Sme, 15.01.2008: Čarodejník s cenami

Po rokovaní vlády, ktorá prerokovala utajenú správu o priebehu privatizácie SPP, vyjadril Robert Fico pobúrenie nad tým, že Slovenský plynárenský prie­mysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Na tom istom rokovaní vlády však mal byť v programe prerokovaný zákon, podľa ktorého mala byť pri predaji štátnej pôdy zvýhodnená časť poľno­hospodárov, čo by taktiež viedlo k predaju štátneho majetku „hlboko pod cenu“.

Návrh bol síce z rokovania napokon stiahnutý, istotne to však nebolo z dôvodu hroziacej ujmy na príjmoch štátu. V tom je totiž postup Ficovej vlády podobný s vládami jeho predchodcu: starostlivosť o príjmy štátu z predaja majetku prejavuje najmä vtedy, keď poukazuje na zlyhania predošlej vlády.

Návrh novely zákona o nie­ktorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom totiž predpokladá predaj štátnej pôdy mechanizmami, ktoré pripomínajú spôsoby „porcovania štátu“ počas gangsterskej Mečiarovej privatizácie spred desiatich rokov. Preferovanou skupinou je v tomto prípade časť poľnohospodárov, ktorí sú súčasnými nájomcami na týchto pôdach a zaviažu sa využívať pozemky dvadsať rokov po splatení kúpnej ceny na poľno­hospodársku výrobu. Cena pozemkov pritom môže byť splatená i v splátkach až do dvadsať rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva.

Otázka znie, prečo vláda nevyužije možnosť ponúknuť prebytočnú štátnu pôdu viacerým záujemcom a nepredá ju na širokom trhu. Napríklad dražobným spôsobom, z ktorého by mohla získať oveľa vyššie príj­my na krytie verejných výdavkov. Pred pätnástimi rokmi Mečiarova vláda pri podobnom uprednostňovaní privatizérov balamutila verejnosť heslami o potrebe „tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Dnešná vláda by sa istotne mohla vyhovoriť na podobnú „potrebu podpory poľnohospodárov“, ale bola by to opäť len nôška lží, pretože v trhových podmienkach si každý zdroj napokon nájde efektívne využitie.

To znamená, že v mnohých prípadoch by sa predaj pôdy farmárom mohol stať iba dočasným vlastníctvom na predaj finálnemu záujemcovi. Stalo by sa teda presne to, čo v prípade Mečiarovho rozdávania fabrík svojim kamarátom: na úkor vyššieho príjmu štátu sa vtedy obohatili privatizéri, ktorí podniky vytunelovali alebo predali na trhu za oveľa vyššiu cenu. Terajšia „poistka“ vo forme dvadsaťročnej viazanosti na poľnohospodárske účely sa dá totiž kedykoľvek zrušiť (napríklad nenápadným vpašovaním do novely nejakého nesúvisiaceho zákona), alebo obchádzať rôznymi možnosťami predstierania poľnohospo­dár­skej činnosti. Alebo je možné dvadsať rokov farmárčiť a potom pôdu predať za cenu, ktorú by vedel zhodnotiť iný súkromný investor už teraz.

Nech dopadne ďalší korupčný návrh z dielne HZDS akokoľvek, istotne zaujímavé bude sledovať rozhodnutie Roberta Fica o tom, či táto cena za predaj pozemkov je pre verejnosť správna, alebo nie. Lebo pri tomto kúzelníkovi s cenami jeden nikdy nevie: Brízovou reštitúciou prišiel štát o pár stoviek miliónov a dosť mu to prekážalo, teraz môže stratiť ešte viac, ale nevyzerá tým byť nijako rozhorčený.

Článok bol publikovaný v týždenníku Sme dňa 15.01.2008

Konzervatívne listy, č. 12/2007: Takí normálni zlodeji

Nebyť toho, že obyvateľov Banskej Štiavnice pobúrilo sťahovanie sídla Slovenského vodohospodárskeho podniku z ich mesta do Žiliny, asi by sa čudesné konanie tohto monopolného správcu vôd stratilo v záplave škandálov, ktoré sprevádzajú túto vládu. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), štátny podnik, patrí totiž k triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich „prírodné“ vlastníctvo štátu (spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským pozemkovým fondom), ktorých spôsob hospodárenia je príliš zahmlený na to, aby sa zmienka o ich korupčnej podstate objavila v médiách aj inokedy, než len vtedy, keď sa prevalí ďalší škandál.

Slovenský vodohospodársky podnik vznikol v roku 1997 z rozhodnutia vtedajšieho nadriadeného orgánu – ministerstva pôdohospodárstva – pod vedením Petra Baca z HZDS. Tak ako k mnohým vládnym rozhodnutiam z tých čias, ani k tomuto nemožno podnes nájsť racionálne zdôvodnenie. SVP vznikol zlúčením decentralizovaných podnikov povodí „na zelenej lúke“, čím pre hospodárenie firmy vznikli zbytočné náklady na administratívu a pre efektívnosť rozhodovania korupčne mimoriadne riziková centralizácia moci nad rozhodovaním o investíciách pre jednotlivé regióny. Ďalším neefektívnym rozhodnutím bolo umiestnenie podniku do Banskej Štiavnice, keďže už vtedy sa muselo vedieť, že vedenie firmy bude odkázané na pravidelnú dochádzku na rokovania do Bratislavy.
O mechanizme investičného rozhodovania v SVP toho veľa nevieme. Keď sme pred dvomi rokmi požadovali tieto informácie prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, SVP nám ich odmietol vydať i napriek následnému rozhodnutiu nadriadeného orgánu – vtedy už ministerstva životného prostredia – v náš prospech. Podobné konanie v zahmlievaní informácií uplatnil SVP i tento rok.
Pokojný nezáujem o dianie v SVP prerušil až minuloročný nástup novej vlády, ktorá začína prejavovať svoju inklináciu k mechanizmom spravovania majetku štátu, ktoré pripomínajú praktiky vlády Vladimíra Mečiara spred desiatich rokov. Zopakujme si ich chronologický vývoj.

Krok prvý: Úspech Slovenskej národnej strany (SNS) vo voľbách, ktorý viedol k jej účasti vo vláde.
Krok druhý: Ministrom životného prostredia sa stal nominant SNS Jaroslav Izák.
Krok tretí: Minister za SNS vymenoval nového riaditeľa SVP, ktorým sa stal významný podnikateľ zo Žiliny, v ktorej bol mnoho rokov primátorom predseda SNS.
Krok štvrtý: SNS navrhla a presadila zásadné zvýšenie prostriedkov na protipovodňovú ochranu zo štátneho rozpočtu na rok 2008.

Krok piaty: SVP sa má na základe rozhodnutia ministerstva sťahovať do Žiliny, a to z vlastnej budovy do priestorov, ktoré majú SVP prenajímať ľudia blízki predsedovi SNS.
Nebuďme pochybovačmi o dobrých vodohospodárskych úmysloch Jána Slotu iba kvôli tomu, že ľudia blízki jeho strane už v 90. rokoch preukázali schopnosť byť správnymi obstarávateľmi (a privatizérmi) na správnom mieste, alebo preto, že Žilina pod vedením Jána Slotu získala povesť jedného z miest s veľmi pochybnými praktikami hospodárenia samosprávy na Slovensku. Náhly záujem o vodné hospodárstvo zo strany SNS však príznačne zapadá do hodnotovej koncepcie týchto ľudí. V správe vôd Slovenska totiž pretrváva mechanizmus riadenia, ktorý nedisponuje dostatočnými kontrolnými mechanizmami voči vysokým rizikám zneužívania finančných tokov z verejných zdrojov.

Protipovodňová ochrana na Slovensku je tŕňom v päte verejného sektora najmä kvôli nedostatku vôle predchádzajúcich vlád riešiť dve zásadné systémové chyby. Prvá spočíva v jej netransparentných výdavkoch, posilnených skutočnosťou, že SVP disponuje aj rozsiahlym majetkom, nijak nesúvisiacim s úlohami, ktoré má podnik plniť (prevádzkuje napríklad vlastné malé elektrárne, sieť rekreačných zariadení, ako aj stavebné a servisné služby). Druhým problémom je oblasť príjmov na zabezpečenie protipovodňovej ochrany, ktoré pochádzajú najmä z centrálnych vládnych (a európskych) zdrojov a z výberu poplatkov od užívateľov vôd, teda príjmov, ktoré sú nesúvislo a opäť netransparentne odpojené od viazanosti na konečného spotrebiteľa, ktorými sú (alebo by mali byť) najmä samosprávy a obyvatelia rizikových záplavových oblastí.

Náhlemu „obráteniu sa“ Jána Slotu k problémom ochrany územia proti povodniam by bolo možné uveriť v prípade, ak by zároveň predložil predstavu komplexnej reformy vodného hospodárstva, eliminujúcej extrémne vysoké riziká korupcie, ktoré v systéme správy vôd pretrvávajú. Ale to by nebol Ján Slota ako ho poznáme – priľnavý ku všetkému, z čoho sa dajú legálne žmýkať výdavky verejných inštitúcií. Napokon, ľudia dnešnej moci robia iba to, čo vedia. Takí normálni zlodeji.

Článok bol publikovaný vmesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2007

Konzervatívne listy, č. 11/2007: Ako ďalej s environmentálnou politikou?

Keď sme v roku 2005 organizovali v Ružomberku prvú konferenciu zameranú na otázky pôsobenia vlády v environmentálnej politike, vstupovali sme do problematiky, ktorú vníma ako dôležitú veľká časť spoločnosti. Rieši ju však najmä vláda, ktorá prostredníctvom ministerstiev a ich organizácií definuje prostredníctvom legislatívy pravidlá usporiadania vzťahov s deklarovaným cieľom zabezpečenia lepšej ochrany životného prostredia, a environmentálni aktivisti, ktorí sa v tejto problematike profilujú predovšetkým ako spolutvorcovia týchto noriem, ale aj ako hlasní kritici nedostatočnej miery vládnych regulácií v ochrane životného prostredia.

Na doterajších troch ročníkoch ružomberských environmentálnych konferencií, ktoré boli postupne zamerané na problémy pôsobenia vlády v environmentálnej politike ako takej (2005), v oblasti lesného hospodárstva (2006) a tohto roku v odpadovom hospodárstve, sme sa pokúšali poodhaliť a definovať súčasné trendy v environmentálnej politike, ktoré sú však veľmi často v principiálnom rozpore s konceptom prirodzeného práva i poznatkami ekonomickej a právnej vedy. Poukazujú na to, že súčasná environmentálna politika, založená na vysokej miere obmedzení práv ľudí na užívanie svojho vlastníctva, má často opačné dôsledky, pokiaľ ide o plnenie vládou želaných cieľov. Vedie totiž k spomaľovaniu zlepšovania kvality životného prostredia a k deštrukcii prirodzenej motivácie ľudí aktívne sa zúčastniť a prispieť k tomuto procesu. Určenie práva v sporoch o využívanie krajiny spočíva obvykle v započítavaní nákladov tým, ktorí sa v týchto sporoch nachádzajú. Skúsenosť z realizácie environmentálnych noriem však naznačuje, že citlivú hranicu medzi právom na užívanie vlastníctva jednej osoby a právom druhej osoby nebyť týmto užívaním poškodený, vláda nedokáže definovať resp. to právo určuje pre väčšinu nevyhovujúcim spôsobom.

Ako teda ďalej s environmentálnou politikou? Zdá sa, že súčasné riešenia vlády, ale aj riešenia, ktoré presadzujú environmentálne mimovládne organizácie, narážajú na zásadný nesúhlas vlastníkov, čo sa javí byť hlavným dôvodom ich zlyhávania či obchádzania. Treba začať odznova a pýtať sa na zmysel, spôsob a mieru účasti vlády v riešení mnohých environmentálnych problémov, počnúc ochranou prírody, cez ochranu jej jednotlivých zložiek až po zavádzanie systémov zhodnocovania (recyklácie) odpadov v odpadovom hospodárstve.

Naše poďakovanie patrí partnerom tohtoročného podujatia, ktorí hľadanie odpovedí na tieto otázky podporili. Zlatým partnerom konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR,“ ktorá sa uskutočnila dňa 6. novembra 2007 v Ružomberku, bol náš tradičný partner, spoločnosť Mondi BP SCP, a. s. Ružomberok. Striebornými partnermi boli spoločnosti ENVI-PAK, a. s., ENVIDOM - Združenie výrobcov elektrospotrebičov pre recykláciu, EKOLAMP Slovakia - Združenie výrobcov a distribútorov svetelnej techniky a Marius Pedersen, a. s., bronzovými partnermi .A.S.A. SLOVENSKO s. r. o. a ENVI-GEOS Nitra s. r. o.

Článok bol publikovaný v čísle Konzervatívne listy, č. 11/2007

.týždeň, č. 49/2007: Prečo pozemky korumpujú

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.

Pozemkový fond vtedy vznikol na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády. Tá chcela vytvoriť organizáciu, ktorá bude spravovať poľnohospodárske pôdy vo vlastníctve štátu a nakladať s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pri svojom založení dostal „do vienka“ pravidlá fungovania, ktoré naznačujú, že v tých časoch bolo zavádzanie mechanizmov transparentného a efektívneho spravovania štátneho majetku veľmi málo známou oblasťou. A ešte menej reálne uplatňovaným princípom. Nie je preto veľkým prekvapením, že fond bol vtedy založený veľmi zle, so slabými mechanizmami kontroly a celkom neefektívnymi pravidlami hospodárenia. Tie ho predurčili na to, aby tí, ktorí rozhodovali o tomto majetku, mohli celkom legálne znižovať príjmy štátu vo svoj prospech. Naozaj prekvapujúca je však skutočnosť, že tieto pravidlá sa za celé tie roky nijako zásadne nezmenili. Na fond sa „akosi zabudlo“, zrejme i preto, lebo každá vládna garnitúra ho vnímala ako zaslúženú politickú korisť, ktorú je dobré na seba nevyťahovať.

.zlodejina ako princíp?

Na fonde sa za šestnásť rokov nezmenili dve podstatné okolnosti určujúce pravidlá jeho konania. Prvá súvisí s oceňovaním pôdy určenej na predaj, prenájom alebo reštitúcie. Princíp stanovenia tejto ceny totiž nevyplýva z ponuky a dopytu, ale z odhadov „hodnoty“ pôdy, nadväzujúcej ešte na systém bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, na ktorého základe sa v komunistickom Československu určovala cena poľnohospodárskej pôdy. Táto tabuľková cena však zohľadňuje predovšetkým predpoklady pôdy na poľnohospodárske využitie, nie ich reálny cenový potenciál na trhu, v ktorom súťažia aj iné dopyty po pôde (napríklad na budovanie hotelov či golfových ihrísk). Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že súčasné pravidlá umožňujú úradníkom na fonde celkom legálne dohodnúť za prenájom, predaj (neskôr Dzurindovou vládou pozastavený) alebo náhradný pozemok pri reštitúciách oveľa nižšiu cenu pôdy, než je na trhu súkromných subjektov. Podstata ostatnej kauzy na SPF vznikla zjavne práve v dôsledku pridelenia náhradných reštitučných pôd s podobnou bonitou, akú mala pôvodná pôda vlastníka, ale s výrazne odlišnou reálnou trhovou cenou. Úradníci to môžu robiť „potichu“, s menším rozdielom ceny (čo bolo „v pásme tolerancie“ Dzurindovej garnitúry), alebo vo veľkom a s rizikom odhalenia, ktoré nesie typický rukopis ľudí okolo Vladimíra Mečiara. Štát týmto spôsobom prichádza celkom legálne o obrovský príjem, ktorý môže končiť (aj) vo vreckách úradníkov na fonde. Ak by vláda rozhodla o predaji veľkej časti štátnych pôd, mohol by tento „únik“ podľa našich odhadov prevýšiť sumu niekoľkých desiatok miliárd korún.

Druhý problém sa týka menovania predstaviteľov fondu. Činnosť pozemkového fondu totiž od začiatku riadi správna rada, ktorú na návrh ministra vymenúva na päť rokov a z funkcie odvoláva vláda. Podobným spôsobom (na tri roky) je menovaná Dozorná rada fondu. Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu, predovšetkým z prenájmov pôdy) a disponuje už spomínanými vysokými rizikami korupcie, je celkom nepochopiteľné, že žiadna vláda neučinila nič na sprísnenie verejnej kontroly na fonde. Naopak, vlády ho ponechávali v tomto stave, ktorý z fondu robí ideálny nástroj na kupčenie vládnych strán. Prísnejšia kontrola hospodárenia fondu mohla byť pritom dávno zabezpečená: napríklad dobre vyváženou dozornou a správnou radou zloženou z predstaviteľov exekutívy, zástupcov odborných, profesijných a záujmových združení, volených na základe systému, ktorý by posilňoval vzájomnú kontrolu a motiváciu vedenia pre efektívne hospodárenie. Po celý čas sa však objavovali práve opačné pokusy. V roku 2001 prvá Dzurindova vláda dokonca schválila návrh vtedajšieho rezortného ministra Pavla Koncoša, aby sa štatutárnym orgánom fondu stal generálny riaditeľ, ktorého – opäť na návrh ministra – vymenúva a odvoláva z funkcie správna rada. Teda nenastalo zvýšenie verejnej kontroly nad majetkom fondu, ale len ďalšia koncentrácia moci v prospech ministra.

.jureňov zaslúžený pád

Miroslav Jureňa mohol pokojne odhaliť krivosť obvinení voči nemu, ak by preukázal, že chcel mechanizmy kontroly v Slovenskom pozemkovom fonde sprísniť – že sa o to aspoň pokúsil a niekto iný mu to zmaril. Opak bol však pravdou. Jeden z prvých vážnejších koaličných konfliktov po voľbách vypukol práve pre snahu vládnych strán (predovšetkým ĽS-HZDS) mocensky ovládnuť fond. Keďže sa niekoľko mesiacov nedarilo krízu riešiť, poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina sa pokúsili o riešenie pre nich typické, ktoré veľmi nápadne pripomína Mečiarove praktiky spred desiatich rokov. Predložili poslanecký návrh zákona, ktorý mal zmeniť spôsob vymenovania Správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu tak, aby najvyššie orgány fondu menoval výhradne minister pôdohospodárstva... Návrh, celkom pochopiteľne, neprešiel, ale už samo Jureňovo stotožnenie sa s takýmto korupčným návrhom upozorňovalo, akú chuť má HZDS na SPF. Nehovoriac o tom, že podobný pokus sa mu podarilo zrealizovať v lesnom zákone v súvislosti s posilnením jeho kompetencií menovania prednostov krajských lesných úradov. Jureňa prišiel na svoj post nepripravený a bez vízie, možno práve preto sa zameral najmä na posilňovanie svojej popularity a korumpovateľných právomocí vo svoj prospech. Spadol do jednej z jám, ktoré si sám kopal.

.fico záchranca?

Primárnu zodpovednosť za menovanie vedenia fondu, ktorý spravuje a nakladá približne s tretinou výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, nesie vláda. Ona schvaľuje vedenie fondu do podmienok, ktoré sú priam predurčené na vznik korupcie a klientelizmu. Mnoho vlád pred Ficom už mohlo a malo zmeniť mechanizmus, na ktorého základe sa určujú predstavitelia fondu a tiež presadiť systém oceňovania pôd. Takého systému, ktorý by viac reflektoval trhové ceny. Nadbytočnú štátnu pôdu už mohla vláda predať dražobným spôsobom, urýchliť proces identifikácie vlastníctva pozemkov nezistených vlastníkov a prepracovať mechanizmus určovania cien za prenájom pôd nezistených vlastníkov.Premiérovo verbálne odhodlanie reformovať fond treba privítať. Keby malo byť skutočné, musel by však prijať opatrenia, ktoré sú jeho strane zväčša proti srsti: liberalizáciu cien, zvýšenie verejnej kontroly nad správou majetku štátu, odpredaj nadbytočného majetku štátu.

No ak by bol Robert Fico bol vo svojom úsilí úspešný, bol by to unikátny prípad dobrej reformy, ktorá vznikla preto, lebo sa zlodeji nedokázali dohodnúť.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 49/2007

Poľnohospodárstvo: Prečo mal byť odvolaný Miroslav Jureňa

Mala byť dôvodom pre odvolanie Miroslava Jureňu z postu ministra pôdohospodárstva kauza korupčného škandálu na Slovenskom pozemkovom fonde? Dôvody, ktoré mali viesť k Jureňovmu odvolaniu už skôr, sa snažím objasniť v článku na mojom blogu Sme.

Kauza "Strom na Hlavnom námestí": Zbytočná regulácia, zlá obhajoba

Majiteľ domu na Matúšovej ulici v Bratislave vraj vlastnil vo svojej záhrade strom, ktorý sa rozhodol vyrúbať. Environmentálnym aktivistom sa to však nepáči. Kto je v práve? Pokus o hľadanie odpovede sa nachádza na mojom blogu Sme.

Konzervatívne listy, č. 10/2007: Otázniky nad recykláciou odpadov

Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.

V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15 %. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.

Nastúpený trend

Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.

Kde sa stala chyba?

Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.

Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.

V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.

V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.

Zásahy vlády

Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.

Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.

Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007.

Článok vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy, október 2007.

impulz, č. 3/2007: Nepríjemná pravda o Al Goreovi

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gorea však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (v českom vydaní Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý získal tohto roku Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gorea všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roku pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Vatikánsky Pontifical Council for Justice and Peace (organizácia založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizoval v apríli tohto roku medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonio Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za príčinu globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % - pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti, ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo, o čom sa nemá pochybovať. Pretože ak by to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Ak by totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.
Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gorea pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Goreovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú naskrz očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu demokratického politika Gorea. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Al opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní...
Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje politikovi Alovi Goreovi.Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov.

Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Článok vyšiel v revue Impulz, č. 3/2007

Sme, 27.9.2007: Ad: Prezident ako atrakcia (26. 9.)

Ak máme zhrnúť výhrady Luboša Palatu k prejavu Václava Klausa na pôde OSN (24. 8. 2007) do jedného posolstva, potom je ním zásadný autorov nesúhlas s Klausovým neúnavným postojom politického solitéra k riešeniu „problémov“ klimatických zmien. Akú silu však majú argumenty, pre ktoré českého prezidenta tak odvážne „častuje“?

O vedeckých hypotézach

Napriek tomu, že človek intenzívne produkuje skleníkové plyny už viac ako 150 rokov a korelácia ich obsahu v atmosfére s jej teplotou je známa viac ako 100 rokov, ešte pred 40 rokmi tomuto príspevku človeka nevenovali vedci takmer žiadnu pozornosť. Naopak, v 70. rokoch bolo publikovaných viacero vedeckých článkov, ktoré reflektovali pozorovaný trend ochladzovania planéty a predpovedali i návrat do doby ľadovej.

Hoci podiel človekom produkovaných skleníkových ply­nov v atmosfére je extrémne nízky a tvorí ročne menej ako 0,3 percenta, v 80. rokoch začalo rásť presvedčenie vedcov o tom, že práve tento „neprirodzený príspevok“ nedokáže globálny ekosystém Zeme dostatočne rýchlo spracovať a hromadí sa v atmosfére. To podľa nich spôsobuje dlhodobo nezvratné otepľovanie planéty. Vedecké hypotézy majú právo byť i takto ťažko pochopiteľné, zvláštne však bolo, že práve táto si získala okamžitú podporu v OSN.

OSN totiž od počiatku roz­dú­chavala vedecký záujem o tému, ktorá vyhovuje totalitným kritikom Západu, ako sa ukázalo i pri niektorých prejavoch na ostatnej konferencii. Z iniciatívy OSN vznikol i strategický mienkotvorný projekt Medzivládneho panelu o klimatickej zmene a konferencia „Summit Zeme“, ktorá viedla k prijatiu Kjótskeho protokolu obmedzujúceho predovšetkým slobodné krajiny.

Václav Klaus je renomovaný ekonóm, ktorý prednáša na významných vedeckých konferenciách a je autorom mnohých odborných a vedeckých publikácií. Na preštudovanie základných faktov o mechanizme vzniku „globálno-otepľovacej“ politickej agendy a o argumentačnej báze klimatológov presvedčených o vplyve človeka na globálne otepľovanie však netreba byť ani Klausom. Stačí na to len neustupovať z dôslednosti argumentácie, ktorá prináleží bežnej vedeckej praxi.

Vedecká zručnosť Klausa

Václav Klaus sa vo svojom vystúpení v OSN dozaista zachoval ako solitér, ale nepo­prel svoju vedeckú zručnosť v spochybňovaní zjavne pochybných téz. Klaus predložil len tie najznámejšie pochybnosti k teórii klimatickej zmeny, týkajúce sa zásadných nedostatkov v získavaní a vyhodnocovaní dát a nevedeckého prístupu k určeniu kauzálnosti viacerých javov. Klausova agenda je však predovšetkým ekonomická a v nej preukázateľne odhaľuje neefektívnosť súčasných snáh o redukovanie produkcie skleníkových plynov. S týmto názorom sa napokon stotožňuje i významná časť ekonómov.

Pre Luboša Palatu je zjavne neprijateľné, ak politik malej stredoeurópskej krajiny prezentuje vo svete menšinový názor, ktorý je podľa neho nesprávny. K dôkazom jeho nesprávnosti však okrem poukázania na menšinovú vedeckú podporu nepriložil nijaké iné fakty. To je veľmi málo.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 27.9.2007

GW Science: Pochybnosti o ľudskom vplyve na zmeny klímy

V roku 2004 publikovala historička vedy Naomi Oreskes v prestížnom časopise Science výsledky štúdie, v ktorej sledovala vedecké články zaoberajúce sa klimatickými zmenami v „peer-review“ časopisoch a hodnotila ich podľa toho, do akej miery sa stotožňujú s výrokom: "Tvrdenie IPCC, že väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov je pravdepodobne spôsobená rastom koncentrácie skleníkových plynov, presne reflektuje súčasnú mienku vedeckej komunity v tomto probléme.“ (link) Táto hypotéza bola testovaná v 928 abstraktoch publikovaných vo vedeckých časopisoch v rokoch 1993-2003. Výsledok bol zjavný: až tri štvrtiny článkov sa v zásade stotožňovali so stanovenou hypotézou, štvrtina sa venovala metodológii alebo paleoklimatológii a žiaden článok nebol v rozpore s touto hypotézou.

Tohto roku však prevzal Oreskesovej metodiku hodnotenia Klaus-Martin Schulte a s využitím tej istej databázy časopisov zhodnotil vedecké články publikované od roku 2004 do februára 2007. Výsledky jeho práce boli prijaté na publikovanie v Energy and Environment (link) a pred dvomi týždňami o nich informoval vo svojom článku DailyTech. (link) Výsledok: iba 7 % článkov potvrdzuje konsenzus explicitne a spolu s implicitnými súhlasmi ide o 45 % článkov. Väčšina príspevkov má buď neutrálny postoj (48 %), alebo konsenzus zamieta (6 %).

Viac informácií v mojom článku na blogu Sme (link)