Hospodárske noviny, 17.5.2006:Štátnu pôdu treba predať

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, disponuje totiž oveľa lepšou schopnosťou pre optimálne zhodnocovanie statkov. To prináša pozitívne dôsledky pre celú spoločnosť. Problém je v tom, že zatiaľ čo privatizácia preniká konečne i do oblastí prirodzeného spolupôsobenia vlád (napríklad v školstve či zdravotníctve), vo vlastníctve lesnej a čiastočne i poľnohospodárskej pôdy si vláda ponecháva svoje negatívne dominantné pôsobenie.
Pri poľnohospodárskych pozemkoch je privatizácia sťažená najmä veľkým podielom pôd nezistených vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). V roku 2005 ich SPF prenajímal na výmere 441-tisíc hektárov, teda približne 18 percent výmery poľnohospodárskej pôdy v SR. Vláda v roku 2000 urobila správne rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 však súčasná vláda rozhodla o prevode vlastníctva týchto (už štátnych) pôd na obce. Toto nemožno považovať za racionálne konanie, pretože spôsobuje len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva. Najmä však nesmeruje k priamej privatizácii pôd, ale zvyšuje riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli minulého roka pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.
Pri lesných pozemkoch je situácia ešte horšia. Tu vláda vystupuje ako dominantný vlastník, ktorý dlhodobo a zámerne bráni liberalizácii trhu. Štátny podnik Lesy SR (a menší správca Štátne lesy TANAP-u) obhospodarujú vyše 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, a ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Podobnú legislatívnu zábranu presadil Zsolt Simon aj minulý rok do nového lesného zákona. Podľa zákona sú Lesy SR prirodzeným monopolom, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto štátno-zamestnávateľskej firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím Zsolta Simona je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. To bol, mimochodom, zámer programového vyhlásenia vlády, na ktorého splnení pracovalo ministerstvo niekoľko rokov...
Lesy SR predstavujú neefektívny kolos s kmeňovým imaním 44 mld. Sk. Protekcionizmus slovenskej vlády, ktorým zabraňuje skvalitneniu hospodárenia s veľkou časťou lesov Slovenska, zohráva negatívnu úlohu i v dlhodobých sporoch o optimálne využitie lesnej krajiny. Do času, kým Slovensko neuskutoční zásadnú diskusiu o tom, či a do akej miery je užitočné ponechať istú výmeru pôdy vo vlastníctve štátu (vo verejnom záujme, akým je napríklad ochrana prírody či budovanie infraštruktúry a priemyselných parkov), však môže vláda uskutočniť privatizáciu veľkej časti lesných a poľnohospodárskych pozemkov – tých, ktoré pod verejný záujem nepatria.

Text bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 17.5.2006

Sme, 12.5.2006:Socializmus rezortného výskumu

Slovensko je často kritizované pre nízky podiel vládnych výdavkov na výskum a vývoj (v roku 2004 len 0,53 percenta HDP, teda asi štvrtinu priemeru EÚ). Oveľa menšia pozornosť sa venuje ďalším aspektom podpory vedy, najmä smerovaniu finančných tokov na výskum a vývoj a kvalite ich využívania.

Podpora výskumu a vývoja z verejných zdrojov smeruje u nás najmä do troch typov štátnych inštitúcií: univerzít, Slovenskej akadémie vied a rezortných výskumných pracovísk. Tento spôsob organizácie vedy však nie je veľmi efektívny a nie je ani štandardom vo vyspelom svete, kde sú prevládajúcou formou štátnych výskumno-vedeckých organizácií univerzity a špecializované neuniverzitné pracoviská. Problémom sú najmä rezortné príspevkové organizácie, ktoré pôsobia akoby "na pozadí" oficiálnych štatistík. V mnohých príspevkových organizáciách výskum a vývoj totiž nie sú jedinou dokonca ani prevládajúcou činnosťou. Ich pracovníci sa venujú súbežne viacerým i nevýskumným úlohám. Ministerstvá podporujú výskumné úlohy v príspevkových organizáciách na základe kontraktov, teda priamym zadaním, ktorému chýbajú prvky súťaživosti. Výsledkom sú i také práce, ktorých hlavným prínosom je zvýšenie dopytu po nových zásuvkách na ministerstve.

Vo financovaní rezortného výskumu sú negatívnymi "rekordérmi" ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Tieto ministerstvá sú zriaďovateľmi dovedna 38 samostatných rozpočtových a príspevkových organizácií (stav k 1. januáru 2006). Minimálne jedenásť z nich získava z verejných zdrojov zväčša rozhodujúcu časť svojich príjmov na výskumnú činnosť, v sume prevyšujúcej ročne niekoľko stoviek miliónov korún. Tieto organizácie pôsobia vo vedecky príbuzných odboroch, v ktorých sa angažuje množstvo iných vedeckých pracovísk, najmä na univerzitách a v SAV.

Systém tak vytvára zdanie konkurencie, ktoré sa však ľahko a pomerne často zneužíva. V jeho dôsledku vznikajú napríklad veľkolepo vyzerajúce projekty s množstvom kooperujúcich pracovísk, pričom tieto organizácie sú zväčša len slovenské alebo české, ktoré tak de facto "prepierajú" vládne dotácie medzi sebou. Podobným spôsobom sa na Slovensku organizuje množstvo "medzinárodných" vedeckých konferencií, na ktorých sa zúčastňujú Slováci zo všetkých výskumných ústavov, SAV a univerzít, ďalej zopár Čechov podobného rezortného "pôvodu", dvaja Poliaci a Maďar. Vedeckí pracovníci získavajú za publikovanie v zborníku z medzinárodnej konferencie body do svojho hodnotenia.

Výskumné rezortné organizácie sú po roku 1990 udržiavané v stave permanentnej krízy, redukcie kádrov a neustálych organizačných zmien, zároveň však zbytočných a štedrých vládnych dotácií, ktorými ministri plátajú diery v ich rozpočtoch. Systém spôsobuje demotiváciu i kvalitných výskumných pracovníkov, ktorí potom migrujú medzi rezortnými organizáciami. Ministri pôdohospodárstva a životného prostredia, zodpovední za existenciu veľkej časti týchto organizácií, obvykle podľahnú tlaku štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, apelujúcich na tradíciu výskumných ústavov, založených zväčša komunistickými vládami v povojnovom období.

Podpora vedy by nemala patriť k úlohám iných ministerstiev než rezortu školstva. Reforma štátnej podpory výskumu a vývoja musí obsahovať ukončenie existencie rezortného výskumu a postupnosť krokov, ktoré povedú k privatizácii tých častí výskumu, po ktorých je dopyt na trhu, k zrušeniu neefektívnych organizácií a transformácii časti ich činnosti pod existujúce nerezortné vedecké pracoviská. Koncentráciou kvality a prísunom súkromných zdrojov možno dospieť nielen ku skvalitneniu, ale i postupnému zvýšeniu celkovej podpory vedy na Slovensku.

Text bol publikovaný v denníku Sme dňa 12.5.2006

Domino Fórum, 3.5.2006:Socializmus a voda

Hospodárenie s vodnými zdrojmi čaká na reformu 16 rokov

Ak hovoríme o úspechoch vlád v ekonomických reformách, hovoríme najmä o ich schopnosti znižovať obmedzenia slobody trhovej výmeny, privatizovať štátny majetok a zvyšovať efektivitu činnosti verejnej správy, teda služieb, ktorých poskytovanie je považované za prirodzenú úlohu vlády. Tieto zmeny sa už prejavili vo väčšine odvetví hospodárstva a verejnej správy, ale viaceré sektory súvisiace so životným prostredím ostali dodnes bez významnejšej zmeny. Vodné hospodárstvo na svoju reformu čaká už 16 rokov.
Rozvoj vodného hospodárstva (VH) naráža na dlhodobú neschopnosť vlády odlíšiť hranice medzi službami, ktoré vie efektívne riešiť trh (najmä súkromný sektor), a tými, ktorých financovanie musí do istej miery (aspoň dočasne) zabezpečovať sprostredkovateľsky štát. Dôsledkom je hlboká a dlhodobá stagnácia najmä sektora tzv. veľkých vôd, prejavujúca sa vo väčšine služieb, po ktorých existuje prirodzený dopyt: od nízkeho obratu a neefektívnych výdavkov v zabezpečovaní protipovodňovej ochrany, cez nevýrazný rozvoj rybného hospodárstva a "vodnej" energetiky, až po neuspokojivý rast kvality povrchových vôd, obmedzujúci napríklad rozvoj cestovného ruchu. Neúspešný koncept štátom manažovaného vodného hospodárstva prežíva v režime neustáleho "zachraňovania" prostredníctvom neefektívnych vládnych výdavkov a poplatkov, ktorými vláda zaťažuje podnikateľov.

Východiská

Voda má vysoký potenciál pre kvalitné zhodnotenie, pretože poskytuje priestor pre dopyt po veľkom množstve služieb. Jednou z najvýznamnejších predností slobodného trhu je jeho vysoká schopnosť koordinovať záujmy o využívanie spoločného statku, v tomto prípade vodstva SR. Nevyhnutným predpokladom úspešnej koordinácie je však posilnenie súkromného vlastníctva účastníkov tejto trhovej výmeny. Principiálne riešenie reformy VH preto spočíva v ústupe vlády z pozícií, ktoré jej neprináležia (t.j. štátne vlastníctvo, monopol na mnohé služby, centralizácia a nadmerná regulácia sektora) a posilnenie prirodzenej úlohy vlády ako tvorcu podmienok pre podnikanie v sektore (najmä vo vymáhaní a presadzovaní práva).

Odber vôd

Vo financovaní VH prežíva socialistický ekonomický koncept, ktorý považuje vody SR za spoločné "prírodné bohatstvo" a odber vôd za jeho "spotrebovávanie". V tomto chybnom presvedčení (posilnenom odporúčaniami zo strany EÚ) vymáha vláda poplatky za odber podzemných vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, ako aj povrchových vôd (vrátane tzv. hydroenergetického potenciálu vôd a tzv. energetickej vody), príjem ktorých znižuje deficit rozpočtu správcu vôd, štátneho podniku Slovenský vodohospodársky podnik (SVP). Dôvod týchto platieb, ktoré podľa našich odhadov presahujú ročne sumu niekoľko stoviek miliónov Sk (presné údaje o plnení rozpočtu nám SVP odmietol zverejniť i napriek rozhodnutiu ministerstva životného prostredia), však v skutočnosti nie je jasný. Odber vôd je totiž činnosťou, ktorá spôsobuje významné náklady odberateľovi vôd, nie ich správcovi. Navyše nespôsobuje ani negatívne vedľajšie dôsledky (externality), ba dokonca, v prípade čerpania vôd na závlahy prevažujú externality pozitívne, zvyšujúce hodnotu okolitého ekosystému. V našej klimatickej oblasti navyše voda nie je veľmi významným prírodným bohatstvom a má väčšinou pomerne nízku trhovú hodnotu (s výnimkou liečivých a minerálnych prameňov a čiastočne i zdrojov pitnej vody), takže nespôsobuje zásadné konflikty dopytov po rôznom využití.
Vládou vynútené spoplatňovanie odberu vôd má preto charakter neodôvodnenej dane, ktorou sú zaťažovaní odberatelia, čo vytvára ich neprirodzenú komparatívnu nevýhodu na trhu. Navyše táto "daň" slúži na krytie služieb vo verejnom záujme, ktoré s odberom vôd nesúvisia (napríklad na protipovodňovú ochranu, či budovanie čistiarní odpadových vôd). Spoplatňovanie odberu povrchových a podzemných vôd, vrátane odberov za využívanie energetickej vody a hydroenergetického potenciálu vôd, je preto potrebné zrušiť v plnom rozsahu. Dodajme len, že v prípadoch, kedy časť nákladov za služby spojené s čerpaním vôd nesie aj iný subjekt (napríklad pri využívaní energetického potenciálu vôd správca vodných nádrží), musí vláda vytvoriť podmienky, aby táto trhová výmena bola uskutočňovaná medzi súkromnými vlastníkmi, resp. poskytovateľmi služieb. To znamená uskutočniť kroky smerujúce k privatizácii (aspoň časti) vodných stavieb.

Vypúšťanie odpadových vôd

Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, majú zdanlivé opodstatnenie v tom, že vypúšťanie odpadov spôsobuje negatívne externality vo forme znečistenia vôd. Systém však naráža na množstvo problémov, súvisiacich najmä s preukázateľnými rizikami korupcie v prerozdeľovaní prostriedkov fondu, s účelmi použitia prostriedkov a s faktom, že platcami do fondu nie sú všetci znečisťovatelia (napríklad farmári nie). V prípade produkcie odpadových vôd je navyše potrebné odpútať sa od falošných environmentálnych mýtov o možnosti dosiahnutia zásadného zlepšenia kvality vôd. Voda je základným médiom ľudskej existencie i prirodzeným "recyklátorom" veľkej časti jeho odpadov. Keďže spoločenským konsenzom boli stanovené limity produkcie odpadových vôd, ich dodržiavanie nemôže byť považované za negatívnu externalitu. Dôsledná kontrola dodržiavania týchto limitov a posilňovanie vymáhateľnosti práva sú základom pre dosiahnutie dobrej kvality vôd. Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd k jej zlepšeniu nevedú a je potrebné ich taktiež zrušiť.

Protipovodňová ochrana

Protipovodňová ochrana (PPO) je bezpochyby najzložitejším problémom v celom sektore VH. Je službou, ktorá zatiaľ nemá prirodzeného poskytovateľa. Časť príčin spočíva v tom, že váha úžitku z protipovodňovej ochrany je ťažko merateľná, má vysokú premenlivosť v priestore a čase a poskytovanie služby je deformované prítomnosťou veľkého počtu tzv. čiernych pasažierov. Toto sú vážne problémy, avšak majú svoje ekvivalentné príklady aj v iných sektoroch podnikania, v ktorých existujú trhovo konformné riešenia (podobné problémy má napríklad zdravotníctvo).
Súčasné financovanie a realizácia PPO sú veľmi vzdialené od rozhodovania tých, pre ktorých má PPO reálnu (a vysokú) hodnotu, najmä zainteresovanej verejnosti a podnikateľského sektora. Prvé kroky inštitucionálnej reformy by preto mali spočívať v prenesení rozhodovacích kompetencií (vrátane investičných) na decentralizovanú vládu. Kľúčovým bodom celej reformy VH je však najmä zmena financovania PPO. V prvej fáze transformácie zrejme nebude možné zrušiť aktívnu úlohu centrálnej vlády ako dominantného nákupcu služieb spojených s PPO, avšak ďalšie riešenie je naviazané najmä na tvorbu úplne nového systému financovania PPO, vychádzajúceho z angažovanosti samospráv a motivácie súkromných prispievateľov. Reforma financovania PPO predpokladá dlhodobejší proces hľadania modelu, ktorý povedie k rastu odvetvia bez výraznej záťaže na vládne výdavky. Načrtnuté východiská by však mali poskytovať dobré predpoklady na zníženie plytvania s verejnými zdrojmi a zvýšenie zainteresovanosti súkromných zdrojov, takže výpadok rozpočtu PPO, ktorý spôsobí zrušenie spoplatňovania odberu vôd, by nemal viesť k zásadnému zvýšeniu výdavkov verejnej správy. Dodajme len, že v záverečných etapách reformy je potrebné vykonať opatrenia smerujúce i k zlepšeniu vlastníckej zodpovednosti za stav vodných tokov, najmä prevodom ich vlastníctva do súkromných rúk.

Zariadenia na vodných tokoch

Zariadenia na vodných tokoch (najmä vodné nádrže, hate, plavebné komory, čerpacie stanice a kanály) sa viažu k poskytovaniu služieb, zahrňujúcich pôdohospodárstvo, energetiku, rybné hospodárstvo, vodnú dopravu, cestovný ruch, ako aj služby vo verejnom záujme (ochrana prírody) a ďalšie. Fakt, že využívajú spoločný priestor i "médium" podnikania, nie je v celom spektre odvetví hospodárstva natoľko výnimočný, aby poskytoval racionálny dôvod pre udržiavanie uvedených nehnuteľností v správe a vlastníctve štátu. Proces privatizácie zrejme bude musieť predpokladať aj isté výnimky, týkajúce sa napríklad veľkých vodných nádrží, ktoré predstavujú isté bezpečnostné riziká. Privatizácia drvivej väčšiny zariadení na vodných tokoch by však mala viesť k zásadnej redukcii problémov, ktoré spôsobuje súčasný stav ich štátnej správy (t.j. najmä systematickú devastáciu hydromelioračných zariadení, nedostatočnú údržbu kanálov a podobne). K privatizačnému balíku opatrení je potrebné zahrnúť nevyhnutný prevod vlastníctva väčšiny aktív Slovenského vodohospodárskeho podniku, t.j. najmä malých vodných elektrární, kanálov, siete rekreačných zariadení, ako aj stavebných a servisných služieb, do súkromných rúk.

Záver

Načrtnuté východiská reformy vodného hospodárstva SR (sektoru tzv. veľkých vôd) sa snažia poskytnúť základnú kostru riešení, založených na posilnení efektivity služieb realizovaných súkromným sektorom a ústupe vlády z pozícií, v ktorých dlhodobo poškodzuje rozvoj vodného hospodárstva i kvalitu životného prostredia. Táto časť reforiem predpokladá nadväznosť na systémovú zmenu vodnej legislatívy, ktorá by mala viesť k zníženiu preregulovanosti sektora a neefektívnych obmedzení v hospodárení s vodou. Ďalšie zmeny by sa mali týkať redukcie ostatných štátnych podnikov a príspevkových organizácií vo vodnom hospodárstve, ako aj posilnenia činnosti inšpekcie vôd. Napriek zložitosti a rozsiahlosti problémov, ktoré s reštrukturalizáciou sektora súvisia, je časový rozsah budúceho volebného obdobia na ich realizáciu dostatočne široký.

Text bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum, č. 18/2006, 3.5.2006

Hospodárske noviny, 26.4.2006:Poplatky za odber vôd treba zrušiť

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO (HN 12.4. a 21.4.), málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO, málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.
Od roku 2005, po schválení nového vodného zákona, bol zavedený nový systém spoplatňovania vodohospodárskych služieb. Jeho prostredníctvom získava SVP od odberateľov príjem z poplatkov za odber povrchových vôd, za využívanie hydroenergetického potenciálu vôd a z tzv. energetickej vody (suma zatiaľ nebola zverejnená, podľa našich odhadov ide o niekoľko stoviek miliónov Sk). Zvyšok príjmov na PPO sa získalo z verejných financií za ostatné služby, napríklad poskytovanie závlahovej vody vrátane dotácií a grantov. Ďalšie poplatky platia používatelia vôd do Environmentálneho fondu za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd (182 mil. Sk) a za odber podzemnej vody (350 mil. Sk v roku 2005).
Zásadnou chybou celého systému je neodôvodnenosť týchto platieb a ich dosah na podnikateľský sektor. Poplatky za odber vôd totiž neslúžia na krytie s tým spojených nákladov, keďže tie sa správcu vôd v podstate netýkajú, ale ani na odstránenie prípadných negatívnych externalít, keďže v tomto prípade prevládajú najmä pozitíva, napríklad vo forme vrátenia vody do ekosystémov. Podobne je to i pri poplatkoch za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré neslúžia na odstraňovanie dôsledkov vypúšťania týchto vôd ani nemajú zásadný vplyv na znižovanie objemu ich vypúšťania. Jediným pomerne transparentným finančným tokom by mohli byť poplatky za hydroenergetický potenciál vôd a energetickú vodu, avšak ani tie nie sú používané len na účel správy príslušných vodných diel či tokov (nehovoriac o tom, že efektívnejším riešením by bola privatizácia väčšiny vodných diel).
Poplatky za odber vôd tak tvoria ďalšiu nesystémovú daň, ktorou vláda zaťažuje najmä podnikateľský sektor. Keďže tento systém nie je v krajinách EÚ zjednoteným pravidlom, naši podnikatelia trpia ujmu kvôli vládou umelo vytvorenej komparatívnej nevýhode na trhu.
Poplatky za odber vôd slúžia najmä na krytie nákladov na PPO a na budovanie čistiarní odpadových vôd, rekonštrukciu kanalizácie a iné opatrenia ochrany vôd. To je však veľmi nesystémové a nespravodlivé riešenie, ktoré deformuje podnikanie v sektore tzv. malých vôd (vodární a kanalizácií), keďže viaže prostriedky na „vybrané“ subjekty. V protipovodňovej ochrane zároveň spôsobuje vyňatie tohto verejného záujmu od angažovanosti samospráv. To posilňuje i faktom, že PPO realizuje podnes centralizovaný štátny podnik (SVP) s neprehľadným systémom riadenia a rozhodovania o investičných aktivitách. Jediným zmysluplným riešením tak zostáva zrušenie všetkých poplatkov za odber vôd a vytvorenie úplne nového systému financovania PPO i časti služieb v sektore malých vôd. Ten by mal vychádzať z princípov decentralizácie riadenia PPO, angažovanosti samospráv, z finančnej spoluúčasti verejnosti i podnikateľského sektora v konkrétnych povodiach (s využitím povodňových máp). Nevyhnutnou súčasťou reformy PPO je i zrušenie Slovenského vodohospodárskeho podniku, privatizácia jeho služieb i veľkej časti jeho majetku.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 26.4.2006

Hospodárske noviny, 24.1.2006:Simonov hydromelioračný prešľap

Hydromelioračná politika ministerstva pôdohospodárstva patrí medzi najväčšie zlyhania Zsolta Simona v jeho funkcii. V rokoch 1960-1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) – predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav – s investíciami presahujúcimi mnoho miliárd korún. Tento rozsiahly majetok zostal podnes vo vlastníctve štátu, čo spôsobuje eskaláciu problémov. Napriek tomu, že svoju úlohu v tom zohrávala i komplikovanosť vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa často na súkromných pozemkoch (alebo zabudovaných priamo v nich), hlavným dôvodom, pre ktorý pokračuje podnes neefektívne dotovanie závlah a zároveň systematická devastácia a znižovanie hodnoty veľkej časti HMZ, je najmä neochota a neschopnosť doterajších vlád HMZ sprivatizovať alebo prinajmenšom zefektívniť ich správu. I preto sa za 16 rokov presúvala správa HMZ postupne cez štyri rôzne štátne organizácie.

Chaotická hydromelioračná koncepcia Zsolta Simona priniesla za ostatné roky niekoľko protichodných návrhov a rozhodnutí jeho rezortu. V rámci nich minister presadil najprv prechod správy HMZ zo Slovenského vodohospodárskeho podniku na novo založený štátny podnik Hydromeliorácie. Následne sa snažil presadiť zákon o hydromelioráciách, ktorý predpokladal založenie štátnej akciovej spoločnosti Hydromeliorácie, existenciu súkromných správcovských zavlažovacích družstiev i založenie pochybného Hydromelioračného fondu. Družstvá a fond však už o rok, v ďalšej verzii návrhu zákona, z koncepcie vyradil. Podobným spôsobom pristupuje minister k menovaniu nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie. V súvislosti s jeho menovaním sme upozorňovali i na podozrenia z vysoko netransparentného rozhodnutia (Nezvyčajný Simonov konkurz, SME 2.12.), nový riaditeľ sa napokon vzdal funkcie. Ministerstvo následne neakceptovalo ďalšie poradie vo výsledku konkurzu, ale podnes nevypísalo ani ďalší konkurz.

Najnovším „hydromelioračným prešľapom“ Zsolta Simona sa bude vláda zaoberať v stredu 25.1. pri rozhodovaní o novele pozemkového zákona a doplnení ďalších zákonov. Návrh bol v pripomienkovom konaní už v auguste minulého roku, avšak bez ustanovení, ktoré do návrhu Simon dodatočne a dosť nesúvislo „vsunul“ až v týchto dňoch. Tie navrhujú, aby sa staronovým správcom HMZ vo vlastníctve štátu stal Slovenský pozemkový fond (SPF), teda presne tá istá inštitúcia, ktorá HMZ spravovala predtým, než ich správa prešla pod Slovenský vodohospodársky podnik a následne pod štátny podnik Hydromeliorácie. Navyše na sklonku minulého roku schválil minister výnos o poskytovaní dotácií na „zachovanie prevádzkyschopného stavu“ HMZ, čím len posilnil pokračujúci trend deformovania podnikateľského prostredia s konkurencie v agrárnom sektore.

Prechod správy HMZ pod SPF možno považovať za nejneefektívnejšie z možných riešení. Minister sa snaží zachraňovať problémy dlhodobej nesolventnosti štátneho podniku Hydromeliorácie – teda presne toho podniku, ktorý sám založil – tým, že ich prenesie na fond, ktorý sa venuje úplne odlišnej činnosti a jeho správa HMZ sa už v minulosti neosvedčila. Ministerstvo pôdohospodárstva sa nedokáže zbaviť nezmyselnej predstavy o potrebe závlah ako verejného záujmu, čo paradoxne spôsobuje, že štát zbytočnými vládnymi výdavkami udržiava činnosť i tých HMZ, ktoré nemajú reálnu hodnotu, a naopak, zabraňovaním ich privatizácie znemožňuje zhodnotenie tých HMZ, po ktorých existuje prirodzený dopyt na agrárnom trhu.

Simonov návrh na transformáciu HMZ treba odmietnuť.

Článok bol publikovaný v krátenej podobe v Hospodárskych novinách dňa 24. januára 2006.

Konzervatívne listy, 12/2005:Čo s príspevkovými organizáciami?

Významný podiel z výdavkov verejnej správy predstavujú každoročne transfery príspevkovým organizáciám (PO). Podľa návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2006-2008 je do sektora verejnej správy zaradených 95 takýchto organizácií v pôsobnosti štátu a 744 v pôsobnosti obcí a VÚC, s plánovanými celkovými príjmami na rok 2006 v sume 20,6 mld. Sk.

PO v pôsobnosti štátu zabezpečujú činnosti najmä v oblasti kultúry, školstva, životného prostredia, pôdohospodárstva, výskumu, služieb a informatiky, zatiaľ čo v pôsobnosti obcí prevládajú najmä verejnoprospešné práce, kultúra, sociálne veci, či šport, vo VÚC doprava, kultúra a školstvo.

Podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy môže byť PO len taký subjekt, ktorého tržby kryjú menej ako 50 % výrobných nákladov a ktorý je na príslušný rozpočet príspevkom. Takýto spôsob hospodárenia však spôsobuje množstvo ekonmických i etických problémov.

PO totiž pôsobia ako štátom alebo samosprávou „vlastnený“ subjekt, ktorý má od nich zaistené krytie väčšiny kapitálových a bežných výdavkov. Tým však získavajú neférovú výhodu voči konkurencii súkromných poskytovateľov podobných služieb, s ktorými sa stretávajú pri podnikaní na slobodnom trhu. PO totiž disponujú možnosťou „dvojnásobného“ úžitku svojich aktív, ktoré si môžu zaobstarať z vládneho príspevku (napríklad vybavenie laboratórií, divadelných dielní, rekreačno-vzdelávacích zariadení a pod.), ktoré však užívajú i na poskytovanie komerčných služieb. Zrejme najrozsiahlejšou deformáciou je však využívanie príspevkom „pokrytej“ pracovnej doby zamestnancov na vedľajšie príjmy (napríklad u pracovníkov vedy a výskumu). PO tak môžu neférovo potláčať konkurenciu prostredníctvom cien, ktoré nezahŕňajú ich reálne výrobné náklady.

Štát nie je dobrým vlastníkom a nemá vnútornú predispozíciu hospodáriť efektívne. Vzhľadom k tomu, že PO nemôžu byť v zmysle zákona zakladané na výkon rozhodovacích právomocí, slúžia pre svojich zakladateľov zväčša ako servisné pracoviská. Činnosti, ktorých prevedenie na súkromný sektor by spôsobovalo závažné (napríklad bezpečnostné) riziká, idúce priamo proti cieľu týchto služieb, zabezpečujú obvykle rozpočtové organizácie. To eliminuje riziká spojené s prevodom činností, ktoré realizujú PO, do súkromných rúk.

Väčšina „príspevkoviek“ prežíva po roku 1989 vo forme zmutovaných podnikateľských subjektov, prevádzajúcich činnosti, ktoré buď nie sú oprávneným verejným záujmom, alebo si ich trh nežiada, alebo ich pred žiadúcim uvoľnením na trhovú súťaž „chráni“ dotáciami a stabilnými zákazkami štát. Príspevkové organizácie je potrebné zrušiť a pri hľadaní riešení, akým spôsobom „naložiť“ s ich terajšími činnosťami, je potrebné zvažovať najmä tieto skutočnosti:

1. Verejný záujem vs. trh. Mnohé služby (napr. poradenstvo a vzdelávanie), ktoré podnes štát zabezpečuje v rámci tzv. verejných záujmov prostredníctvom PO, realizuje súbežne so štátom a v dobrom postavení na trhu i súkromný sektor. Väčšinu takýchto štátnych inštitúcií je preto možné zrušiť a ich majetok (zahrňujúci i lukratívne zariadenia cestovného ruchu) previesť do súkromného vlastníctva.

2. Outsourcing. V ojedinelých prípadoch, keď hrozí reálne riziko, že služby spojené s presadením verejného záujmu by na voľnom trhu nenašli svojho prirodzeného poskytovateľa (napríklad monitoring životného prostredia), je možné túto službu previesť na súkromný subjekt ako vládnu objednávku.

3. Prekrývanie verejných záujmov. V mnohých prípadoch štát neefektívne „zdvojuje“ svoje pôsobenie, takže v rovnakej činnosti pôsobí viacero štátnych organizácií pod rôznymi rezortmi (najmä v oblasti vedy a výskumu, ale aj v rôznych iných organizáciách, ktoré vykonávajú servisné práce pre ministerstvá paralelne s ich ústredím). Podporu týchto aktivít je potrebné zefektívniť a zjednodušiť.

V snahe zefektívniť činnosť PO pripravila vláda v roku 2004 nový zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v uznesení ku ktorému uložila zriaďovateľom štátnych PO posúdiť právnu formu ich hospodárenia a zosúladiť ich právne pomery s návrhom zákona. Výsledkom tohto zámeru je snaha zriaďovateľov „preštátniť“ niektoré PO na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ak by neziskové organizácie nezískavali ďalší príjem z verejných financií (okrem imania, ktoré získajú pri založení), nemuseli by byť napojené na verejnú správu, čo by bol istý posun k efektivite a prehľadnosti ich hospodárenia. I tak by však ostali v zbytočnom vlastníctve štátu. Oveľa väčšie deformácie však spôsobuje zámer zakladateľov ponechať im pôvodný transfer z verejných financií. Aktuálne sa ministerstvo pôdohospodárstva snaží takýmto spôsobom „upratať“ svoje atraktívne nehnuteľnosti do neziskovej sféry, teda ponechať ich vo svojom vlastníctve i v stabilnej rezortnej podpore.

Zmena PO na neziskové organizácie nevedie k zefektívneniu ich činnosti a už vôbec neotvára otázku ich reálneho významu. Práve naopak: hrozí, že štát bude i naďalej plytvať verejnými výdavkami a pod pláštikom neziskovosti budú ich zamestnanci požívať výhody vládneho socializmu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.

Sme, 2.12.2005:Nezvyčajný Simonov konkurz

Minister pôdohospodárstva sa ocitol v paľbe kritiky za svoje bývalé podnikateľské aktivity, ako aj pretrvávajúce blízke kontakty s podnikateľmi v odvetví, v ktorom v súčasnosti rozhoduje o správe majetku a prerozdeľovaní dotácií v súhrnnej hodnote presahujúcej sumu niekoľkých desiatok miliárd korún. Po problémoch s odôvodnením prideľovania dotácií a revíru jemu blízkym firmám sa objavuje ďalšie rizikové rozhodnutie, tentoraz vo výsledku nedávneho výberového konania na riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie.

Kmeňové imanie tejto firmy, ktorá spravuje väčšinu hydromelioračných zariadení na Slovensku, presahuje sumu 4 miliardy korún. Podľa zverejnených kritérií výberového konania bola hlavnou požiadavkou na funkciu riaditeľa podniku "znalosť zámerov rozvoja hydromeliorácií, ich financovania s osobitným zreteľom na závlahy a odvodnenie, ako aj znalosť legislatívnych noriem v oblasti vodného hospodárstva, prax v oblasti manažérskeho riadenia, riadiace a organizačné schopnosti".

Do súťaže sa prihlásili traja kandidáti, pričom dvaja z nich sú v odbornej verejnosti známi ako odborníci s manažérskymi skúsenosťami a s overenými publikačnými výstupmi v problematike hydromeliorácií. Víťazom sa však stal tretí uchádzač, Ervin Bankó, ktorý je v poľnohospodárskom i vodohospodárskom prostredí absolútne neznámy, v oblasti hydromeliorácií doteraz nepôsobil a verejnosti nie je známa jeho publikačná činnosť, ktorá by potvrdzovala znalosť problematiky.

Manažérske predpoklady nového riaditeľa taktiež nie sú známe. Podľa našich informácií sa správcom niekoľkomiliardového majetku štátu stane absolvent Ekonomickej univerzity z roku 2002. V obchodnom registri figuruje pod rovnakým menom a miestom trvalého pobytu človek, ktorý je členom manažmentu a dozorných rád štyroch obchodných spoločností, pričom ani jedna z nich nemá v predmete činnosti pôsobenie v oblastiach príbuzných hydromelioráciám.

Bankó však pôsobí v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovenská Dunajská Konštrukčná (SDKo), ktorá podľa správy TASR bola v roku 2002 dcérskou spoločnosťou skupiny Penta Group, figurujúcou pri prevzatí výroby plavidiel po skrachovaných Slovenských lodeniciach, a. s., v Komárne. Čo sa týka obchodných vzťahov SDKo s verejným sektorom, spoločnosť sa v roku 2002 objavila v rebríčku projektu HESO Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, ktorý kritizoval udelenie štátnych záruk na úvery pre Slovenské lodenice Komárno, a. s. Táto istá spoločnosť (už za pôsobenia Ervina Bankóa) získala časť z 50-miliónového podielu na predaji budovy pre maďarskú univerzitu v Komárne, na základe rozhodnutia vlády v roku 2003.

Hydromelioračný majetok je pre štát záťažou. Štát od roku 1989 nebol schopný previesť jeho vlastníctvo do súkromných rúk a zachrániť tak jeho veľkú časť pred úplným zničením. Už šestnásť rokov si ministri "prehadzujú" správu hydromeliorácií postupne cez štyri (!) správcovské spoločnosti a dotujú ich nekonečnými vládnymi výdavkami presahujúcimi desiatky miliónov korún. Nech by bola snaha ministra Zsolta Simona o zmenu hydromelioračnej politiky akokoľvek proreformná, obsadenie postu riaditeľa človekom, ktorý má neisté odborné predpoklady a minimálne manažérske skúsenosti, je prinajmenšom nezvyčajné. O rizikách privatizácie hydromeliorácií vo svetle faktu, že nový riaditeľ s najväčšou pravdepodobnosťou figuroval dosiaľ zväčša v neznámych a nie dlho založených spoločnostiach s úzkym okruhom tých istých spolupracovníkov, navyše na pozadí finančnej skupiny, ktorá má rozsiahle a často kritizované obchodné vzťahy s verejným sektorom, netreba vari ani hovoriť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 2. decembra 2005.

Hospodárske noviny, 24.11.2005::Simonove (a) verejné záujmy

Príspevkové organizácie (PO) spadajúce do pôsobnosti vlády a jej rezortov predstavujú výraznú výdavkovú záťaž pre verejnú správu. V mnohých prípadoch však nie je ich existencia dostatočne odôvodnená, pretože svojou činnosťou buď nahrádzajú, alebo čiastočne prekrývajú služby, ktoré vie efektívne poskytovať súkromný sektor. Navyše mnohé PO trpia na vysokú prezamestnanosť, pretrvávajúcu už z obdobia pred rokom 1989.
V snahe zefektívniť činnosť PO rozlíšením na trhových a netrhových výrobcov stanovila vláda v novom zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy (schválenom minulý rok) kritérium, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Týmto zákonom mali byť vládne rezorty prinútené zbavovať sa tých svojich inštitúcií, ktoré nie sú výhradne závislé na štátnom rozpočte.
Analýzu svojich príspevkových organizácií vykonalo i Ministerstvo pôdohospodárstva SR (MP SR), ktoré spravuje a finančne podporuje až neuveriteľných 26 (!) takýchto organizácií. Vzhľadom ku skutočnému prebytku rezortných výskumných, vzdelávacích a poradenských centier v pôsobnosti MP SR by optimálnym riešením u väčšiny z nich malo byť ich definitívne zrušenie, alebo aspoň zásadná redukcia zamestnanosti a činností, ktoré si MP SR u nich objednáva. V prípade štátneho výskumu je totiž efektívnejšie jeho zabezpečenie len prostredníctvom univerzít a Slovenskej akadémie vied, zatiaľ čo agrárne poradenstvo, ktoré je úplne zbytočnou záťažou pre vládne výdavky, dokáže plnohodnotne zabezpečiť súkromný sektor. O to nepríjemnejším prekvapením je fakt, že výsledkom analýzy zo strany MP SR je návrh na „odštátnenie“ piatich PO ich transformáciou na neziskovú organizáciu. Najväčšou zmenou však prejde len ich právna forma. Z hľadiska vládnych výdavkov totiž MP SR počíta s ponechaním pôvodnej výšky rozpočtovaného bežného transferu (vo svojom návrhu to však nazýva i „úsporou verejných zdrojov v podpoložke bežných transferov“...).
Rozhodnutie MP SR vzbudzuje rôzne podozrenia. Jedným z nich je skutočnosť, že v štádiu pripravovanej transformácie všetkých výskumných ústavov sa ministerstvo rozhodlo jednému z nich, Výskumnému ústavu potravinárskemu, „zaistiť“ týmto spôsobom ďalšiu samostatnú budúcnosť. Všetky rezortné PO, ktoré budú týmto spôsobom „pseudoodštátnené“, disponujú nehnuteľnosťami v širšom centre veľkých slovenských miest, v prípade Agroinštitútu v Nitre a Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach ide zároveň o subjekty, ktoré poskytujú rôzne služby v oblasti cestovného ruchu a kongresovej turistiky (súčasťou Agroinštitútu je veľký hotel v blízkosti najväčšieho slovenského výstaviska), teda pôsobia na konkurenčnom trhu ako vládou dotovaný subjekt. To výrazne deformuje konkurenčné prostredie.
Príspevkové organizácie, ktoré sa ministerstvo rozhodlo ponechať transformáciou pod svojim vplyvom, zamestnávajú spolu vyše 600 ľudí a budúci rok majú byť podporené vládnymi výdavkami vo výške presahujúcej sumu 140 mil. Sk. Trhová hodnota majetku, s ktorým budú podnikať títo „štátno-neštátni“ zamestnanci, činí odhadom niekoľko stoviek miliónov korún. Rozhodnutie Simonovho ministerstva ponechať navrhnuté inštitúcie vo vlastníctve a v správe štátu je neefektívnym riešením a pokračovaním socialistickej politiky predchádzajúcich ministrov. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje rôzne podozrenia z nežiadúceho lobingu štátnych úradníkov a z netransparentnosti rozhodovania verejnej správy. Návrh transformácie PO zo strany MP SR je potrebné odmietnuť.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 24.11.2005.

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.