Kopni si do svojho košického policajta

Keby sme nežili v krajine, v ktorej to s politickou korektnosťou preháňa už aj parlamentná pravica, povedal by som, že mi je veľmi ľúto, že šesť mladých Rómov muselo znášať šikanu zo strany košických policajtov. Povedal by som však zároveň aj to, že mi je smutno zo spoločnosti, ktorá sa hrá na prázdne gestá o výmene kádrov a predstiera obrovskú zásadovosť spôsobom, ktorý im je preferenčne užitočný. A vôbec by som sa nebál povedať i niekoľko slov na férovú obhajobu vinníkov. Lenže v takej krajine žijeme, preto budem ticho i ja.

O vine

Od počiatku je onen nechutný skutok policajtov prezentovaný médiami v náležitej dramatizácii, teda prirovnávaním ich činu k „esesáckym praktikám“ (link), „besniacim policajtom“ (link), „brutálnemu šikanovaniu“ (link) či „mučeniu“ (link). Pripusťme novinárom právo prifarbovať skutkovú podstatu činu podobnými výrazmi, ak majú pocit, že píšu pre bulvár. Celkom príznačné však je, že sa ani nepokúsili vysvetliť, o čo v kauze ide: že v tom čine policajtov sa premieta aj ich snaha vychovávať mladých "spratkov" - primitívnou metódou, ktorá však na Slovensku vôbec nie je výnimočná; že sú to radoví policajti, ktorí si zjavne potrebovali nájsť obeť, aby sa mohli „ukojiť“ aspoň z nejakého pocitu moci (pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím: veľmi podobným syndrómom trpia napríklad nižší štátni úradníci alebo sprievodcovia vo vlaku). A áno, je v nich aj kus nenávisti voči rase, s ktorou sa pri nepríjemných stretoch stretávajú v oveľa vyššej miere ako s tou „ich“.

Zdá sa, že niekto tu má v otázke viny celkom jasno, lenže takéto zjednodušenie odhaľuje neschopnosť vnímať oba skutky ako logický dôsledok toho, čo sa na východnom Slovensku deje. A týka sa to aj parlamentnej pravice, ktorá opäť raz nereaguje, alebo prezentuje povrchné, „politicky korektné“ postoje. Škoda, že nie sú schopní pripustiť zložitejší pohľad na problém. Ak by boli, mohli si konečne prisvojiť naspäť agendu, ktorá im patrí, ale ju už mnoho rokov ponechávajú – paradoxne – boľševikom.

Odvolávacia hra

SDKÚ a s ňou viacero občianskych združení a nadácií totiž kauzu okamžite zbagatelizovali na primitívne vytĺkanie politického kapitálu, požiadavkou odvolať Packu a Kaliňáka (link, link). Toť vsjo. Všetka česť Danielovi Lipšicovi, ktorý na túto odvolávaciu hru nepristúpil (link). Odvolávanie ministrov za skutky, za ktoré môžu len veľmi formálne a celkom nepriamo, má totiž možno pozitívny dopad z hľadiska preukazovania mravného kódexu spoločnosti (v tomto celkom súhlasím s Robertom Mistríkom (link)), ale z podobnej pozície sa zjavuje ďaleko väčší problém: ukazuje totiž ľuďom, že vyhadzovanie ľudí pre niečo, za čo reálne nezodpovedajú, je v podstate správna vec. „Profesionálni odvolávači“ tak ľuďom pripomínajú mizerných podnikateľov, ktorí sa svojich zamestnancov zbavujú pre fiktívne príčiny. Nehovoriac o tom, že takéto konanie podporuje v ľuďoch neférovú neúctu k verejnej službe, čo len prispieva k tomu, aby sa aj policajti správali v službe nemorálne.

SDKÚ si skrátka „odfajkla“ svoju opozičnú agendu a ostatná časť parlamentnej pravice sa na problém vykašľala úplne.

Prázdna slama

Keby som si nechcel zachovať politický kapitál, povedal by som, že svet nie je čiernobiely, tak, ako nie je čierny ani úbohý Jacek, zákerný vrah, a celkom bieli nie sú ani jeho vrahovia, cnostní vykladači zákona. Povedal by som, že Kieslowski by nemal problém ukázať obe strany zločinu, teda i to, že obeťami toho ponižovania boli detskí zlodeji, vlastne skupina zorganizovaných zlodejov, ktorí navyše pri lúpeži zranili dôchodkyňu. Povedal by som však aj to, že výchova ponižovaním je odporná, škodlivá a nesmierne hlúpa, ale má v ľuďoch hlboko zakorenenú tradíciu a podobne ako v prípade otroctva v USA potrvá liečba veľmi dlho. Vyjadril by som aj vôľu, aby títo zženštilí bratislavskí humanisti navštívili raz východné Slovensko, nech vidia, ako vyzerá strach vyjsť na ulicu, a nech si zájdu aj do rómskej osady, aby si konečne všimli, že Slovensko leží na obrovskej časovanej bombe, ktorou je život desiatok tisíc ľudí bez možnosti úniku z nalinkovaného zločinu.

Keby dnes naši pseudo-pravičiari neboli zaslepení vytĺkaním prázdnej slamy, mohli už dávno získať slušný kredit. Stačilo povedať málo: košickí policajti sú vinní a zaslúžia si prísny trest, ale podobné činy nezastavíme nekonečnou výmenou kádrov a vykrikovaním, kto všetko má odstúpiť. Košická kauza je prejavom problému, ktorý je oveľa vážnejší. Väčšina občanov dnes totiž komentuje kauzu celkom inak. Napríklad, že tí košickí policajti sú naozaj sprostí, keď pri tom vyťahovali kameru. Ohavný skutok týchto príslušníkov je totiž zvrátenou, ale celkom vysvetliteľnou reakciou na to, čo sa na „rómskom“ Slovensku deje.

A mohli pri tej príležitosti navrhnúť riešenia, ktoré snáď majú.

Kto však nájde odvahu chytať horúce hnedé uhlie?