blog.trend.sk: Nesociálne rozhodnutia sociálnej vlády

O tom, že Ficova vláda vracia ľuďom sociálny štandard, možno vážne pochybovať.

Sociálna demokracia považuje za jeden zo svojich hlavných cieľov obhajobu chudobných. Strana SMER-SD ho prenáša do jej troch cieľov: navrátenie sociálneho štandardu ľuďom, boj proti monopolom a proti zisku súkromných zdravotných poisťovní. Robert Fico ich považuje dokonca za natoľko dôležité, že práve tieto tri postavil ako základné podmienky pre strany, ktoré si Smer vyberal do koalície. (Lampa, TV JOJ Plus, 15.10.2009) Existuje však niekoľko politických agend pod vedením SMERu, ktoré tézy o sociálnej politike vlády dosť zásadne naštrbujú. Dve z nich spomeniem teraz.

Pozemková politika

Dôsledkom kauzy podozrivej reštitúcie na Slovenskom pozemkovom fonde je to, že peniaze, ktoré mali patriť všetkým občanom Slovenska, môžu patriť malej skupine zbohatlíkov. Nejde o malú sumu a vôbec sa tak nedeje prvý raz: týmto spôsobom môže štát prísť každoročne o mnoho desiatok, až stoviek miliónov euro (podrobnejšie som sa problému venoval napr. tu). Navyše o podobné sumy reálne prichádza fond každoročne pri lacných predajoch štátnych pôd a prenájmoch pôd v nakladaní štátu. Z týchto prostriedkov mohol veľkú časť použiť Smer práve na navrátenie sociálneho štandardu ľuďom. Nemôže ich však použiť, pretože namiesto toho sa nečinne prizerá na to, ako tieto peniaze tečú zbohatlíkom. Zmena na poste riaditeľa fondu v tomto prípade totiž vôbec nič neznamená, lebo vykrádanie štátnej kasy sa deje legálnou cestou a bude sa opakovať. Môžu za to podmienky, ktoré sú pre toto rabovanie umožnené a ktoré Ficova vláda nezmenila. Za to, že sociálna situácia najchudobnejších obyvateľov nie je lepšia, tak zodpovedá v tomto prípade priamo SMER-SD, ktorý dnes prostredníctvom riaditeľa fond ovláda a umožňuje rozkrádanie majetku štátu.

Mimochodom, ak už sme pri pozemkoch, tak osobitným problémom je aj ich vydržanie, ktorým sa veľmi často deje veľká nespravodlivosť a okrádanie najchudobnejších. Systém „uznávania“ držby za vlastníctvo Ficova vláda totiž taktiež nezmenila a veľmi pochybujem o tom, že by tak mala v pláne.

Odpadová politika

O systémovom zlyhávaní odpadovej politiky na Slovensku toho už bolo popísané mnoho (v mojom prípade napríklad tu,tu a tu). Jedna podstatná vec však nebola povedaná jasne: škodlivým dopadom zle nastaveného systému odpadového hospodárstva je to, že stojí občanov veľa peňazí. Menej by stál, ak by sa vláda Roberta Fica snažila nastaviť nakladanie s odpadmi na priame financovanie tými, ktorí za odpad (v jednotlivých fázach) zodpovedajú. V tom prípade by totiž za odpad zodpovedali len tí, ktorí sa budú snažiť nakladať s odpadom čo najefektívnejšie. Treba začať tým, že sa od systému odpojí Recyklačný fond, ktorý zbytočne predražuje nakladanie s odpadmi (teda odpojiť ho tak, ako to bolo cieľom tvorcov pri jeho zakladaní), a nahradiť ho kvalitnejším finančným mechanizmom.

Ostatný takýto príklad sa udial tento týždeň pri schvaľovaní “baterkovej” novely zákona o odpadoch. Ak by sociálna demokracia úprimne stála za svojimi cieľmi, tak by sa s novelou, ktorú navrhovali poslanci Jarmila Tkáčová a Ivan Štefanec (SDKÚ-DS), musel SMER-SD stotožniť. Nebol to totiž žiaden pravo-ľavý principiálny spor: išlo o jednoduché technické riešenie, ktoré malo nakladanie s odpadom z batérií a akumulátorov pre občanov zlacniť a zefektívniť. Ten, kto tomu zabránil, bol práve SMER a koaličné strany. Ten, kto kvôli tomu nebude za odpad platiť menej, je občan.

Tak poďme

„Poďme sa rozprávať o rozdieloch medzi pravicou a ľavicou … a o tom, či má strana sociálnodemokratický charakter, alebo nemá.“, vyzýval k diskusii v Lampe predseda vlády Štefana Hríba. V prípade týchto dvoch politík SMERu sa zdá byť odpoveď celkom zjavná: kým jedna Ficova ruka peniaze chudobným rozdáva, druhá im ich berie a dáva zbohatlíkom.

SMER prevzal pred viac ako rokom politickú zodpovednosť za chod Slovenského pozemkového fondu a od začiatku septembra i za ministerstvo životného prostredia. Ak to so sociálnou politikou myslí naozaj vážne, tak do volieb má dostatok času na to, aby s pozemkovou i odpadovou politikou spravil poriadok.

Článok bol uverejnený dňa 11. decembra 2009 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.

blog.trend.sk: Globálne otepľovanie: Európania prestávajú veriť

Európska komisia zverejnila výsledky špeciálneho vydania barometra o postojoch Európanov ku klimatickým zmenám. Napriek citeľnej snahe autorov publikácie o komentatívne vysvetľovanie verejnených údajov tak, aby poukazovali na dôležitosť boja proti globálnemu otepľovaniu v postojoch Európanov, viaceré údaje svedčia skôr o opaku – najmä o tom, že dôležitosť klimatickej agendy u Európanov stráca na význame. Tak sa zdá, že po nedávnom otrase spôsobenom kauzou „Climategate“ je to ďalšia nepríjemná udalosť, ktorá budúci týždeň neprivedie politické elity do Kodane v najlepšej nálade.

...

Celý článok bol uverejnený dňa 4. decembra 2009 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.

blog.trend.sk: Slovenský pozemkový fond – lukratívne pozemky za bazárové ceny

Tak tu máme ďalšiu škandalóznu reštitúciu na Slovenskom pozemkovom fonde. Tí, ktorí očakávali príbeh o dobrých a zlých politikoch, zrejme budú sklamaní. Tento kladných hrdinov postráda.

Fond od jeho založenia v roku 1991 síce ovládali najmä HZDS, SDĽ a SMK, ale miliardy korún, ktoré za tie roky mohli byť príjmom štátneho rozpočtu a nestali sa, už snáď mohli podnietiť k činu aj tých, ktorí si ich do koalície vybrali. Tie peniaze sa rozkotúľali všelikde a priebeh rôznych káuz nasvedčuje tomu, že aj do vreciek priaznivcov tých troch strán, ktoré fond v tom čase ovládali. Politické strany si totiž ponechávali a ponechávajú túto truhlicu na legálne okrádanie občanov vo svojej moci, bez najmenšej snahy čokoľvek podstatné zmeniť.

Princíp legálneho obohacovania sa je v prípade fondu celkom jednoduchý. Ak si občan-reštituent nemôže uplatniť svoj nárok na pôvodný pozemok (napríklad preto, lebo už má iného majiteľa, alebo je zastavaný), Slovenský pozemkový fond mu určí náhradný pozemok z vlastného portfólia. Pravidlá pre určenie náhradného pozemku však len minimálne zohľadňujú trhové rozdiely v cene pozemku, o ktorý reštituent prišiel, a pozemku, ktorý získa. Rozhodujúcim kritériom pre určenie ceny je totiž tzv. bonita pôdy, ktorá zohľadňuje (zjednodušene povedané) iba jeho predpoklady na využitie pre poľnohospodárske účely.

Výsledok? Úradník na fonde môže rozhodnúť, že reštituentovi pridelí náhradný pozemok, ktorého trhová cena – v prípade, že bude vyňatý z poľnohospodárskeho užívania – môže vzrásť i stonásobne oproti tomu, čo mohol získať z „pôvodného“ pozemku. Ak by sa fond rozhodol nevydávať takéto vzácne pozemky reštituentovi, ale ich predať podľa trhových pravidiel, mohol štát za tie roky zarobiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov eur. V prípade reštitúcií sú dnes známe zmluvy, v ktorých sa rozdiel medzi úradnou a trhovou cenou pozemku odhaduje až niekoľko stonásobný.

Podobné neefektívne transakcie a v podobných objemoch sa však na fonde dejú aj v prípade predaja pôd a prenajímania pôd, ktoré zostávajú v závetrí záujmu. V prípade prenajímania pôd, ktoré patrí k hlavným činnostiam fondu, je rozdiel medzi úradne stanovenou cenou, ktorá platí pri uzatváraní zmlúv, a cenou, ktorú by uzatvárali medzi sebou súkromné subjekty, podľa našich prepočtov v priemere dvoj až trojnásobný, čo by pri minuloročnom objeme tržieb z nájomného činilo únik na úrovni 20-25 mil. EUR (t.j. do 750 mil. Sk). Úľavy fondu na nájomnom predstavujú skrytú dotáciu pre poľnohospodárov na úkor ostatných občanov.

V prípade fondu nestačí skončiť konštatovaním, že k zmene podmienok na fonde dôjde vtedy, keď súčasnú vládnu garnitúru vymenia slušnejší politici. Isteže sa dá ľahko preukázať, že najmä ľudia okolo Mečiara a Slotu sa vyskytujú v kauzách, ktoré svedčia o ich bezmedznej chuti ukradnúť všetko, čo sa dá. Legálne obohacovanie sa na úkor občanov sa na fonde sa však zrejme nepodarí zastaviť nikdy – bez ohľadu na to, kto je pri moci – práve preto, že je legálne. Nenájde sa politická vôľa. Riešenie pritom existuje: treba výrazne znížiť úniky, ktoré pri predajoch, prenájmoch a reštitúciách nastávajú. Je potrebné stanoviť nové pravidlá určovania cien pozemkov, v ktorých sa cena pozemkov (a od nej odvinutých sadzieb nájomného) bude približovať k reálnym trhovým predpokladom, prinajmenšom na úroveň cien, ktoré sa v súčasnosti používajú pre výpočet sadzieb dane z pozemkov. V prípade predaja pozemkov je potrebné uplatňovať transparentné metódy trhovej súťaže.

Nazdávam sa, že väčšina pôd vo vlastníctve a nakladaní štátu (cca. 6%, resp. 18% poľnohospodárskeho pôdneho fondu) by mala byť čo najrýchlejšie predaná do súkromného vlastníctva, avšak pod striktne trhovými pravidlami. K tomu však tiež chýba politická vôľa.

Dovetok

V komunistickom režime si pohlavári vytvorili sieť predajní, v ktorých bolo možné lacno nakúpiť luxusný tovar. V demokratickom režime majú politici iné trafiky: štátno-neštátne fondy (napríklad Slovenský pozemkový fond a Recyklačný fond), v ktorých si môžu nakúpiť lukratívny tovar za bazárové ceny, celkom legálnou a počestnou cestou. Nebol by som prekvapený, ak by bol Slovenský pozemkový fond zostal ešte mnoho desaťročí zaradený do programu politických hier (teda opozícia naháňa koalíciu, po zmene moci si vystriedajú úlohy, výsledkom bude len častá výmena riaditeľov fondu), s tichou dohodou všetkých zúčastnených. Môže tak fungovať až do čias, kým nestratí svoje imanie. Napokon, v čom je problém? Zlodeji budú opäť bohatší a deficit rozpočtu verejnej správy u nás vykrývame zadlžovaním občanov.

Článok bol uverejnený dňa 2. decembra 2009 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.

Videokomentár: Za tento kšeft zodpovedá Fico

Videokomentár Radovana Kazdu, analytika KI, o poslednej pozemkovej kauze a o tom, prečo sa vôbec dá stále takto s pozemkami kšeftovať.

http://www.tyzden.sk/rozhovory-dna/r-kazda-fico-sa-lacno-zbavuje-zodpovednosti.html

Sme, 30.11.2009: Climategate mašinériou nezatrasie

Veľmi pochybujem o tom, že by kauza „Climategate“, ktorá sa prehnala zahraničnými médiami v ostatných dňoch, mohla zatriasť politikou znižovania produkcie skleníkových plynov (viac o kauze napr. tu). Na túto pochybnosť totiž existuje hneď niekoľko dôvodov.

Na riziká dôveryhodnosti vedeckých výstupov, ak sa bádanie realizuje v podmienkach masívnej vládnej kampane, pod gigantickou administratívou a vládnymi dotáciámi do výskumu a biznisu, upozorňujú totiž viacerí vedci už mnoho rokov. Nikdy to však nemalo dopad na rozbehnutú regulačnú politiku. Najnovším takýmto prípadom je zverejnenie časti emailovej korešpondencie renomovaných klimatológov, „alarmistov“ globálneho otepľovania. Kauzu dnes prezentujú média pod označením „Climategate“. Z nej vyplýva podozrenie, že niektoré závery vedeckého bádania vznikali „prikreslením“ neexistujúcich údajov do výstupov, tak, aby vyhovovali klimatickým regulátorom. Tento fakt síce nemusí znamenať popretie hypotézy o zmene klímy, avšak na závažné procesné pochybenia v hodnotení pozorovaných klimatických javov, napríklad pri tvorbe správ IPCC, upozorňovali viacerí vedci už dávno. Nehovoriac o tom, že veľmi podobnému obvineniu z falšovania údajov v teplotných radoch čelí v týchto dňoch i novozélandský vládny výskumný inštitút NIWA.

Druhým dôvodom je masívna podpora vládnych regulácií zo strany verejnosti. Boj proti globálnemu otepľovaniu sa za dve desaťročia od svojho vzniku stal do takej miery rešpektovanou a závažnou politickou agendou, že na potvrdzovanie tézy o vplyve človeka na globálne otepľovanie už vôbec nie je odkázaný. Celkom postačuje, že existuje veľký (iracionálny) dopyt verejnosti po téme. Je to niečo podobné, ako keď vláda podporuje niektorý okrajový šport, napríklad vodný slalom. Nie je to nijako užitočná alebo inak prospešná činnosť. Je to len veľmi drahá hračka, ktorú reálne vykonáva zopár ľudí. Predsa však veľa ľudí chce, aby ju vláda podporovala. „Uhlíková agenda“ má navyše silných podporovateľov: je poháňaná významnou časťou občianskej spoločnosti, masou vládnych zamestnancov a uhlíkovým biznisom. Toto klimatické šarlatánstvo sa šíri už i na školách, takže o dorast budúcich „spasiteľov sveta“ je dostatočne postarané.

Tretím dôvodom, pre ktorý už zrejme nebude možné zastaviť drastické vládne výdaje na nezmyselnú agendu, je práve tlak „dobývačov renty“, ktorí neustále bombardujú vládu s novými návrhmi opatrení. V máji tohto roku sa v Kodani uskutočnil „predkodaňský“ summit lídrov v klimatickom biznise za účasti významných politických autorít. Drvivú väčšinu panelistov tvorili zástupcovia spoločností, ktoré vznikli z vládnych zásahov voči trhu s energiami a z regulácií produkcie skleníkových plynov. Panelové diskusie patrili k tomu najnechutnejšiemu, čo sa dá na týchto akciách zažiť: lídri biznisu s pátosom záchrancov planéty požadovali od vlád, aby ešte viac podporovali ich podnikateľský zámer...

O týždeň začne v Kodani klimatický summit OSN (UNFCCC), ktorý má ambíciu stať sa udalosťou roka. Regulácie emisií skleníkových plynov sú vlakom, ktorý nemôže zastaviť ani presvedčivý dôkaz o tom, že ľudia nemajú na zmeny klímy významný vplyv. Po Kodani by malo byť zjavné, že ľudia budú za energie platiť ešte viac a celkom zbytočne, že chudobní budú chudobnejší a bohatí bohatší. Otázkou ostáva, či finančná kríza aspoň pribrzdí výdavkovú rozšafnosť niektorých krajín.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 30. novembra 2009.

blog.trend.sk: Ako prerozdeľuje Recyklačný fond?

Recyklačný fond rozdeľuje podľa zákona, ale veľmi neefektívne.

Takto možno zhrnúť názory na činnosť fondu zo strany veľkej časti výrobcov a dovozcov tovarov (napr. tu a tu), médií (napr. tu), ale aj politikov (napr. tu). Dôvodom je spôsob riadenia a kontroly fondu, ktorý mu bol zo zákona určený. Ten mu nedával a nedáva dobré predpoklady pre transparentné a efektívne prerozdeľovanie (viac som sa téme venoval tu). Keďže činnosť fondu nepodlieha kontrole Najvyššieho kontrolného úradu ani Slovenskej inšpekcie životného prostredia, ba ani správnemu konaniu, je dosť ťažké získať predstavu o tom, čo v prípade fondu naozaj znamená „neefektívne prerozdeľovanie“.

Aby sme túto predstavu získali, pokúsme sa o rekonštrukciu jedného z nedávnych prípadov.

"Pridelená" konferencia

V parlamentnej rozprave k novele zákona o odpadoch v júni tohto roku navrhol bývalý minister životného prostredia László Miklós, aby Ministerstvo životného prostredia SR (MŽP) zorganizovalo konferenciu o problémoch systému separovaného zberu a recyklácie odpadov a odpadov z obalov v Slovenskej republike. Parlament tento návrh podporil drvivou väčšinou poslancov koalície i opozície. Čo však nasledovalo potom? Mnoho nepochopiteľných rozhodnutí ministerstva, ale najmä Recyklačného fondu. Na ich konci je schválená žiadosť o dotáciu, ktorá nesie veľa príznakov mrhania s prostriedkami fondu.

Po prvé: Rozhodnutie MŽP o spôsobe financovania konferencie

MŽP má široké skúsenosti s organizovaním konferencií vo vlastnej réžii, najmä prostredníctvom svojich rozpočtových a príspevkových organizácií. Určite to nemožno považovať za efektívne riešenie, nakoľko na trhu je konkurencia množstva poskytovateľov takýchto služieb, ktorí by v súťaži mohli stlačiť cenu za uskutočnenie konferencie výrazne nadol. Tentoraz však ministerstvo neuskutočnilo súťaž a nerozhodlo ani o poverení pre vlastnú organizačnú zložku. Ministerstvo využilo uznesenie parlamentu, ktoré mu poskytlo možnosť preniesť túto finančnú záťaž (spôsobenú nerozvážnosťou poslancov) na Recyklačný fond. Ten návrh prekvapujúco akceptoval.

Po druhé: Súhlas RF s návrhom MŽP

V odpovedi na žiadosť o informáciu MŽP uviedlo, že „na základe uznesenia NR SR sa uskutočnilo rokovanie medzi MŽP SR a vedením Recyklačného fondu, kde bola dohodnutá spolupráca pri finančnom a organizačnom zabezpečení konferencie, pričom RF na seba prevzal finančné zabezpečenie konferencie“. Recyklačný fond však nie je subjektom, ktorý podlieha ministerstvu a jeho úlohou rozhodne nie je preberať záväzky ministerstva. Fond má prijímať žiadosti, o ktorých kvalite má následne rozhodnúť správna rada fondu. V tomto prípade však fond vopred rozhodol, že schváli projekt na konkrétny účel „objednaný“ ministerstvom. Isteže je teoreticky možné, že by správna rada mohla predloženú žiadosť nechváliť, ak by bola nekvalitná, ale položme si otázku: môžeme o tom uvažovať reálne, ak vieme, že na prevzatí financovania (navyše v časovej tiesni, keďže konferencia sa podľa uznesenia parlamentu mala uskutočniť do 30. septembra) sa predtým dohodol s ministerstvom? Fond svojou dohodou s ministerstvom vedome oslabil nezávislosť rozhodovania správnej rady, pretože ho dostal pod tieseň času i spomínanej „dohody“. Na ňu nemal vôbec pristupovať, pretože tá je v rozpore s princípom nezávislého rozhodovania správnej rady.

Po tretie: Schválenie dotácie

Dohodou s Recyklačným fondom tak ministerstvo objavilo spôsob, akým môže parlamentom zadanú úlohu „vybaviť“ bez verejného obstarávania a bez vlastných nákladov. Fond totiž neobstaráva konkrétne projekty, ale rozhoduje o žiadostiach, ktoré obdrží. Konečne sa tak v príbehu môže „zjaviť“ žiadateľ, ktorý o túto dotáciu požiada a dotáciu, na rozdiel od iných prípadov, bude mať istú.

V tomto prípade sa “neočakávaným” žiadateľom stala fyzická osoba Elga Brogyányová – UNIKA, ktorá, akokoľvek bizarne to znie, podala na nezávislý fond žiadosť o poskytnutie dotácie na zrealizovanie konferencie, ktorú parlament uložil zorganizovať ministerstvu. Na základe koho rozhodnutia sa táto objednávka parlamentu „dostala“ práve k Elge Brogványovej? Kto ju tým poveril? Mohol si žiadosť na tú istú konferenciu podať i niekto iný? To sa nedozvieme, nakoľko zákon zrejme nebol porušený a z informácií, ktoré máme od ministerstva i Recyklačného fondu, vyplýva len to, že sa obaja odpovedi vyhýbajú a svorne odkazujú na kompetencie fondu (tu a tu).

Po štvrté: Výška dotácie

Pri poznaní spôsobu, akým sa „víťazným žiadateľom“ stal vopred určený podnikateľ, nemožno sa čudovať ani podivuhodnej výške udelenej dotácie. Elga Brogványová – UNIKA získala na zorganizovanie dvojdňovej konferencie od fondu až 30 tisíc EUR, teda takmer 904 tisíc SKK. Škoda, že sa tejto príležitosti získať lukratívne peniaze z fondu nedostalo viacerým podnikateľom na trhu s konferenciami. Ešte väčšia škoda je, že sa fond neporadil s tými, ktorí takéto akcie organizujú. Len pre porovnanie: keďže tiež patrím k tým, ktorí organizujú konferencie (aj o odpadoch) a zostavujem ich rozpočet, vrátane konferencií, ktoré mali veľmi podobnú štruktúru a rozsah ako tá, na ktorú bola schválená dotácia, dovoľujem si ponúknuť čitateľom triezvy odhad, že aj pri ľahkom nadhodnotení výdavkov bolo možné túto konferenciu zorganizovať s nákladmi menšími ako je polovica schválenej dotácie, pri nezmenenej kvalite a rozsahu služieb. V odhade sa opieram aj o osobné poznatky z účasti na dotyčnej konferencii.

Treba veriť, že Recyklačný fond zverejní podrobné zúčtovanie projektu. Som presvedčený, že to nebude príjemné čítanie. Naznačuje to i fakt, že prostriedky fond zmluvne viazal na rozpočet, ktorý bol zostavený v jednej veľmi jednoduchej tabuľke, obsahujúcej len dve (!) rozpočtové sumy. A aký rozpočet bol v samotnej žiadosti? To nevieme, fond to totiž odmieta zverejniť.

Za pozornosť stojí i fakt, že fond rozpočtoval konferenciu aj zo zdrojov sektorov, ktoré s obsahom konferencie nemali vôbec nič spoločné (napríklad zo sektoru vozidiel či opotrebovaných pneumatík), takže minul poplatky výrobcov a dovozcov týchto komodít celkom nelegitímne. Ďalšou pozoruhodnosťou je, že správna rada schválila žiadateľke vyššiu sumu, než sama požadovala…

Summa summarum

László Miklós inicioval rozhodnutie parlamentu o tom, aby ministerstvo zorganizovalo konferenciu o odpadoch s obsahom „ušitým“ pre poslancov výboru pre životné prostredie. Na konferenciu však prišiel sám, aj to len na prvú časť programu prvého dňa.

Správna rada Recyklačného fondu sa dobrovoľne vzdala nezávislosti v rozhodovaní o časti prostriedkov fondu a pridelila prostriedky na zrealizovanie akcie v sume, ktorá mohla byť oveľa nižšia. Podľa odhadov uvedených v tomto článku Recyklačný fond zrejme pripravil platcov do fondu svojim legálnym, ale neefektívnym použitím prostriedkov, prinajmenšom o sumu vo výške 15 tisíc EUR (450 tisíc SKK).

Článok bol uverejnený dňa 12. októbra 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.

Konzervatívne listy, 07-08/2009: Recyklačný fond to má zrátané

Jedno sa zakladateľom Recyklačného fondu musí uznať. V roku 2001 sa im podaril priam husársky kúsok – zabezpečiť zhodnocovanie odpadov spôsobom, ktorý je vo svete unikátom. Vytvorili systém, ktorý je síce extrémne drahý, slabo kontrolovateľný a s vysokým rizikom korupcie, ale zato permanentne zlyhávajúci a v plnení cieľov hlboko podpriemerný.

Recyklačný fond je výstavným pomníkom fušerstva dlhoročného (a dnes už našťastie bývalého) ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa. Nie je to mienené ako lacný bonmot: vďaka vysokým poplatkom, ktoré prinútil platiť podnikateľov do Recyklačného fondu (RF), tu dnes máme spracovateľský priemysel, ktorý možno prirovnať k takým relikviám socializmu, akými sú zakonzervované závlahové sústavy. Tie stáli milióny československých korún, viaceré z nich však boli využité len minimálne alebo vôbec.

Po rokoch blahobytu začali fondu vysychať príjmy, preto nečudo, že si jeho predstavitelia u poslancov súčasnej koalície „zariadili“ zmenu zákona o odpadoch, ktorá by fondu mala zabezpečiť nové dane od občanov. Prezidentovo veto však vystavilo poslancov k urobeniu „reparátu“.

Ako sa však taký reparát robí? Možno tak, že sa pozrieme na pomerne krátku históriu politiky zhodnocovania odpadov na Slovensku. Keď vláda zakladala neprirodzený trh zhodnocovania odpadov, mala predovšetkým vytvoriť motivačné nástroje pre všetkých účastníkov materiálového toku tak, aby sa na ňom zúčastňovali, a zároveň vytvoriť trh, ktorý bude fungovať s nízkymi nákladmi (tzn. najmä so širokým konkurenčným prostredím spracovateľov a s prehľadným tokom financovania zhodnocovania odpadov tak, aby sme ho vedeli zhodnotiť), a zároveň zhodnocovať odpad na úrovni najnižšieho limitu zhodnotenia, ktorý je stanovený európskou legislatívou, keďže každý kilogram navyše zaťažuje výdavky podnikateľov i spotrebiteľov.

O tom, že sa to Lászlóvi Miklósovi nepodarilo, svedčí hneď niekoľko faktov.

Po prvé: zhodnocovanie odpadu má na Slovensku veľmi neprehľadné a zložité financovanie. Pri pátraní po otázke koľko celý systém stojí totiž čoskoro zistíme, že na zhodnotenie odpadov prispieva občan minimálne šesťkrát:

1.) v cene výrobku, v ktorej je zahrnutý poplatok výrobcu a dovozcu pre RF;
2.) v cene výrobku, v ktorej sú zahrnuté náklady kolektívnych systémov na zhodnotenie odpadu;
3.) v cene služieb, v ktorej sú zahrnuté poplatky do Environmentálneho fondu;
4.) v poplatku za komunálny odpad;
5.) v dani z príjmu, ktorej časť sa stáva príjmom obcí transferom od štátu v rámci fiškálnej decentralizácie, pričom obce z nich následne vykrývajú podstatnú časť výdavkov, vrátane tých na odpadové hospodárstvo;
6.) v daniach, ktoré občan odvádza štátu, ktorý časť posiela ako svoj príspevok do spoločného rozpočtu EÚ, ktorého nemalá časť sa stroví prostredníctvom štrukturálnych fondov EÚ, a to i na projekty v odpadovom hospodárstve.

Po druhé: zatiaľ čo prirodzenou snahou kolektívnych systémov je zhodnocovať čo najlacnejšie, v prípade Recyklačného fondu to neplatí, nakoľko je to štátom založená organizácia, ktorá nepodniká so svojim aktívami, ale s aktívami, ktoré dostáva pravidelne zo zákona od podnikateľov. Pochybnosti nad tým, či fond prispieva k budovaniu lacného a efektívneho trhu, zvyšujú i ďalšie skutočnosti: činnosť fondu nepodlieha ani kontrole Najvyššieho kontrolného úradu SR ani kontrole Slovenskej inšpekcie životného prostredia, nepodlieha správnemu konaniu a nepodlieha povinnosti plniť recyklačné limity. Naše skúsenosti s odmietaním poskytnutia i základných informácií zo strany fondu navyše svedčia o veľmi slabej možnosti jeho verejnej kontroly.

Po tretie: ceny za spracovanie (napríklad elektroodpadu) sú na Slovensku v porovnaní so susednými krajinami veľmi vysoké, čo naznačuje, že trh u nás nie je dostatočne široký, ale práve naopak, zúžený až k miestami takmer monopolnému postaveniu niektorých spracovateľov na trhu. To všetko s veľkým prispením štátom založeného fondu, ktorý to všetko v podstate riadil. Výsledok? Celú polovicu všetkých doteraz udelených dotácií z fondu dostalo len 20 slovenských firiem.

Ak si položíme otázku, či môže byť systém zhodnocovania odpadov na Slovensku efektívnejší i bez existencie Recyklačného fondu, potom vyššie spomenuté súvislosti naznačujú, že určite áno. Dokonca možno očakávať, že systém zhodnocovania odpadov bez akýchkoľvek platieb do RF by si vyžadoval zvýšenie výdavkov podnikateľov len v miere, ktorá by bola oveľa nižšia, ako sú ich momentálne povinnosti voči fondu – takže celý systém by bol oveľa lacnejší.

V odbornej verejnosti dnes nájdete len málokoho, kto by podporoval zotrvanie Recyklačného fondu v systéme financovania odpadového hospodárstva na Slovensku. Nenájdete však takmer nikoho, kto by podporoval navrhované zvyšovanie výdavkov fondu. Snáď s výnimkou klientov a predstaviteľov samotného fondu, ktorého príjmy na vlastnú správu (najmä mzdy) sú „čistou náhodou“ priamoúmerne závislé práve od výšky celkových príjmov.

Nevídane rýchly spôsob, akým sa Recyklačnému fondu podarilo presadiť novelu zákona o odpadoch, nasvedčuje, že to jeho predstavitelia majú dobre zrátané. Ako by im to mali zrátať v parlamentnom reparáte poslanci? Škrtnutie pozmeňovacích návrhov zo strany fondu by bolo v prospech občanov. Odpadové hospodárstvo si i beztak vyžaduje podstatnejšie systémové zmeny.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2009.

Videokomentár: Štátne lesy - začarovaný kruh

Radovan Kazda komentuje situáciu po odchode generálneho riaditeľa Štátnych lesov Jozefa Minďáša, ktorý sa svojej funkcie vzdal po tlaku zamestnancov. Tí už pred časom upozornili na klientelistické praktiky pri riadení tohto podniku. Takisto podali aj trestné oznámenie pre trestný čin nehospodárneho nakladania s majetkom štátu a v oznámení uviedli 27 prípadov prenajímania poľovných revírov, predajov nehnuteľného majetku, zmlúv na poskytovanie služieb aj predajov dreva, pri ktorých majú podozrenie z trestnej činnosti. Nový riaditeľ, ktorý nastúpi po Minďášovi to bude mať ťažké. „O tom, či mu rodina Mečiarovcov dovolí normálne fungovať, možno iba špekulovať“ hovorí aj v aktuálnom vydaní časopisu .týždeň Gabriel Beer.

Videokomentár tu: http://www.tyzden.sk/rozhovory-dna/r-kazda-statne-lesy-zacarovany-kruh.html

blog.sme.sk: Kto visí na šnúrke od gatí Recyklačného fondu?

Recyklačný fond v ostatných dňoch predviedol unikátny precedens v histórii Slovenska: toto servisné pracovisko, ktoré by sa v procese tvorby práva malo vyjadrovať maximálne k technickým záležitostiam vykonania novej regulácie, našlo odvahu celkom otvorene, priamo a s náležitým „piár“ presadiť zavedenie novej dane pre občanov a podnikateľov. ...

Celý článok bol publikovaný na blog.sme.sk dňa 3. júla 2009 a je dostupný tu.

blog.trend.sk: Zákon o odpadoch: Smutné dobrodružstvo dobývania renty

Ďalšie deformácie trhu v zákone o odpadoch

Pozmeňovací návrh Recyklačného fondu v parlamentom prerokovávanej novele zákona o odpadoch, ktorým sa zaoberal predchádzajúci text, nie je jediným návrhom, ktorý bol k novele dodaný. Pozrime sa na ďalší návrh Recyklačného fondu a na jednu súčasnú reguláciu, ktorá zbytočne predražuje ceny pri nakladaní s odpadmi.

Odpad nie je tovar?

Jedným zo súčasných ustanovení zákona je regulácia, podľa ktorej sa nebezpečný odpad musí spracovávať prednostne na Slovensku a len v prípade, že také kapacity u nás nie sú, môže byť zhodnotený v inej krajine Európskej únie. Toto obmedzenie je zjavne (a celkom zámerne) diskriminačné voči spracovateľským kapacitám v iných krajinách únie i napriek tomu, že voľný pohyb tovarov patrí k jej základným pilierom. Podľa právnej analýzy spracovanej pre IT Asociáciu Slovenska sa v prípade nebezpečného odpadu môže preprava obmedziť len na odôvodniteľné prípady rizika poškodenia životného prostredia. Tieto však vo väčšine prípadov môžeme považovať za zanedbateľné, keďže ide o prevoz tovaru v podmienkach prísnych environmentálnych noriem spoločenstva (environmentálne riziká napokon nie sú ani argumentmi ministerstva pre zachovanie opatrenia), nehovoriac o tom, že prepraviť nebezpečný odpad ku spracovateľovi pár kilometrov za hranice namiesto jeho vozenia k najbližšiemu spracovateľovi na Slovensku má často zjavné environmentálne výhody. Na pozadí problému vystupuje opäť Recyklačný fond (RF). Mechanizmus „budovania spracovateľských kapacít“, ktorý mu bol určený ministerstvom, je náchylný viesť k tomu, že na trhu spracovateľov odpadu vzniká menej firiem než by tomu bolo vtedy, ak by sa trh vyvíjal len od dopytu držiteľov odpadov (v niektorých segmentoch dnes existuje na slovenskom trhu len jediný spracovateľ). Tým fond posilnil vplyv slovenských spracovateľov na určovanie cien za spracovanie odpadov. V súčasnosti platné opatrenie tak reálne zvyšuje predpoklad, že ceny za zhodnotenie nebezpečného odpadu sú vyššie, než by tomu mohlo byť v konkurenčnejšom prostredí trhu Európskej únie. Pozmeňovací návrh k novele zákona, ktorého cieľom má byť deregulácia dovozu a vývozu, ministerstvo životného prostredia neodporúča schváliť, na obhajobu súčasného stavu argumentuje jeho nesúladom návrhu s „plánom“ odpadového hospodárstva. Ten však neurčuje a ani nemôže určovať, ktorý spracovateľ má odpad spracovať.

Príspevky obciam: viac, ale bez záruky

Kríza trhu druhotných surovín v ostatných mesiacoch viedla ministerstvo k rozhodnutiu presadiť v novele zákona opatrenie, podľa ktorého by mal Recyklačný fond začať viac podporovať separáciu zberu v obciach než budovať spracovateľské kapacity. V rozhodnutí možno zohrával svoju úlohu i fakt, že počas siedmich rokov pôsobenia Recyklačného fondu postupne klesala potreba podpory budovania ďalšieho spracovateľského priemyslu. V legislatívnom návrhu sa to premietlo do opatrenia, podľa ktorého príjmy všeobecného sektora fondu, z ktorého sú vyplácané príspevky obciam, by mali vzrásť z 12 % na 25 % zo všetkých príjmov fondu od výrobcov a dovozcov. Proklamovaný cieľ ministerstva však nevyznieva celkom presvedčivo. Podľa údajov z výročných správ a internetovej stránky Recyklačného fondu totiž vyplýva, že v rokoch 2003-2008 bolo na príspevkoch do fondov RF vybratých takmer 4 mld. Sk, zatiaľ čo vyplatené nárokovateľné príspevky obciam zo všeobecného sektora činili len 260 mil. Sk, teda 6,53 % z možných 12 %, čo je len niečo viac ako polovica z možnej sumy, ktorá mohla byť určená obciam na podporu separácie odpadov.

Problémom uvedeného návrhu je i skutočnosť, že prispievateľom do všeobecného sektora sú i producenti odpadov, ktorí nemajú s komunálnym odpadom nič spoločné. Týka sa to najmä výrobcov a dovozcov vozidiel, ktorí tak celkom nespravodlivo musia prispievať na zhodnocovanie odpadu, ktorý sami neprodukujú (podrobnejšie tu).

Vie ZMOS, čo presadzuje?

Očakávania, že by Recyklačný fond obciam začal skutočne vyplácať vyšší príspevok, spochybňuje pozmeňovací návrh zo strany RF, „vďaka“ ktorému sa fondu otvárajú možnosti pre vyplácanie obligatórneho príspevku nielen obciam, ale i spracovateľom odpadu. Paradoxom tohto návrhu je, že ho spolu s fondom predložilo i Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré vo fonde zastupuje podpredsedníčka správnej rady Viera Krakovská. Návrh totiž mení i podmienky nárokovateľnosti vyplácania obligatórnych príspevkov pre obce a mestá, pričom ich podmieňuje uzavretím zmluvy fondu s prevádzkovateľom zariadenia na materiálové zhodnocovanie odpadov alebo zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov. Navyše z návrhu vyplýva, že nárokovateľnosť na príspevok by sa už netýkala len obcí, ale aj recyklátorov. Nejasné znenie návrhu umožňuje i ten výklad, že prakticky by to mohlo viesť k obmedzeniu obligatórnych príspevkov pre tie obce, ktoré budú zhodnocovať odpad prostredníctvom prevádzkovateľov zariadení, ktoré nemajú zmluvu s Recyklačným fondom. Toto opatrenie by mohlo zásadne zvýšiť riziko vyplácania príspevkov len pre fondom preferované obce, alebo pre obce, ktoré sa podriadia fondom preferovanému spôsobu zhodnocovania odpadov. Okrem toho (aj podľa názoru ministerstva, ktoré s návrhom nesúhlasí) by na základe tohto ustanovenia obce stratili priamy nárok na vyššie uvedený príspevok (podrobnejšie tu). Fond by týmto opatrením mohol získať významné rozhodovacie právomoci nielen nad prerozdeľovaním veľkej časti finančných prostriedkov fondu, ale aj pri monopolizácii spracovateľského priemyslu v SR.

RF je nesystémový prvok

Recyklačný fond sa počas siedmich rokoch činnosti ukázal byť dosť málo spoľahlivým nástrojom pre podporu separácie odpadu v obciach, nakoľko významnú časť príspevkov zo všeobecného fondu transferoval napríklad na spolufinancovanie projektov z iných sektorov alebo na projekty (aj) vlastnej prezentácie v médiách (prílohy denníkov a časopisov, televízne relácie). Keďže primárny účel jeho založenia, ktorým bola podpora vybudovania recyklačného priemyslu, je už splnený, cieľom zásadnej novely zákona by malo byť zrušenie fondu a vytvorenie nového nástroja na podporu separácie odpadov v obciach na súkromnej báze, bez zakladania štátnych podporných fondov.

Deregulovať sa dá

Odpadová politika vlád a medzinárodných spoločenstiev viedla k založeniu trhu s odpadom na zhodnotenie, ktorý by bez rozsiahlych regulácií vlád nevznikol. Tento proces je vzhľadom na jeho širokú podporu verejnosťou nezastaviteľný, ale to nie je dôvod pre to, aby legitimizoval vládu k presadzovaniu opatrení, ktoré predražujú odpad tak pre výrobcu, ako aj pre spotrebiteľov. Trh s odpadmi v SR je týmito nežiaducimi reguláciami v súčasnosti výrazne zaťažený.

Schvaľovanie súčasnej novely zákona o odpadoch je ďalším smutným príbehom „dobývania renty“ zo strany štátnych úradníkov a tých, ktorí profitujú z väzieb na úradníkov a na vládou podporované nástroje odpadového hospodárstva. Prvou dobrou možnosťou, ako prispieť k vzniku fungujúceho systému zhodnocovania odpadov s nízkymi cenami, je podporiť len tie návrhy, ktoré podporujú liberalizáciu trhu s odpadmi, znižovanie neefektívnych výdavkov a trhovo konformnejšie prístupy k regulovanému trhu s odpadmi.

Článok bol pôvodne uverejnený dňa 23. júna 2009 na blogu KIosk a nájdete ho tu.