s kvótami. Nehovoriac o tisíckach úradníkov, ktorých zamestnáva „vykonávanie politiky“.

Sloboda a prosperita

Environmentálne regulácie sú módnym trendom prosperujúcej západnej civilizácie. Jej obyvatelia sú dostatočne kúpyschopní, takže si to nenápadné plazivé ukrajovanie z ich príjmov ani veľmi nevšimnú. Vlády tak majú voľné ruky v zavádzaní regulovaných trhov, ktorými vytvoria vrstvu privilegovaných skupín. Prehlbovanie sociálnych rozdielov je dôsledkom ekonomického socializmu, ktorý bol charakteristický aj pre hospodársku politiku komunistických vlád.

Regulácie s mierou

Takmer každá trhová výmena nesie so sebou i negatívne dopady na tých, ktorí sa jej nezúčastňujú. Je správne, ak dopady, ktoré sú naozaj závažné a opodstatnené, rieši vláda novým určením práva. Tento fakt však nemožno zneužívať na to, aby vláda svojvoľne drancovala ľudí. Povinné „environmentálne“ výdavky domácností majú oveľa bližšie k paušálnej platbe (na obyvateľa) ako k podielovej dani. To znamená, že na tieto regulácie doplácajú najväčšmi práve najchudobnejší obyvatelia.

Ťahúňom zavádzania environmentálnych regulácií je EÚ, ktorá ich „šije“ pre ekonomicky silné obyvateľstvo. Nerobme si ilúzie: zdôrazňovať vážne vedecké pochybnosti nad príčinami vzniku recyklačnej a karbónovej politiky únie už nemá veľký zmysel, keďže gigantická regulačná lavína už padá a strháva základy slobodnej spoločnosti. Reálnejším cieľom je snažiť sa udržať environmentálne regulácie v hraniciach toho, čo aspoň trochu prospeje, ale zásadne nepoškodí. Ide o to, aby sme v bezchybnom životnom prostredí raz nezhynuli od hladu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.

Kopni si do svojho košického policajta

Keby sme nežili v krajine, v ktorej to s politickou korektnosťou preháňa už aj parlamentná pravica, povedal by som, že mi je veľmi ľúto, že šesť mladých Rómov muselo znášať šikanu zo strany košických policajtov. Povedal by som však zároveň aj to, že mi je smutno zo spoločnosti, ktorá sa hrá na prázdne gestá o výmene kádrov a predstiera obrovskú zásadovosť spôsobom, ktorý im je preferenčne užitočný. A vôbec by som sa nebál povedať i niekoľko slov na férovú obhajobu vinníkov. Lenže v takej krajine žijeme, preto budem ticho i ja.

O vine

Od počiatku je onen nechutný skutok policajtov prezentovaný médiami v náležitej dramatizácii, teda prirovnávaním ich činu k „esesáckym praktikám“ (link), „besniacim policajtom“ (link), „brutálnemu šikanovaniu“ (link) či „mučeniu“ (link). Pripusťme novinárom právo prifarbovať skutkovú podstatu činu podobnými výrazmi, ak majú pocit, že píšu pre bulvár. Celkom príznačné však je, že sa ani nepokúsili vysvetliť, o čo v kauze ide: že v tom čine policajtov sa premieta aj ich snaha vychovávať mladých "spratkov" - primitívnou metódou, ktorá však na Slovensku vôbec nie je výnimočná; že sú to radoví policajti, ktorí si zjavne potrebovali nájsť obeť, aby sa mohli „ukojiť“ aspoň z nejakého pocitu moci (pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím: veľmi podobným syndrómom trpia napríklad nižší štátni úradníci alebo sprievodcovia vo vlaku). A áno, je v nich aj kus nenávisti voči rase, s ktorou sa pri nepríjemných stretoch stretávajú v oveľa vyššej miere ako s tou „ich“.

Zdá sa, že niekto tu má v otázke viny celkom jasno, lenže takéto zjednodušenie odhaľuje neschopnosť vnímať oba skutky ako logický dôsledok toho, čo sa na východnom Slovensku deje. A týka sa to aj parlamentnej pravice, ktorá opäť raz nereaguje, alebo prezentuje povrchné, „politicky korektné“ postoje. Škoda, že nie sú schopní pripustiť zložitejší pohľad na problém. Ak by boli, mohli si konečne prisvojiť naspäť agendu, ktorá im patrí, ale ju už mnoho rokov ponechávajú – paradoxne – boľševikom.

Odvolávacia hra

SDKÚ a s ňou viacero občianskych združení a nadácií totiž kauzu okamžite zbagatelizovali na primitívne vytĺkanie politického kapitálu, požiadavkou odvolať Packu a Kaliňáka (link, link). Toť vsjo. Všetka česť Danielovi Lipšicovi, ktorý na túto odvolávaciu hru nepristúpil (link). Odvolávanie ministrov za skutky, za ktoré môžu len veľmi formálne a celkom nepriamo, má totiž možno pozitívny dopad z hľadiska preukazovania mravného kódexu spoločnosti (v tomto celkom súhlasím s Robertom Mistríkom (link)), ale z podobnej pozície sa zjavuje ďaleko väčší problém: ukazuje totiž ľuďom, že vyhadzovanie ľudí pre niečo, za čo reálne nezodpovedajú, je v podstate správna vec. „Profesionálni odvolávači“ tak ľuďom pripomínajú mizerných podnikateľov, ktorí sa svojich zamestnancov zbavujú pre fiktívne príčiny. Nehovoriac o tom, že takéto konanie podporuje v ľuďoch neférovú neúctu k verejnej službe, čo len prispieva k tomu, aby sa aj policajti správali v službe nemorálne.

SDKÚ si skrátka „odfajkla“ svoju opozičnú agendu a ostatná časť parlamentnej pravice sa na problém vykašľala úplne.

Prázdna slama

Keby som si nechcel zachovať politický kapitál, povedal by som, že svet nie je čiernobiely, tak, ako nie je čierny ani úbohý Jacek, zákerný vrah, a celkom bieli nie sú ani jeho vrahovia, cnostní vykladači zákona. Povedal by som, že Kieslowski by nemal problém ukázať obe strany zločinu, teda i to, že obeťami toho ponižovania boli detskí zlodeji, vlastne skupina zorganizovaných zlodejov, ktorí navyše pri lúpeži zranili dôchodkyňu. Povedal by som však aj to, že výchova ponižovaním je odporná, škodlivá a nesmierne hlúpa, ale má v ľuďoch hlboko zakorenenú tradíciu a podobne ako v prípade otroctva v USA potrvá liečba veľmi dlho. Vyjadril by som aj vôľu, aby títo zženštilí bratislavskí humanisti navštívili raz východné Slovensko, nech vidia, ako vyzerá strach vyjsť na ulicu, a nech si zájdu aj do rómskej osady, aby si konečne všimli, že Slovensko leží na obrovskej časovanej bombe, ktorou je život desiatok tisíc ľudí bez možnosti úniku z nalinkovaného zločinu.

Keby dnes naši pseudo-pravičiari neboli zaslepení vytĺkaním prázdnej slamy, mohli už dávno získať slušný kredit. Stačilo povedať málo: košickí policajti sú vinní a zaslúžia si prísny trest, ale podobné činy nezastavíme nekonečnou výmenou kádrov a vykrikovaním, kto všetko má odstúpiť. Košická kauza je prejavom problému, ktorý je oveľa vážnejší. Väčšina občanov dnes totiž komentuje kauzu celkom inak. Napríklad, že tí košickí policajti sú naozaj sprostí, keď pri tom vyťahovali kameru. Ohavný skutok týchto príslušníkov je totiž zvrátenou, ale celkom vysvetliteľnou reakciou na to, čo sa na „rómskom“ Slovensku deje.

A mohli pri tej príležitosti navrhnúť riešenia, ktoré snáď majú.

Kto však nájde odvahu chytať horúce hnedé uhlie?

Sme, 28.1.2009: Biopalivami k chudobe

Európski úradníci sa opäť spriatelili s biopalivovou loby. Biopalivá sú verejnosťou vnímané ako ekologická náhrada za fosílne palivá, ktorých spotreba sa považuje za hlavnú príčinu klimatických zmien.

Verejnosťou podporovaný koncept dáva úradníkom legitímny nástroj na angažovanosť. Po niekoľkých rokoch presadzovania podpory biopalív predstavitelia únie síce odvolali pôvodné „učenie" (najmä pre vážne dosahy na životné prostredie a ceny potravín), v decembri sa však dohodli na kompromise, podľa ktorého do roku 2020 treba zvýšiť využívanie obnoviteľných zdrojov na 20 percent. V doprave má 10 percent palív pochádzať z obnoviteľných zdrojov - biopalív, vodíkových a elektrických pohonov.

Výsledok

Problém je však s cenou potravín, ktoré sú tovarom, ktorého sa spotrebiteľ vzdáva úplne nakoniec. Pri rastúcich cenách potravín dokáže bohatší človek vždy nájsť dosť iných položiek, ktorých sa vzdá, ale v chudobných krajinách ohrozuje vysoká cena potravín základné podmienky na dôstojný život miliónov ľudí. Na mechanizmus vývoja cien potravín pôsobí veľa faktorov, preto nie je prekvapujúce, že ekonómovia podobne ako v prípade svetovej finančnej krízy či klimatických zmien nie sú schopní presnejšie odhadnúť vývoj. Medzi ekonómami však ťažko nájsť významnejšieho experta, ktorý by spochybňoval negatívny vplyv podpory biopalív na ceny potravín.

Zvýšený tlak na využitie poľnohospodárskej pôdy, ktorá má obmedzený rozsah, totiž reaguje podľa zákonov ponuky a dopytu. Ceny potravín síce po výraznom raste v prvej polovici minulého roka postupne poklesli a čiastočne sa stabilizovali, ostávajú však vyššie než pred rokom.

Výsledok? Ten je preukázateľný aj z výskumu kambodžského výskumného inštitútu CDRI, podľa ktorého po zvýšení cien potravín výrazne poklesla dochádzka detí z najchudobnejších kambodžských rodín do škôl. Necitlivé zásahy do slobodnej trhovej ekonomiky, také typické pre ľavicu, vedú k šíreniu chudoby.

Obyčajný zločin

Podpora pestovania biomasy spôsobuje z ekonomického hľadiska ešte jedno riziko, do ktorého sa však európski úradníci púšťajú s veľkou obľubou: je to presadzovanie vzniku neefektívnych a neprirodzených trhov, založených na základe objednávky vlády. Výsledkom tohto rozhodnutia je, že spotrebiteľ je prinútený zaplatiť za vládou preferovaný „výrobok" oveľa viac než predtým. Profitujú z toho najmä producenti biopalív, ktorí si reguláciu vybavili v Bruseli, a samotní bruselskí úradníci, ktorí budú celý biznis „manažovať a kontrolovať".

V časoch hospodárskeho rastu si len málokto všimne, ako európski úradníci zvyšujú povinné výdavky domácností vytváraním emisných, recyklačných či biopalivových trhov. Málokoho zaujíma, že tieto neefektívne a korupciou prepletené trhy zvyšujú počet chudobných a extrémne bohatých ľudí. V čase krízy, ktorá potrebuje krátiť vládne neefektívne výdavky, však takéto kradnutie peňazí obyvateľov únie nemožno nazvať inak ako obyčajným zločinom.


Článok bol publikovaný v denníku Sme, 28.1.2009

Zabi muchu, zachrániš Zem

"Celoroční antropogenní produkce oxidu uhličitého představuje 1 % toho, co za půl roku vydýchá pouze malý hmyz. Výpočet je bez dýchání bakterií, bez většího hmyzu a živočichů větších jak větší hmyz." (link)

.

Konzervatívne listy, 1/2009: Eurospeak a stokrát opakovaná lož (Recenzia)

Jazyk je flexibilným nástrojom dorozumievania a neustále sa vyvíja. Nové javy získavajú nové názvy a jazyk sa postupne obohacuje pojmami, o ktorých existencii ešte pár rokov predtým nemal nikto ani poňatia. História však pozná i množstvo prípadov pomenovaní, ktoré sa stali súčasťou bežného slovníka bez toho, aby ich význam dokázal vôbec niekto vysvetliť. Vzišli z moci, ktorá pre rast svojich kompetencií potrebuje nové témy. A postupne sa stali silným nástrojom pre obmedzovanie slobody ľudí.

Osobitý slovník „vznešených“ pojmov je typický najmä pre vlády, ktoré buď neoplývajú legitimitou, alebo nepodliehajú dostatočnej kontrole moci. Skúsenosť však nasvedčuje, že sprevádza prakticky každú vládu, ktorá disponuje verejnými zdrojmi a má moc požadovať od verejnosti ich ďalšie vymáhanie. Český poslanec Európskeho parlamentu Hynek Fajmon (ODS) sa v útlej knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve CDK v roku 2008, pokúsil načrieť do truhlice európskych ľavicových pojmov. Zameriava sa na osemnásť vybraných „zľudovelých“ hesiel, ktoré spája spoločný osud. Predstavujú nielen akéhosi styčného dôstojníka medzi európskymi úradníkmi a verejnosťou, ale zároveň sú dôležitým nástrojom pre presadzovanie nových pravidiel: sú axiómou, ktorá „legitimizuje“ štátnym úradníkom zmysel ich práce, sú predmetom konferencií, školení a verejných diskusií, súčasťou slávnostných príhovorov politikov, ale aj štandardou na vlajke socialistov a ľavicových liberálov, ktorí zápasia o „nový charakter“ Európy.

Vyrovnane...

Fajmonov výber, ktorý prv vychádzal v sérii článkov v Revue Politika, predstavuje brilantnú ukážku najvážnejších rizík, ktoré hrozia od pokračovania snáh o posilňovanie európskej integrácie. Pod záštitou proklamovanej rovnosti sa totiž vo všetkých prípadoch skrýva útok na slobodu: či už osobnú (diskriminácia, ľudské práva, mierová politika a mierové hnutia, občianska spoločnosť, rodová rovnosť, rovnosť a rovnostárstvo) alebo ekonomickú (európsky sociálny model, GMO, globalizácia, globálne otepľovanie, obnoviteľné zdroje energie, ochrana a ochranárstvo, princíp predbežnej opatrnosti, sociálno-ekologické trhové hospodárstvo, sociálny dialóg, sociálna spravodlivosť, spravodlivý obchod, trvalo udržateľný rozvoj).

Za týmito pojmami a politikami možno odhaliť dva zjavné ciele. Prvým je vytvorenie nového európskeho práva. Spadajú pod neho prakticky všetky rovnostárske ideológie. Uplatňovanie tejto politiky v praxi však vedie k tomu, čo odhaľuje i Fajmon: k vládou vynútenej diskriminácii tých, ktorí pôvodne ťažili z „prirodzených“ výhod (Fajmon upozorňuje i na to, že „prirodzená“ výhoda sa napríklad pri rozdieloch pohlaví dá len ťažko určiť, keďže každému pohlaviu vyplývajú rôzne výhody). Inou metódou „odstraňovania diskriminácie“ sú megalomanské projekty z financií daňovníkov, ktorých výsledky bývajú obvykle veľmi pochybné. Účinným pomocníkom pre šírenie nového práva je tiež „občiansko-združenizmus“, teda vládou podporovaná spoluúčasť tretieho sektora na priamom výkone moci. Je pochopiteľné, že preferovanou skupinou sú združenia šíriace ľavicovú rovnostársku agendu.

Druhým cieľom týchto politík je zjednotenie práv pre celú Európsku úniu. Týka sa napríklad trestu smrti, či zahraničnej politiky (Fajmon uvádza známy prípad amerického radaru v ČR). Násilné zjednocovanie názorov krajín, ktoré majú veľmi odlišný historický vývoj i náboženské korene, na vzťahy s inými krajinami, vedie k zbytočným pnutiam a často i k masovému odporu verejnosti.

...opatrne...

Nie je prekvapením, že najvýznamnejšia časť ľavicových pojmov v autorovom výbere – až sedem pojmov – súvisí s environmentálnou politikou, pretože tá patrí medzi najrýchlejšie rastúce politické agendy v Európskej únii. S nadľahčením môžeme povedať, že odkedy úradníci „objavili“ stúpajúci záujem verejnosti o prísnejšie riešenie dopadov ľudskej činnosti na okolie, obkrútila sa európska politika okolo novej ekologickej modly: princípu predbežnej opatrnosti.

Princíp predbežnej opatrnosti, ktorému český europoslanec venuje samostatnú kapitolu, nemá jasnú definíciu. Práve preto ním možno „odôvodniť“ akúkoľvek reguláciu trhu. Preventívny princíp pomáha budovať spoločnosť, v ktorej žiadna ľudská činnosť nebude môcť existovať bez kontroly vládnych úradníkov. V prípade environmentálnej politiky sa pritom celkom opomína bumerangový efekt regulácií na kvalitu života ľudí: každé sprísnenie ekologických limitov pre výrobu nejakého produktu totiž zvyšuje jeho cenu a tým ho robí menej dostupným pre širokú verejnosť. Typickým príkladom bola masívna podpora EÚ v prospech pestovania biopalív až dovtedy, kým aj predstavitelia únie museli priznať, že táto politika vedie k drancovaniu pôdy a zdražovaniu potravín. Hynek Fajmon sa venuje aj inej, veľmi podobnej situácii: princíp predbežnej opatrnosti totiž viedol úniu k zarytému odporu voči pestovaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO). Únia tým vlastne bráni dostupnosti lacných potravín na európsky trh, čím nielen priamo škodí obyvateľom únie, ale odmietaním obchodovania s GMO proti pravidlám WTO otvára i fronty v obchodnej vojne s producentmi GM potravín (posledný prípad viedol k colnej odvete USA pre francúzsky syr).

...a udržateľne...

Vo Fajmonovom výbere nechýba odkaz na energetickú politiku únie, najmä na podporu obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa ukrýva i pod bezkonkurenčne najznámejším z bezobsažných pojmov – trvalo udržateľným rozvojom (sustainability). Energetickej politike však právom patrí i samostatná kapitola: chaotické vajatanie únie v otázke jadrovej energetiky a pestovania biomasy si zaslúžia pozornosť, pretože odhaľujú bizarnosť eurospeaku v jeho najčistejšej podobe. Trvalo udržateľný rozvoj nemá obsah, takže nemožno podľa neho určiť, ktorá energia je alebo nie je „udržateľná“. Európski politici sa však o to tvrdošijne pokúšajú ďalej...

Asi jediným z absentujúcich pojmov vo Fajmonovom „ekologickom“ slovníku je recyklácia odpadov, kvôli ktorej únia vynútila vznik obrovského, neprirodzeného a neefektívneho trhu s použitými materiálmi. To je tak trochu škoda. Recyklácia je totiž typickým produktom trvalej udržateľnosti, ktorej koncept vychádza z pokrútenej predstavy o vyčerpateľnosti zdrojov Zeme. Poznatky ekonómie totiž tieto obavy dávno vyvrátili: cena surovín pružne reaguje na zvyšujúcu vzácnosť zdrojov a preukázateľne urýchľuje rozvoj nových technológií získavania zdrojov a využívania ich ekologických alternatív. Fyzické vyčerpanie zdrojov preto reálne nehrozí.

...pod ochranou úradníka

Kniha Hynka Fajmona nemá ambíciu priniesť veľa nových informácií pre tých, ktorí sa dobre pohybujú v dominantných témach európskej politiky. Slovník je však bravúrne ľahkým čítaním, obsahovo prehľadným a informačne nabitým vstupom do problematiky, určeným najmä pre širokú verejnosť, ktorá z dôvodu „deficitu demokracie“ v únii často málo reaguje na hrozby nových tém na európskej politickej scéne.

Eurospeak je mocná propagandistická zbraň a vyhovuje jej každý impulz pre šírenie strachu zo slobody. V čase finančnej krízy je verejnosť skôr ochotná podľahnúť ilúzii o tom, že sloboda človeka vedie ku zlu a preto potrebuje prísnu kontrolu „dobrého“ vládneho úradníka. Historická skúsenosť je však neúprosná: ak ľudstvo stráca vieru v slobodu a zodpovednosť jednotlivca, lož netreba opakovať ani desaťkrát.

Autor je analytikom KI pre environmentálnu politiku.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2009.

Knihu Hynka Fajmona Slovníček evropských levicových pojmů, ktorú vydalo Centrum pro studium demokracie a kultury v Brne v roku 2008, si môžete objednať tu.

Pri čítaní európskej stratégie podpory biopalív

Ľavičiar: Nasýťme chudobných rybami.
Pravičiar: Naučme chudobných chytať ryby.
Ľudomilný pravičiar: Naučme chudobných chytať rentu.

.