FME Newsletter No. 8: Ochrana zvierat, "šetrenie" zdrojmi

Žaba bez pľúc, mýtus o šetrení energiou, koľko stoja bezzásahové zóny, ochrana neprítomného dropa a odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

Organizácia na reformu: Slovenský pozemkový fond

Aké kroky je potrebné uskutočniť pre účinnú reformu Slovenského pozemkového fondu? Čítajte na mojom blogu Sme.

Teória EP: LZ Vlk - práva ľudí vs. práva zvierat

Príklad toho, keď vláda preferuje ochranu zvierat pred ochranou ľudí. Viac na mojom blogu Sme.

Sme, 26.02.2008: Ochranári dostali vládu do pasce

V období pred vstupom Slovenska do Európskej únie bolo potrebné začleniť Slovensko do európskeho systému ochrany prírody NATURA 2000, teda zaslať Bruselu úplne nový zoznam chránených území. Konkrétne išlo o chránené vtáčie územia (CHVÚ) a takzvané územia európskeho významu.

V prípade CHVÚ zveril minister László Miklós vytvorenie metodiky, podľa ktorej mali byť stanovené tieto územia, do rúk tímu ľudí pôsobiacich prevažne v mimovládnych organizáciách. Tento tím vypracoval kritériá, na základe ktorých sa až 25 percent územia Slovenska postupne dostane pod režim zákazov vykonávania niektorých činností. Je to najvyšší podiel CHVÚ zo všetkých krajín Európskej únie.

Vyplácanie náhrad je neisté

Návrh bol zaslaný a následne odsúhlasený Európskou komisiou, avšak už čoskoro sa stal terčom oprávnenej kritiky. Vlastníci lesov sú s obmedzeniami, prirodzene, nespokojní a poukazujú na riziká neschopnosti vlády vyplácať náhrady za obmedzenia bežného hospodárenia na pôde na takom veľkom území, pretože tieto záväzky si vláda neplní ani pri doterajšom systéme chránených území.

Druhý problém vyplýva z povahy samotnej metodiky, ktorou boli tieto územia vyčlenené. Tie totiž vôbec nezohľadňujú skutočnosť, či na územiach dochádza alebo môže dochádzať k poklesu populácie druhov. To by mal byť hlavný dôvod ochrany území.

Namiesto toho ochranári „odsúdili“ rozsiahle územia na základe toho, že sa na nich vyskytuje určitý podiel vtákov zo zoznamu ohrozených druhov. Kritérium ich výskytu bolo navyše stanovené tak voľne, že pod režim zákazov vykonávania rôznych činností sa dostali i biotopy s celkom nepodstatnou populáciou vtákov.

Chýbajú racionálne dôvody

Príkladom absurdnosti kritérií je odôvodnenie ochrany bučiaka nočného v CHVÚ Kráľová, ktorého hniezdna kolónia v tomto území „je jednou z posledných a najvýznamnejších na západnom Slovensku“. Zjednodušene povedané, na veľkej výmere Slovenska bude vláda obmedzovať vlastníkov lesov bez racionálnych dôvodov.

Nové vedenie ministerstva životného prostredia si tlak argumentov začína zjavne uvedomovať, preto predložilo minulý týždeň na pripomienkovanie materiál, ktorý má viesť k prehodnoteniu sústavy NATURA 2000. Problém je v tom, že napriek dobrej snahe zvrátiť ekonomické dosahy Miklósovho „rozdávania chránených území“, šance na úspech sú veľmi nízke.

Najsilnejší spôsob, ktorý uznáva Európska komisia ako dôvod na zníženie rozsahu CHVÚ, je spochybniť pôvodné vedecké kritériá pri klasifikovaní územia. Tie však opätovne vyhodnotila Štátna ochrana prírody (ŠOP) ako vedecky správne.

Voľnejšie hospodárenie

Iný výsledok sa napokon ani nedal očakávať, keďže ŠOP sa sama podieľala na vzniku metodiky a cieľom výberu území nebolo určiť miesta s klesajúcou populáciou vzácnych druhov, čo by bol prijateľný dôvod na ochranu, ale „vyrobiť“ sieť chránených území. V tomto zmysle je metodika úplne korektná.

Ochranári využili Miklósov flagrantný nezáujem o ochranu súkromného vlastníctva a dostali vládu do pasce, z ktorej sa bude ťažko vyliezať. Výmeru CHVÚ sa zmenšiť asi nepodarí, takže zostáva len zopár okrajových možností. Naprík­lad sústrediť sa na prehodnotenie miery obmedzení hospodárenia na týchto územiach.­ Samozrejme, ak to zelení lobisti vláde dovolia.

Článok bol publikovaný v denníku Sme dňa 26.02.2008

FME Newsletter, 01: Globálne otepľovanie

1.) Profesor S. Fred Singer (University of Virginia), ktorý minulý rok navštívil Slovensko (link), je spoluautorom veľmi diskutovaného vedeckého článku, ktorý vyšiel v decembri v časopise International Journal of Climatology of the Royal Meteorological Society. (link) Jeho ďalšími autormi sú profesor David H. Douglass (University of Rochester), profesor John R. Christy (University of Alabama) a Benjamin D. Pearson. Článok A comparison of tropical temperature trends with model predictions porovnáva 22 známych klimatických modelov s aktuálnymi výsledkami a údajne spochybňuje schopnosť modelov predpovedať vývoj globálneho otepľovania. Komentár k článku sa nachádza na portáli Physorg.com (link). S. Fred Singer: „Súčasný trend globálneho otepľovania je jednoducho len súčasťou prirodzeného cyklu otepľovania a ochladzovania klímy, ktorý bol pozorovaný v jadre ľadu, v hlbokých morských sedimentoch, stalagmitoch atď.“.

2.) Habibullah Abdusamatov (zjavovaný na webe aj ako Habibullo I. Abdussamatov či Khabibulo Absudamatov, presné meno znie: Хабибулло Исмаилович Абдусаматов (link)) z Laboratory of Physics, Pulkovo Observatory (link) je stále presvedčený, že Zem už dosiahla vrchol teplej periódy a speje do poriadneho ochladenia. Vraj je to spôsobené solárnymi cyklami. (link, link)

3.) Viac ako stovka vedcov na margo klimatickej konferencie v Bali napísali Jeho Excelencii Ban Ki-Moonovi, generálnemu tajomníkovi OSN, spoločný list, v ktorom naliehajú, aby medzinárodné spoločenstvo prestalo bojovať proti klimatickej zmene, pretože tá je len bežným prírodným javom, s ktorým sa ľudstvo stretáva po celé veky. (link, link)

4.) Marc Morano, poradca senátora Inhofea, zostavil zoznam prominentných vedcov, ktorí sú skeptickí voči niektorej z téz teórie globálneho otepľovania spôsobeného ľudskou činnosťou. Zoznam obsahuje údajne 400 mien. (link)

5.) Seminár Globální oteplování - Fakta a Mýty zorganizoval v novembri pražský think-tank Centrum pro ekonomiku a politiku. Aj s legendou československej hydro(pedo)lógie profesorom Kutílkom. (link)

Text je zhrnutím článku "FME Newsletter, č. 7: Globálne otepľovanie" publikovanom na blogu Smetu.

Biopalivá: Európska komisia priznala chybu vo významnej regulácii

Európski úradníci priznali, že to s protežovaním biopalív poriadne prehnali. Na optimizmus zo závanu zdravej argumentácie však ešte nie je dôvod. Možno je to len tak, ako hovorí doktor Chocholoušek, že došlo k politováníhodnému nedopatření, k jakému dochází maximálne jednou za deset let.

Zmene postoja Európskej komisie k biopalivám sa venujem na svojom blogu Sme.

Sme, 15.01.2008: Čarodejník s cenami

Po rokovaní vlády, ktorá prerokovala utajenú správu o priebehu privatizácie SPP, vyjadril Robert Fico pobúrenie nad tým, že Slovenský plynárenský prie­mysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Na tom istom rokovaní vlády však mal byť v programe prerokovaný zákon, podľa ktorého mala byť pri predaji štátnej pôdy zvýhodnená časť poľno­hospodárov, čo by taktiež viedlo k predaju štátneho majetku „hlboko pod cenu“.

Návrh bol síce z rokovania napokon stiahnutý, istotne to však nebolo z dôvodu hroziacej ujmy na príjmoch štátu. V tom je totiž postup Ficovej vlády podobný s vládami jeho predchodcu: starostlivosť o príjmy štátu z predaja majetku prejavuje najmä vtedy, keď poukazuje na zlyhania predošlej vlády.

Návrh novely zákona o nie­ktorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom totiž predpokladá predaj štátnej pôdy mechanizmami, ktoré pripomínajú spôsoby „porcovania štátu“ počas gangsterskej Mečiarovej privatizácie spred desiatich rokov. Preferovanou skupinou je v tomto prípade časť poľnohospodárov, ktorí sú súčasnými nájomcami na týchto pôdach a zaviažu sa využívať pozemky dvadsať rokov po splatení kúpnej ceny na poľno­hospodársku výrobu. Cena pozemkov pritom môže byť splatená i v splátkach až do dvadsať rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva.

Otázka znie, prečo vláda nevyužije možnosť ponúknuť prebytočnú štátnu pôdu viacerým záujemcom a nepredá ju na širokom trhu. Napríklad dražobným spôsobom, z ktorého by mohla získať oveľa vyššie príj­my na krytie verejných výdavkov. Pred pätnástimi rokmi Mečiarova vláda pri podobnom uprednostňovaní privatizérov balamutila verejnosť heslami o potrebe „tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Dnešná vláda by sa istotne mohla vyhovoriť na podobnú „potrebu podpory poľnohospodárov“, ale bola by to opäť len nôška lží, pretože v trhových podmienkach si každý zdroj napokon nájde efektívne využitie.

To znamená, že v mnohých prípadoch by sa predaj pôdy farmárom mohol stať iba dočasným vlastníctvom na predaj finálnemu záujemcovi. Stalo by sa teda presne to, čo v prípade Mečiarovho rozdávania fabrík svojim kamarátom: na úkor vyššieho príjmu štátu sa vtedy obohatili privatizéri, ktorí podniky vytunelovali alebo predali na trhu za oveľa vyššiu cenu. Terajšia „poistka“ vo forme dvadsaťročnej viazanosti na poľnohospodárske účely sa dá totiž kedykoľvek zrušiť (napríklad nenápadným vpašovaním do novely nejakého nesúvisiaceho zákona), alebo obchádzať rôznymi možnosťami predstierania poľnohospo­dár­skej činnosti. Alebo je možné dvadsať rokov farmárčiť a potom pôdu predať za cenu, ktorú by vedel zhodnotiť iný súkromný investor už teraz.

Nech dopadne ďalší korupčný návrh z dielne HZDS akokoľvek, istotne zaujímavé bude sledovať rozhodnutie Roberta Fica o tom, či táto cena za predaj pozemkov je pre verejnosť správna, alebo nie. Lebo pri tomto kúzelníkovi s cenami jeden nikdy nevie: Brízovou reštitúciou prišiel štát o pár stoviek miliónov a dosť mu to prekážalo, teraz môže stratiť ešte viac, ale nevyzerá tým byť nijako rozhorčený.

Článok bol publikovaný v týždenníku Sme dňa 15.01.2008

Konzervatívne listy, č. 12/2007: Takí normálni zlodeji

Nebyť toho, že obyvateľov Banskej Štiavnice pobúrilo sťahovanie sídla Slovenského vodohospodárskeho podniku z ich mesta do Žiliny, asi by sa čudesné konanie tohto monopolného správcu vôd stratilo v záplave škandálov, ktoré sprevádzajú túto vládu. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), štátny podnik, patrí totiž k triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich „prírodné“ vlastníctvo štátu (spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským pozemkovým fondom), ktorých spôsob hospodárenia je príliš zahmlený na to, aby sa zmienka o ich korupčnej podstate objavila v médiách aj inokedy, než len vtedy, keď sa prevalí ďalší škandál.

Slovenský vodohospodársky podnik vznikol v roku 1997 z rozhodnutia vtedajšieho nadriadeného orgánu – ministerstva pôdohospodárstva – pod vedením Petra Baca z HZDS. Tak ako k mnohým vládnym rozhodnutiam z tých čias, ani k tomuto nemožno podnes nájsť racionálne zdôvodnenie. SVP vznikol zlúčením decentralizovaných podnikov povodí „na zelenej lúke“, čím pre hospodárenie firmy vznikli zbytočné náklady na administratívu a pre efektívnosť rozhodovania korupčne mimoriadne riziková centralizácia moci nad rozhodovaním o investíciách pre jednotlivé regióny. Ďalším neefektívnym rozhodnutím bolo umiestnenie podniku do Banskej Štiavnice, keďže už vtedy sa muselo vedieť, že vedenie firmy bude odkázané na pravidelnú dochádzku na rokovania do Bratislavy.
O mechanizme investičného rozhodovania v SVP toho veľa nevieme. Keď sme pred dvomi rokmi požadovali tieto informácie prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, SVP nám ich odmietol vydať i napriek následnému rozhodnutiu nadriadeného orgánu – vtedy už ministerstva životného prostredia – v náš prospech. Podobné konanie v zahmlievaní informácií uplatnil SVP i tento rok.
Pokojný nezáujem o dianie v SVP prerušil až minuloročný nástup novej vlády, ktorá začína prejavovať svoju inklináciu k mechanizmom spravovania majetku štátu, ktoré pripomínajú praktiky vlády Vladimíra Mečiara spred desiatich rokov. Zopakujme si ich chronologický vývoj.

Krok prvý: Úspech Slovenskej národnej strany (SNS) vo voľbách, ktorý viedol k jej účasti vo vláde.
Krok druhý: Ministrom životného prostredia sa stal nominant SNS Jaroslav Izák.
Krok tretí: Minister za SNS vymenoval nového riaditeľa SVP, ktorým sa stal významný podnikateľ zo Žiliny, v ktorej bol mnoho rokov primátorom predseda SNS.
Krok štvrtý: SNS navrhla a presadila zásadné zvýšenie prostriedkov na protipovodňovú ochranu zo štátneho rozpočtu na rok 2008.

Krok piaty: SVP sa má na základe rozhodnutia ministerstva sťahovať do Žiliny, a to z vlastnej budovy do priestorov, ktoré majú SVP prenajímať ľudia blízki predsedovi SNS.
Nebuďme pochybovačmi o dobrých vodohospodárskych úmysloch Jána Slotu iba kvôli tomu, že ľudia blízki jeho strane už v 90. rokoch preukázali schopnosť byť správnymi obstarávateľmi (a privatizérmi) na správnom mieste, alebo preto, že Žilina pod vedením Jána Slotu získala povesť jedného z miest s veľmi pochybnými praktikami hospodárenia samosprávy na Slovensku. Náhly záujem o vodné hospodárstvo zo strany SNS však príznačne zapadá do hodnotovej koncepcie týchto ľudí. V správe vôd Slovenska totiž pretrváva mechanizmus riadenia, ktorý nedisponuje dostatočnými kontrolnými mechanizmami voči vysokým rizikám zneužívania finančných tokov z verejných zdrojov.

Protipovodňová ochrana na Slovensku je tŕňom v päte verejného sektora najmä kvôli nedostatku vôle predchádzajúcich vlád riešiť dve zásadné systémové chyby. Prvá spočíva v jej netransparentných výdavkoch, posilnených skutočnosťou, že SVP disponuje aj rozsiahlym majetkom, nijak nesúvisiacim s úlohami, ktoré má podnik plniť (prevádzkuje napríklad vlastné malé elektrárne, sieť rekreačných zariadení, ako aj stavebné a servisné služby). Druhým problémom je oblasť príjmov na zabezpečenie protipovodňovej ochrany, ktoré pochádzajú najmä z centrálnych vládnych (a európskych) zdrojov a z výberu poplatkov od užívateľov vôd, teda príjmov, ktoré sú nesúvislo a opäť netransparentne odpojené od viazanosti na konečného spotrebiteľa, ktorými sú (alebo by mali byť) najmä samosprávy a obyvatelia rizikových záplavových oblastí.

Náhlemu „obráteniu sa“ Jána Slotu k problémom ochrany územia proti povodniam by bolo možné uveriť v prípade, ak by zároveň predložil predstavu komplexnej reformy vodného hospodárstva, eliminujúcej extrémne vysoké riziká korupcie, ktoré v systéme správy vôd pretrvávajú. Ale to by nebol Ján Slota ako ho poznáme – priľnavý ku všetkému, z čoho sa dajú legálne žmýkať výdavky verejných inštitúcií. Napokon, ľudia dnešnej moci robia iba to, čo vedia. Takí normálni zlodeji.

Článok bol publikovaný vmesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2007

Konzervatívne listy, č. 11/2007: Ako ďalej s environmentálnou politikou?

Keď sme v roku 2005 organizovali v Ružomberku prvú konferenciu zameranú na otázky pôsobenia vlády v environmentálnej politike, vstupovali sme do problematiky, ktorú vníma ako dôležitú veľká časť spoločnosti. Rieši ju však najmä vláda, ktorá prostredníctvom ministerstiev a ich organizácií definuje prostredníctvom legislatívy pravidlá usporiadania vzťahov s deklarovaným cieľom zabezpečenia lepšej ochrany životného prostredia, a environmentálni aktivisti, ktorí sa v tejto problematike profilujú predovšetkým ako spolutvorcovia týchto noriem, ale aj ako hlasní kritici nedostatočnej miery vládnych regulácií v ochrane životného prostredia.

Na doterajších troch ročníkoch ružomberských environmentálnych konferencií, ktoré boli postupne zamerané na problémy pôsobenia vlády v environmentálnej politike ako takej (2005), v oblasti lesného hospodárstva (2006) a tohto roku v odpadovom hospodárstve, sme sa pokúšali poodhaliť a definovať súčasné trendy v environmentálnej politike, ktoré sú však veľmi často v principiálnom rozpore s konceptom prirodzeného práva i poznatkami ekonomickej a právnej vedy. Poukazujú na to, že súčasná environmentálna politika, založená na vysokej miere obmedzení práv ľudí na užívanie svojho vlastníctva, má často opačné dôsledky, pokiaľ ide o plnenie vládou želaných cieľov. Vedie totiž k spomaľovaniu zlepšovania kvality životného prostredia a k deštrukcii prirodzenej motivácie ľudí aktívne sa zúčastniť a prispieť k tomuto procesu. Určenie práva v sporoch o využívanie krajiny spočíva obvykle v započítavaní nákladov tým, ktorí sa v týchto sporoch nachádzajú. Skúsenosť z realizácie environmentálnych noriem však naznačuje, že citlivú hranicu medzi právom na užívanie vlastníctva jednej osoby a právom druhej osoby nebyť týmto užívaním poškodený, vláda nedokáže definovať resp. to právo určuje pre väčšinu nevyhovujúcim spôsobom.

Ako teda ďalej s environmentálnou politikou? Zdá sa, že súčasné riešenia vlády, ale aj riešenia, ktoré presadzujú environmentálne mimovládne organizácie, narážajú na zásadný nesúhlas vlastníkov, čo sa javí byť hlavným dôvodom ich zlyhávania či obchádzania. Treba začať odznova a pýtať sa na zmysel, spôsob a mieru účasti vlády v riešení mnohých environmentálnych problémov, počnúc ochranou prírody, cez ochranu jej jednotlivých zložiek až po zavádzanie systémov zhodnocovania (recyklácie) odpadov v odpadovom hospodárstve.

Naše poďakovanie patrí partnerom tohtoročného podujatia, ktorí hľadanie odpovedí na tieto otázky podporili. Zlatým partnerom konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR,“ ktorá sa uskutočnila dňa 6. novembra 2007 v Ružomberku, bol náš tradičný partner, spoločnosť Mondi BP SCP, a. s. Ružomberok. Striebornými partnermi boli spoločnosti ENVI-PAK, a. s., ENVIDOM - Združenie výrobcov elektrospotrebičov pre recykláciu, EKOLAMP Slovakia - Združenie výrobcov a distribútorov svetelnej techniky a Marius Pedersen, a. s., bronzovými partnermi .A.S.A. SLOVENSKO s. r. o. a ENVI-GEOS Nitra s. r. o.

Článok bol publikovaný v čísle Konzervatívne listy, č. 11/2007

.týždeň, č. 49/2007: Prečo pozemky korumpujú

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.

Pozemkový fond vtedy vznikol na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády. Tá chcela vytvoriť organizáciu, ktorá bude spravovať poľnohospodárske pôdy vo vlastníctve štátu a nakladať s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pri svojom založení dostal „do vienka“ pravidlá fungovania, ktoré naznačujú, že v tých časoch bolo zavádzanie mechanizmov transparentného a efektívneho spravovania štátneho majetku veľmi málo známou oblasťou. A ešte menej reálne uplatňovaným princípom. Nie je preto veľkým prekvapením, že fond bol vtedy založený veľmi zle, so slabými mechanizmami kontroly a celkom neefektívnymi pravidlami hospodárenia. Tie ho predurčili na to, aby tí, ktorí rozhodovali o tomto majetku, mohli celkom legálne znižovať príjmy štátu vo svoj prospech. Naozaj prekvapujúca je však skutočnosť, že tieto pravidlá sa za celé tie roky nijako zásadne nezmenili. Na fond sa „akosi zabudlo“, zrejme i preto, lebo každá vládna garnitúra ho vnímala ako zaslúženú politickú korisť, ktorú je dobré na seba nevyťahovať.

.zlodejina ako princíp?

Na fonde sa za šestnásť rokov nezmenili dve podstatné okolnosti určujúce pravidlá jeho konania. Prvá súvisí s oceňovaním pôdy určenej na predaj, prenájom alebo reštitúcie. Princíp stanovenia tejto ceny totiž nevyplýva z ponuky a dopytu, ale z odhadov „hodnoty“ pôdy, nadväzujúcej ešte na systém bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, na ktorého základe sa v komunistickom Československu určovala cena poľnohospodárskej pôdy. Táto tabuľková cena však zohľadňuje predovšetkým predpoklady pôdy na poľnohospodárske využitie, nie ich reálny cenový potenciál na trhu, v ktorom súťažia aj iné dopyty po pôde (napríklad na budovanie hotelov či golfových ihrísk). Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že súčasné pravidlá umožňujú úradníkom na fonde celkom legálne dohodnúť za prenájom, predaj (neskôr Dzurindovou vládou pozastavený) alebo náhradný pozemok pri reštitúciách oveľa nižšiu cenu pôdy, než je na trhu súkromných subjektov. Podstata ostatnej kauzy na SPF vznikla zjavne práve v dôsledku pridelenia náhradných reštitučných pôd s podobnou bonitou, akú mala pôvodná pôda vlastníka, ale s výrazne odlišnou reálnou trhovou cenou. Úradníci to môžu robiť „potichu“, s menším rozdielom ceny (čo bolo „v pásme tolerancie“ Dzurindovej garnitúry), alebo vo veľkom a s rizikom odhalenia, ktoré nesie typický rukopis ľudí okolo Vladimíra Mečiara. Štát týmto spôsobom prichádza celkom legálne o obrovský príjem, ktorý môže končiť (aj) vo vreckách úradníkov na fonde. Ak by vláda rozhodla o predaji veľkej časti štátnych pôd, mohol by tento „únik“ podľa našich odhadov prevýšiť sumu niekoľkých desiatok miliárd korún.

Druhý problém sa týka menovania predstaviteľov fondu. Činnosť pozemkového fondu totiž od začiatku riadi správna rada, ktorú na návrh ministra vymenúva na päť rokov a z funkcie odvoláva vláda. Podobným spôsobom (na tri roky) je menovaná Dozorná rada fondu. Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu, predovšetkým z prenájmov pôdy) a disponuje už spomínanými vysokými rizikami korupcie, je celkom nepochopiteľné, že žiadna vláda neučinila nič na sprísnenie verejnej kontroly na fonde. Naopak, vlády ho ponechávali v tomto stave, ktorý z fondu robí ideálny nástroj na kupčenie vládnych strán. Prísnejšia kontrola hospodárenia fondu mohla byť pritom dávno zabezpečená: napríklad dobre vyváženou dozornou a správnou radou zloženou z predstaviteľov exekutívy, zástupcov odborných, profesijných a záujmových združení, volených na základe systému, ktorý by posilňoval vzájomnú kontrolu a motiváciu vedenia pre efektívne hospodárenie. Po celý čas sa však objavovali práve opačné pokusy. V roku 2001 prvá Dzurindova vláda dokonca schválila návrh vtedajšieho rezortného ministra Pavla Koncoša, aby sa štatutárnym orgánom fondu stal generálny riaditeľ, ktorého – opäť na návrh ministra – vymenúva a odvoláva z funkcie správna rada. Teda nenastalo zvýšenie verejnej kontroly nad majetkom fondu, ale len ďalšia koncentrácia moci v prospech ministra.

.jureňov zaslúžený pád

Miroslav Jureňa mohol pokojne odhaliť krivosť obvinení voči nemu, ak by preukázal, že chcel mechanizmy kontroly v Slovenskom pozemkovom fonde sprísniť – že sa o to aspoň pokúsil a niekto iný mu to zmaril. Opak bol však pravdou. Jeden z prvých vážnejších koaličných konfliktov po voľbách vypukol práve pre snahu vládnych strán (predovšetkým ĽS-HZDS) mocensky ovládnuť fond. Keďže sa niekoľko mesiacov nedarilo krízu riešiť, poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina sa pokúsili o riešenie pre nich typické, ktoré veľmi nápadne pripomína Mečiarove praktiky spred desiatich rokov. Predložili poslanecký návrh zákona, ktorý mal zmeniť spôsob vymenovania Správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu tak, aby najvyššie orgány fondu menoval výhradne minister pôdohospodárstva... Návrh, celkom pochopiteľne, neprešiel, ale už samo Jureňovo stotožnenie sa s takýmto korupčným návrhom upozorňovalo, akú chuť má HZDS na SPF. Nehovoriac o tom, že podobný pokus sa mu podarilo zrealizovať v lesnom zákone v súvislosti s posilnením jeho kompetencií menovania prednostov krajských lesných úradov. Jureňa prišiel na svoj post nepripravený a bez vízie, možno práve preto sa zameral najmä na posilňovanie svojej popularity a korumpovateľných právomocí vo svoj prospech. Spadol do jednej z jám, ktoré si sám kopal.

.fico záchranca?

Primárnu zodpovednosť za menovanie vedenia fondu, ktorý spravuje a nakladá približne s tretinou výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, nesie vláda. Ona schvaľuje vedenie fondu do podmienok, ktoré sú priam predurčené na vznik korupcie a klientelizmu. Mnoho vlád pred Ficom už mohlo a malo zmeniť mechanizmus, na ktorého základe sa určujú predstavitelia fondu a tiež presadiť systém oceňovania pôd. Takého systému, ktorý by viac reflektoval trhové ceny. Nadbytočnú štátnu pôdu už mohla vláda predať dražobným spôsobom, urýchliť proces identifikácie vlastníctva pozemkov nezistených vlastníkov a prepracovať mechanizmus určovania cien za prenájom pôd nezistených vlastníkov.Premiérovo verbálne odhodlanie reformovať fond treba privítať. Keby malo byť skutočné, musel by však prijať opatrenia, ktoré sú jeho strane zväčša proti srsti: liberalizáciu cien, zvýšenie verejnej kontroly nad správou majetku štátu, odpredaj nadbytočného majetku štátu.

No ak by bol Robert Fico bol vo svojom úsilí úspešný, bol by to unikátny prípad dobrej reformy, ktorá vznikla preto, lebo sa zlodeji nedokázali dohodnúť.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 49/2007