Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť II - Ministerstvo vtákov

Ministerstvo vtákov

Prvky neefektívneho riešenia environmentálnych problémov, opierajúce sa o chybné argumenty, obsahuje takmer každý významnejší legislatívny návrh Ministerstva životného prostredia SR. Najnovším príkladom je predloženie národného zoznamu navrhovaných chránených vtáčích území, ktoré má schváliť vláda Slovenskej republiky. V ňom sa odráža i charakter environmentálnej politiky Európskej únie.

Tu je zoznam príznačných omylov:

1. Zoznam vtáčích území bol pripravovaný v spolupráci so Spoločnosťou pre ochranu vtáctva na Slovensku a Štátnou ochranou prírody SR. Kým prvá organizácia je lobistickým združením, ktoré má prirodzenú tendenciu určovať čo najväčší rozsah chránených území, druhá je pracoviskom samotného ministerstva, čo ju výrazne motivuje pracovať „na seba“. Vzájomná kombinácia ich kladie do pozície veľmi nedôveryhodného zdroja riešení. V tomto prípade sa teda na príprave návrhu mala podieľať širokospektrálnejšia skupina odborníkov, najmä ekonómov z vládnych i mimovládnych zdrojov – tak, ako je to bežné v iných rezortoch.

2. Vzhľadom na relatívnu voľnosť pri výbere lokalít stanovilo ministerstvo vlastné kritériá výberu. Tie sú však postavené zle: chýba im presnejšia kvantifikácia, takže zaradenie územia je najmä výsledkom „špecifického“ úsudku tvorcov návrhu. Typickým príkladom je navrhnutie územia Volovských vrchov, pre ktoré zavážil výskyt viac ako 1 percenta z celkovej populácie niektorých divých vtákov u nás. Vzhľadom na to, že celé územie Volovských vrchov tvoria 3 percentá územia Slovenska, však nie je táto lokalita z hľadiska zvolených kritérií ničím výnimočná. Takto sa v podstate zbytočne zdvojnásobuje rozsah chránených území.

3. Ochrana živočíchov by sa mala orientovať predovšetkým na ohrozené druhy. To znamená nechrániť zvláštnymi opatreniami tie, ktoré v súčasnom stave prežívajú na danom území bez ujmy, ale naopak tie, u ktorých je pozorovaný významný úbytok v kvantite alebo v kvalite v dlhšom časovom úseku. Návrh ministerstva neobsahuje ani tieto najdôležitejšie porovnania: pokles stavu ohrozených druhov v porovnaní s minulosťou a porovnanie so stavmi v EÚ. Vzhľadom na pomerne dobrý stav prírody na Slovensku je pravdepodobné, že pokles často neexistuje.

4. Zabezpečenie ochrany vtáčích území je jednou z povinností Slovenska po vstupe do EÚ. Direktíva EÚ o ochrane divokého vtáctva má však len všeobecný rámec a neudáva nijaké konkrétne požiadavky na rozsah území a intenzitu ich ochrany (s výnimkou orientačnej lokalizácie, ktorá vznikla zo spolupráce komisie s mimovládnou organizáciou BirdLife International). Ministerstvo však navrhuje zaviesť ochranný režim až na 28 percentách územia Slovenska, čo by bol najvyšší podiel spomedzi všetkých krajín EÚ…

5. V prípade navrhnutých chránených vtáčích území (CHVÚ) platí, že veľká časť z nich sa prekrýva s našou sústavou chránených území (CHÚ). Dobrý návrh by sa mal usilovať o čo najväčšiu synchronizáciu ich hraníc. V tomto prípade však vidíme pravý opak, takže každé takéto územia budú musieť byť zvlášť zmerané a označené, čo zbytočne zvýši náklady na ich zavedenie.

6. Ekonomické zhodnotenie dosahu návrhu na verejné financie je spracované nedostatočne, keďže neráta so stratami spôsobenými nemožnosťou investovania v týchto oblastiach. Predpokladá len kompenzáciu ušlých príjmov na rozdiel od bežného obhospodarovania. Aj tento hrubý odhad však činí neuveriteľných 237 miliónov korún ročne, pričom platby z európskeho fondu EAGGF majú dosiahnuť ďalších 650 miliónov.

Ak by išlo o pravdivé zhodnotenie potreby chránených vtáčích území, potom by sa dala konštatovať ich prebytočnosť v našej sústave chránených území. Žiaľ, vzdaním sa určitých slobôd v prospech EÚ sme nútení takéto územia zaviesť. To najlepšie, čo mohli ministerskí úradníci urobiť, bolo kriticky zvážiť potrebu významných vtáčích území v podobe stanovenej Európskou komisiou a navrhnúť čo najmenší rozsah. Bolo by ekonomicky výhodnejšie riskovať možný spor s Európskym súdnym dvorom, ako ročne strácať stovky miliónov korún na premrštené a zbytočné opatrenia. Lenže návrh ministerstva je etatistickým riešením. Reflektuje neduhy slovenskej i eu- rópskej environmentálnej politiky posledných desaťročí a ministerstvo tým pokračuje v úlohe žaby na prameni hospodárskeho rozvoja Slovenska.

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť I

Od prvých nezávislých pokusov o zhodnotenie stavu životného prostredia na Slovensku prešlo už pätnásť rokov. Za ten čas dosiahol stupeň ochrany našej krajiny taký rozsah a intenzitu, že paradoxne začína byť prekážkou jej trvalo udržateľného rozvoja.

Paradoxom dneška je úbytok objektívnych informácií o stave nášho životného prostredia. Z perspektívy otvorenej spoločnosti tak spoznávame úplne nové riziká slobody: najmä jej náchylnosť k sebadeštrukcii, pokiaľ nie je pod neustálou ochranou.

Životné prostredie je mimoriadne zložitý organizmus. V jednej sekunde sa v ňom odohráva nekonečný počet chaotických pohybov a takmer neznámych procesov. Ak chceme získať informáciu o reálnom stave životného prostredia na Slovensku, musíme preštudovať obrovské množstvo zdrojov a zhodnotiť tisícky argumentov. Rýchlo však odhalíme dve najväčšie riziká pátrania po pravde: kto a aké informácie poskytuje…

Kvalita informácií

Získavanie údajov a ich analýza sú limitované technickými zručnosťami človeka a jeho schopnosťou klásť správne otázky. Spomeniem len niektoré z nich:

Vlastnosti a limity. Zvyčajný postup hodnotenia stavu ŽP vychádza z definovania vlastností a stanovenia hraničných limitov týchto vlastností, po prekročení ktorých indikujeme zhoršený stav. Tieto hranice však určujú ľudia, sú teda omylné a väčšinou nebývajú uznávané všetkými odborníkmi. Ak napríklad za kritérium znečistenia ovzdušia považujeme určitú hranicu obsahu oxidu síričitého, jej prekročením ešte nemusí dôjsť k ohrozeniu ŽP. Limit totiž vznikol v rámci určitého legislatívneho procesu, ktorý býva ovplyvnený rôznymi záujmami, a preto môže byť deformovaný. Extrémny príklad – v 80. rokoch bola v istý deň koncentrácia škodlivín v ovzduší Ružomberka prekročená údajne až niekoľkotisícnásobne. Nie je známe, že by niekto vtedy zomrel alebo vážne ochorel. To sa dialo až v dôsledku dlhoročnej emisie škodlivín. Keď sa teda mnoho ľudí oháňa údajmi o prekračovaní určitého limitu, takáto argumentácia nemusí byť správna.

Porovnávanie. Limity sú dobré na zhodnotenie stavu, ale na odhalenie problému zvyčajne nestačia. Dôveryhodnejšou metódou je porovnávanie. Je všeobecne známe, že kvalita povrchových i podzemných vôd na Slovensku nie je „limitne“ veľmi dobrá. V porovnaní s vyspelými krajinami sveta (napríklad západnej Európy) však na tom nie sme zďaleka zle. To isté sa týka množstva ďalších rebríčkov, v ktorých sa porovnávajú krajiny podľa vybraných kritérií. Ani porovnávacie kritérium však nemusí vždy podávať objektívnu informáciu. Každé miesto na svete sa líši v klíme, reliéfe, v pohybe vzdušných más, v podiele lesnej či urbanizovanej krajiny. Prekročenie fixne stanoveného objemu znečisťujúcich látok môže niekde naozaj spôsobiť katastrofu, ale inde si to nikto nevšimne (rozptylové podmienky kotlinového Ružomberka a rovinného Štúrova sú také odlišné, že rovnaké poškodenie ŽP spôsobia odlišné objemy emisií).

Monitoring. K znehodnoteniu informácií o životnom prostredí dochádza pravidelne aj počas dlhodobého monitoringu. Sieť monitorovacích stanovíšť býva obvykle veľmi riedka, podlieha poruchám prístrojov a „ľudskému faktoru“. Typickým príkladom je klimatický monitoring, o ktorý sa opierajú teoretici globálneho otepľovania. Až 70 percent plochy Zeme pokrývajú oceány, sieť stanovíšť na voľnom mori je teda pochopiteľne príliš riedka na získavanie presnejších informácií. Stanovištia na pevnine zasa často sleduje nekvalifikovaný personál, s ktorým štátne monitorovacie služby uzatvárajú dohody. Aká je kvalita údajov zo stanovíšť, ku ktorým je potrebné dochádzať ďaleko do hôr za akéhokoľvek počasia?

Limity ochrany. Ideálny stav životného prostredia sa nedá dosiahnuť. Faktom je, že ľudia v horách budú vždy žiť v zdravšom ovzduší, ale s horšou životosprávou a zdravotnou starostlivosťou. Ľudia vo veľkomestách budú síce zahltení smogom, ale ich zdravie môže byť lepšie vďaka vyššiemu vzdelaniu a životnému štandardu. Snaha o vyrovnávanie týchto prostredí je bezodnou jamou na peniaze daňových poplatníkov. Typickým skutkom tohto kalibru je úsilie ekológov o dosiahnutie kvality vody v dolných častiach vodných tokov porovnateľnej s tou, akú vykazujú vyššie položené časti. To sa dá dosiahnuť len tak, že vodný tok izolujeme od styku s okolitou pôdou. Žiaľ, podobné návrhy sa nachádzajú v politickom rozhodovaní celkom bežne.

Zdroj informácií

Každý, kto informuje a predkladá názory v určitých súvislostiach, robí tak pod vplyvom svojho presvedčenia a rôznych tlakov, ktoré ho menia. Neexistuje jednotný návod, ako odlíšiť autoritu pátrajúcu po pravde od zdroja, ovplyvňovaného pochybnými motívmi. Oveľa jednoduchšie je uvedomiť si, že každá svetská informácia nesie isté riziko nepravdivosti, najmä podľa schopnosti informátora čeliť iným než morálnym motivačným prvkom.

Štátne inštitúcie. Zamestnanci štátnych inštitúcií nesú síce pomerne veľkú váhu zodpovednosti za svoje výstupy, ale veľmi často „hrajú na seba“. Podliehajú riziku predkladania zákonov v prospech vlastného rozširovania kompetencií (tvorba nových ekoúradov, opatrení, limitov produkcie) a navrhovania megalomanských riešení, z ktorých následne profitujú (gigantické štátne objednávky ako veľké vodné diela, diaľnice, značenia nových chránených území). Preto sú schopné kedykoľvek prispôsobiť svoju argumentáciu a „dokázať“ verejnosti, ako sa má zle a ako to treba zlepšiť.

Vedecká obec. Vzhľadom na veľmi nízky podiel neštátnej vedy na Slovensku tu platia podobné riziká ako pri štátnych inštitúciách. V prípade vedeckej obce je navyše evidentné riziko „udržovania“ určitého vedeckého problému v centre záujmu veľkých národných i medzinárodných inštitúcií, ktoré na tieto témy rozdeľujú granty. Typickým príkladom je snaha o „riešenie“ klimatických zmien. Mimochodom, pred 20 rokmi sa globálne otepľovanie „riešilo“ ako globálne ochladzovanie… Podobnými princípmi sa riadia i vedecké programy EÚ.

Politici. Každého politika ohrozuje viac fenoménov: je to najmä jeho potreba exhibície pred voličmi, ktorá mu bráni odmietať zbytočnú ekologickú investíciu. Riziková však môže byť aj snaha prejavovať spriaznenosť k tretiemu sektoru. Opačným prípadom je pokušenie korupcie, keď nejaká silná finančná skupina prispieva na zmenu politického rozhodnutia.

Médiá. Majú vysoký stupeň nezávislosti, pôsobia však pod konkurenčným i existenčným tlakom. V záujme udržania nákladu a sledovanosti podliehajú tendencii reprodukovať atraktívne, ale nepravdivé informácie a demagogické súvislosti. Využívajú na to prezentáciu rozsiahlej siete environmentálnych združení na Slovensku.

Tretí sektor. V zásade platí, že tretí sektor je schopný produkovať najvyváženejšie a najobjektívnejšie informácie. Ohrozujú ho však dve riziká: nízka zodpovednosť za svoje výstupy a úsilie o získavanie grantov a iných dotácií. Žiaľ, slovenský tretí sektor často zneužíva ideologicky vhodnú klímu a s jeho činnosťou na poli ochrany ŽP existujú aj veľmi negatívne skúsenosti.

Znečisťovatelia. Predovšetkým veľké priemyselné a agropotravinárske podniky patria k najväčším prispievateľom do balíka verejných financií, preto sa ich aktivity nepriamo, ale výrazne podieľajú na kvalite nášho zdravotníctva aj ochrany ŽP. Rizikom sú najmä finančne nákladné kampane, ktoré majú presvedčiť o kvalite často nedostatočných environmentálnych investícií. Známe sú heslá typu „chránime eko ako oko“ od významného ružomberského znečisťovateľa či v Česku známa „dúhová energia“.

Na druhej strane platí, že hoci každý zdroj informácií má svoje riziká, neznamená to, že sú zákonite nespoľahlivé. Každý je schopný produkovať i presné informácie a kvalitnú argumentáciu v prospech dobrých riešení. Faktom však ostáva, že z dôvodu ideologizácie environmentálnej problematiky je príkladov serióznej argumentácie u nás pomerne málo.

Stav životného prostredia

Aký je teda skutočný stav životného prostredia v Slovenskej republike?

Ak sa chceme vyhnúť rizikám hodnotenia pomocou nejasných kritérií a ich interpretácie, je potrebné vrátiť sa k pôvodnému významu ochrany životného prostredia. V zásade môžeme definovať tri typy ochrany životného prostredia.

1. typ. Základný stupeň ochrany môžeme definovať záujmom o dosiahnutie takého stavu ŽP, v ktorom nijaké krátkodobé a intenzívne, ani dlhodobé a systematické pôsobenie nejakého škodlivého faktora nespôsobí ujmu na zdraví obyvateľstva. To znamená, že základné zložky životného prostredia (atmosféra, hydrosféra, pedosféra a biosféra) by nemali byť natoľko rizikové, aby spôsobovali smrť človeka, prípadne preukázateľne a výrazne škodili jeho zdraviu. Treba konštatovať, že z tejto pozície je životné prostredie na Slovensku v pomerne dobrej kondícii. Ako v každej časti priemyselného sveta, i na našom území existuje niekoľko prirodzených rizikových oblastí zvýšenej koncentrácie škodlivín (napríklad bratislavská, košická či hornopovažská). Ani jedna však neohrozuje život či zdravie človeka priamo a intenzívne. Od roku 1990 u nás výrazne pokleslo znečistenie všetkých zložiek životného prostredia, rádovo o 10 až 80 percent. Slovensko má vlastné špecifiká, ktoré sú základným predpokladom kvality jeho prostredia. Sme krajinou prevažne pahorkatinového typu, s nízkym podielom veľkých miest a s jedným z najvyšších podielov lesa na svete (41 percent územia). To znamená, že ak by náš manažment ochrany ŽP bol na rovnakej úrovni s okolitými krajinami, budeme mať od nich prirodzene kvalitnejšie životné prostredie. Väčšina nášho územia má totiž predpoklady na výbornú kvalitu jednotlivých zložiek. Také sú prírodné predispozície Slovenska.

2. typ. Primárnym cieľom druhého typu ochrany nie je ochrana života človeka, ale jeho skvalitnenie. Moderná doba priniesla okrem negatívnych dosahov aj obrovský pokrok v hygiene. Patrí sem spracovanie odpadov, kanalizácia obcí, dostupnosť zdravotne nezávadnej vody. Ich nízka úroveň spravidla priamo neohrozuje život človeka, ale negatívne ovplyvňuje jeho zdravotný stav. Tento typ ochrany je naším najväčším environmentálnym problémom. Treba si však uvedomiť, že je ovplyvnený zlou hospodárskou úrovňou totalitnej éry, ale i charakterom krajiny, jej demografickými a geopolitickými súvislosťami. Čističky odpadových vôd, vodovodná sieť i triedenie odpadov je v územiach s nízkou hustotou osídlenia a vysokým prevýšením príliš nákladnou investíciou. Okrem toho sú problémy najvypuklejšie najmä v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou a nízkou úrovňou vzdelania obyvateľstva. Porovnávať úroveň tohto typu ochrany s vyspelým okolitým svetom je preto veľmi zavádzajúce, keďže sa vyvíja komplementárne s rozvojom ekonomiky a slobodnej spoločnosti.

3. typ. Tento typ ochrany sa nezameriava na človeka, ale na prírodu. Jeho zmysel je veľmi sporný: je totiž veľmi málo prípadov, keď by ochrana človeka musela primárne ustúpiť ochrane prírody. Ochrana človeka býva zvyčajne i na prospech živočíchov a okolitej prírody. Okrem toho, tento typ ochrany sa zabezpečuje neefektívnymi reštrikciami. Žiaľ, slovenská environmentálna politika ostatného desaťročia sa venuje dominantne práve tomuto typu ochrany, zatiaľ čo prvé dva rieši samotný trh.

Politické riešenia

Environmentálni demagógovia často navodzujú dojem, že „návrat k prírode“ je zárukou dlhovekosti a dobrého zdravia obyvateľstva. Je to len ďalšia z poloprávd. V tomto vzťahu vystupuje oveľa viac faktorov, ktoré sa v našich podmienkach prikláňajú paradoxne v prospech urbánneho obyvateľstva. Hospodársky rozvoj má na kvalitu života človeka pozitívny i negatívny vplyv. To isté platí o prírodnom charaktere Slovenska: prináša aj mnoho problémov, ktoré dokážu oveľa lepšie riešiť krajiny nížinné, chladnejšie alebo hospodársky výkonnejšie.

Žiaľ, v slovenskej, ale i svetovej environmentálnej politike v súčasnosti existuje obrovská nerovnováha síl stojacich na odlišných názorových barikádach nahliadania na životné prostredie. Dôsledkom je ideologizácia environmentálnej politiky, ktorá sa prejavuje úbytkom objektívnych informácií o stave životného prostredia. Z environmentálnej témy si dnes každý berie to svoje. Politické riešenia sú od roku 1990 etatistické. Médiá a tretí sektor obľubujú bulvárne globálne témy, hoci skutočné problémy životného prostredia sú celkom inde. Školstvo vníma environmentalistiku ako novú sústavu etických noriem, ktorá má nahradiť postkomunistické ideové prázdno a zakryť neschopnosť učiteľov viesť žiakov ku kritickému mysleniu. A poslanci v záujme pozitívneho ekoimidžu hlasujú takmer za všetky zákony jednotne.

Prahu na Gerlachu nikto nepostaví, také sú limity prírody. Zlou environmentálnou politikou by však bolo, ak by si ľudia nemohli vybrať miesto a spôsob svojho života, nemali dostatok peňazí na zdravotnú starostlivosť a rekreáciu. Stavať hospodársky rozvoj do rozporu s ochranou životného prostredia je nebezpečný trend, pretože silná ekonomika a slobodná spoločnosť sú jej základnou podmienkou.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 18/2003:Ekoopatrenia

Známy citát z českej komédie hovorí: "dej blbci funkci a vymyslí lejstro". Pri pohľade na legislatívne aktivity Ministerstva životného prostredia v ostatných rokoch sa vtláča prirovnanie podobné: daj socialistovi samostatné ministerstvo a vymyslí množstvo nezmyselných opatrení. Je známe, že ak dostane úradník priestor pre vlastnú kreativitu, potom nemá problém presadiť akékoľvek zaťaženie verejných financií. V prípade ochrany prírody napríklad ustanoví pozície strážcov prírody, neskôr im presadí rozšírenie územia ich pôsobnosti, aby im napokon vybavil i pekné rovnošaty a odznaky. To všetko v štáte, ktorého prírodná krajina patrí i bez toho k ekologicky najstabilnejším na svete.

Ani sme si nevydýchli a prichádza návrh novelizácie štátnej správy životného prostredia, ktorá poodhaľuje pravý význam pojmu "reforma" vo vnímaní ministerských úradníkov. Najnovší návrh ministerstva vychádza z potreby reštrukturalizovať inštitucionalizáciu a kompetecie pôvodných okresných a obvodných úradov. Riešenie však ponecháva súčasný štvorvrstvový model správy životného prostredia (ministerstvo, oblastné a obvodné úrady, obce) a mení len ich názvy a regionalizáciu. Veľmi čudesný je najmä návrh rozmiestnenia nových centier oblastných úradov. Ten síce odkazuje na potrebu regionalizácie podľa veľkých povodí v zmysle smernice Európskej komisie o vodnej politike, paradoxne ho však celkom popiera. Zatiaľ čo Banská Bystrica má byť centrom obrovskej a členitej časti stredného Slovenska (povodie Hrona, Ipľa a Slanej), povodie Váhu má mať oblastné úrady dva (Žilinu a neďalekú Prievidzu), rovnako aj spoločne spravované povodia Bodrogu a Hornádu (Košice a Michalovce). Povodie Popradu, ktoré dôvodová správa uvádza taktiež (mimochodom, je jediné nevedúce do Čierneho mora), však vyjde "nasucho". Nehovoriac už o absurdných spojeniach Bardejova pod Michalovce, Trnavy pod Prievidzu, či Rožňavy pod Banskú Bystricu... Skrátka všetko nasvedčuje tomu, že ministerskí úradníci navrhujú oblastné centrá podľa osvedčenej východnej metódy, teda náhodného triafania prstu po mape.

Niekedy je dobré čítať návrhy zákonov i preto, aby sme sa v kapitole venovanej o dopade na verejné financie nedočítali takmer nič. Návrh totiž neobsahuje žiadne ekonomické zhodnotenie budovania samostatných oblastných centier, iba zopár prázdnych rečí o zamestnanosti.

Zatiaľ čo tím ministra Miklósa prekypuje ostatné roky vysokou aktivitou, väčšina jeho noriem spôsobuje najmä neúmerne zaťaženie verejných financií a neprináša reálne zlepšenie neuralgických bodov nášho environmentu. Zdá sa, že z prepychovej budovy ministerstva už ani nemôže vyjsť návrh, ktorý by rešpektoval súčasné ekonomické možnosti štátu. Návrh zákona o štátnej správe pre životné prostredie je toho len ďalším potvrdením.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 19/2003:Zapršia miliardy?

Celkom nenápadne vstupuje na slovenskú mediánu scénu ďalšia hystéria, ktorej príčinou má byť počasie. Suchá jar vraj spôsobuje agrárnikom katastrofálne škody na produkcii poľnohospodárskych komodít. Predseda komory Ivan Oravec hovorí o klimatickej situácii podobnej s rokom 2000, v ktorom vláda dodatočne vyčlenila poľnohospodárom kompenzáciu vo výške viac ako 3 miliardy korún. Prvé reakcie roľníkov naznačujú, že ani tento rok nebudú chcieť vyjsť „naprázdno“.

Boom okolo nízkej zásoby vlahy v pôde má však niekoľko vážnych nedostatkov. Z klimatického hľadiska nemožno hovoriť o celoslovenskom, ale len o lokálnom probléme. Sucho zvykne postihovať zväčša oblasti Záhorskej, Podunajskej a Východoslovenskej nížiny, ktoré produkujú síce významný, ale nie väčšinový podiel komodít. Okrem toho vlahový nedostatok na týchto územiach je výrazne eliminovaný závlahami. Podhorské a pahorkatinové oblasti, ktorých je u nás väčšina, majú oveľa priaznivejší potenciál na hospodárenie s vlahou. Netreba zabúdať ani na to, že v porovnaní so situáciou spred troch rokov je vlahovým nedostatkom zasiahnutá iná fenologická fáza vývoja rastlín.

Tohtoročné zrážky sú naozaj pod normálom. Argumentácia agrárnikov však vôbec nereflektuje problémy, ktoré si spôsobujú sami. Každý agronóm vie, že priebeh klímy počas roka je síce významným, ale nie rozhodujúcim faktorom finálneho hospodárskeho výsledku. K nízkej úrode stačí občas veľmi málo: nesprávne načasovanie prác, nedostatočná príprava pôdy, nespustenie závlahy v pravý čas. Každý detail vplýva na výsledný produkčný efekt. Skúsený agronóm a prosperujúca farma však dokážu eliminovať aj ťažšie klimatické podmienky než tie, ktoré nás postihli túto jar.

Keď pred troma rokmi presadil Koncoš mnohomiliardové kompenzačné platby, udelil ich celoplošne a bez ohľadu na škody spáchané vinou samotných poľnohospodárov. Výsledkom boli prípady bohapustého šafárenia, ktoré preukázali všetky orgány kontroly. V poľnohospodárstve je viac ako inde dôležité plánovať i neúrodné roky. To, čo vedia súkromní roľníci, však akoby pre družstvá nebolo známe.

Pre úspech daňovej reformy je dôležité udržať vyrovnaný rozpočet a nereflektovať na nátlaky typu ľúbivého uznesenia parlamentu, ktoré vyplynulo z nedávnej petície poľnohospodárov. V tomto prípade to znamená nepodľahnúť panike, ktorá je zatiaľ predčasná.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 15/2003:Reforma podľa Komisie

Spoločná poľnohospodárska politika vychádza z rímskej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957. Dohoda o EHS definovala i jej hlavné ciele a princípy. Tie sa vytýčili na konferencii v Stresa v roku 1958, a v roku 1960 ich prijalo šesť zakladajúcich členských štátov a v roku 1962 vstúpila európska poľnohospodárska politika do platnosti.

O tom, že socializmus neobišiel ani povojnovú západnú Európu, svedčí už pohľad na princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Common Agricultural Policy – CAP), ktoré stanovila už zmluva z roku 1957: zaistiť dobrý životný štandard pre poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť cenovú dostupnosť potravín. Hoci pôvodným zámerom bolo vytvoriť zónu voľného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami v rámci EHS (čo samo osebe je v rozpore s liberálnou ekonomikou), prakticky okamžite sa CAP stala strešnou ideou pre udeľovanie dotácií. Výsledkom je, že aj napriek klesajúcemu podielu výdavkov na poľnohospodársku politiku, farmári podnes spotrebovávajú takmer polovicu rozpočtu EÚ.

Enviromentálny socializmus

Ako každé úsilie o neprirodzenú reguláciu trhu, i CAP od začiatku zlyhávala a musela prechádzať mnohými reformami. Tou poslednou je Agenda 2000. Návrhy na jej praktickú realizáciu prijala Európska komisia v januári tohto roku.

Čo sa týka prijatých návrhov, malo by ísť o výraznú reformu CAP. Značne sa zmení cieľ prerozdeľovania financií. Povaha CAP však ostane takmer nedotknutá. Od ochranárskeho rakúskeho komisára sa ani nedalo čakať nič iné než transformácia dotácií z tzv. priamych platieb (podľa produkcie) smerom ku všeobecným dávkam podľa veľkosti farmy, čím Fischler avizuje snahu dosiahnuť najmä environmentálne limity: kvalitné a zdravotne nezávadné potraviny, ako aj trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Iný prezentovaný cieľ, ako zabrániť nadprodukcii poľnohospodárskych komodít v EÚ, je len ďalším pokrivením už aj tak zdeformovaných princípov slobodného trhu. Napokon, na otázku, či odpojenie dotácií od priamych platieb neznamená, že EÚ bude sponzorovať zaháľanie farmárov, odpovedá Komisia celkom príznačne: „Kto sa odváži seriózne tvrdiť, že udržovanie krajiny v dobrom stave, kosenie trávy a dodržiavanie štandardov, ktoré od farmárov budeme žiadať, je zaháľaním?!“ Áno, konštatujeme my, starí kolektivistickí poľnohospodári, socializmus Európskej únie nás predstihol.

Ktovie, ako to s reformou CAP napokon dopadne. EÚ je zaviazaná uvoľňovaním trhových regulácií v súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami v rámci WTO (viac na strane 7 – pozn. redakcie). Všetci vedia, že dotáciami deformované ceny potravín v EÚ bránia chudobným krajinám presadiť sa na trhu s komoditami, ako aj to, že rozhodnutie EÚ bude pre ďalší vývoj rokovaní rozhodujúce. Problémom je, že každý náznak reformy blokujú Francúzi a Íri, ktorí spolu so Španielmi a Grékmi patria k štátom, čo na súčasnej CAP najviac profitujú. Na druhej strane barikády stoja najmä Nemci s Holanďanmi a Britmi, ktorých vklady do CAP značne prevyšujú príjmy. Tí tlačia na znižovanie dotácií a reformu CAP najväčšmi. Komisia však zatiaľ trvá na svojom: reforma CAP zatiaľ neráta s radikálnym poklesom objemu dotácií a celkový príjem fariem sa má zvýšiť v priemere o 1,7 %.

Základným znakom reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ je fakt, že ju mení na spoločnú environmentálnu politiku. Očakávané prínosy v prospech slobodného trhu sú totiž veľmi pochybné a vyznievajú skôr ako Fischlerova maska pre rokovania vo WTO. Západní farmári v novej role ochrancov prírody môžu byť spokojní, ich koláč sa nezmenší. Zatiaľ čo my na Slovensku otvárame diskusiu, ako obmedziť kompetencie úradníkov, ktorí rozhodujú o rozdelení dotačných miliárd, EÚ sa snahou o zrušenie ako-tak transparentných priamych dotácií vydala práve opačným smerom. Tú diskusiu budeme musieť asi opäť odložiť.

Ozaj: Vieme, kam ideme?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 14/2003:Útok poľnobyrokratov

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pripravuje novelu zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý má sprísniť spôsob využívania poľnohospodárskej pôdy zo strany jej užívateľov. V skutočnosti tým však sťažuje podnikanie na pôde.

Postup vzniku nového zákona nie je v slovenských pomeroch neštandardný – je nesprávny a otvára množstvo nepovšimnutých tém. Pracovná verzia zákona predpokladá zavedenie nových inštitútov a štátnych dohľadov typu „chránenej pôdohospodárskej oblasti“, „štátnej pôdnej služby“, úplne nových orgánov ochrany pôdy (vyšší pozemkový úrad), ako aj pokút za porušenie zásad správneho hospodárenia (napríklad zaburinenia). Nebolo by veľkým prekvapením, ak by takáto iniciatíva vyšla od ministerstva životného prostredia, ktoré býva častým protivníkom poľnohospodárov. Veľmi nezvyčajným je však práve fakt, že normu presadzuje ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má byť slúžiacim pracoviskom pre užívateľov pôdy. Sily zástancov a odporcov využitia pôdy sú tak dlhodobo nevyrovnané.

Príprava zákona sa opiera o odborné prostredie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP). Prevádzkovanie a využívanie rezortných inštitúcií k týmto účelom je zaužívanou praxou ešte z čias totality, v ktorej neexistovala protiváha v podobe mimovládnych think-tankov, schopných navrhnúť lepšie a efektívnejšie riešenia. MP má takýchto inštitúcií 24, MŽP osem. Hoci tieto organizácie prešli v minulom volebnom období transformáciou (z rozpočtových na príspevkové) a výraznou redukciou zamestnanosti, naďalej im plynú rezortné kontrakty za niekoľko desiatok miliónov korún, pričom nie malá časť ide na „úlohy“, ktoré sú čisto na udržanie existencie týchto inštitúcií. Prečo napríklad nemôže ministerstvo vypísať na každú úlohu súťaž, ktorej by sa mohli zúčastniť aj mimovládne subjekty?

V týchto súvislostiach nie je ťažké pochopiť, prečo sa v tézach pripravovaného zákona spomína zavedenie „štátnej pôdnej služby“, „poverenie odbornej inštitúcie, ktorá bude povinná viesť ústredný register ochrany pôdy“, ako aj povinnosť štátu podporovať tvorbu databázy informácií o pôde. Zo strany VÚPOP tu jasne vidno úsilie zaistiť svoju činnosť na ďalšie roky. Možnosti ovplyvňovania zákonov inými subjektmi cez pripomienkové konanie sú oveľa menšie než v procese prípravy jeho znenia. VÚPOP má totiž nekorektný náskok.

O povahe pripravovanej normy svedčí odkaz na odporúčanie Rady Európy 8/92, ktoré s príznačnou byrokratickou podrobnosťou definuje „ekologické“, „kultúrne“ a ďalšie funkcie pôdy, čím celkom prevracia tradičné vnímanie zmyslu pôdy. Môžeme si ľahko predstaviť, že v nastúpenom trende bude Rada Európy pokračovať a v inom odporúčaní zadefinuje napríklad „krajinno-estetické“ a „psycho-hygienické“ funkcie hovädzieho dobytka. Iná rezortná organizácia sa potom môže pasovať za správcu registra pasienkov a pasúcich sa kráv. Takýto etatizmus sa stáva základnou povahou väčšiny environmentálnych zákonov v Európe.

Reštrikcie opierajúce sa o vymáhanie pokút, ktoré nestanovuje súd, ale štátny úradník, nebývajú veľmi účinné. Pre potenciálneho investora, ktorý by mal záujem vyňať kvalitnú pôdu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, bude nový zákon znamenať len jediné – ak ho neprejde chuť podnikať, svoj cieľ dosiahne, akurát bude musieť podplatiť o jedného úradníka viac.

Súčasný zákon č. 307/1992 o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu je dosť prísny na to, aby ho bolo potrebné komplikovať ďalšou novelou. Navyše je v príkrom rozpore s úmyslom vlády zrušiť poplatky za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ich deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. Žiaľ, vláda i tvorcovia novej normy podľahli tendencii venovať ochrane pôdy neprimeranú pozornosť, hoci skúsenosť hovorí, že väčšinu problémov poškodenia pôdy riešia úplne iné inštitúty: trestný zákon, princíp „common law“ a dobrých susedských vzťahov.

Kto to vysvetlí kompetentným úradníkom?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 13.2.2003:Moje obľúbené enviromýty

Pátranie po príčinách existencie javov patrí k ušľachtilým ľudským činnostiam. Horšie je, ak pátrame po príčinách javov, ktoré síce nejestvujú, ale ich existenciu považujeme za východiskový predpoklad nášho bádania. Tak vznikajú mýty.

Existuje veda, výroková matematika, ktorá sa venuje problematike správnosti kladenia otázok a používania kritických metód argumentácie. Kladením nesprávnych otázok s úmyslom dosiahnuť „správne“ ciele sa zaoberá propaganda. Odlíšiť pravdu od lži, argumentáciu od demagogického zavádzania býva občas veľmi ťažké. V environmentalistike tento problém podkopáva samotné základy vedného odboru.

Nástroje omylov

Propaganda mocných je stará ako ľudstvo samo. Kladenie otázok, ktoré obsahujú neexistujúci predpoklad, má hlboko zapustené korene. „Ty neexistuješ!“ dozvedá sa hrdina Orwellovho románu a, vychádzajúc z tejto absurdnej premisy, má odpovedať na ďalšie otázky. Komunistická propaganda organizovala povinné školské súťaže s názvom „Kronika priateľov Sovietskeho zväzu“, hoci predpoklad, že všetky deti našej krajiny sú priateľmi ZSSR, bol podobne nezmyselný. Súčasná mládež povinne súťaží v slohových prácach na tému „Prečo mám rád svoju vlasť?“ s rovnako neplatným predpokladom, že všetky deti svoju vlasť milujú.

Podobne je to s väčšinou globálnych environmentálnych javov. Tie sa odohrávajú v obrovských priestorových celkoch a za mimoriadne zložitých fyzikálnych a chemických podmienok, pričom zanedbanie akéhokoľvek detailu v argumentácii môže zásadne zmeniť definíciu problému. Tak sa stáva, že identifikácia problému je mnohokrát úplne znemožnená. Jednoducho, je ťažké dokázať, či mnohé proklamované ekologické problémy vôbec existujú. Napriek tomu však jestvujú spoločensky akceptované úzusy, ktoré tieto fiktívne javy považujú za vedecky dokázané skutočnosti. Otázky typu „Prečo 2 + 2 = 5?“ si obec environmentalistov kladie až príznačne často a po príčinách podobne nezmyselných tvrdení pátra v mnohých svojich publikáciách, štúdiách a na rozsiahlych diskusných fórach.

Enviropropaganda

Na intenzívnu prítomnosť enviropropagandy som narazil i nedávno, po prečítaní téz k istej rozhlasovej diskusii o trvalo udržateľnom rozvoji, na ktorej som sa mal zúčastniť. Otázky, ktorým chýbali základné prvky kritického myslenia a vnucovali úplne mylné predpoklady, však patria k celkom štandardným environmentálnym témam súčasnosti.

„Prečo sa čoraz viac roztvárajú nožnice medzi chudobným Juhom a bohatým Severom?“ nalieha veľmi obľúbená výčitka, ktorá obsahuje hneď niekoľko neexistujúcich predpokladov. Premisa jestvovania „chudobného Juhu“ a „bohatého Severu“ má zmysel len v prípade, ak otázka mieri na odlišné prírodné špecifiká týchto oblastí, ktoré vytvárajú rozdielne podmienky hospodárskeho rastu. Spoločenský úzus však mieri pod pás: otázka je najmä útokom na tzv. „konzumný“ štýl života západnej civilizácie (s jemným rasovým podtónom), čo je však predpoklad celkom absurdný. Podstata problému chudoby totiž nespočíva v odlišnej klíme alebo zásobe zdrojov nerastných surovín, ale v samotnom ľudstve: v odlišnostiach historického vývoja štátov, v povahe národov, ale najmä v charaktere spoločenského systému na danom území. Dôkazov je neúrekom: od úspechu slobodného trhu „ázijských tigrov“ až po biedu ázijských krajín so spoločenským systémom totalitnej povahy. Netreba zabúdať, že Severná a Južná Kórea sú susedné štáty s rovnakým národom, podobnou históriou a prírodnými podmienkami…

„Čoraz viac sa roztvárajúce nožnice“ sú druhým pochybným predpokladom. Tie „nožnice“ sa totiž „roztvárajú“ už od začiatku prítomnosti človeka na zemi, od prvého primitívneho vzťahu výmeny tovaru. Odlišnosť ľudí v ich schopnostiach je vlastnosť celkom prirodzená a nezmeniteľná. Skúsenosť minulého storočia hovorí o tom, že „zatváranie nožníc“ nie je dosiahnuteľné bez brutálneho potláčania ľudských práv. Tým viac je utopickou tézou mnohých fanatických skupín. Okrem toho dôkaz o zvyšovaní rozdielov medzi ekonomickými vrstvami v porovnaní s minulosťou, samozrejme, chýba. Získať sa nedá, pretože nepoznáme metódu, ktorou by sa tieto rozdiely u historických spoločenstiev dali dostatočne presne porovnať.

„Dokedy môžu bohaté krajiny míňať neúmerné množstvo surovín a energie oproti inému svetu?“ je ďalšia z otázok navádzajúcich na vznik mýtu. Jej posolstvo sa vkráda nenápadne: bohatí žijú „na úkor“ chudobných, hoci neexistuje ani najmenší dôvod prideliť tomuto predpokladu pravdivostnú hodnotu. Miera spotreby surovín nemá totiž žiadnu povahu; je taká, aká je. Na základe akých kritérií sa dá posúdiť, či spotreba zdrojov je „dobrá“, alebo „zlá“, nízka, alebo premrštená? Jej rozsah a intenzitu reguluje trh, ktorý reflektuje na dopyt a objem zdrojov. Okrem toho je nepopierateľné, že ekonomická prosperita krajín súvisí s rozsahom ich politických a ekonomických slobôd; a sloboda je v našich končinách ideou vysokej mravnej hodnoty.

Otázka „Dokedy je možné zvyšovať spotrebu neobnoviteľných zdrojov surovín?“ má príbuzné korene. Jej dráždivosť podnecuje hystériu z pominuteľnosti modernej civilizácie i napriek tomu, že je úplne pochabá. Historická skúsenosť potvrdzuje, že spotrebu zdrojov je možné zvyšovať dovtedy, kým nevznikne problém s ich nedostatkom. Je veľmi pravdepodobné, že v priebehu tisícročí sa civilizácia musela vyrovnávať najmä s lokálnym nedostatkom zdrojov, mnohokrát i za cenu ťažkých obetí. V ostatných dvoch storočiach, po nástupe prudkého vedecko-technického pokroku a rozsiahlych politických zmenách vo svete, sa však pred vážnou krízou pominutia zdrojov paradoxne neocitla. S touto otázkou sa spája i ďalší úspešný blud: podľa neho, ak by osemdesiat percent ľudstva míňalo zdroje rovnakou intenzitou ako pätina najbohatších štátov, všetky zdroje planéty by sa vyčerpali v priebehu niekoľkých týždňov. Je smutné, že šíritelia paník neholdujú kritickému mysleniu: objem zdrojov je totiž vo veľkej časti najmä problémom nákladov ich ťažby. Okrem toho nemožno pochybovať, že ak by spomínané „chudobné“ štáty disponovali rozsahom slobôd podobným ich „bohatým“ vzorom, kvalita a intenzita vedecko-výskumnej činnosti by bola neporovnateľne vyššia. Prechod k spotrebe obnoviteľných zdrojov by tak prebiehal oveľa rýchlejšie.

Napokon je tu obľúbený problém globálneho otepľovania. „Ako riešiť problém klimatickej zmeny?“ pýtajú sa mnohí horliví klimatológovia a neuvedomujú si skutočnosť, že v problematike klimatickej zmeny ako javu spôsobeného ľudskou činnosťou nejestvuje podnes široký vedecký konsenzus. Do vleku paniky z klimatickej zmeny naskočilo i medzinárodné spoločenstvo, ktoré ustanovilo skupinu odborníkov určenú na skúmanie dopadov a možností zmiernenia následkov klimatickej zmeny, čím výrazne oslabilo možnosť získania objektívnych a presných diagnóz…

Ďalšie vzory

Vsúvanie neexistujúcich predpokladov je jedným z možných spôsobov kladenia otázok, ktoré vedú ku vzniku mýtu. Iným sú otázky, ktoré síce vychádzajú z pravdivých predpokladov, požadujú však riešenie problémov, ktoré sú buď neriešiteľné, marginálne, alebo nezmyselné. Otázky typu „Čo s poklesom biodiverzity?“, „Ako zastaviť globalizáciu?“, „Ako riešiť populačnú explóziu na juhu?“ alebo „Ako riešiť zadlženosť tretieho sveta?“ majú povahu podobnú ako skutočnosť, že sa vypaľuje Slnko a kôrnatie Zem.

Bez dôkladnej analýzy problému nie je možné prejsť k druhej fáze, teda nachádzaniu možností jeho riešenia. Svet sa neustále vyvíja a v mnohých prípadoch nie je v silách prírodných vied posúdiť, či je vývoj niektorých javov „dobrý“, alebo „zlý“, keďže nedokážu tieto javy dôsledne kvantifikovať. Preto sa mnohé environmentálne otázky upínajú na to, že kritizujú vývoj ako taký – čo je hlúpe a nebezpečné zároveň. Má zmysel uvažovať o tom, či pokles biodiverzity je javom kladným, alebo záporným? Aký prívlastok prisúdime globalizácii? Vieme sa zhodnúť na tom, akú hodnotu má pojem chudoby? Takto kladené otázky navyše presahujú ciele striktne vymedzených pravidiel vedy smerom k neférovému politickému boju. Stanovené problémy totiž predpokladajú stanovenie určitého modelu morálky, ktorý však nemusí byť správny alebo kompatibilný s cítením tej časti sveta, v ktorej sa rieši. Toto je neprípustné presahovanie cieľov vedeckého bádania.

Nespoznaný -izmus

Kategória lží o životnom prostredí má svoje špecifiká. Enviromýty nemajú silnú opozíciu a väčšina z nich je spoločensky plne akceptovaná. Mnohé environmentálne otázky pritom prekrúcajú poradie príčiny a následku a spôsob ich kladenia ovplyvňuje nezávislosť hľadania odpovede. Pre politikov, ktorí presadzujú morálne modely v praxi, je ťažké odpovedať na zle položenú otázku jej spochybnením. Médiá nemajú rady, ak niekto napáda zmysel nimi kladených otázok. V úsilí zodpovedať každú absurdnú otázku tak politici prispievajú k šíreniu mýtov. Verejnosť nadobúda presvedčenie, že ak sa o probléme hovorí, potom ten problém bezpochyby existuje.

Enviromýty majú ešte jedno skryté špecifikum. Ich prioritou je najmä otázka chudoby a hľadanie spôsobov jej odstránenia. Nech mi je odpustená trúfalosť tvrdenia, ale domnievam sa, že chudoba má síce mnoho nepríjemných dosahov na kvalitu ľudského života, cti však netratí. Glorifikácia problému peňazí na úkor duchovných hodnôt človeka je zo strany „envirobijcov“ neospravedlniteľná.

Minuloročný „summit Zeme“ v Johannesburgu bol prvou významnou udalosťou, ktorá mierne naštrbila základy súčasného nazerania na globálne environmentálne problémy. Svet však ešte zďaleka nie je v situácii, aby bol schopný prehodnotiť rozsiahlu mašinériu lží a poloprávd o životnom prostredí a položiť si „kacírske“ otázky o zmysle reštriktívnej environmentálnej politiky. Cesta k takémuto poznaniu je dlhá a vedie najmä cez hľadanie súvislostí environmentalizmu so zhubnými ideológiami minulého storočia.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 6.2.2003: PO TRATI

Najazdím vlakom 25 tisíc kilometrov ročne. Za prácou, od práce, za rodinou, od rodiny. Vlaky sú dlhé a meškajú. Pravidelní cestujúci už všetko prečítali, zjedli, vypili a vlak stále stojí v poli. Nastáva čas nekonečnej nudy, zrak nezáväzne blúdi vagónom.

Stojíme uprostred nedávno zrekoštruovaného úseku Cífer – Trnava. V dôsledku prestavby tohto úseku na moderný európsky štandard začali vlaky pravidelne meškávať, vlečúc sa a postávajúc, takže sme prestali stíhať pôvodné autobusové prípoje. To trvalo takmer rok. Potom zodpovední pracovníci prispôsobili harmonogram jázd na tejto trati i v cestovnom poriadku, predĺžením jazdy o štvrťhodinu. O niekoľko týždňov po tom, čo premiér slávnostne ukončil časť prestavby, bola prestavba ukončená. Odvtedy tie minúty trávime na železničnej stanici v Trnave. Trvá to už takmer rok, čo do práce a za rodinami cestujeme po zrýchlenej trati o štvrťhodinu pomalšie než po pomalšej trati predtým. Za rok to je 125 hodín pozerania na pole a budovu stanice. Päť dní venovaných spoločenskej hre, ktorá je v cene, i keď si ju neprosíte.

Neviem, ako by sa tvárili neskúsení cestujúci, keby to vedeli. My, ktorí sa vyznáme, ostávame pokojní. Pofajčievame na násypoch, vždy pripravení na zapísknutie naskákať späť. Sme zmierení s pravidlami hry. Osud nám pridelil rolu cvičených opíc, plniacich rozkazy dispečerov, logistov, šéfov podšéfov, jednoducho – Pánov Trate, ktorí cez monitor rozdávajú príkazy, kde pribrzdiť a kde zastať. Podstata ich hry je jasná: Ide o to, aby aj radový zamestnanec železníc mohol prežívať opojenie z nadvlády nad masou. Kráčať s prísnym výrazom po násype a mlčky si vychutnávať žiadostivé pohľady cestujúcich, ktorí by radi poznali príčiny státia. On, Pán Trate, to vie. My, služobníci, to nevieme.

Na Liptove to vždy má spád a premyslenú dramaturgiu. Všetci vieme, že vlaky v našich staniciach nestoja nikdy v strede stanice, pre „hrozbu“ pohodlného nástupu cestujúcich. Lokomotívy zastavujú po krajoch, vagóny ďaleko za staničnou budovou. Začína sa nácvik skackania a cupitania: s ruksakmi, lyžami, barlami a marhuľami. Prečo by mal výpravca šliapať až na koniec vlaku, keď tak môže urobiť tých tristo nastupujúcich?

V meste na strednom Považí vyznávajú iný štýl. Tam nechajú ráno v tme a mraze nastúpiť ľudí na vzdialený perón, aby neskôr, keď mal vlak už dávno stáť v stanici, ohlásili dávno známe meškanie. Zopárkrát sa stalo, že cestujúcich odvolali už na polceste. Skryť noviny, vstať, vyjsť z čakárne, prejsť sto metrov, vypočuť si hlásenie, vrátiť sa, vysmrkať roztopený nos.

V Bratislave na Vinohradoch zastavujú ranné vlaky tak, aby posledné dva vagóny stáli ešte pred nástupišťom, na moste. Dámy v lodičkách i páni v oblekoch skáču z výšky na ostré kamene a zábradlie mosta. Svojho času cestujúci celý rok obchádzali stanicu po rozmočenej hline, pretože staničný podchod bol uzavretý. Obchádzka trvala niekoľko minút. A výsledok rekonštrukcie? Stanica ostala bez kúrenia, stánkov a prístupných toaliet, zato však pribudla strecha nad schodmi (už druhá: novú podložili pod funkčnú starú) a miliónové investície do výťahov a zdvižných vozíkov pre telesne postihnutých. Na okraji mesta. Doposiaľ ich nik nevyužil…

Inokedy na Hlavnej stanici nechali nastúpiť ľudí na rýchlik napriek tomu, že v neďalekej Rači stálo pre výluku trate už mnoho predchádzajúcich vlakov. Páni Trate o meškaní pochopiteľne nemohli nevedieť. Ale čo je v pokladnici, to sa počíta. V takýchto prípadoch sa občas objavia neskúsení mladíci, ktorí sa pokúsia o prevrat, a chcú zmeniť rokmi zaužívané pravidlá hry. „Nespĺňate podmienky prepravy! Budem žiadať kompenzáciu cestovného!“ kričal raz mladý muž, ktorému predali miestenku na obsadené sedadlo, pretože vypravili vagón s menším počtom miest. Vlak bol preplnený a v kupé naňho zaútočili opití turisti, majitelia toho istého miesta. Bol to však neúspešný pokus. Podľa prepravného poriadku je jedinou povinnosťou železnice prepraviť cestujúcich, bez ohľadu na to, v akom čase a stave ich „dodajú“.

Vždy, keď sa vlak nehýbe, myšlienky smerujú k toaletám. Ktovie, či záchody v luxusných bytoch, ktoré postavili železnice zo svojho sociálneho programu, majú parametre staničných stôk. Len pár mesiacov po tom, čo sa pán premiér zúčastnil slávnostného spomalenia trate, získal jeho brat, ktorý spoluzodpovedá za smradľavé záchody, toaletu úplne čistú. Cestoval niekto z nich niekedy vlakom? Skúšal stráviť pol dňa v chodbe plnej smradu? Vie o tom, že v zime sa niet čím umyť, lebo voda je odstavená?

Skúsenosti pravidelných cestujúcich sú neoceniteľné. Pred sadnutím vyskúšajte funkčnosť osvetlenia a otvárania okien. Sadajte si do uličky, lebo okná netesnia a nemajú závesy. Mnohé dvere sú nefunkčné a neoznačené: ak vystupujete na opačnej strane, než ste nastúpili, treba ich vopred odskúšať. A najmä: nezabudnite na prípoje. Optimálne prepojenia spojov neexistujú. Medzi prípojmi býva najmenej štvrťhodinová prestávka. Vlaky v strede týždňa zívajú prázdnotou, no inokedy musíte stáť v uličke pri toaletách, pretože nik sa ešte nezamyslel nad primitívnou rovnicou plnenia vlakov v čase.

Liečba ťažko chorých štátnych mamutov je zložitá a dlhá, väčšinou však overená, známa a úspešná. Realizuje sa odštátnením a demonopolizáciou. „Liečba“ slovenských železníc však dospela do štádia, v ktorom sa z jednej štátnej a monopolnej organizácie vytvorili úplne rovnaké dve.

Štrajk železničiarov je pre všetkých tých, čo cestujú vlakom do práce, celkom rutinnou záležitosťou. Sme pravidelní cestujúci a vieme svoje. Opäť bude zábava. Pofajčíme po násypoch, trochu premrzneme a zaspíme. Vo vlaku, pochopiteľne, lebo luxus nepracovať v práci si môžu dovoliť len pracovníci železníc.

Stabilita je stabilita.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003, 6.2.2003

Domino Fórum, 6.2.2003: Simonov kolos

Keď pred štvrť rokom prevzal poľnohospodársky rezort predstaviteľ strany, ktorá samovoľne splynula v stredopravom vládnom spektre, stalo sa tak po desiatich rokoch nadvlády socialistického prístupu k riadeniu poľnohospodárstva. Tieto roky sa Bacova privatizačná suita s Koncošovým dotačným šafárením striedala v pravidelnom poradí.

Prvé vyjadrenia ministra Simona a štátneho tajomníka Radošovského boli síce opatrné, ale naznačovali šancu na zásadnejšiu zmenu aspoň v niektorých z oblastí, ktoré poľnohospodárstvo trápia najviac: teda v korupcii, v plytvaní s verejnými financiami a v nerovnoprávnosti všetkých foriem podnikania na pôde. Zdá sa však, že ani súčasný minister nebude schopný vrtieť agrárnym kolosom tak, aby striasol vírus socializmu zo svojich pozícií.

100 dní vlády neukázalo na ministerstve pôdohospodárstva zatiaľ žiadny zásadný pohyb: neuskutočnila sa radikálna výmena manažmentu a nebol vydaný žiaden predpis, ktorý by výrazne zmenil stratégiu riadenia poľnohospodárstva. K pozitívnym počinom – okrem dokončenia prístupových rokovaní v Kodani – možno počítať prísľub, že dotačné predpisy pre poľnohospodárov na rok 2004 budú známe už v polovici tohto roka, čo by bol počin vskutku významný. Užívatelia pôdy totiž potrebujú s dotáciami kalkulovať už pri zakladaní úrody a nie dodatočne, kedy už strácajú svoj zmysel.

Ministerstvo pokračuje v rozširovaní zverejňovaných informácií o poskytnutých dotáciách za uplynulé roky. To sa však dialo aj v záverečnej fáze Koncošovho riadenia, v zmysle nariadení predošlej vlády. Okrem toho, ani dnes sa verejnosť nedozvie nič o šafárení s tými dotačnými titulmi, ktoré mali v správe zrušené fondy: napríklad Štátny fond ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu, kde NKÚ už v roku 2000 konštatoval obrovské prerozdeľovacie prehmaty.

Reformný potenciál ministra pôdohospodárstva ohrozujú najmä dve skutočnosti. Tou prvou je silná a výborne zorganizovaná agropodnikateľská lobby (družstvá a obchodné spoločnosti) na čele s neprogresívnym šéfom komory Oravcom. Tá celkom zahlušuje potreby súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorí sú najefektívnejšími hospodármi na pôde. Tí, na rozdiel od Slovenska, požívajú u susedov veľké výhody a podporu.

Druhým rizikom je neskúsenosť dnešného vedenia. Najvyšší predstavitelia ministerstva sú síce bývalí agropodnikatelia, avšak chýbajú im elementárne znalosti činnosti rezortu, čo priznáva i sám minister. Zásadným nedostatkom je však najmä neexistencia pripravenej stratégie; aspoň takej, akú mala zdravotnícka a sociálna reforma. Minister totiž nedisponuje tímom dôveryhodných a schopných manažérov, schopných previesť zásadné zmeny rýchlo a účinne.

Ale napriek tomu: istá zmena k lepšiemu tu je. Zdá sa, že minister má lepšie priority. Zvyšovanie dotácií už nie je považované za nevyhnutnosť a na všetko účinný liek. Ekonomické výsledky poľnohospodárstva za uplynulé roky naznačujú odrazenie sa od dna. Je evidentné, že trh dokáže prevalcovať i byrokrata s jeho sériou nekonečných obmedzení. Ako skonštatoval i riaditeľ ekonomického výskumu Blaas, ani nižšie platby z Európskej únie nemusia pre slovenský agrosektor znamenať stratu konkurencieschopnosti.

Nové železničiarske pravidlo vraví, že ak minister podnieti štrajky, indikuje to zmenu k lepšiemu. Dočkáme sa kombajnových zátarasov?

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003 (6.2.2003)

Sme, 11.12.2002: Vzostup a pád (?) Michala Kravčíka

V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa vypracoval medzi uznávaných „guru“ našej environmentálnej mimovládnej scény Michal Kravčík. Od čias získania prestížnej Goldmanovej ceny zvestúva (aj prostredníctvom médií) občanom nové, vlastné poznatky o blížiacej sa kataklizme Zeme.

Veľmi dlho ponechávala slovenská vedecká obec Kravčíkove scestné teórie o vysušovaní krajiny nepovšimnuté. Úspech istej spriaznenej strany vo voľbách a zopár verejne prezentovaných Kravčíkových ambícií riadiť odborné rezorty však boli prekročením hranice, ktorá spustila lavínu nesúhlasných reakcií.

Nedávno dvadsať špičkových slovenských vedcov upozornilo, že teórie M. Kravčíka nevychádzajú zo základných poznatkov prírodných vied, nediskutuje sa o nich na medzinárodných ani národných vedeckých fórach, čo je štandardná súčasť serióznej vedeckej práce. Podľa nich sú odborne a vedecky neobhájiteľné. Za veľmi nebezpečné považujú, že niektoré Kravčíkove závery sú postavené na nepravdivých údajoch, ktoré vedú k účelovým interpretáciám.

Vzostup a pád Michala Kravčíka nie je na našej scéne výnimočným javom. Ambíciou vyhlásenia slovenských vedcov preto nie je iba zastaviť jednu konkrétnu nepravdu, ale aj zmeniť prax mnohých našich médií. Ich postoj k informáciám z tretieho sektora totiž svedčí o veľkej dávke pretrvávajúcej porevolučnej naivity, podfarbenej pokušením ľahkého bulváru.

Otvorená spoločnosť však musí vnímať a presadzovať zodpovednosť ako základný atribút slobody oveľa serióznejšie. Riešenia vychádzajúce z mimovládneho sektora síce vyzerajú občas jednoduchšie a efektívnejšie, ich odbornej argumentácii však až príliš často chýbajú prvky vedeckej oponentúry a predovšetkým zodpovednosti.

Nadišiel čas prestať známkovať štátnu vedu ako subjekt podporujúci „komunistickú“ ľavicu a neštátnu vedu spájať s „reformnou“ pravicou. Treba ich vnímať podľa toho, či argumentujú na základe vedecky overených skutočností. Vyhlásenie zástupcov štátnych i mimovládnych vedeckých organizácií k nesprávnym interpretáciám klimatických a hydrologických procesov na Slovensku na to dáva výbornú príležitosť.

Vyšlo v denníku SME 11.12.2002